Vincenzo Bellini
taliansky hudobný skladateľ
Základné informácie
Narodenie	3. november 1801 Catania, Taliansko
Úmrtie	23. september 1835 (33 rokov) Puteaux, Francúzsko
Národnosť	Taliansko
Obdobie tvorby	1807 – 1835
Hudobný smer	Bel canto
Odkazy
Vincenzo Bellini multimediálny obsah na commons
Hudobný portál  Biografický portál

Vincenzo Salvatore Carmelo Francesco Bellini (* 3. november 1801, Catania, Taliansko – † 23. september 1835, Puteaux, Francúzsko) bol taliansky hudobný skladateľ, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov štýlu bel canto.

Život

Vincenzo Belini sa narodil na Sicílii v Catanii v hudobne založenej rodine a bol takzvané zázračné dieťa. Traduje sa, že ako 18-mesačný spieval áriu Valentina Fioravanti, hudobnú teóriu sa začal učiť ako dvojročný, na klavíri hral v troch rokoch a päťročný už hral aj náročné klavírne skladby. Jeho prvá kompozícia pochádza z čias, keď mal šesť rokov. Či už sú tieto svedectvá pravdivé alebo nie, od detstva bolo jasné, že ho v jeho ďalšom živote čaká hudobná kariéra.

Prvotné hudobné vzdelanie mu poskytol dedo. V roku 1819 opustil Cataniu a začal študovať na konzervatóriu v Neapole s finančnou podporou mesta Catania. Do roku 1822 bol žiakom Nicolò Zingarelliho a študoval diela majstrov neapolskej školy, ale aj Josepha Haydna a Wofganga Amadea Mozarta. Tu prežil aj veľký ľúbostný román s Maddalenou Fumaroli, keď obaja milenci bojovali s nepriazňou Maddaleninho otca, úradníka magistrátu, ktorý obyčajného čembalistu nepovažoval za vhodného ženícha.

Jeho prvá opera, Adelson e Salvini, bola realizovaná na školskom predstavení v divadle konzervatória. Ďalšia opera, Bianca e Gernando sa hrala s veľkým úspechom už v divadle Teatro San Carlo. Titulnú rolu spieval tenor Giovanni Battista Rubini, ktorému zveroval úlohy aj v ďalších rokoch. Úspech bol tak veľký, že aj kráľ porušil dvornú etiketu a tlieskal postojačky. Vincenzo získal vzápätí objednávku na novú operu pre Teatro alla Scala v Miláne. Výsledkom bola opera Il Pirato (Pirát), ktorá sa stala trvalou súčasťou svetového repertoáru. Pri práci na tejto opere si získal aj priateľstvo básnika a operného libretistu Felice Romani.

Nasledujúce roky strávil Bellini v Miláne, kde dostával stále ďalšie objednávky. Zoznámil sa tu s hudobným vydavateľom Giovannim Ricordim, ktorý ho uviedol do salónov vysokej šľachty. Okamžite prišla výzva, aby skomponoval operu k otvoreniu divadla Teatro Carlo Felice v Janove. Bellini však nenapísal novú operu, ale na túto príležitosť prepracoval svoju staršiu prácu Bianca e Gernando a uviedol ju pod ľahko pozmeneným názvom Bianca e Fernando (1828). V divadelnej lóži tohto divadla stretol Giudittu Turinu, s ktorou potom udržiaval dlhodobý vzťah vďaka ústretovej tolerancii jej manžela.

Ďalšia opera La straniera (1828) mala u obecenstva ešte väčší úspech než Il Pirato, ale vyvolala polemiku v tlači pre svoj nezvyčajný štýl a harmónii. Ustavičné modulácie do vzdialených tónin sa nepáčili konzervatívnejšie zameraným kritikom a ani sociálny podtext libriet nebol prijímaný jednoznačne. Opera Zaira, ktorú komponoval k otvoreniu divadla Tetro Ducale v Parme, nemala príliš veľký úspech, zato publikum v Benátkach bolo nadšené dielom I Capuleti e i Montecchi (Kapuletovci a Montekovci), ktoré napísal podľa Shakespearovho Romea a Júlie.

Roky 1831 až 1835 boli plné mimoriadnych úspechov. V tom čase skomponoval svoje vrcholné diela: La sonnambula (Námesačná) a Normu, ktoré začali víťazné ťaženie všetkými európskymi scénami. Opera Beatrice di Tenda v roku 1833 v Benátkach prepadla a skladateľ, navyše sklamaný rozchodom s Giudittou, odišiel do Londýna. Po úspechu opier La sonnambula a Norma v divadle Drury Lane prišli ďalšie úspechy v Paríži. Udelili mu titul Rytiera čestnej légie. Pre divadlo Théâtre Italien skomponoval operu I Puritani (Puritáni). Netušil však, že bude jeho posledná.

Zomrel predčasne 23. septembra 1835 v Puteaux pri Paríži vo veku 33 rokov. Príčinou smrti bol, podľa lekárskej správy, akútny zápal slepého čreva komplikovaný abscesom na pečeni. V parížskej Invalidovni sa s ním rozlúčil päťdesiatčlenný zbor. Pochovali ho najprv v Paríži na cintoríne Père Lachaise, neskôr jeho pozostatky previezli na Sicíliu a uložili v katedrále v Catanii. Partitúry a memorabilie sú uložené v Museu Belliniano.

Dielo

Belliniho význam tkvie predovšetkým v opernej tvorbe. Ostatné diela, chrámové aj sakrálne, sú dnes takmer zabudnuté. V začiatkoch bol silno ovplyvnený Rossinim, ale počnúc už operou Il pirato si vypracoval vlastný štýl. Snažil sa o maximálnu jednotu textu a hudby. Zanechal prísne delenie na recitatívy a árie a v oveľa väčšej miere než jeho predchodcovia používal spevné ariózne recitatívy. Mimoriadna je jeho melodika, typické sú pre neho široko klenuté árie vychádzajúce z niekoľko taktových motívov. To všetko je len podčiarknuté harmonickou a inštrumentálnou vynaliezavosťou. Vo svojej dobe sa stal najvplyvnejším talianskym operným skladateľom. Skladatelia ako Gaetano Donizetti, Giovanni Pacini, Saverio Mercadante aj Giuseppe Verdi ho uvádzali ako jedného zo svojich predchodcov.

Opery

• Adelson e Salvini (1825, Teatro del Conservatorio di San Sebastiano, Neapol)
• Bianca e Gernando (1826, Teatro San Carlo, Neapol)
• Il pirata (1827, Teatro alla Scala, Miláno)
• Bianca e Fernando (revidovaná verzia opery Bianca e Gernando, 1828, Teatro Carlo Felice, Janov)
• La straniera (1829, Teatro alla Scala, Miláno)
• Zaira (1829, Teatro Ducale, Parma)
• I Capuleti e i Montecchi (1830, Teatro La Fenice, Benátky)
• La sonnambula (1831, Teatro Carcano, Miláno)
• Norma (1831, Teatro alla Scala, Miláno)
• Beatrice di Tenda (1833, Teatro La Fenice, Benátky)
• I puritani (1835, Théâtre Italien, Paríž)

Iné diela

• Omše
• Magnificat
• 5 Tantum ergo
• 2 Te Deum
• Hymny a moteta
• Koncertné árie
• 6 symfónií
• Koncerty pre hoboj
• Drobné klavírne skladby

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Vincenzo Bellini

Externé odkazy

• Životopis
• Život a dielo