Aféra Watergate (prípadne škandál vo Watergate alebo skrátene Watergate) sa nazýva škandál, ktorý vypukol v Spojených štátoch potom, čo do sídla Demokratickej strany v komplexe Watergate vo Washingtone D.C. 17. júna 1972 násilne vnikli pracovníci aparátu republikánskeho prezidenta Richarda Nixona, ktorí boli poverení úlohou umiestniť do budovy zariadenie určené pre odpočúvanie. Aby zakryli svoje pravé určenie, maskovali sa ako obyčajní lupiči. Pracovne sa tejto operatívnej skupine hovorilo inštalatéri (anglicky plumber unit) a pozostávala okrem iného i z bývalých agentov CIA.

Po zatknutí piatich páchateľov tlač a ministerstvo spravodlivosti spojili hotovosť, ktorá sa u nich vtedy našla, s Výborom pre znovuzvolenie prezidenta. Ďalšie vyšetrovania spolu s odhaleniami počas následných súdnych procesov s vlámačmi viedli Snemovňu reprezentantov k tomu, že udelila Súdnemu výboru Snemovne reprezentantov USA dodatočné vyšetrovacie právomoci - preskúmať „určité záležitosti v rámci svojej právomoci", a viedli Senát k vytvoreniu senátneho výboru Watergate, ktorý uskutočnil vypočutia. Svedkovia vypovedali, že Nixon schválil plány na utajenie účasti svojej administratívy na vlámaní a že v Oválnej pracovni bol hlasovo aktivovaný nahrávací systém. Počas celého vyšetrovania sa Nixonova administratíva bránila jeho vyšetrovaniu, čo viedlo k ústavnej kríze.

Niekoľko závažných odhalení a hrubé prezidentove kroky brániace vyšetrovaniu neskôr v roku 1973 podnietili Snemovňu reprezentantov začať proces impeachmentu proti Nixonovi. Najvyšší súd USA v prípade Spojené štáty proti Nixonovi rozhodol, že Nixon musí odovzdať nahrávky z Oválnej pracovne vládnym vyšetrovateľom. Nahrávky z Bieleho domu odhalili, že Nixon konšpiroval s cieľom zakryť aktivity, ktoré sa odohrali po vlámaní, a neskôr sa snažil využiť federálnych úradníkov na odvrátenie pozornosti od vyšetrovania. Súdny výbor Snemovne reprezentantov schválil tri články impeachmentu proti Nixonovi za marenia spravodlivosti, zneužitia právomoci a pohŕdania Kongresom. Keď Nixon zistil, že jeho šance skončiť proces odvolania sú veľmi nízke, rezignoval 9. augusta 1974 zo svojej funkcie podľa článku 1 25. dodatku a je jediným prezidentom USA, ktorý odstúpil z funkcie.

Jeho nástupca a bývalý viceprezident Gerald Ford mu po prevzatí moci 8. septembra 1974 udelil milosť, čo bolo podľa mnohých komentátorov jedným z hlavných dôvodov jeho vlastného neúspechu v ďalších prezidentských voľbách v roku 1976, v ktorých podľahol demokratickému kandidátovi Jamesovi Carterovi.

Obvinených bolo 69 ľudí a odsúdených 48 ľudí - mnohí z nich boli najvyšší predstavitelia Nixonovej administratívy. Metonymum Watergate začalo zahŕňať celý rad tajných a často nezákonných aktivít, ktoré vykonávali členovia Nixonovej administratívy, vrátane odpočúvania kancelárií politických oponentov.

• KISSINGER, Henry. Bouřlivé roky. Preklad Václav Viták. 1. vyd. v českém jazyce. Praha : BB/art, 2004. 1167 s. ISBN 80-7341-206-3.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Aféra Watergate

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Aféra Watergate na českej Wikipédii a Watergate scandal na anglickej Wikipédii.

Tento článok týkajúci sa politiky je zatiaľ „výhonok“. Pomôž Wikipédii tým, že ho doplníš a rozšíriš.