O rovnomennom okrese pozri Zlaté Moravce (okres).

Zlaté Moravce
mesto
Budova banky z roku 1897
Štát	Slovensko
Kraj	Nitriansky kraj
Okres	Zlaté Moravce
Región	Tekov
Vodné toky	Žitava, Hostiansky potok
Nadmorská výška	196 m n. m.
Súradnice	48°23′06″S 18°23′38″V / 48,385°S 18,394°V / 48.385; 18.394
Rozloha	27,15 km² (2 715 ha) [1]
Obyvateľstvo	11 762 (31. 12. 2024) [2]
Hustota	433,22 obyv./km²
Prvá pís. zmienka	1113
Primátor	Dušan Husár[3] (SMER-SD, HLAS-SD, SNS)
PSČ	953 01
ŠÚJ	500968
EČV (do r. 2022)	ZM
Tel. predvoľba	+421-37
Adresa mestského úradu	Mestský úrad Ul. 1. mája 2 953 01 Zlaté Moravce
E-mailová adresa	info@zlatemoravce.eu
Telefón	037 / 692 39 01
Fax	037 / 692 39 45
Poloha mesta na Slovensku
Interaktívna mapa mesta
Wikimedia Commons: Zlaté Moravce
Webová stránka: zlatemoravce.eu
Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa
Freemap Slovakia: mapa
OpenStreetMap: mapa
Portály, ktorých súčasťou je táto stránka:  Geografický portál  Slovenský portál

Zlaté Moravce (maď. Aranyosmarót, nem. Goldmorawitz) sú mesto na Slovensku ležiace v Nitrianskom kraji.

Nachádza sa na severnom okraji Podunajskej pahorkatiny, na rozhraní Pohronského Inovca a Tribča, v údolí Žitavy. Mestom prechádza cesta II/511, ktorá križuje južne od mesta vedúcu cestu I/65 a rýchlostnú cestu R1. Križujú sa tu železničné trate Leopoldov – Kozárovce a Nové Zámky – Zlaté Moravce. Nachádza sa 29 km východne od Nitry, 19 km severne od Vrábeľ, 27 km severozápadne od Levíc, 26 km západne od Novej Bane a 36 km južne od Partizánskeho.

• Nadmorská výška 196 m
• Priemerná ročná teplota: + 9,46 °C
• Priemerné ročné zrážky: 582 mm

Mestské časti:

• Zlaté Moravce,
• Chyzerovce (nem. Hiserowitz; maď. Hizér),
• Prílepy (nem. Landshof; maď. Perlep,
• do roku 2002 Žitavany.

Mestom preteká rieka Žitava a v jeho dolnej časti Hostiansky potok. Od sútoku s Levešom v Topoľčiankach nosí tento zlatonosný potok aj názov Zlatnianka alebo tiež Zlatňanka.^[4] V minulosti sa v potoku ryžovalo zlato. V extraviláne mesta na hraniciach jeho katastrálneho územia pretekajú dva malé prítoky Žitavy: Pelúsok a Stráňka.

Počet obyvateľov k 31. 12. 2022 bol počet obyvateľov 11 820,^[5] z nich 77% bolo rímskokatolíckeho vierovyznania, 12% bez vyznania, 1% evanjelické a u 7% náboženské vyznanie zistené nebolo.

Podiel slovenskej národnosti tvorí 95 %. Obyvateľstvo maďarskej národnosti predstavuje 0,57 %, českej národnosti 0,5 % a rómskeho etnika 0,5 % a u 3,2% nebola národnosť zistená.^[6] Až po začiatok holokaustu tu aktívne pôsobila komunita Židov, ktorý v r. 1942 predstavovali vyše 12 % z celkového vtedajšieho obyvateľstva mesta.^[7]

Zamestnanosť prevažne v strojárstve, priemysle a službách a poľnohospodárstve. Nezamestnanosť v okrese je približne 6 %, dlhodobo je teda na úrovni slovenského priemeru.

Najstaršie stopy osídlenia lokality Zlatých Moraviec siahajú do obdobia mladšej doby kamennej, ktoré dokladajú prítomnosť ľudí na okraji dnešného parku. Nájdené boli ručne zdobené úlomky hlinených nádob, ako aj niekoľko obytných jám s úlomkami nádob a kostí. V zápiskoch rímskych kronikárov sa nachádzajú správy o osídlení tejto oblasti Kvádmi, Osmi a Kotínmi. V 2. storočí sa v okolí rieky Hron pohybovali rímske légie, ktoré tu mali prechodné tábory. Po Kvádoch, Hunoch, Longobardoch a Avaroch oblasť osídlili Slovania. Oblasť sa v 9. storočí stala širším centrom Nitrianskeho kniežatstva a následne Veľkomoravskej ríše s centrom v neďalekej Nitre. Potvrdzujú to nálezy zlatého pektorálneho kríža v Zlatých Moravciach a fragmenty pyxidy zo slonovej kosti, objavené v blízkych Čiernych Kľačanoch. Pyxida bola pravdepodobne súčasťou daru byzantského cisára Michala III. veľkomoravskému panovníkovi.^[8]

V 10. storočí začali do oblasti prenikať Starí Maďari, Pečenehovia a Kumáni, ktorých hroby sa nachádzajú v celom Požitaví. Región sa postupne stal súčasťou vznikajúceho Uhorska a vznikli tu viaceré hradiská. Významnú úlohu hral Tekovský hrad a kláštor v Hronskom Beňadiku, písomne doložené v listine uhorského kráľa Gejzu už v roku 1075. Z rovnakej listiny je doložená aj osada „Maurod”, stotožnená so súčasnými Zlatými Moravcami. V Zoborskej listine z roku 1113 sa spomína ako „Morowa“.^[8] Tekov bol sídlom župy, siahajúcej aj na Požitavie, no okolie patrilo pod správu hradu Gýmeš. Zlaté Moravce vlastnili Forgáčovci, Paluškovci a Migazziovci, no istý čas aj Matúš Čák Trenčiansky.

V 13. storočí stál v Moravciach kostol, o storočie neskôr aj fara. V roku 1431 kraj spustošili husitskí Sirotci, ktorí dobyli hrady, vydrancovali mestá a dediny a vypálili župné sídlo Tekov. V roku 1435 husitské vojská vypálili Hronský Beňadik a v roku 1440 obsadili Tekovskú župu a sídelné mesto Tekov. Po odchode Husitov sa objavilo nové nebezpečenstvo, Turci. 5. októbra 1530 boli napadnuté a vyplienené aj Zlaté Moravce a časť obyvateľov odvlečených do otroctva. Od roku 1543 patrila južná časť Tekova pod sandžak v Ostrihome, preto boli nájazdy do okolia častejšie a ničivejšie. Najhoršie boli v roku 1556, kedy Turci vypálili 24 obcí a odvliekli 3000 obyvateľov do zajatia, a v roku 1573, kedy vypálili mesto a okolité obce. Mnohé z obcí boli dočasne vyľudnené a život do nich sa vracal len pomaly. Už v roku 1577 tu vypukol mor, ktorý si vyžiadal množstvo obetí a opakoval sa aj v rokoch 1645, 1665, 1680, 1700, 1709, 1710, 1714 atď.

Okolo roku 1600 už celú oblasť ovládali Turci, ktorí z obsadených hradov vymáhali od obyvateľstva dane a poplatky. V roku 1610 sa v Zlatých Moravciach konal prvý župný snem. Na sneme v Topoľčiankach, ktorý prebehol 7. septembra 1634, boli vyhlásení tureckí zemepáni pre obce a majiteľom Zlatých Moraviec sa stal Omer aga z Ostrihomu. Obrat nastal v roku 1663, kedy boli Turci pri rieke Hron porazení a zahnaní ďaleko na juh. Oslobodená bola Nitra i Levický hrad s celým mestom. Po opätovnej porážke 19. júla 1664 pri Tlmačoch sa skončili pustošivé nájazdy Osmanov.

Už v roku 1678 sa však začali boje kuruckých povstalcov proti cisárovi a Tekovská župa sa k nim pripojila. Levický hrad dobyl Imrich Tököli, ktorý tak ovládal časť územia, no Zlaté Moravce zostali verné cisárovi. V roku 1703 sa v okolí pohyboval František II. Rákoci, sídliaci v Topoľčiankach. Po potlačení povstaní boli majetky kuruckých prívržencov zhabané cisárom. Časť Gýmešského panstva odkúpil Juraj Paluška a Zlaté Moravce sa tým (zrejme) v roku 1714 stali samostatným panstvom. V roku 1735 bola zakúpená od rodiny Paluškovcov budova pre sídlo župy, dnes známa ako Župný dom.

Prvé sčítanie obyvateľov v roku 1784 zistilo, že okres Topoľčianky, do ktorého patrili aj Moravce, ich mal 19 279. Od roku 1789 sa Zlaté Moravce stali sídlom Tekovskej župy až do roku 1921 kedy župa zanikla. V roku 1785 bol v meste postavený katolícky kostol, do dnešnej podoby upravený v roku 1823. Po smrti cisára Jozefa II. bolo 6. júna 1790 sídlo župy znovu presunuté do Zlatých Moraviec. V roku 1790 vlastnil mesto gróf Krištof Migazzi. V roku 1831 prepukla v okolí cholera, ktorá si vyžiadala veľa obetí.

Zrušenie poddanstva v roku 1848 prinieslo okrem slobody ľudí aj zrušenie župnej samosprávy na základe stavovského zriadenia a zástupcovia boli volení ľudom. Počas revolúcie sa okres pripojil k maďarským povstalcom. Po vyrovnaní začala rozsiahla maďarizácia. V roku 1871 bol v Zlatých Moravciach zriadený sedriálny súd, o rok neskôr berný úrad, v roku 1877 zdravotné obvody a v roku 1883 okresné súdy. S ich vznikom súvisela zmena okresného sídla, ktorým sa stali Zlaté Moravce. Dobrovoľný hasičský zbor v meste vznikol v roku 1888, telefonické spojenie bolo zrealizované v roku 1893, no najväčší hospodársky prínos malo vybudovanie a sprevádzkovanie železničnej trate z Nových Zámkov v roku 1894 a o rok neskôr jej predĺženie do Topoľčianok. Spojenie na Kozárovce pribudlo v roku 1912 a na Nitru (Lužianky) v roku 1938.

Ľudová škola s 8. učebňami a učiteľským bytom bola v meste zriadená v roku 1898 (malotriedky fungovali už od 16. stor.), učňovská fungovala od roku 1879 a meštianska od roku 1887. Z mesta sa (najmä) po zriadení okresu a napojení na železnicu stalo dôležité regionálne centrum a tak tu boli prevádzkované bankové inštitúcie; Zlatomoravecká sporiteľňa od roku 1872 a Tekovská ľudová banka od roku 1891.

V meste prekvitali remeslá, preto tu sídlili mnohé cechy a v širšom okolí boli zriaďované menšie priemyselné podniky ako papierne, sklárne, píly, mlyny, tehelňa, cukrovar, pivovar, pálenica, bitúnok či ľadovňu.

Počet obyvateľov bol v roku 1800 1397, v roku 1900 2786 a v roku 1940 už 4358. Zdroj:
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.