Akarnan alebo Akarnán (starogr. Ἀκαρνάν – Akarnan, lat. Acarnan) je v gréckej mytológii syn Alkmaióna z Argu a jeho druhej manželky Kallirhoé.^[1]

Jeho otec Alkmaión bol jedným z vojvodcov víťaznej vojny epigonov proti Tébam, v ktorej pomstili smrť svojich otcov z predošlej neúspešnej vojenskej výpravy. V oboch vojnách nepeknú úlohu zohrala Alkmaiónova matka Erifylé, ktorá sa nechala podplatiť Tébanmi náhrdelníkom tébskej kráľovnej Harmonie, aby svojho muža a neskôr svojich synov poslala do vojny.^[2]

Harmoniin náhrdelník sa jej však stal osudným, lebo keď sa Alkmaión dozvedel, že kvôli nej zomrel jeho otec, matku za zradu zavraždil.^[3] Umierajúca matka svojho syna prekliala, so slovami, aby mu žiadna zem neposkytla útočište.^[2] Neustále prenasledovaný bohyňami pomsty Erínyami sa Alkmaión rozlúčil s manželkou Arsinou a odišiel z Argu do Delfskej veštiarne po radu, ako sa kliatby zbaviť. Pýtia mu poradila, aby sa usadil v zemi, ktorá v čase vyslovenia kliatby ešte neexistovala.^[3] Po dlhom putovaní takú zem našiel na nánosoch piesku rieky boha Achelóa.^{[4] [2]} Tam ho boh rieky očistil od viny a dal mu svoju dcéru Kallirhou za manželku.^[2] Po niekoľko rokov žili potom šťastne, až kým sa Alkmaión rozhodol zmocniť náhrdelníka Harmióny, ktorý v tom čase patril Fégeovi, otcovi jeho bývalej manželky. Po jeho príchode do Psófidy, mesta v Arkádii, kde Fégeus vládol, však vyšlo najavo, že opustil svoju prvú manželku Arsinou a znova sa oženil, preto Fégeus naviedol svojim synov Pronoa a Agénora, aby ho zavraždili.^{[3] [2]}

Keď sa Kallirhoé dozvedela, že jej manžela zabili, rozhodla sa ho okamžite pomstiť a vrúcne prosila najvyššieho boha Dia,^[5] aby jej maličkých synov Akarnana a Amfotera premenil na dospelých mužov.^[6][1] Zeus jej prosbe vyhovel a počas jedinej noci deti vyrástli na statných mládencov.^[5] Tí následne odišli do Arkádie, kde Fégea a jeho dvoch synov zabili.^[6][1]

Akarnan sa s bratom potom odsťahoval na západné pobrežie stredného Grécka, do kraja, ktorý bol neskôr nazvaný po ňom menom Akarnania.^[1]

Referencie a bibliografia

1. ↑ ^{a b c d} Vojtech Zamarovský. Bohovia a hrdinovia antických bájí. Bratislava : Mladé letá, 1980. 66-048-80. S. 38.
2. ↑ ^{a b c d e} Vojtech Zamarovský. Bohovia a hrdinovia antických bájí. Bratislava : Mladé letá, 1980. 66-048-80. S. 42.
3. ↑ ^{a b c} Apollodoros, Bibliotheca, 3,7,5.
4. ↑ Pausanias, Periégésis tés Hellados, 8,24,9.
5. ↑ ^{a b} Ovidius, Metamorphoses, 9,394.
6. ↑ ^{a b} Apollodoros, Bibliotheca, 3,7,6.