Diana Budisavljevićová
rakúska humanitárna pracovníčka
Rod. meno	Diana Frieda Olga Obexer[1]
Štát pôsob.	Rakúsko, Chorvátsko
Narodenie	15. január 1891 Innsbruck, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie	20. august 1978 (87 rokov) Innsbruck, Rakúsko
Známa vďaka	Záchranná akcia Diany Budisavljevićovej
Manžel	Julije Budisavljević
Deti	Jelka (* 1918), Ilse (* 1920)[1]:237
Podpis
Odkazy
Commons	Diana Budisavljevićová
Historický portál  Biografický portál

Diana Budisavljevićová, rodným menom Diana Frieda Olga Obexer (* 15. január 1891, Innsbruck – † 20. august 1978, Innsbruck)^[2] bola humanitárna pracovníčka rakúskeho pôvodu, ktorá počas druhej svetovej vojny viedla záchrannú akciu na záchranu 15 336 detí z ustašovských táborov smrti v nezávislom štáte Chorvátsko.^[3]

Snažila sa zachrániť väčšinou srbské deti,^[4] ktorých väčšina pochádzala z časti Korduna, Kozary a iných chorvátskych a bosnianskych obcí.^[2] Záchranná akcia bola jednou z najťažších a počtom zachránených detí jednou z najrozsiahlejších humanitárnych akcií súvisiacich s koncentračnými tábormi počas druhej svetovej vojny.^[1]:259 Týkala sa 15 336 detí, neprežili však všetky; počas záchrany alebo bezprostredne po opustení tábora, v dôsledku vyčerpania, mučenia, hladu a chorôb zomrelo 3 254 detí. Spolu zachránila 12 082 detí.^[5][6]

Bola vydatá za chirurga Julija Budisavljevića, ktorý bol prednostom chirurgickej kliniky na Lekárskej fakulte v Záhrebe.^[2] Julije bol jedným z mála záhrebských Srbov, ktorí boli neboli zabití, vyhnaní alebo nemali drancovaný majetok počas existencie NDH.

Budisavljevićová následne pracovala aj na uchovávaní údajov o deťoch, o ktorých sa počas vojny starala, viedla o nich kartotéku v nádeji, že jedného dňa budú deti vrátené do svojich biologických rodín.^[1]:257

Mala podporu úzkeho okruhu ľudí a všetci, ktorí sa podieľali na záchrane detí z tábora riskovali vlastné životy.

Druhá svetová vojna

Počas druhej svetovej vojny mocnosti Osi napadli Juhosláviu v apríli 1941. Predstavitelia nezávislého štátu Chorvátsko, ktoré bolo spojencom nacistického Nemecka, spustili genocídu proti Srbom, Židom a Rómom a zriadili početné koncentračné tábory.

Potom, čo sa oboznámila s tým, že v tábore Loborgrad sú umiestnené deti v októbri 1941 spolu s množstvom spolupracovníkov, najmä Markom Vidakovićom a Đurom Vukosavljevićom spustili záchrannú pomocnú kampaň s názvom „Akcia Diana Budisavljević“.^[7] Akcia sa postarala najmä o srbské deti, ale aj o ženy zadržiavané v rôznych koncentračných táboroch vrátane tábora smrti Jasenovac.^[8][9]

S pomocou miestnej židovskej komunity v Záhrebe, ktorej členovia mali povolenie pomáhať zadržaným, jej tím posielal zásoby potravín, liekov, oblečenia a peňazí najskôr do Loborgradu a neskôr do Gornej Rijeky a Đakova. Jej tím tiež asistoval členom chorvátskeho Červeného kríža na hlavnej železničnej stanici v Záhrebe, pričom poskytoval cestovné doklady pracovníkom, ktorí sa tam zastavili na ceste na nútené práce do Nemecka – niektorí z týchto mužov, žien a detí sa po zastavení vrátili do Záhrebu, do Mariboru a Linzu pre chorobu a nesmeli cestovať ďalej – postaral sa o nich Červený kríž a Akcia Diany Budisavljevićovej. V marci 1942 počas tejto Akcie Budisavljevićová stretla vrchnú sestru Dragicu Habazinovú, ktorá sa v nasledujúcich mesiacoch a rokoch stala jej blízkou spolupracovníčkou a pomáhala väzňom z rôznych táborov, ktorí boli presunutí do Záhrebu a na ďalšie miesta.^[10][11]

Začiatkom júla 1942 dostala s pomocou nemeckého dôstojníka Gustava von Kocziana^[12] písomný súhlas na odvoz detí z koncentračného tábora Stará Gradiška.^[11] S pomocou ministerstva sociálnych vecí, najmä prof. Kamila Breslera sa podarilo presťahovať deti väzňov z tábora do Záhrebu, Jastrebarska a neskôr do Sisaku.^[13]

Po snahe zachrániť zadržaných v Starej Gradiške sa Budisavljevićová v uniforme sestry Červeného kríža podieľala na presune detí z Mlaky, Jablanaca a Košutarice. V júli a auguste 1942 bolo z týchto táborov premiestnených viac ako 6 000 detí. Po získaní povolenia v auguste 1942 spolu s Kamilom Breslerom spolupracovali s pobočkou Záhrebskej arcidiecéznej charity na presune detí zo záhrebských ústavov do starostlivosti ich rodín, čím umožnili ubytovanie niekoľkým tisíckam detí v rodinách v Záhrebe a vidieckych komunitách. ^[11]

Podľa správy Marka Vidakoviča z mája 1945 Budisavljevićová povedala, že jej činnosťou sa podarilo zachrániť asi 10 000 detí z koncentračných táborov.^[14]

Na žiadosť Kamila Breslera v auguste 1942 začala spolu s Ivankou Dzakulovou a s ďalšími spolupracovníkmi zbierať údaje zo spisu detí na základe prepravných zoznamov a zdrojov z rôznych inštitúcií, ktoré si viedli vlastné zoznamy. Na konci vojny spisy obsahovali informácie o približne 12 000 deťoch. Na žiadosť z 28. mája 1945 úradníčka Spolkového štátu Chorvátsko Tatjana Marinićová, v tom čase prednostka ministerstva sociálnych vecí Budisavljevićovej odobrala spisy. Nie je známe, kde sú teraz a či sa zachovali alebo nie.^[14]

Ubytovanie zachránených

Podľa denníka, ktorý si viedla počas vojny sa práce na pomoci a záchrane srbských žien a detí z tábora začali v druhej polovici októbra 1941, keď sa dozvedela o veľkej pomoci, ktorú zorganizovala židovská komunita v Záhrebe pre svojich zadržiavaných členov. Podľa toho istého denníka sa jej iniciatíva najskôr nestretla so správnou odozvou,^[15] najmä zo strachu z pomsty, no to sa neskôr zmenilo. Napriek mnohým ťažkostiam, s ktorými sa stretávala, sa jej podarilo nájsť ľudí, ktorí robili, čo mohli, aby sa vyzbieraná pomoc dostala do správnych rúk.^[16]

Zachránené deti boli rozmiestnené rôznymi spôsobmi a na rôznych miestach. Niektoré z nich boli ubytované v rôznych chorvátskych rodinách, niektoré v zariadeniach katolíckej cirkvi a niektoré v zariadeniach, ktoré boli o niečo lepšie ako koncentračné tábory, z ktorých boli zachránení. Pre obštrukcie a otvorenú nevôľu orgánov NDH bola strava a ubytovanie z veľkej časti zabezpečené súkromnými dobrovoľnými príspevkami občanov.^[1] Zaujímavosťou je, že Pavelić dovolil Záhrebčanom adoptovať táborové deti len pod podmienkou, že budú vychovávané v chorvátskom a ustašovskom duchu, čím by sa zmazala akákoľvek stopa po ich pôvode. Mnohé deti vyrástli so zmenenou identitou a nikdy sa nedozvedeli pravdu o svojom pôvode, náboženstve či identite. Aj v tábore boli deti oblečené v ustašovských uniformách.^[17]

Aby pomohla srbským deťom, sama veľa riskovala. Počas návštevy táborov sa nakazila chorobami, ktoré trápili a zabíjali deti. Trpela týfusom a utrpela tri nervové zrútenia.^[6]

Mala tiež spolupracovníkov v práci, ako napríklad profesora Kamila Breslera, neskôr zamestnaných na ministerstve sociálnej starostlivosti NDH, sestru Červeného kríža Dragicu Habazinovú, architektov Marka Vidakovica, Janu Koch, Tatjanu Marinićovú.^[18]

Časopis Arena zo Záhrebu vedie už mnoho rokov kampaň, ktorej cieľom je spojiť dospelých s ich rodinami.

Konfiškácia spisu

Koncom mája 1945 dvaja agenti OZNE odobrali albumy s fotografiami detí. Nariadením Ministerstva sociálnej politiky Chorvátska z 28. mája 1945 bol celý spis detí odobratý Diane Budisavljevićovej, hoci identifikácia a repatriácia neboli dokončené.^[16][5]

Zabavením dokumentácie Diany Budisavljevićovej a jej spolupracovníčky Ivanky Džakulovej im bolo znemožnené pokračovať v práci na identifikácii veľkého počtu detí. „Vedeli sme, že mnohé mamy by teraz svoje deti hľadali márne. Hrozné rozchody v táboroch, dlhodobá túžba po nich v práci v Nemecku a teraz nenájdu svojich blízkych."^[19] Jej ponuku pomôcť identifikovať deti svojou prácou ministerstvo neprijalo.^[5]

Po vojne

Po druhej svetovej vojne sa vrátila žiť do ústrania v Innsbrucku.^[20] O svojej práci počas vojny už nehovorila a až do smrti sa nespamätala z následkov návštevy tábora. ^[19][6]

Medzi zachránenými deťmi bol napríklad aj Dr. Milutin Vuckovac, člen Senátu Republiky srbskej.^[21]

Denník

Jej denník vyšiel v nemčine a bolo vydaných približne 700 kusov.^[6]

Odkazy

Boli po nej pomenované ulice v Belehrade, Kozarskej Dubici, Prijedore a Gradiške. V Gradiške bola postavená pamätná fontána s jej menom.^[22]

Diana Budisavljevićová bola posmrtne ocenená:

• Zlatá medaila Miloša Obilića za odvahu a činy osobného hrdinstva. Medaila bola udelená pri príležitosti Dňa štátnosti Srbskej republiky v roku 2012^[23] a 23. októbra 2013 bola odovzdaná jej pravnukovi Leonardovi Rašicovi.^[24]
• Je prvým nositeľom novozriadeného vyznamenania Srbskej pravoslávnej cirkvi cisárovnej Milice (2011),^[25] za šľachetné a humánne dielo.^[26]Vyznamenie bolo odovzdané 18. októbra 2013 jej pravnukovi, spisovateľovi Leonardovi Rasicovi. ^[27]

V roku 2019 mesto Belehrad prijalo rozhodnutie postaviť pomník Diane Budisavljevićovej.^[28] V Belehrade sa nachádza aj park Diany Budisavljevićovej.

V Záhrebe bol po nej pomenovaný park ^[29] a vo Viedni (časť Donaustadt) ulica.^[4] V meste Innsbruck bola na dome jej rodičov v roku 2020 osadená pamätná tabuľa a zároveň je po nej pomenovaná v tomto meste aj materská škola.^[30]

Okrem toho ju srbská kultúrna verejnosť ocenila viacerými dielami. Spisovateľ Boško Lomović napísal dielo „Kniha o Diane Budisavljević“, Zoran Milekić napísal román Rakúšanka,^[31] zatiaľ čo producent a herec Tihomir Stanić a režisérka Dana Budisavljevićová natočili film o Diane Budisavljević a koncentračnom tábore Jasenovac.^[22][32]

V roku 2018 bol natočený dokument Dianine deti.^[33] Postava Diany Budisavljević bola aj vo filme Dara z Jasenovca z roku 2020.^[34]

Pozri aj

• Koncentračný tábor Jasenovac
• Koncentračný tábor Stara Gradiška
• Koncentračný tábor Lobor
• Nezávislý štát Chorvátsko

Referencie

Literatúraupraviť | upraviť zdroj

• Portál vedeckých a odborných časopisov Chorvátska. Fontes, Vol. 08 No. 1, 2002. online. hrcak.srce.hr, cit. 2022-01-20. Dostupné online. (chorvátsky)

Zdrojupraviť | upraviť zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Диана Будисављевић na srbskej Wikipédii.