A | B | C | D | E | F | G | H | CH | I | J | K | L | M | N | O | P | Q | R | S | T | U | V | W | X | Y | Z | 0 | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9
Alcide De Gasperi | ||||||||
30. premiér Talianska | ||||||||
---|---|---|---|---|---|---|---|---|
V úrade 10. december 1945 – 17. august 1953 | ||||||||
| ||||||||
2. predseda Európskeho parlamentu | ||||||||
V úrade 11. máj 1954 – 19. august 1954 | ||||||||
| ||||||||
Biografické údaje | ||||||||
Narodenie | 3. apríl 1881 Pieve Tesino, Rakúsko-Uhorsko | |||||||
Úmrtie | 19. august 1954 (73 rokov) Borgo Valsugana, Taliansko | |||||||
Politická strana | Kresťanskodemokratická strana (1943 – 1954) nezávislý (1926 – 1943) Talianska ľudová strana (1920 – 1926) | |||||||
Alma mater | Liceo classico Giovanni Prati Viedenská univerzita | |||||||
Profesia | politik, jazykovedec, novinár, diplomat | |||||||
Rodina | ||||||||
Manželka |
Francesca Romani (1894 – 1954) | |||||||
Deti | 4 | |||||||
Odkazy | ||||||||
Alcide De Gasperi (multimediálne súbory) | ||||||||
Alcide De Gasperi (* 3. apríl 1881, Pieve Tesino, Rakúsko-Uhorsko – † 19. august 1954, Borgo Valsugana, Taliansko) bol taliansky politik, jedna z kľúčových politických osobností Talianska v 20. storočí. V rokoch 1945 – 1953 bol premiérom Talianska, v rokoch 1944 – 1946 a 1951 – 1953 ministrom zahraničných vecí, v rokoch 1946 – 1947 ministrom vnútra. Bol zakladateľom talianskej Kresťanskodemokratickej strany (Democrazia Cristiana), ktorú viedol v rokoch 1944 – 1946 a 1953 – 1954. Spolu s Robertom Schumanom a Konradom Adenaurom bol hlavným konštruktérom projektu európskej integrácie.
Biografia
Narodil sa v Pieve Tesino, ktoré v tom čase patrilo pod Rakúsko-Uhorsko. Vyštudoval filológiu na Viedenskej univerzite. Politicky aktívny bol už za Rakúsko-Uhorska. Od mladosti bol silne veriacim katolíkom hľadajúcim pre katolicizmus i politický výraz. Veľmi ho v tom ovplyvnila encyklika Rerum novarum pápeža Leva XIII. z roku 1891. Druhým jeho politickým programom bol boj proti germanizácii Tridenta, za uchovanie talianskeho jazyka a pripojenie Tridenta k Taliansku.
Vo voľbách do ríšskej rady roku 1911 sa stal poslancom Ríšskej rady (celoštátne parlament), kam bol zvolený za okrsok Tirolsko 22. Zasadol do poslaneckej frakcie Talianska ľudová strana. Vo viedenskom parlamentu zotrval do zániku monarchie.[1]
Sen sa mu splnil po prvej svetovej vojne, kedy Trident pripadol Taliansku. Roku 1919 patril k zakladateľom Talianskej ľudovej strany (Partito Popolare Italiano), v ktorej pôsobil v parlamente v rokoch 1921 – 1924. Podporoval účasť svojej strany v prvej Mussoliniho vláde roka 1922. Čoskoro však začal kritizovať násilné činy fašistov a ich útoky na ústavu. Roku 1924 stál na čele antifašistickej skupiny vnútri Ľudovej strany. Roku 1926 Mussolini celú Ľudovú stranu zakázal a De Gasperi bol odsúdený na štyri roky väzenia. Vďaka intervencii Vatikánu bol prepustený po roku a pol. Následne sa na štrnásť rokov stal knihovníkom Vatikánskej knižnice. Tu premyslel nový koncept Kresťanskodemokratického hnutia. Roku 1943 vydal spis Idey pre obnovu (Idee ricostruttive), ktorý sa stal programovým základom novej strany, ktorá vznikla roku 1944, a ktorej prvým predsedom (generálnym tajomníkom) sa de Gasperi stal. Strana sa stala na dlhú dobu kľúčovým subjektom talianskeho politického systému, kreslo premiéra držala nepretržite 36 rokov. Sám De Gasperi v ňom sedel osem rokov, hoci pritom viedol osem rôznych kabinetov, do ktorých neváhal pozvať ani komunistov. Počas tej doby prijal súbor kľúčových rozhodnutí – roku 1946 sa Taliansko stalo republikou (po referende, v ktorom sa pre pád monarchie vyslovilo 54 percent Talianov), roku 1947 podpísal mierovú zmluvu zaisťujúce Taliansku plnú suverenitu navzdory fašistickej minulosti (jedinou stratou bola časť územia postúpená Juhoslávii), v rovnakom roku prijal Marshallov plán, roku 1949 spoluzakladal NATO a neskôr aj inštitúcie, z ktorých sa zrodila Európska únia.
Veľkej podpory sa mu dostávalo od USA, ktoré v ňom videli politika, ktorý ako jediný môže vystavať hrádzu komunizmu v Taliansku – Komunistická strana Taliansko bola najsilnejšia komunistickou stranou v západnej Európe. Vďaka tomu od Američanov získal mimoriadnu hospodársku pomoc, ktorá zvyšovala jeho vplyv a popularitu. Na žiadosť USA tiež roku 1947 vypudil komunistov a ľavicovejších socialistov z vlády. Američania sa obávali, že ak by ľavica vyhrala v Taliansku voľby roku 1948, spadne Apeninský polostrov do rodiaceho sa východného bloku, a preto CIA zaisťovala prísun finančných prostriedkov nekomunistickým silám a volebná kampaň toho roku vynikala mimoriadnou agresivitou a fanatizmom. Silne sa do nich zapojili aj Italoameričana, vrátane populárneho speváka Franka Sinatru, ktorý Talianov oslovoval na rozhlasovej stanici Hlas Ameriky. Zvláštnu priazeň De Gasperi získal u Clairea Bootha Lucea, majiteľa týždenníka Time, ktorý publikoval o De Gasperim oslavné články. Kresťanskí demokrati nakoniec zvíťazili so 48 percentami hlasov, čo bol už navždy ich najlepší volebný výsledok. Nasmeroval Taliansku na najbližšie roky do západnej časti sveta rozdeleného železnou oponou. De Gasperiho vláda sa potom posunula viac doprava, čo vyvolalo pnutie vnútri Kresťanskodemokratickej strany, ktorej sociálnejšie krídlo nieslo tento vývoj s nevôľou. Po voľbách roku 1953 De Gasperi ďalšiu vládu zostaviť nedokázal a rezignoval. Dňa 11. mája 1954 sa stal predsedom Európskeho parlamentu. Tri mesiace na to zomrel.
Ocenenia
- 1952 získal cenu Karola Veľkého
Referencie
- ↑ Databáza stenografických protokolov a registrov Ríšskej rady z príslušných volebných období, http://alex.onb.ac.at/spa.htm.
Literatúra
- Pietro Scoppola, La proposta politica di De Gasperi, Bologna, Il Mulino, 1977.
- Giulio Andreotti, Intervista su De Gasperi, Roma-Bari, Laterza, 1977.
- Giulio Andreotti, De Gasperi visto da Vicino, Milano, Rizzoli, 1986.
- Nico Perrone, De Gasperi e l'America, Palermo, Sellerio, 1995.
- Piero Cravero, De Gasperi, Bologna, Il Mulino, 2006
Iné projekty
- Commons ponúka multimediálne súbory na tému Alcide De Gasperi
Externé odkazy
Zdroj
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Alcide De Gasperi na českej Wikipédii.
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.
1. august
1. január
1. máj
1. október
10. máj
10. november
11. jún
11. máj
11. október
12. august
12. február
12. máj
13. apríl
13. február
13. jún
13. január
13. marec
14. marec
15. október
15. september
16. február
16. máj
17. január
17. máj
17. marec
1795
18. marec
18. storočie
1805
1810
1817
1818
1821
1825
1829
1831
1839
1844
1876
1877
1878
1879
1880
1881
1882
1883
1884
1885
1886
19. jún
19. máj
19. september
19. storočie
1914
1917
1924
1925
1931
1933
1934
1936
1937
1938
1940
1942
1943
1945
1947
1948
1952
1953
1954
1955
1956
1957
1958
1959
1962
1964
1965
1966
1969
1970
1973
1974
1975
1979
2. december
2. február
2. júl
20. storočie
21. október
22. apríl
22. október
23. apríl
23. marec
24. apríl
24. august
24. december
24. máj
25. marec
25. november
25. október
25. september
26. marec
26. september
27. február
27. júl
27. september
28. apríl
28. marec
28. november
29. august
29. marec
29. september
3. apríl
3. august
3. júl
3. máj
3. marec
3. október
31. január
31. október
4. február
4. marec
5. december
5. február
5. november
6. august
7. august
7. február
70. roky 19. storočia
8. december
80. roky 19. storočia
9. február
90. roky 19. storočia
Adolf Šelmec
Alcide De Gasperi
Alexander Fleming
Alexander II. Nikolajevič
Alexandr Fiodorovič Kerenskij
Alfred Reginald Radcliffe-Brown
Anna Pavlovna Pavlovová
Béla Bartók
Berlín
Ber Borochov
Boeing
Canadian Pacific Railway
Cecil B. DeMille
Clinton Joseph Davisson
Cyril Dušek
Desaťročie
Eduard Heine
Električková doprava
Elizabeth Shepleyová Sergeantová
Eugen Filkorn
Ferdinand Le Cerf
Fiodor Michajlovič Dostojevskij
Florian Ceynowa
François Darlan
Francúzsko
František Gellner
František Novotný (filológ)
George Washington DeLong
Guccio Gucci
Hans Fischer
Hans Kelsen
Heinrich Georg Barkhausen
Hermann Staudinger
Igor Beniač
Irving Langmuir
Ján Botto
Ján Janček (politik)
Ján XXIII. (pápež)
Jacques Offenbach
Jakob Kneip
James A. Garfield
Josip Jurčič
Juan Ramón Jiménez
Jur Hronec
Karol Murgaš (pedagóg)
Kemal Atatürk
Kliment Jefremovič Vorošilov
Kultúra (spoločenské vedy)
Lewis Fry Richardson
Louis Auguste Blanqui
Ludwig Binswanger
Ludwig von Mises
Luitzen Egbertus Jan Brouwer
Lu Sün (spisovateľ)
Mařenka Zieglerová
Mikuláš Štefan Ferienčík
Mikuláš Schneider-Trnavský
Miloslav Schmidt
Modest Petrovič Musorgskij
Mustafa Kemal Atatürk
Národné divadlo (Praha)
Nikolaj Ivanovič Pirogov
Nobelova cena za fyziológiu alebo medicínu
Nobelova cena za literatúru
Opereta
Osmanská ríša
Otakar Šín
Otakar Španiel
Otto Toeplitz
Pablo Picasso
Pierre Teilhard de Chardin
Praha
Raymond Hood
Richard C. Tolman
Roger Martin du Gard
Rudolf (korunný princ)
Rumunské kniežatstvo
Rumunské kráľovstvo
Slovensko
Stefan Zweig
Storočie
Svoradov
Theodore von Kármán
Thomas Carlyle
Tunisko
Vasilij Zeňkovskij
Viedeň
Vincenzo Lancia
Walter Rudolf Hess
Wilhelm Worringer
William Clothier
Zoznam nositeľov Nobelovej ceny za chémiu
Zoznam nositeľov Nobelovej ceny za fyziku
Zoznam nositeľov Nobelovej ceny za fyziológiu alebo medicínu
Zoznam nositeľov Nobelovej ceny za literatúru
Text je dostupný za podmienok Creative
Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších
podmienok.
Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky
použitia.
www.astronomia.sk | www.biologia.sk | www.botanika.sk | www.dejiny.sk | www.economy.sk | www.elektrotechnika.sk | www.estetika.sk | www.farmakologia.sk | www.filozofia.sk | Fyzika | www.futurologia.sk | www.genetika.sk | www.chemia.sk | www.lingvistika.sk | www.politologia.sk | www.psychologia.sk | www.sexuologia.sk | www.sociologia.sk | www.veda.sk I www.zoologia.sk