Integríny sú veľká skupina receptorov na bunkovom povrchu, tzv.membránových receptorov.

Funkcie

Zabezpečujú adhéziu extracelulárnej matrix (ECM) a susedných buniek. Začleňujú sa do štrukturálneho a mechanického prostredia osi ECM-integrín-cytoskelet (určujú tak tvar a mobilitu bunky). Neplnia len funkciu mediátorov bunkovej adhézie, ale menia biochemické signály naprieč bunkovou membránou a aktivujú signálne kaskády v bunke. Zaujímavosťou je, že nie sú aktívne v cirkulujúcich bunkách.

Medzi schopnosti integrínov patrí vytvorenie mosta medzi ECM a cytoskeletom, signálne prestupy medzi bunkou a vonkajším prostredím. Sú kľúčové v mechanosenzitívno–transdukčných procesoch a pri odpovedi cievy na mechanické zaťaženie. Aktiváciou integrínov sa mechanický stimul (vo forme šmykového napätia, zmeny perfúzneho tlaku) mení na vnútrobunkový signál, ktorý ovplyvňuje funkčné i fenotypické vlastnosti bunky. Mení štruktúru a zloženie extracelulárnej matrix.

Integríny teda modulujú cievny tonus, dôležitý pri kontrole krvného prietoku pri poškodeniach cievy alebo tkaniva.

Medzi ďalšie úlohy integrínov patrí aj ovplyvnenie influxu vápnika do endotelových a hladkosvalových buniek.

Štruktúra

Integríny sú membránové glykoproteíny, ich receptor pozostáva z α (alfa) a β (beta) podjednotky. Formuje sa do globulárnej hlavice, ktorá sa upína na katión-dependentný kanál so špecifickou sekvenciou aminokyselín v ECM.

Je známych asi 24 integrínov, z toho 16 ich bolo nájdených v bunkách tvoriacich cievy. Z týchto 16tich sú α1β1, α2β1, α3β1, α5β1, α6β1, α6β4, αVβ3 a αVβ5 prítomné v bunkovom endoteli, zatiaľ čo hladkosvalová bunka cievy má α1β1, α2β1, α3β1, α4β1, α5β1, α6β1, α7β1, α8β1, α9β1, αvβ1, αvβ3, αvβ5 a α6β4. Endotel aj hladkosvalová bunka sú začlenené do 3-D siete interagujúcich proteínov ECM (napr. kolagén, fibronektín, vitronektín, trombospondín, elastín, tenascín, osteopontín a niektoré typy laminínu).

Zdroje

• KITTNAR, Otomar a kol. Lékařská fyziologie. Praha : Grada, 2011. ISBN 978-80-247-3068-4. (po česky)