Dublinská dohoda je dohoda určujúca štát zodpovedný za preskúmanie žiadostí o azyl podaných v jednom z členských štátov Európskych spoločenstiev.

Dohoda stanovuje kritériá, na základe ktorých sa určí krajina zodpovedná za preskúmanie žiadosti o azyl a zabráni tak podávaniu viacnásobných účelových žiadostí o udelenie azylu vo viacerých členských štátoch Európskej únie. Dohoda podpísaná v Dubline 15. júna 1990 je označovaná ako Dublin I a členské štáty Európskej únie ju aplikujú od roku 1997. V marci 2003 nadobudlo platnosť Nariadenie Rady č. 343/2003 tzv. Dublin II, ktoré nahrádza Dublinskú dohodu. Nariadenie stanovuje kritériá a mechanizmy pre určenie štátu príslušného na posudzovanie žiadosti o azyl podanej v niektorom z členských štátov Európskej únie štátnym občanom tretích krajín. Meritórne sa Nariadenie od pôvodnej Dublinskej dohody zásadne nemení. Nový je ale právny charakter a dosah Nariadenia – na rozdiel od Dublinského dohovoru, ktorý je medzinárodnou dohodou, je Nariadenie komunitárnym predpisom. Kritériá vychádzajú z primárnej úvahy, že zodpovedná za preskúmanie žiadosti o azyl je krajina, ktorá zohrala najdôležitejšiu úlohu pri umožnení vstupu žiadateľa na územie štátov Európskej únie, napr. tým, že žiadateľovi udelila vízum, umožnila mu nelegálne prekročiť vonkajšie hranice Európskej únie, či tolerovala jeho nelegálny pobyt na svojom území. Kritériá odvodené od tejto logiky sú navyše doplnené humanitárnymi ohľadmi, predovšetkým rešpektovaním jednoty rodiny. Dublin I a Dublin II sú ako celok nazývané „dublinský systém“.

Zdroj

• Slovenská terminologická databáza