Fifteenth Air Force
Emblém 15. leteckej armády USAF
Krajina	Spojené štáty
Existencia	1. november 1943 – 15. september 1945 31. marec 1946 – 20. marec 2012 20. august 2020 – doteraz
Vznik	1. november 1943
Typ	letecká armáda
Posádka	Shawova základňa vojenského letectva, Južná Karolína
Velitelia	genmjr. David B. Lyons (veliteľ) brig. gen. Steven G. Behmer (zástupca veliteľa)
Nadradené jednotky	Veliteľstvo vzdušného boja Vojenské letectvo USA
Účasť
Vojny	druhá svetová vojna – stredomorské bojisko
Bitky	bombardovanie Slovenska 1939 – 1945

Fifteenth Air Force (skratka: 15 AF; doslova: Pätnásta letecká armáda) je americká letecká jednotka Veliteľstva vzdušného boja Vojenského letectva Spojených štátov. Sídli na Shawovej leteckej základni v Južnej Karolíne. Bola založená 1. novembra 1943 ako letecká jednotka Armádnych vzdušných síl USA nasadená v Európe počas druhej svetovej vojny. Bombardovala Európu zo základní v južnom Taliansku a zapájala sa do vzdušných bojov proti nepriateľským lietadlám. Nakoľko Slovenská republika vyhlásila v decembri 1941 Spojeným štátom a Veľkej Británii vojnu, uskutočnila 15. letecká armáda v rokoch 1944 – 1945 nálety na územie Slovenska. Bombardovala tu ropné rafinérie, železničnú infraštruktúru, zbrojovku a vojenské letisko. Tieto nálety mali za následok niekoľko tisíc obetí.^[1]

Počas studenej vojny bola 15. letecká armáda jednou z troch leteckých armád Veliteľstva strategického letectva Vzdušných síl USA, ktoré velili strategickým bombardérom a raketám amerického vojenského letectva v globálnom meradle. Jednotky 15. leteckej armády boli zapojené do bojových operácií počas kórejskej vojny, vojny vo Vietname a operácie Púštna búrka .

Pätnásta letecká armáda bola 1. októbra 2003 premenovaná na 15. expedičnú operačnú skupinu mobility (Fifteenth Expeditionary Mobility Task Force, 15 EMTF). Skupina poskytovala podporu pre strategickú leteckú prepravu pre všetky agentúry Ministerstva obrany Spojených štátov, ako aj pre tankovanie vo vzduchu pre letectvo v mierových aj vojnových časoch pre tichomorskú oblasť. 15 EMTF bola deaktivovaná 20. marca 2012.

Dňa 20. augusta 2020 bola 15. letecká armáda reaktivovaná, pričom sa zlúčili jednotky 9. a 12. leteckej armády.^[2]

Pätnásta letecká armáda (Fifteenth Air Force, 15th AF) bola založená 1. novembra 1943 v Tunise v Tunisku ako súčasť strategického letectva Armádnych vzdušných síl USA v Stredomorí. Bojové operácie začala deň po svojom sformovaní. Prvým veliteľom bol generál James Doolittle.

Vznikla reorganizáciou amerických vzdušných síl v Stredomorí koncom roka 1943. Deviata letecká armáda Lewisa H. Breretona bola presunutá do Anglicka, kde prevzala jednotky stredných bombardérov 8. leteckej armády, zatiaľ čo 12. letecká armáda odovzdala svoje strategické jednotky 15th AF, čím sa z 12. armády stala taktická sila. Nová armáda bola aktivované v sile 90 bombardérov B-24 Liberator a 210 B-17 Flying Fortress, zdedených z 12. a 9. armády. V decembri začali zo Spojených štátov čoskoro prichádzať nové skupiny, z ktorých väčšina bola vybavená B-24. Pribudlo 13 nových skupín.

Predpoklad bol, že 15th AF dislokovaná pri Stredozemnom mori bude schopná operovať, keď 8. letecká armáda v Anglicku bude paralyzovaná zlým počasím. Deviata letecká armáda sa neskôr presunula do Anglicka, aby slúžila ako taktická jednotka počas na invázie do Európy. Akonáhle sa sprístupnili základne v okolí Foggie v Taliansku, 15th AF bola schopná dosiahnuť ciele v južnom Francúzsku, Nemecku, Poľsku, Československu a na Balkáne, z ktorých niektoré boli ťažko dosiahnuteľné z Anglicka.

Pätnásta letecká armáda začala svoju činnosť 1. novembra 1943 útokom na zriaďovaciu stanicu Rimini s 28 bombardérmi B-25 pridelenými k 321. bombardovacej skupine. 1. decembra 1943 bolo veliteľstvo 15th AF presunuté na letisko Bari v Taliansku.

Dňa 4. januára 1944 bola 15th AF spolu s 12. leteckou armádou a 205. skupinou Britského kráľovského letectva zorganizovaná do Spojeneckých vzdušných síl v Stredomorí (Mediterranean Allied Air Forces, MAAF). MAAF bola južnou zložkou amerických strategických vzdušných síl v Európe.

Prvou veľkou operáciou 15th AF boli bombardovacie misie na podporu vylodenia v Anziu v Taliansku, ktoré sa začalo 22. januára 1944. Uskutočnili sa útoky na nemecké a fašistické talianske ciele, ktoré spôsobili rozsiahle škody silám Osi.

„Veľký týždeň“ bol názov intenzívnej série útokov 8. a 15. leteckej armády na nemecký letecký priemysel. Plán s krycím názvom „Operation Argument“ mal využiť obe americké strategické vzdušné sily v Európe na denné nálety s podporou nočných bombardovacích náletov Britského kráľovského letectva (Royal Air Force, RAF) na zničenie alebo vážne ochromenie nemeckej schopnosti vyrábať bojové lietadlá.

Američania čelili silným útokom stíhačiek Luftwaffe na bombardovacie zväzy počas denných náletov na nacistami okupovanú Európu a plánovali začať operáciu Argument čo najskôr.

Dňa 22. februára 1944 podnikla 15th AF svoj prvý útok na Nemecko náletom na Regensburg. Pätnásta letecká armáda vyslala 183 bombardérov na montážny závod Messerschmidt v Oberstraubingu. Asi 118 bombardérov zasiahlo cieľ s dobrými výsledkami, ale štrnásť bolo zostrelených. Nasledujúci deň 15th AF poslala 102 bombardérov na závod na výrobu guľôčkových ložísk Steyr v Rakúsku, kde zničili dvadsať percent závodu. 24. februára viac ako 180 Liberatorov spôsobilo značné škody montážnemu závodu produkujúcemu Messerschmitt Bf 110 v Gothe, pričom bolo stratených 28 lietadiel. 25. februára bolo 114 B-17 a B-24 opäť odoslaných do Steyru, ale sily sa rozdelili a Liberatory namiesto toho bombardovali ropnú rafinériu Fiume. Sedemnásť bombardérov bolo stratených.

Napriek týmto stratám Spojenci verili, že americké strategické vzdušné sily zasadili nemeckému leteckému priemyslu tvrdú ranu.

V apríli generál Eisenhower nariadil americkým strategickým vzdušným silám, aby zaútočili na nemecké centrá na výrobu palív tým, že zničí ropné rafinérie a na továrne vyrábajúce syntetické palivá. Pätnásta letecká armáda začala ofenzívu 5. apríla, keď vyslala 235 B-17 a B-24 z Talianska na dopravné ciele v blízkosti ropných polí Ploješť v Rumunsku. Rafinérie boli znovu napadnuté 15. a 24. apríla.

Útoky na ropné ciele dostali do októbra najvyššiu prioritu a rozsiahle flotily ťažkých bombardérov sprevádzané stíhačkami P-38 Lightning a P-51 Mustang zaútočili na rafinérie v Nemecku, Sudetoch, na Slovensku a v Rumunsku. Eskorty stíhačiek P-51 dokázali vybojovať vzdušnú prevahu, čo umožnilo bombardérom pohybovať sa naprieč južnou a východnou Európou a útočiť na ciele v Moste v Sudetoch, Bratislave na Slovensku, Budapešti, Komárome, Győri a Pétfürdő v Maďarsku. Belehrade a ďalších mestách v Juhoslávii a Terste v severovýchodnom Taliansku.

Do júna 1944 15. letecká armáda bombardovala železničné siete v juhovýchodnej Európe na podporu sovietskych vojenských operácií v Rumunsku. Počas leta 1944 boli bombardované rakúske strediská výroby lietadiel vo Wiener Neustadt a rafinérie a továrne na výrobu palív. 2. júna uskutočnila 15th AF svoju prvú kyvadlovú misiu, keď po nálete v Maďarsku pristálo 130 bombardérov B-17 a stíhačov P-51 na území kontrolovanom Červenou armádou. Nasledovali ďalšie dva kyvadlové nálety.

V auguste 15th AF začala útočiť na ciele v južnom Francúzsku v rámci prípravy na operáciu Anvil, inváziu do južného Francúzska. Marseille, Lyon, Grenoble a Toulon boli napadnuté bombardérmi B-24 a B-17.

Po rumunskom prevrate v roku 1944 bombardovala 15. letecká armáda Nemcami okupované letiská Băneasa a Otopeni. Medzi 31. augustom a 3. septembrom 1944 lietadlá 15th AF vykonali operáciu Reunion – leteckú prepravu prepustených spojeneckých zajatcov z Rumunska.

Jediný nálet 15th AF na Berlín sa uskutočnila 24. marca 1945, keď 666 bombardérov zasiahlo hlavné mesto Berlín, Mníchov a ďalšie ciele v Nemecku ako aj Československu. Na berlínske sily zaútočili nemecké lietadlá Me 262, ktoré spôsobili straty (jeden bombardér a päť stíhačiek), zatiaľ čo americké Mustangy si nárokovali zostrelenie ôsmich lietadiel - skutočné záznamy Luftwaffe ukazujú iba 3 stratené Me 262 v tomto súboji. 47. BW a 55. BW bombardovali nemeckú základňu Neuburg a poškodili / zničili 54 Me 262A-1 z III. /KG (J) 54, 304. BW zaútočila na nemeckú základňu Münich-Riem a zničila 13 Me 262.

Posledný nápor prišiel 25. apríla 1945, keď 467 bombardérov zaútočilo na železničné ciele v Rakúsku a prerušilo spojenie do Československa. Posledná bombardovacia misia 15th AF sa uskutočnila 1. mája, keď 27 B-17 sprevádzaných 51 stíhačkami P-38 zo 14. FG zaútočilo na železničné ciele v Salzburgu.

S nemeckou kapituláciou v Taliansku začali lietadlá 15th AF zhadzovať zásoby nad Juhosláviou a poslednou misiou bola 16. mája 1945 evakuácia spojeneckých vojnových zajatcov.

Pätnásť bombardovacích skupín bombardérov B-24 a šesť bombardovacích skupín bombardérov B-17 stratilo celkovo asi 2 110 lietadiel, zatiaľ čo sedem stíhacích skupín si nárokovalo celkovo 1 836 zničených nepriateľských lietadiel. Pätnástu leteckú armádu deaktivovali 15. septembra 1945 v Taliansku.

Slovenská republika sa koncom roka 1941 pripojila k Nemecku a vyhlásila vojnu Spojeným štátom a Veľkej Británii. V dôsledku tohto kroku zahájila v roku 1944 15. letecká armáda amerických vzdušných síl strategické bombardovanie Slovenska, kde boli cieľom rafinérie ropy,^[3] železničná infraštruktúra, zbrojovka a vojenské letisko.

Najdôležitejšie nálety 15. leteckej armády na územie súčasného Slovenska:

Dátum	Miesto	Cieľ	Napadnutý štát
16. jún 1944	Bratislava	rafinéria Apollo[3]	Slovensko
26. jún 1944	Viedeň[pozn. 1]	priemyselné podniky	Nemecko
7. júl 1944	Dubnica nad Váhom[4]	závody Herman Göring Waffenwerke	Slovensko
20. august 1944	Dubová[5]	rafinéria ropy	Slovensko
13. september 1944	Vrútky[6]	železničný uzol	Slovensko
20. september 1944	Nový Dvor[7]	vojenské letisko	Slovensko
20. september 1944	Bratislava[8]	rafinéria Apollo	Slovensko
7. október 1944	Komárno[9]	železničný uzol	Maďarsko
7. október 1944	Nové Zámky[10]	železničný uzol	Maďarsko
14. október 1944	Bratislava [8]	železničný uzol, most cez Dunaj	Slovensko
14. október 1944	Komárno[8]	most cez Dunaj	Maďarsko
14. október 1944	Nové Zámky[11]	železničný uzol	Maďarsko
6. december 1944	Bratislava, Sládkovičovo a Devínska Nová Ves[8]	železničný uzol	Slovensko
14. marec 1945	Nové Zámky[12]	železničný uzol	Maďarsko
26. marec 1945	Rača[8]	železničný uzol	Slovensko

Bombardéry Boeing B-17G Flying Fortress 483. bombardovacej skupiny 15. leteckej armády pristáli v dňoch 17. septembra a 7. októbra 1944 počas Slovenského národného povstania na povstaleckom letisku Tri Duby, kam priviezli vojenský materiál (zbrane, strelivo, výbušniny) a zdravotnícky materiál na pomoc povstalcom a aj členov americkej spravodajskej skupiny OSS a britskej SOE. Zo Slovenska odviezli tiež zostrelených amerických letcov, ktorým sa podarilo uniknúť zajatiu. V oboch prípadoch sprevádzali bombardéry B-17G stíhačky P-51 Mustang 52. stíhacej skupiny, pričom 17. septembra na Troch Duboch jeden P-51B havaroval a jeden P-51C musel núdzovo pristáť.

Dňa 31. marca 1946 bola 15. letecká armáda reaktivovaná na základni Colorado Springs AAB v Colorade a bola zaradená pod Veliteľstvo strategického letectva (Strategic Air Command, SAC) vytvorené 10 dní predtým. Pätnásta letecká armáda prevzala majetok a personál bývalej 2. leteckej armády, ktorá boli deaktivovaná 30. marca.

Bombardovacie skupiny 15 AF boli vybavené bombardérmi B-29 prevzatých od 20. leteckej armády vracajúcej sa z vojny v Tichomorí. Keď bolo v roku 1946 založená SAC, jej primárnym bombardérom bol B-29, no postupne začali pribúdať nové modely, označené ako B-50 Superfortress.

Pätnásta letecká armáda bola vrátená do bojaschopného stavu v dôsledku Berlínskej krízy v roku 1948, kedy letka 301. bombardovacej skupiny bola nasadená so svojimi B-29 na leteckej základni Fürstenfeldbruck v Nemecku. SAC okamžite nariadilo ďalším dvom letkám skupiny dislokované na leteckej základňu Goose Bay na Labradore, aby sa pripravili na okamžité nasadenie v Nemecku. 307. a 28. bombardovacia skupina boli uvedené do pohotovosti a bolo im nariadené, aby boli pripravené na nasadenie do troch a dvanástich hodín. V priebehu niekoľkých týždňov sa k prvej letke pripojili ďalšie letky 301. bombardovacej skupiny. 28. júla sa 301. bombardovacia skupina presunula z leteckej základne Rapid City v Južnej Dakote na základňu RAF Scampton v Spojenom kráľovstve. 307. bombardovacia skupina odišla z MacDillovej základne na Floride na základne RAF RAF Marham a RAF Waddington vo Veľkej Británii.

56. stíhacie krídlo v Selfridge v Michigane bolo 1. decembra 1948 prevelené spod 15 AF pod 10. leteckú armádu.

Dňa 7. novembra 1949 bolo veliteľstvo 15 AF premiestnené na Marchovu základňu v Kalifornii. V rámci tohto preskupenia bola väčšina síl bombardérov SAC západne od rieky Mississippi preradená k 15 AF. Bombardéry na východ od Mississippi boli pridelené k 8. leteckej armáde.

Od roku 1947 bolo pod 15 AF začlenených niekoľko stíhacích sprievodných krídel a strategických stíhacích krídel, určených na sprevádzanie bombardérov k ich cieľom. Medzi týmito jednotkami boli 56. stíhacie krídlo, 71. strategické stíhacie krídlo, 82. stíhacie krídlo a 407. strategické stíhacie krídlo. Všetky boli preznačené a presunuté do iných zložiek USAF v rokoch 1957 – 58 po opustení koncepcie stíhacieho sprievodu bombardérov.

Dňa 25. júna 1950 ozbrojené sily Kórejskej ľudovodemokratickej republiky (Severná Kórea) napadli Kórejskú republiku (Južnú Kóreu). Bezpečnostná rada OSN 27. júna odhlasovala pomoc Juhokórejčanom pri odolávaní invázii. Prezident Harry S. Truman splnomocnil generála Douglasa MacArthura (veliteľa amerických okupačných síl v Japonsku), aby zapojil jednotky do boja. MacArthur nariadil generálovi Georgovi E. Stratemeyerovi, CIC z Ďalekovýchodného letectva (FEAF), aby zaútočil na útočiace severokórejské sily medzi frontovou líniou a 38. rovnobežkou.

V tom čase bolo 22 bombardérov B-29 z 19. bombardovacej skupiny 20. leteckej armády umiestnených na Andersen Field na Guame jedinými lietadlami schopnými zasiahnuť Kórejský polostrov a táto jednotka dostala rozkaz presunúť sa na leteckú základňu Kadena na Okinawe a začať útoky na Severnú Kóreu. Tieto nálety sa začali 28. júna. 29. júna bolo vydané povolenie útočiť na letiská v Severnej Kórei.

Dňa 8. júla bolo zriadené špeciálne veliteľstvo bombardérov FEAF pod velením generálmajora Emmetta O'Donnella. Hoci prezident Truman nebol ochotný riskovať rozsiahle použitie amerických bombardovacích síl Spojených štátov, ktoré sa používali ako odstrašujúci prostriedok pre prípadnú sovietsku agresiu v Európe, niekoľko skupín bombardérov B-29 – ktoré neboli súčasťou jadrových úderných síl – bolo uvoľnených. 13. júla FEAF Bomber Command prevzalo velenie nad 19. bombardovacou skupinou 20. AFl a nad 22. a 92. bombardovacou skupinou 15 AF, ktoré boli presunuté zo základní SAC v Spojených štátoch. Neskôr v júli boli do Japonska vyslané 98. a 307. bombardovacie skupiny 15 AF, aby sa pripojili k FEAF. 92. a 98. bombardovacie skupiny a 31. skupina operovali zo základní v Japonsku, zatiaľ čo 19., 22. a 307. bombardovacia skupina sídlili na Okinawe.

Kým sa kórejská vojna 27. júla 1953 skončila, B-29 absolvovali viac ako 21 000 bojových letov, zhodilo takmer 167 000 ton bômb a 34 B-29 bolo stratených v boji (16 zostrelili stíhačky, 4 bombardéry boli zostrelené protilietadlovým delostrelectvom a 14 z iných príčin). Strelci B-29 mali na svedomí 34 komunistických stíhačiek (z toho 16 MiG-15), pravdepodobne zničili ďalších 17 (všetko MiG-15) a poškodili 11 (všetky MiG-15). Straty boli menej ako jedna na 1000 bojových letov.

Po skončení bojov v Kórei vyzval prezident Dwight D. Eisenhower, ktorý nastúpil do úradu v januári 1953, na „nový pohľad“ na národnú obranu. Výsledkom bola väčšia závislosť na jadrových zbraniach a letectve pri odstrašovaní od vojny. Jeho administratíva sa rozhodla investovať do letectva, najmä do strategického veliteľstva letectva. Preteky v jadrovom zbrojení zaradili vysoký rýchlostný stupeň. Letectvo vyradilo takmer všetky svoje vrtuľové B-29/B-50 a nahradili ich novými Boeingmi B-47 Stratojet. Do roku 1955 sa do inventára dostal vo veľkých počtoch Boeing B-52 Stratofortress, pretože podporné B-36 boli rýchlo vyradené z jednotiek ťažkého bombardovania.

Aj po nasadení síl k Ďalekovýchodnému letectvu s cieľom zapojiť sa do boja nad Kóreou ostáva história 15 AF nerozlučne spätá s históriou velenia strategického letectva. Počas studenej vojny boli lietadlá 15 AF v jadrovej pohotovosti, čo predstavovalo odstrašenie pred útokom Sovietskeho zväzu na Spojené štáty. Počas vietnamskej vojny boli letky 15. leteckej armády B-52 Stratofortress (väčšinou B-52D, niektoré B-52G) rozmiestnené na základniach na Guame, Okinawe a Thajsku, kde vykonávali útoky v rámci operácie Arc Light na komunistické sily.

Súčasťou 15. leteckej armády boli aj raketové letky, ako napríklad 703. Strategic Missile Wing a 706. Strategic Missile Wing.

Medzi vojnou vo Vietname a rokom 1991 pozostávali jednotky 15 AF z prieskumných lietadiel (SR-71 do roku 1989, U-2), bombardérov (B-52D do roku 1984, B-52G, B-52H a B-1B), leteckých tankerov (KC-135, KC-10) a medzikontinentálnych balistických rakiet (Titan II do roku 1984, Minuteman II/III, Peacekeeper).

Pätnásta letecká armáda sa 1. septembra 1991 stala výlučne vzdušnou tankovou formáciou s lietadlami KC-135 a KC-10. Keď bolo Veliteľstvo strategického letectva 1. júna 1992 deaktivované a jeho aktíva boli rozdelené medzi novovytvorené Veliteľstvo leteckej prepravy vojenského letectva (Air Mobility Command, AMC) a Veliteľstvo vzdušného boja (Air Combat Command, ACC), 15 AF sa stalo súčasťou Veliteľstva leteckej prepravy.

Veliteľstvo 15 AF sa 2. júla 1993 presunulo z Marchovej leteckej základne na Travisovu základňu 2. júla 1993 a spojilo svoje tankery s lietadlami 22. leteckej armády.

15. letecká armáda bola jednou z dvoch očíslovaných leteckých armád pridelených veliteľstvu leteckej mobility. Jeho hlavnou oblasťou pôsobenia bol región rozprestierajúci sa na západ od rieky Mississippi k východnému pobrežiu Afriky, od pólu k pólu, ale často bol poverený podporou globálnej misie veliteľstva leteckej mobility. Jeho primárnym poslaním bolo zabezpečovať strategickú a divadelnú prepravu pre všetky agentúry ministerstva obrany, ako aj tankovanie vo vzduchu pre letectvo v čase mieru aj vojny. To zahŕňalo aj leteckú evakuáciu chorých a zranených.

S pridelenou vojenskou pracovnou silou 28 912 osôb a pridelenou civilnou pracovnou silou 5 288 osôb, 15 AF spravovala takmer 300 lietadiel a mnoho podporných zariadení v Spojených štátoch a v Tichom oceáne a Indickom oceáne až po Diego Garcia.

Veliteľom 15 AF bol aj veliteľ Task Force 294 (TF 294), ktorý zabezpečoval tankovanie zo vzduchu lietadlám, ktoré podporovali Strategické veliteľstvo Spojených štátov (United States Strategic Command, USSTRATCOM) v čase vojny. TF 294 zahŕňalo 26 jednotiek z AMC, Národnej leteckej gardy a Veliteľstva záloh vojenského letectva.

V dôsledku reštrukturalizácie veliteľstva vzdušnej mobility sa 15. letecká armáda premenovala na 15. expedičnú operačnú skupinu mobility (Fifteenth Expeditionary Mobility Task Force, 15 EMTF) zameranú na podporu vzdušnej mobility v čase mieru a vojny. Časť 15 AF sa presunula k 18. leteckej armáde. 15 EMTF si ponechala organizáciu podpory pre leteckú dopravu v tichomorskom regióne AMC a tankovanie vo vzduchu na ceste, ako aj jednotky AMC rýchlej reakcie na nepredvídané udalosti. 15 EMTF poskytovala rýchlu a flexibilnú prepravnú podporu zo šiestich hlavných leteckých základní v Spojených štátoch a 47 miest po celom Pacifiku.

Pätnásta letecká armáda zodpovedá za operačnú pripravenosť pre trinásť aktívnych operačných skupín a krídel, jedno krídlo leteckej základne a tri ženijné letky.

1. ↑ Nálet na Viedeň 26. júna 1944 nezasiahol územie Slovenska, no proti bombardérom 15. leteckej armády USAAF zasahovala aj Pohotovostná letka Slovenských vzdušných zbraní, ktorá pre ťažké straty utrpené pri tomto nálete fakticky prestala existovať a jej preživší členovia sa znova stali príslušníkmi letky 13, v rámci ktorej sa venovali už len výcviku. Po 26. júni 1944 už nikdy nevzlietla proti americkým bombardérom a stíhačkám.

Tento článok obsahuje public domain materiály Air Force Historical Research Agency:

• Maurer, Maurer (1983). Air Force Combat Units of World War II. Maxwell AFB, Alabama: Office of Air Force History. ISBN 0-89201-092-4.
• Ravenstein, Charles A. (1984). Air Force Combat Wings Lineage and Honors Histories 1947–1977. Maxwell AFB, Alabama: Office of Air Force History. ISBN 0-912799-12-9.

• Oficiálna stránka (po anglicky)

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Fifteenth Air Force na anglickej Wikipédii.