František Urban
Podplukovník pechoty, veliteľ Obrannej oblasti 2 v 1. čs. armáde na Slovensku
Narodenie	16. september 1902 Litovel, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie	1. február 1986 (83 rokov) Hronská Dúbrava, Česko-Slovensko
Národnosť	česká
Profesia	vojak
Rodičia	Antonín Urban, Anna Maulerov
Manželka	Elena Pázmaniová
Deti	Elena Otýlie Anna, Silvia
Biografický portál

František Urban (* 16. september 1902, Litovel – † 1. február 1986, Hronská Dúbrava), bol dôstojník, účastník Slovenského národného povstania, zatknutý na území Slovenska partizánmi z oddielu Alexander Nevský, odvlečený do Sovietskeho zväzu, vyšetrovaný a odsúdený na 5 rokov „za prekročenie hraníc Sovietskeho zväzu“^:136, následne väzeň gulagu a vyhnanec na Sibíri. V roku 1960 rehabilitovaný.^:252

František Urban sa narodil 16. septembra 1902 v Litovli v rodine Antonína Urbana a Anny, rodenej Maulerovej. V rokoch 1918 a 1922 vyštudoval Zemské reálne gymnázium v rodnom meste. Prezenčnú vojenskú službu nastúpil 1. októbra 1922 v Kroměříži a následne začal štúdiá na Vojenskej akadémii v Hraniciach . Po úspešnom ukončení štúdií a po absolvovaní aplikačnej školy pre pechotu v Miloviciach slúžil do septembra 1929 ako veliteľ čaty pri pešom pluku 43 v Brne. Následne bol prevelený k pešiemu pluku 26 do Krupiny, kde sa posunul do pozície druhého pobočníka veliteľa pluku. Medzi rokmi 1932 a 1935 študoval na Vysokej škole vojnovej v Prahe, následne bol ustanovený prednostom 2. oddelenia veliteľstva 11. divízie v Košiciach. Počas pobytu na Slovensku sa oženil s Elenou Pázmaniovou, manželom sa v roku 1938 narodila dcéra Elena Otýlie Anna a v roku 1953 dcéra Silvia. Kariéru v prvorepublikovej armáde zakončil František Urban na pozícii prednostu 2. oddelenia VI. zboru. Dosiahol hodnosť kapitána.^:252

Po rozpade Československa v marci 1939 sa František Urban z rodinných dôvodov rozhodol zostať na Slovensku a vstúpiť do novovzniknutej Slovenskej armády. Od mája 1939 pôsobil na pozícii prednostu operačného oddelenia 2. divízie v Banskej Bystrici. V roku 1940 vstúpil do protifašistického odboja a zapojil sa odbojové organizácie riadené Vavro Šrobárom, ktoré dodával informácie vojenského charakteru, a ktoré následne pokračovali za pomoci kuriérov do Londýna. Medzi decembrom 1941 a februárom 1942 absolvoval turnus na východnom fronte, kde pôsobil ako náčelník štábu Zaisťovacej divízie. Po návrate mu ale bola za nedostatočné plnenie úloh dočasne odňatá príslušnosť ku skupine dôstojníkov generálneho štábu, znížený plat a pracovná pozícia. Ďalej pôsobil v Banskej Bystrici a v odboji. Vypracoval prvý plán všeobecného povstania so štyrmi alternatívami, ktorý ale nebol Vojenským ústredím využitý. Od 1. januára 1944 pôsobil ako pedagóg pechotnej taktiky na Vysokej škole vojenskej v Bratislave, od mája toho istého roku potom ako náčelník štábu 2. východoslovenskej divízie v Prešove. Tu nadviazal spoluprácu s odbojovou skupinou tajomníka biskupského úradu evanjelickej cirkvi Pavla Neckára. Vojenské ústredie pripravujúce Slovenské národné povstanie ho nepoverilo žiadnou úlohou a rovnako sa Urban netajil nedôverou voči plk. Viliamu Talskému, ktorý mal pripravovať 2. divíziu na boj s Nemcami. Východoslovenská armáda ale svoju úlohu nezvládla a bola odzbrojená. František Urban dostal prvé rozkazy od plk. Jána Goliana až 31. augusta, v prvý deň odzbrojovania a tie boli tým pádom už nesplniteľné. Bol nútený utiecť a pripojiť sa v priestore Bardejova k partizánskej jednotke Alexander Nevský, s ktorou sa následne presunul na povstalecké územie. V Brezne bol ale partizánmi zatknutý a izolovaný v obci Kordíky. Napriek tomu, že odovzdal správu o svojom osude prostredníctvom npor. Rísa veleniu 1. čs. armády na Slovensku, ostal väznený.^:115 Tu dostal ponuku na presun na letisko Tri duby kvôli predpokladanému odletu k 1. československému armádnemu zboru, s ktorou súhlasil a 25. septembra 1944 odletel do Moskvy.^:252

František Urban bol namiesto vstupu do 1. československého armádneho zboru v Moskve zatknutý príslušníkmi NKVD, dva roky v Butyrskej väznici vyšetrovaný a obviňovaný zo spolupráce s Nemcami. Urban obvinenia odmietal, bol odsúdený nakoniec na 5 rokov „za prekročenie hraníc Sovietskeho zväzu“^:136 a odvezený do tábora nútených prác v Poťme v Mordvianskej ASSR asi 600 km od Moskvy. Tam František Urban strávil 5 rokov pracujúc v nábytkárskom závode. Po uplynutí trestu ale nebol prepustený, bol prevezený do tábora v Razdoľnom na sútoku riek Jenisej a Angara na Sibíri, kde pracoval ako geodet.^:148 Z tohto tábora nútených prác bol František Urban prepustený po dvoch rokoch v júli 1951 a bez akéhokoľvek vysvetlenia v Užhorode odovzdaný československým vojenským orgánom. Domov sa vrátil na konci augusta toho istého roku.^:252

V roku 1960 ho tribunál Moskovského vojenského okruhu plne rehabilitoval a v roku 1965 mu bola vrátená aj hodnosť podplukovníka. Pracoval ako dispečer dopravy v stavebných firmách na strednom Slovensku. Zomrel 1. februára 1986 v Hronskej Dúbrave.

• Na základe zápiskov Františka Urbana, ktoré spracovával v rokoch 1980 – 1985, vznikla kniha Môj osud - dlhá cesta domov.

1. ↑ Počas väzby v Butyrskej väznici sa František Urban stretol so Sergejom Vojcechovským^:133, ruským emigrantom a prvorepublikovým československým generálom, ktorý bol 12. mája 1945 zatknutý komandom NKVD v Prahe a tiež odvlečený do Sovietskeho zväzu. Sergej Vojcechovský zomrel 7. apríla 1951 vo veku 67 rokov v sovietskom tábore Ozerlag.

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku František Urban (voják) na českej Wikipédii.