Jean Verdier

	Jean Verdier
	kardinál Svätej rímskej cirkvi; parížsky arcibiskup
	; Jean Verdier v roku 1933, fotografia
Štát pôsobenia	Francúzske cisárstvo, Francúzska republika
Funkcie a tituly
parížsky arcibiskup
	18. november 1929 – 9. apríl 1940
Biografické údaje
Narodenie	19. február 1864 – † 9. apríl 1940,; Lacroix-Barrez, Francúzke cisárstvo
Úmrtie	9. apríl 1940 (76 rokov); Paríž, Francúzska republika
Pochovaný	Katedrála Notre-Dame, Paríž
Svätenia
Cirkev	Katolícka cirkev
Rehoľník
Rehoľa	Spoločnosť svätého Sulpícia
Kňaz
Kňazská vysviacka	9. apríl 1887 (23 rokov); Rím
Biskup
Konsekrácia	29. december 1929 (65 rokov); Sixtínska kaplnka
Svätiteľ	Pius XI.; rímsky pápež
Spolusvätitelia	Alfred-Henri-Marie Baudrillart; titulárny biskup meliténsky; Emanuel-Anatole-Raphaël Chaptal de Chanteloup; titulárny biskup isindský
Biskupská inštalácia	18. november 1929 (65 rokov); parížska arcidiecéza
Inštalujúci biskup	Pius XI.
Kardinál
Menovanie	16. december 1929 (65 rokov); Pius XI.
Stupeň	kardinál-kňaz
Titulárny kostol	Santa Balbina
Odkazy
	Jean Verdier na catholic-hierarchy.org angl. ; Jean Verdier
	Francúzsky portál; Vatikánsky portál; Biografický portál

Jean kardinál Verdier, PSS (* 19. február 1864, Lacroix-Barrez, Francúzske cisárstvo – † 9. apríl 1940, Paríž, Francúzska republika) bol francúzsky katolícky biskup, parížsky arcibiskup v rokoch 1929 až 1940 a kardinál Svätej rímskej cirkvi.^[1]^[2]

Mal veľmi blízke vzťahy s Československom, ktoré opakovane navštívil. Je nositeľom Radu Bieleho leva 1. triedy (1933) a držiteľ titulu doctor honoris causa (1936) Karlovej univerzity v Prahe.

Napísal tiež niekoľko teologických prác.^[2]

Život

Jean Verdier sa narodil v roku 1864 vo Francúzsku. Vyštudoval seminár v Rodez. V roku 1886 vstúpil v Paríži do Spoločnosti svätého Sulpícia. V apríli 1887 bol vysvätený za kňaza.^[1] V Ríme získal doktorát z teológie a kánonického práva^[2] a následne učil na seminári v Périgueux, kde bol aj rektorom^[1] a v rokoch 1892 až 1896 v Lyone.^[2] Od roku 1905 učil morálnu teológiu na seminári svätého Sulpícia v Paríži a v roku 1912 začal vyučovať na fakulte Séminaire des Carmes v Paríži.^[1] V rokoch 1914 až 1929 bol redaktorom periodika Revue pratique d’apologétique.^[2]

V roku 1922 sa stal čestným kanonikom metropolitnej katedrály v Paríži. V roku 1926 sa stal generálnym vice-superiorom Spoločnosti svätého Sulpícia a v júli 1929 generálnym superiorom spoločnosti. Už v novembri 1929 bol však pápežom Piom IX. menovaný kardinálom a ustanovený parížskym arcibiskupom.^[1] Počas svojho úradu sa významne zasadzoval o výstavbu nových kostolov v Paríži (projekt Œuvre des Chantiers du Cardinal). Jeho zásluhou bolo v 30. rokoch 20. storočia v Paríži a okolí postavených 185 nových kostolov.^[3]

V roku 1935 sa ako pápežský legát zúčastnil Prvého celoštátneho zjazdu katolíkov Československej republiky^[4] a v rámci programu navštívil aj Slovensko, konkrétne Bratislavu (a Devín), Piešťany a Nitru.^[5] Československo urobilo na kardinála veľký dojem, keďže po svojej návšteve ho mal dokonca nazvať svojim druhým domovom.^[6] V Československu sa stavil aj v roku 1938 po ceste z Budapešti.^[7]

Už za čias druhej česko-slovenskej republiky významne podporoval česko-slovenských utečencov z odstúpeného pohraničia, v prospech ktorých vyčlenil sumu stotisíc frankov. Vyzýval tiež veriacich svojej diecézy, aby sa zúčastnili pomocnej akcie, ktorá mala pomôcť Čechom a Slovákom vysťahovaným z ich krajiny.^[8] Po vypuknutí druhej svetovej vojny podporoval Spojencov proti Nemecku.^[1] Po zavraždení českých študentov a Mareka Frauwirtha za nich 2. decembra 1939 v diecéznom kostole v Paríži na Rue de Sévres odslúžil bohoslužbu. Panychídy sa zúčastnil celý Československý národný výbor a množstvo hostí a francúzskych študentov.^[9]

V roku 1939 sa zúčastnil konkláve, ktoré zvolilo za pápeža Eugenia Pacelliho (Pia XII.).^[1] Zomrel v apríli 1940.^[1]

Referencie

↑ ^a ^b ^c ^d ^e ^f ^g ^h Verdier, Jean Cardinal. In: Harris M. Lentz III. Popes and Cardinals of the 20th Century: A Biographical Dictionary. Jefferson, London : McFarland, 2015. ISBN 978-1-4766-2155-5. S. 196 – 197.
↑ ^a ^b ^c ^d ^e SOKOLOWSKI, Pawel. VERDIER. In: Encyklopedia katolicka. Tom 20. Vác – Żywy Różaniec. Lublin : Towarzystwo Naukowe Katolickiego Uniwersytetu Lubelskiego, 2014. ISBN 978-83-7306-654-0. S. 50 – 51.
↑ Kardinál Verdier staviteľom. Katolícka jednota, 1936, roč. 17, čís. 5, s. 21 – 22. ISSN 1337-4397.
↑ ŠEBEK, Jaroslav. Za Boha, národ, pořádek. Praha : Academia, 2016. ISBN 978-80-200-2576-0. S. 313an.
↑ KOVÁČ, Dušan. Kronika Slovenska: Slovensko v 20. storočí. Bratislava : Fortuna Print, 1999. ISBN 80-88980-08-9. S. 207.
↑ J. E. kardinál Jean Vedier. Národní rada (Praha: Národní rada československá), 1936, roč. XVIII, čís. 1, s. 29.
↑ WONKA, František. Doba zkoušek a naděje (Deník děkana Františka Wonky z let 1938–1945). Beroun : Machart, 2010. ISBN 978-80-904318-8-1. S. 250.
↑ BENDA, Jan. Útěky a vyhánění z pohraničí českých zemí 1938-1939 (Migrace z okupovaného pohraničí ve druhé republice). Praha : Karolinum Press, 2013. ISBN 978-80-246-2119-7. S. 269.
↑ LEIKERT, Jozef. Čierny piatok sedemnásteho novembra. Bratislava : Veda, 2000. ISBN 978-80-224-0626-0. S. 180.

Ďalšia literatúra

BOISARD, Pierre. Le cardinal Verdier, archevêque de Paris, 1864 – 1940. Paris : Flammarion, 1946. 358 s.
Srdečné vítanie kardinála Verdiera v Bratislave: V celej republike je nadšene pozdravovaný. Novosti, 1938-6-1, roč. XX, čís. 126, s. 2. (opis návštevy Slovenska v roku 1938)

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Jean Verdier

Zdroj:
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.

[PaC-1] ↑ ^a ^b ^c ^d ^e ^f ^g ^h Verdier, Jean Cardinal. In: Harris M. Lentz III. Popes and Cardinals of the 20th Century: A Biographical Dictionary. Jefferson, London : McFarland, 2015. ISBN 978-1-4766-2155-5. S. 196 – 197.

[EKa-2] SOKOLOWSKI, Pawel. VERDIER. In: Encyklopedia katolicka. Tom 20. Vác – Żywy Różaniec. Lublin : Towarzystwo Naukowe Katolickiego Uniwersytetu Lubelskiego, 2014. ISBN 978-83-7306-654-0. S. 50 – 51.

[3] Kardinál Verdier staviteľom. Katolícka jednota, 1936, roč. 17, čís. 5, s. 21 – 22. ISSN 1337-4397.

[4] ŠEBEK, Jaroslav. Za Boha, národ, pořádek. Praha : Academia, 2016. ISBN 978-80-200-2576-0. S. 313an.

[5] KOVÁČ, Dušan. Kronika Slovenska: Slovensko v 20. storočí. Bratislava : Fortuna Print, 1999. ISBN 80-88980-08-9. S. 207.

[6] J. E. kardinál Jean Vedier. Národní rada (Praha: Národní rada československá), 1936, roč. XVIII, čís. 1, s. 29.

[7] WONKA, František. Doba zkoušek a naděje (Deník děkana Františka Wonky z let 1938–1945). Beroun : Machart, 2010. ISBN 978-80-904318-8-1. S. 250.

[8] BENDA, Jan. Útěky a vyhánění z pohraničí českých zemí 1938-1939 (Migrace z okupovaného pohraničí ve druhé republice). Praha : Karolinum Press, 2013. ISBN 978-80-246-2119-7. S. 269.

[9] LEIKERT, Jozef. Čierny piatok sedemnásteho novembra. Bratislava : Veda, 2000. ISBN 978-80-224-0626-0. S. 180.

[1]

[2]

[3]

[4]

[5]

[6]

[7]

[8]

[9]