Sliz je súhrnné označenie pre viskóznu, lepkavú a mazľavú štruktúru tvorenú najčastejšie vodou a makromolekulárnymi cukrami, ktoré nesú záporný náboj a môžu byť naviazané na proteíny.^[1][2] Podobného chemického zloženia sú tiež rastlinné gleje.

Sliz má schopnosť tvoriť koloidný roztok s vodou, ktoré spolu tvoria trojrozmernú sieť a pri rozotieraní tejto lepkavej látky nad určitou hranici sa sliz stáva tekutým, čo sa uplatňuje napr. pri pohybe slimáka.^[1] Rastlinné slizy sú známe svojou schopnosťou upokojovať podráždenú sliznicu a veľakrát teda figurujú ako účinné zložky prírodných liečív pri ochoreniach dýchacej sústavy a podobne (napr. ibiš lekársky alebo podbeľ lekársky).^[2]

Sliz sa v prírode vyskytuje vo veľmi početnom množstve.^[1] Zvyčajne tvorí ochrannú vrstvu okolo baktérií, archeí, i eukaryotických buniek. V tejto forme býva nazývaný glykokalyx, alebo, pokiaľ je menej súdržný, tiež (najmä u baktérií) slizová vrstva. Sliz pokrýva aj celé orgány, u človeka napríklad na endotelu pohlavnej, močovej, tráviacej a dýchacej sústavy. Často v tejto forme býva nazývaný hlien. Zvyčajne tu zabraňuje infekcii, pretože obsahuje protilátky (imunoglobulíny) a ionty železa. Sliz drží pokope aj celé mikrobiálne spoločenstvá v pôde. Zamedzuje tu erózii a niekedy sa tak stáva významným geologickým činiteľom.^[1]

Z rastlín sa sliz početne vyskytuje napríklad v cibuliach cibuľa kuchynskej a v niektorých hľuzách, v tele sukulentných rastlín, v epidermálnych bunkách osemenia ľanu, v obilkách žita siateho („žitný maz“) a v kozinci druhu Astragalus gimmiger (tzv. „tragant“, čo je druh klovatiny).^[2]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Sliz na českej Wikipédii.