Viliam Kanák
Plukovník generálneho štábu
Narodenie	28. október 1900 Ludanice, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie	13. október 1944 (43 rokov) Ľubietová, Slovenská republika
Národnosť	slovenská
Profesia	vojak
Biografický portál

Plk. generálneho štábu Viliam Kanák (* 28. október 1900, Ludanice – † 13. október 1944, Ľubietová) bol slovenský dôstojník, ktorý sa 29. augusta 1944 neúspešne pokúsil zabrániť vyhláseniu Slovenského národného povstania na Veliteľstve pozemného vojska v Banskej Bystrici. Bol uväznený a 13. októbra 1944 bol so skupinou slovenských dôstojníkov odporujúcich SNP v Ľubietovej povstalcami zavraždený.^[1]:108

Viliam Kanák v rokoch 1911 – 1918 študoval na gymnáziu v Nitre. Následne absolvoval štvorročné štúdium – strojný odbor na technike v Brne. V roku 1924 sa stal frekventantom Vojenskej inžinierskej koľaje v Prahe. 20. mája 1925 bol prevelený do ženijného pluku 4 v Bratislave a v októbri 1925 nastúpil do 2. ročníka Vojenskej akadémie v Litoměřiciach.

Po skončení štúdia bol 15. augusta 1926 menovaný do hodnosti poručíka. Velil pešej rote ženijného pluku 4, potom pôsobil v delostreleckom pluku 56 v Malackách a následne bol odvelený do Aplikačnej školy delostreleckej v Olomouci. Po jej absolvovaní bol prevelený k delostreleckému pluku 6 v Brne. Medzitým bol dňa 28. 10. 1930 povýšený do hodnosti npor. del.^[2]:113

V období november 1935 - 1938 študoval na Vojenskej vysokej škole v Prahe, počas štúdia bol 1. októbra 1936 povýšený na kapitána delostrelectva. 19. apríla 1938 bol pridelený ako prednosta 1. oddelenia na štáb 7. divízie v Olomouci.

Počas jesennej mobilizácie v roku 1938 bol pridelený ako pomocník ubytovateľa 3. oddelenia štábu 2. armády. Službu v predvojnovej čs. armáde skončil v Bratislave na ministerstve dopravy slovenskej autonómnej vlády ako styčný dôstojník Ministerstva národnej obrany.^[2]:113

Kanák pokračoval v službe v slovenskej armáde, 16. marca 1939 sa stal dôstojníkom generálneho štábu. 17. mája 1939 bol povýšený do hodnosti mjr. generálneho štábu. Zúčastnil sa od 2. septembra do 9. októbra 1939 ťaženia slovenskej armády proti Poľsku vo funkcii prednostu 1. oddelenia štábu veliteľstva armády (skupina Bernolák). 1. júla 1940 bol povýšený na podplukovníka a bol odvelený na veliteľstvo 1. divízie do Trenčína do funkcie náčelníka štábu. Už o dva mesiace neskôr sa stal profesorom a veliteľom oddelenia generálneho štábu na Vojenskej vysokej škole v Bratislave.

Po vstupe Slovenskej republiky do vojny proti ZSSR odišiel 27. júna 1941 do poľa vo funkcii prednostu 1. oddelenia, ale už 13. augusta 1941 vrátil späť na Slovensko. Druhýkrát odišiel do poľa v polovice októbra 1942 ako náčelník štábu Zaisťovacej divízie a túto funkciu vykonával do 29. apríla 1943. Vo svojej funkcii riešil zahládzanie avantúry stot. Jána Nálepku s pokusom o prevedenie časti 101. pešieho pluku k sovietskym partizánom pred nemeckými orgánmi. Kanák (a Ferdinand Čatloš) majú zásluhy na tom, že v druhej polovici roku 1942 už nedochádzalo k excesom niektorých veliteľov Zaisťovacej divízie (najmä 102. pluku) voči civilnému obyvateľstvu.^[3]

Po návrate na Slovensko sa 1. mája 1943 stal veliteľom brannej výchovy so sídlom v Banskej Bystrici. 1. januára 1944 bol povýšený do hodnosti plk. generálneho štábu. V polovici mája 1944 bol vymenovaný ministrom národnej obrany gen. Ferdinandom Čatlošom za veliteľa predsunutej skupiny Východoslovenskej armády (4 prápory, neskoršie ďalšie dva, spolu dovedna 3 612 mužov), ktorá bola odoslaná na rieku San na výstavbu obranných pozícií pre nemecké vojská. Na konci júla 1944 sa po plk. Ondrejovi Zverinovi stal veliteľom 2. pešej divízie Východoslovenskej armády. Velenie v polovici augusta 1944 odovzdal plk. gšt. Štefanovi Tatarkovi a vrátil sa na Veliteľstvo brannej výchovy do Banskej Bystrice.^[2]:113

V armáde nebol ako punktičkár vyžadujúci od podriadených presné splnenie daných rozkazov veľmi populárny. Bol považovaný za človeka režimu a preto nebol zasvätený do príprav povstania. 29. augusta 1944 pár hodín pred začiatkom povstania našiel v budove v budove Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici niekoľko mladých dôstojníkov, ktorí podľa neho tam nemali čo robiť, kým oni tam v skutočnosti zaisťovali budovu pre veliteľov povstania, a ako dôstojník verný bratislavskej vláde sa spolu s plk. Ondrejom Zverinom pokúsil zabrániť udalostiam, ktoré vyústili vo vyhlásenie Slovenského národného povstania. Bol však v budove Veliteľstva pozemného vojska zatknutý vojakmi zorganizovanými mjr. Milanom a plk. Mirkom Veselom a spolu s plk. Ondrejom Zverinom uväznený v banskobystrickej väznici do 12. októbra 1944. Obžalovaný bol z „marenia povstania“. 12. októbra 1944 bol bez vedomia vojenského prokurátora eskortovaný dôstojníkmi spravodajskej služby spolu s plukovníkom Zverinom a štyrmi ďalšími dôstojníkmi do zajateckého tábora v Ľubietovej. Počas tejto cesty boli títo šiesti dôstojníci strážou zastrelení a narýchlo pochovaní.^[1]:108 Zločin nebol vyšetrovaný. Samuel Korbel, vojenský prokurátor počas SNP činí zodpovedným za tento zločin vojenského sudcu mjr. Jána Čipku.^[1]:85

• Pamätná medaila (? 1939)
• Kríž svetovej vojny 6. st. (?)

• plk. v. v. doc. PhDr. Jozef Bystrický, CSc., VHÚ – OVHV: Plukovník gšt. Viliam KANÁK (článok na stránkach Vojenského historického ústavu Bratislava)