Ferdinand Čatloš
generál I. triedy, minister národnej obrany Slovenskej republiky (1939-1945)
Rod. meno	Ferdinand Michal Čatloš
Narodenie	7. október 1895 Liptovský Peter, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie	16. december 1972 (77 rokov) Martin, Česko-Slovensko
Národnosť	slovenská
Alma mater	Vysoká vojenská škola v Prahe
Manželka	Elena Čatlošová
Deti	Viera Čatlošová
Odkazy
Commons	Ferdinand Čatloš
Politický portál  Biografický portál

Ferdinand Čatloš (* 7. október 1895, Liptovský Peter – † 16. december 1972, Martin) bol slovenský vojak, generál I. triedy, česko-slovenský legionár, česko-slovenský dôstojník, minister národnej obrany vojnovej Slovenskej republiky, po skončení druhej svetovej vojny krátko väznený a neskôr pôsobil ako úradník.

Detstvo a štúdiá

Ferdinand Čatloš bol najstarším z desiatich detí. Pôvodne sa mal volať Michal, ale notár mu svojvôľne zapísal meno Ferdinad. Jeho sociálny pôvod bol robotnícko-živnostenský. Otec Michal vykonával rôzne zamestnania, bol murár, pracoval napr. aj v celulózke a papierňach v Ružomberku. Matka Mária rod. Madulová pochádzala z maloroľníckej prostredia.

Ako najstaršieho zo súrodencov ho otec určil na štúdiá. Ferdinand chodil najskôr do maďarskej meštianky v Liptovskom Hrádku. Po jej absolvovaní sa stal murárskym učňom. Ďalšou jeho školou bola trojročná Vyššia obchodná škola v Kežmarku, keďže to bolo obdobie silnej maďarizácie, opäť to bola maďarská škola.

Počas štúdií sa však mladý Ferdinand Čatloš neodnárodnil a vo svojom presvedčení stále zostal Slovákom. Počas štúdia v Kežmarku sa stal členom spolku „Mor Ho“ a v roku 1913 ho krátko pred maturitou za šírenie „panslavistických názorov“ vyhodili a prinútili zopakovať posledný ročník. Napokon maturoval v Dolnom Kubíne.^[1]

V rakúsko-uhorskej armáde

Po maturite pracoval Čatloš ako úradník v Ružomberku, kde ho zastihlo vypuknutie 1. svetovej vojny. 15. septembra 1914 nastúpil Čatloš vo veku necelých 19 rokov prezenčnú službu u pešieho pluku 57 v Prešove. Neskôr bol preložený do Lučenca, kde absolvoval Školu dôstojníkov v zálohe. Na front odišiel v máji 1915 ako kadet-ašpirant (dôstojnícky zástupca), no napokon sa frontu vyhol, lebo presne rok po nastúpení do armády padol pri Tarnopole do ruského zajatia. ^[1] Podľa niektorých zdrojov do ruského zajatia prešiel sám dobrovoľne.^[2]

V ozbrojených silách Česko-Slovenska

Legionár

Ako zajatec sa Čatloš najskôr ocitol v Proskurove, odkiaľ putoval do Caricynu (neskôr Stalingrad, dnes Volgograd), kde sa prvý krát stretol s českými zajatcami, napríklad neskorším československými generálom a ministrom národnej obrany Sergejom Ingrom.

V spoločnosti zajatcov rôznych národností, mnohých so značne protiruským naladením, však Čatloš zostal tradične verný tradičnej slovenskej proruskej náklonosti a do tvoriaceho sa česko-slovenského vojska vstúpil až po boľševickej revolúcii.

V júli 1917 bol Čatloš v hodnosti práporčíka zaradení na funkciu mladšieho dôstojníka u 3. roty 7. streleckého pluku (Tatranského). V septembri toho istého roku sa stal jedným z 300 emisárov, ktorí robili medzi zajatými vojakmi Rakúsko-uhorskej armády nábor pre vstup do Československého vojska v Rusku. Na konci septembra dosiahol počet nimi zmobilizovaných Čechov a Slovákov číslo 40 000. Títo vojaci sa stali základom československého zboru v Rusku, no Slovákov bolo medzi nimi len asi 1000. Tí boli zaradení k 7. streleckému pluku – tatranskému, u ktorého bol evidovaný aj Čatloš.

V marci 1918 sa Čatloš ako veliteľ jednej z čiat 11. roty 7. pluku tatranského zúčastnil jednej z významných bitiek československej histórie. V dňoch 8. – 14. marca po tvrdom boji u železničnej stanice Bachmač 7. pluk tatranský a 6. pluk hanácky odrazili nemecký útok a umožnili odchod vojenských transportov s ďalšími československými légiami na východ.

Ako legionár sa Čatloš zúčastnil celej leginárskej anabáze. V decembri 1918 bol povýšený a krátko na to sa stal veliteľom práporu. V tom čase sa už légie nachádzali v Irkutsku.

Čatlošov podpis sa nachádza aj na Memorande slovenských legionárov, požadujúcom zrovnoprávnenie s českými kolegami. Do veliteľských funkcií boli totiž dosadzovaní len Česi. Memorandum podpísali napr. aj Rudolf Viest, či Jozef Gregor-Tajovský, požadovali rovnomerné zastúpenie v légiách, ale aj na Ministerstve vojenstva v Rusku.

1. mája 1919 bol Čatloš povýšený na kapitána a v júli 1919 ho odvelili k 12. streleckému pluku, kde postupne zastával viacero funkcií. To už bola v plnom prúde postupná evakuácia československých légií z Ruska do Európy. Čatloš sa s časťou príslušníkov 12. pluku nalodil vo Vladivostoku na americkú loď Logan, ktorá 21. júla 1920 vyplávala na more. Na pôdu Československa vstúpil 14. septembra 1920 v Českých Budejoviciach.^[1]

Československý dôstojník

Čatlošov pluk bol dočasne umiestnený do Komárna, kde sa pretransformoval na peší pluk č. 12 generála M. R. Štefánika. Čatloš najskôr zastával funkciu zástupcu veliteľa pluku, no na Vianoce 1920 si podal žiadosť o demobilizáciu, podľa jeho slov: „zo znechutenia, lebo nebola uznaná moja úspešná činnosť, či velenie“.

V apríli 1921 bol na naliehanie niektorých svojich kolegov a najmä Jozefa Gregora-Tajovského do armády opätovne prijatý a priradený k pešiemu pluku 14 v Košiciach, no len na funkciu veliteľa čaty.^[1]

Ďalšie pôsobenia

• 1922 – 1925 – peši pluk 14 v Košiciach
• 1925: Zemské vojenské veliteľstvo v Bratislave,
• 1925 – 1926: Hlavný štáb Ministerstva národnej obrany v Prahe, spravodajský dôstojník študijnej sekcie spravodajského oddelenia, zástupca československého vojenského atašé v Budapešti.
• 1927 – 1930: Štúdium na Vysokej vojenskej škole v Prahe, po jej skončení obdržal hodnosť „majora generálneho štábu“. Jeho spolužiakom bol Augustín Malár. Malár a Čatloš boli po Rudolfovi Viestovi v poradí len druhý a tretí Slovák, ktorí túto školu vyštudovali.
• 1930 – 2. horská brigáda v Spišskej Novej Vsi. Prednosta spravodajského oddelenia (spravodajská činnosť proti Poľsku a Maďarsku), prednosta operačného oddelenia, náčelník štábu
• 23. septembra 1938 bol už ako podplukovník generálneho štábu v súvislosti s českoskoslovensko-nemeckou krízou a napätím v česko-nemeckom pohraničí tzv. Sudetoch, prevelený k novo sformovanej 8. pešej divízii v Hraniciach na Morave (veliteľ brigádny generál Otakar Zahálka).^[1]

Október 1938 – 14. marec 1939

Po prijatí tzv. mníchovského diktátu bol pplk. gšt. Čatloš hlavným veliteľom Československej brannej moci gen. Ludvíkom Krejčím uvedený 18. októbra 1938 do funkcie zástupcu hlavného veliteľa pri slovenskej autonómnej vláde. Súčasne sa stal styčným dôstojníkom Mnisterstva národnej obrany u slovenskej autonómnej vlády.

Prvou úlohou, ktorou bol Čatloš poverený, bolo v spolupráci s veliteľom III. československej armády s krycím názvom Štefánik arm, gen. Prchalom zabezpečenie obranyschopnosti autonómneho Slovenska v súvislosti s realizovanou demobilizáciou.

Ďalšou záležitosťou, v ktorej sa Čatloš v rámci svojej funkcie angažoval, bola transformácia takmer stotisícovej Hlinkovej gardy (HG) z podoby skupiny známej hlavne pouličnými bitkami a výtržnosťami na disciplinovanú polovojenskú organizáciu. Čatloš prišiel s touto iniciatívou začiatkom novembra a dokonca navrhoval, aby HG mohla oficiálne vlastniť aj zbrane, avšak v riadnej evidencii..^[3]

Čatloš sa angažoval aj v spolupráci s vedením Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS), ktoré ho prizvalo ako vojenského poradcu s úlohou vypracúvavať návrhy na základe vojenských požiadaviek HSĽS. Čatloš ochotne plnil všetky požiadavky predákov HSĽS a návrhy odovzával priamo Karolovi Sidorovi. Postupne bol ako neľudák a evanjelik pribraný k riešeniu kľúčových bodov politiky HSĽS, do ktorych patrilo aj vytvorenie čisto slovenských vojenských jednotiek.^[1]

Minister národnej obrany

15. marca 1939 po vyhlásení samostatného slovenského štátu sa Ferdinand Čatloš ako človek veľmi blízky politikom HSĽS stal ministrom národnej obrany Súčasne sa stal aj Hlavným vojenským veliteľom a súčasne aj Krajským vojenským veliteľom (tento úrad existoval len do októbra 1939).

Rezort národnej obrany začal nový minister obrany budovať na báze Krajského vojenského veliteľstva, ktoré Čatloš veľmi rýchlo a operatívne pretransformoval na Ministerstvo národnej obrany (MNO) so všetkými najpotrebnejšími zložkami. To sa týkalo aj Hlavného vojenského veliteľstva.

Prvým krokom Čatloša ako ministra bolo zavedenie pozdravu „Na stráž!“ do budovanej armády. Československý znak mal byť nahradený bielo-modro-červenou trikolórou.

Jeho prvým krokom po konzultácii s československým Ministerstvom národnej obrany v Prahe bola vzájomná výmena vojakov českej a slovenskej národnosti. Vojaci rozpadávajúcej sa československej armády českej národnosti mali opustiť Slovensko a na Slovensko sa zo vznikajúceho protektorátu mali vrátiť ich kolegovia slovenskej národnosti. Preto Čatloš do všetkých vojenských posádok na Slovensku zaslal telegram, ktorým avizoval tento zámer..

„Slováci, vojaci. Od dnešného dňa sami preberáte zodpovednosť za svoj štát a národ. Česi, ktorí pre Slovensko vykonali záslužnú prácu buďte uistení, že Slovensko vám bude navždy povďačné. ^[4]“

Súčasne nariadil, že vojakom a četníkom českej národnosti nemá byť nijako ubližované, majú byť oddelení od Slovákov a podľa možností v čo najkratšom čase odtransportovaní do Českých krajín. Vo výnimočných prípadoch bolo možné, aby vojaci českej národnosti s hlbšími väzbami na Slovensko mohli zostať v službe naďalej.^[5]

Po dohode Čatloša s Prahou sa uskutočnila výmena vojakov a dôstojníkov slovenskej a českej národnosti. Zo Slovenska začali odchádzať transporty Čechov a ich rodinných príslušníkov a z okupovaných Čiech a Moravy, kde Nemci zriadili Protektorát Čechy a Morava, prichádzali na Slovensko bývali vojaci a dôstojníci československej armády slovenského pôvodu.

Najdôležitejším krokom Čatloša po nástupe do funkcie 15. marca bolo zabezpečenie obranyschopnosti Slovenska proti severnému aj najmä južnému susedovi – Maďarsku, ktoré malo revizionstické ambície. Noví velitelia V. zboru (mjr. Štefan Jurech) a VII. Zboru (mjr. Ján Imro) obdržali od Čatloša príkaz vypracovať plán obrany štátnych hraníc. Za veliteľa VI. zboru v Spišskej Novej Vsi Čatloš vymenoval pplk. Augustína Malára, ktorého súčasne poveril velením nad východnou vojenskou skupinou, ktorého inštruoval o možnom maďarskom útoku zo strany Karpatskej Ukrajiny.^[1][6]

Budovanie armády

Armádu štátu, ktorá mala mať v mierovom stave 25 000 mužov a vo vojnovom tabuľkovo až 52 000 mužov budoval Čatloš po ideovej stránke na základe štefánikovskej tradície s novovytvorenou tradíciou obrany pred maďarskou agresiou z marca 1939. No od niektorých československých tradícii sa snažil odpútať. Týkalo sa to napríklad názvov plukov, legionárskej tradície, či plukovných zástav a podobne, na čo si sťažoval generál Rudolf Viest.

Z postup ministra národnej obrany sa gen. Čatloš zaslúžil o rozvoj vojenského vysokého školstva na Slovensku. 16. februára 1940 otvoril v Bratislave Vysokú vojenskú školu, ktorá mala vychovávať budúcich dôstojníkov generálneho štábu a intendancie. V októbri 1941 bola v Banskej Bystrici otvorená Vojenská reálka, ktorá mala vychovávať vojenský dorast pre vojenskú akadémiu. Na jeseň 1941 bol v Bratislave zriadený vojenský vysokoškolský internát, ktorý mal slúžiť dôstojníkom, ktorí chceli získať vzdelanie na civilných vysokých školách.

Čatloš mal zásluhu na posilnení letectva. V októbri 1940 bola v Piešťanoch zriadená Letecká škola, ktorá sa neskôr presunula do Trenčianskych Biskupíc, kde bola zriadená aj samostatná letecká továreň.

Čatloš sa zaslúžil o zriadenie ďalších letiskových plôch. Osobitnú zásluhu má na zriadení a vybudovaní letiska Mokraď na Liptove. Letisko sa začalo stavať už v roku 1939 a kvôli jeho vybudovaniu bola v Čatlošovej rodnej obci Liptovský sv. Peter zriadená osobitná jednotka a veliteľom letiska sa stal Čatlošov brat Dušan.^[1]

Čatlošovo ministerstvo obrany realizovalo niekoľko reforiem ozbrojených síl. Už v apríli 1939 muselo MNO na nátlak Nemcov evakuovať všetky posádky nachádzajúce sa západne od rieky Váh do nových miest dislokácie. V máji 1939 realizovalo MNO prvú, dočasnú organzáciu ozbrojených síl. Podľa nej sa slovenská branná moc skladala z najvyššieho veliteľa brannej moci (hlava štátu), najvyššieho správneho úradu brannej moci (MNO), vyšších veliteľstiev (veliteľstvá divízií) a vojskových telies. Na čele MNO stál minister národnej obrany, ktorý bol súčasne aj hlavným vojenským veliteľom (HVV). Z tohto titulu v čase mieru velil vyšším jednotkám a útvarom, ktoré boli priamo podriadené HVV. Územie štátu bolo rozdelené na tri vojenské oblasti: VO 1 Trenčín. VO 2 Banská Bystrica, VO 3 Prešov, V každej oblasti bola umiestnená jedna divízia, ^[6]

Vzťah s prezidentom Tisom

Prezident Tiso a minister národnej obrany Čatloš počas vojenskej prehliadky v marci 1944

Čatloš s funkciou ministra obrany nerátal. Očakával, že ministrom sa stane Štefan Haššík, starý ľudácky funkcionár. No prezident slovenského štátu Jozef Tiso Čatloša do funkcie ministra obrany vymenoval aj napriek tomu, že Čatloš bol evanjelik a nemal práve kladný vzťah k Hlinkovej garde. Čatloš sa na Tisa upäl po pokuse o tzv. Lichardusov puč a nakoniec vznikol medzi oboma mužmi veľmi blízky vzťah. Prezident ministrovi obrany vo vojenských otázkach plne dôveroval, rešpektoval ho ako „zakladateľa, budovateľa a pevného organizátora“ armády a Čatloš sa mohol tešiť prezidentovej priazni. Tiso získal v Čatlošovi významného spojenca a podporovateľa. Šlo o silný vzťah umierneného evanjelika a katolíka a Tiso sa Čatloša nevzdal ani na naliehanie Hitlera. O to ťažšie však Tiso niesol, keď sa Čatloš po vypuknutí povstania a prejave v rádiu rozhodol prejsť na povstalecké územie a dať sa do služieb velenia 1. československej armády.

Tiso Čatloša niekoľkokrát vo funkcii podržal, keď sa ho iní snažili intrigami zosadiť. S Čatlošovou pomocou hodlal paralyzovať silu Hlinkovej gardy, ktorú mali pod kontrolou radikáli z HSĽS.

V rokoch 1939 – 1944 podal Čatloš demisiu celkovo šesťkrát, no vo funkcii zostal najmä vďaka neochvejnej podpore prezidenta. Stalo sa tak aj na jar 1944, keď Tiso obdržal z Berlína na Čatloša sťažnosť- Podľa tvrdenia nemeckého generála Schiepera. ktorý pôsobil pri slovenskom MNO, mal Čatloš prisľúbiť poľnému maršálovi Keitlovi vybudovanie dvanástich technických práporov, čo Čatloš jednoznačne popieral. Spočiatku osobný konflikt prerástol do najväčšieho diplomatického sporu Slovenskej republiky 1939-45. Čatloš pohrozil demisiou no Tiso predložil celú vec slovenskej vláde, ktorá ministra obrany podporila. Hitler napokon ustúpil a Schlieper musel zo Slovenska odísť.^[1]

Konflikt s Jurechom

Veliteľ V. zboru plk. Štefan Jurech nedokázal zniesť, že ministrom národnej obrany sa stal bývalý legionár a evanjelik, čo vyvolávalo pnutie medzi ním a Čatlošom. Čatloša preto pri rokovaniach s nemeckou misiou obchádzal, no dovolil si ministra aj verejne kritizovať a dokonca Tisovi poslal na ministra 104 stranový hanopis. Prezident Tiso ho ukázal Čatlošovi no dal preveriť ministrovu politickú spoľahlivosť. Konflikt bol napokon uzavretý tak, že Čatloš s Tisovým súhlasom odsunul Jurecha mimo územia Slovenska. Vymenoval ho za vojenského atašé v Budapešti.^[1]

Konflikt s Turancom

Bližšie informácie v hlavnom článku: Jozef Turanec

V roku 1941 po začiatku ťaženia proti Sovietskemu zväzu sú patrné prvé zárodky konfliktu Čatloša a plk. gšt. Jozefa Turanca, ktorý prerástol do nezmieriteľnej osobnej vzájomnej nenávisti, Konflikt sa vystupňoval po menovaní Turanca za veliteľa Rýchlej divízie (RD) a vyvrcholil počas roka 1942.

Čatloš napríklad odmietol Turancovi uznať, že pri preverení jeho politickej spoľahlivosti počas konfliktu s Jurechom, si Turanec počínal korektne. Turanec už ako veliteť RD ťažko niesol, že minister obrany po bitke pri Lypovci nechal z východného frontu stiahnuť tanky, Ministra obrany kritizoval aj za sľuby o skorom stiahnutí z frontu, ktoré sa však neplnili. Rovnako sa Turanec sťažoval, že na Slovensku sa nedostatočne informuje o „víťaznom postupe Rýchlej divíze“ v lete 1942, z čoho vinil Čatloša. Rovnako bol Turanec roztrpčený, keď Rýchla divízia postúpila pri Rostove a náhle sa tam objavil Čatloš. Turanec bol presvedčený, že minister obrany mu prišiel „vyfúknuť vavrín víťazstva“.

Podľa výpovedí náčelníka spravodajského oddelenia Jána Staneka dosiahla averzia Čatloša voči Turancovi až takých rozmerov, že minister nechal od júla 1944 prostredníctvom Stanekovho oddelenia Turanca sledovať.^[1][7]

Nemecký tlak

Minister Čatloš s podporou prezidenta Tisa odolal aj tlaku na ponemčenie armády. Nemci chceli nad slovenskou armádou získať kontrolu a prostredníctvom svojej vojenskej misie ako aj pronemeckého predsedu slovenskej vlády Votecha Tuku na Čatloša tlačili, aby odchádzajúcich Čechov v dôstojníckych funkciách rýchlo nahradili nemeckí dôstojníci.^[1] Čatloš tieto tlaky odmietol a svoju skepsu nad úrovňou nemeckých dôstojníkov vyjadril slovami.

„Osobne som nevidel prevahu nemeckých poradcov nado mnou po stránke odbornej i rozumovej. V nemeckej armáde vekovo sa udržalo ponajviac bývalých hauptmanov z prvej svetovej vojny na vedúcich miestach, kterých školenie a skúsenosti neboli vyššie a účinejšie než povedzme v československej armáde, kde nás povedzme neprestajne preháňali po všemožných kurzoch, školách i nútili sledovať domácu i cudziu vojenskú literatúru a vzdelávať sa všestranne“.^[8]

Armáda sa striktne pridržiavala pomerného zastúpenia, čo znamenalo, že zastúpenie etnických Nemcov v dôstojníckom a rotmajsterskom zbore bolo približne 4,8%. To odpovedalo zastúpeniu etnických Nemcov v celkovom obyvateľstve Slovenska.

Minister obrany nedovolil ani postavenie čisto etnickej nemeckej jednotky v slovenskej armáde. Tendenciou bolo skôr premiešavanie etnických Nemcov s väčšinovými Slovákmi. Slovenskí Nemci boli od ostatných príslušníkov armády odlíšení vizuálne, páskami na rukávoch či nákrčníkom so svastikou. Ministrove snahy uľahčovali ilegálne vstupy najhorlivejších slovenských Nemcov do radov Waffen SS alebo Wehrmachtu, S podporou prezidenta Tisa napokon MNO na jar 1944 etnických Nemcov zo služieb slovenskej armády pre potreby Wehrmachtu a Waffen SS úplne uvoľnílo.

Čatloš odolával aj nemeckému tlaku na zvýšenie počtu generálov a to najmä z radov pronemeckých dôstojníkov v hodnosti plukovníka. Najhorúcejšími kandidátmi boli plk. gšt. Rudolf Pilfousek, plk. del. Quido Dotzauer, plk. just. Freidrich Wirth a plk. int. Augustín Crommer.^[1][8]

V Malej vojne

Uvedomujúc si zložitú situáciu nového štátu a nebezpečenstvo zo strany Maďarska, vydal Čatloš ako minister obrany 15. marca 1939 prvý mobilizačný rozkaz a do činnej vojenskej služby povolal päť ročníkov záložníkov. Tento krok čiastočne riešil kritický stav vo vojenských posádkach po odsune vojakov a dôstojníkov českej národnosti.^[5]

23. marca po správach, že maďarské jednotky z východu od Zakarpatskej Ukrajiny prekročili slovenské hranice, nariadil minister obrany veliteľovi VI. zboru pplk. Malárovi, aby 24. marca všetkými silami začal rozhodný protiútok.

„Ide nám o to, aby sme v každom prípade dokázali, že chceme a dokážeme samostatne ubrániť svoje územie. Preto si musíš stoj-čo stoj zajtra na vhodnom mieste vytvoriť relatívnu prevahu a zahnať Maďarov za hranice.^[9]“

Krátka vojna sa napokon skočila prímerím. Už 25. marca Malárovi telegrafoval, aby slovenské jednotky zaujali obrannú líniu a reagovali len na maďarské útoky.

„Na žiadosť maďarskej vlády ihneď zastavte bojové akcie a streľbu. Doterajšie pozície však za každú cenu držte. Pokiaľ by maďarské vojská zaútočili na vaše postavenia dohoda neplatí, a je potrebné ich odraziť novým bojom.“^[9]

Slovensko síce prišlo o ďalšie územie na východe, ale svoju štátnosť si zachovalo. Čatloš a Tiso boli 29. júna veľkolepo privítaní v Michalovciach. Čatloš pri tejto príležitosti povedal.

„Naše vojsko bojovalo skôr, ako sme ho mohli zorganizovať. Črepiny bývalej československej brannej moci ukázali svoju životnú súčasť. Pred štvrťrokom v bojoch tu na východe, kde sme sa spamätali, ukázali sme okolitému svetu, že sme života schopní ^[1]“

Vojna proti Poľsku: Generál Ferdinand Čatloš vyznamenáva budúceho hrdinu ZSSR Jána Nálepku

Vo vojne proti Poľsku

29. augusta 1939 sa Ferdinand Čatloš už v hodnosti generála stal vrchným veliteľom poľnej armády sformovanej pre chystanú vojnu proti Poľsku. Veliteľstvo tejto armády so sídlom v Spišskej Novej Vsi dostalo krycí názov Bernolák. V tejto súvislosti sa Čatloš od 29. augusta – 7. októbra 1939 vzdal postu ministra národnej obrany, v prospech Ferdinanda Ďurčanského.

Napriek jeho povojnovým vyjadreniam ostáva faktom, že Čatloš si v období príprav k tejto vojne viedol veľmi aktívne. Vylučoval neutralitu Slovenska a bezozbytku vypĺňal všetky pokyny styčného dôstojníka nemeckej vojenskej misie. Úspešná vojenská akcia pri minimálnych stratách a návrat území odtrhnutých od Slovenska v rokoch 1920, 1924 a 1938 mu napokon zvýšila prestíž.^[1]

Vo vojne proti ZSSR

Čatloš sa pripojil k propagande ospravedlňujúcej útok na ZSSR ako „oslobodenie Slovanov spod boľševickej tyranie“. V rozkaze z 24. júna používal oficiálne slová propagandy o ochrane územia Slovenska a inváziu ospravedlňoval chystaným útokom sovietov na Európu.

Ferdinand Čatloš v príhovore k vojakom Rýchlej skupiny v meste Sambor (z filmu Od Tatier po Azovské more)

23. júna 1941 vydal Čatloš rozkaz na vytvorenie Rýchlej skupiny (veliteľom bol plk. gšt. Rudolf Pilfousek), ktorá sa už 26. júna zapojila do bojov na východnom fronte. On sám sa stal veliteľom Armádnej skupiny s veliteľstvom Ladislav, zloženej z dvoch peších divízii, ktorá nasledovala Rýchlu skupinu.

Do invázie do Sovietskeho zväzu bolo v júni 1941 zapojených viac ako 50 000 slovenských vojakov, čo bolo nad pomery malého štátu ako Slovensko. Preto už 12. júla Čatloš rozhodol o prepustení veľkého počtu záložníkov a ich návratu domov a 25. júla 1941 po bitke pri Lipovci bolo rozhodnuté o sformovaní dvoch divízií: Rýchlej a Zaisťovacej. 12. augusta 1941 sa Čatloš vrátil z frontu na Slovensko.

Na východný front vycestoval Čatloš, ešte niekoľkokrát, no už len ako ministr obrany. Niektoré jeho cesty mali inšpekčný charakter, iné skôr charakter informatívny s cieľom zistenia potrieb oboch divízií a ďalšie mali charakter intervenčný.

Rýchlu divíziu po jej vzniku navštívil Čatloš prvý krát v dňoch 16 – 17. septembra 1941 v jej postavení pri Balyke. Koncom októbra a začiatkom novembra 1941 sprevádzal prezidenta Tisa pri jeho ceste na východný front. Tiso navštívil slovenský cintorín v Záluži a mestečko Lipovec, kde bol v strede slovenského cintorína postavený monumentálny kamenný pomník obetiam bitky z 22. júla 1941. Návšteva Rýchlej divízie v júni 1942 mala dramatický priebeh. V tom čase bola v plnom prúde bitka o Rostov a Čatloša takmer zajali Nemci, nakoľko si ho pomýlili so sovietskym dôstojníkom.

Dve krátke inšpekčné cesty u Rýchlej divízie vykonal Čatloš v máji a septembri 1943, keď sa Rýchla divízia nachádzala na Krymskom polostrove po ústupe z Kaukazu. Pri druhej návšteve sa už Rýchla divízia volala 1. pešia divízia a dôvodom návštevy bola skutočnosť, že Nemci hodlali slovenskú diviziu opätovne nasadiť do bojov.

Čatloš niekoľkokrát navštívil aj Zaisťovaciu divíziu. Prvýkrát to bolo v septembri 1941, druhýkrát v júli 1942, keď sprevádzal predsedu vlády Vojtecha Tuku.

Ďve návštevy boli mimoriadne. Dôvodom návštevy v máji 1943 bolo zbehnutie náčelníka štábu divízie stot. Jána Nálepku, npor. Imricha Lysáka a por. Michala Petra k partizánom. Pri tejto príležitosti mal aj veľmi ostrý prejav proti zbehom. Dôvodom ďalšej návštevy u Zaisťovacej divízii v tom čase už 2. pešej divízii, bol konflikt jej veliteľa plk.gšt.Pekníka s nemeckým veliteľom, ktorý požadoval, aby zaisťovacia divízia podnikla trestnú akciu proti partizánom, čo plk. Pekník odmietal.

S Tisovou podporou sa Čatloš snažil vojenskú účasť Slovenska vo vojne znižovať na minimum. Oproti ďalším nemeckým spojencom mala účasť Slovákov vo vojne proti ZSSR skôr klesajúcu tendenciu, čo potvrdil pre Národným súdom potvrdil aj Vojtech Tuka, ktorý pripomenul zamietnutie nemeckých žiadostí o navýšenie slovenských vojakov na východnom fronte.

Ďalším jeho počinom bola snaha chrániť slovenských vojakov pred vojenským nasadením na bojových poliach Ríše, ktorá smerovala k porážke. K Rýchlej divízii sa napríklad rozhodol posielať len nováčikov, ktorí nastúpili vojenskú službu 1. októbra 1942 a ich vojenský výcvik nebol ukončený, takže mohli byť využívaní len na strážnu službu.

V lete 1943 inštruoval veliteľa Zaisťovacej divízie plk. Karola Pekníka, aby sa vojaci divízie nepodnikali voči partizánom žiadnte tresné akcie a to ani v prípade priameho nemeckého rozkazu. Snaha nerozširovať slovenskú účasť vo vojne však mala tienistú stránku keď Čatloš odmietal žiadosť o doplnenie jednotiek, obmenu dostojníckych kádrov, prípadne dával sľuby o skorom stiahnutí vojakov z frontu, ktoré však neplnil.^[1]

Na jeseň 1943 nechal Čatloš z východného frontu na Slovensko odviesť vojenský materiál do skladov v Kvetnici. Podpora Čatloša pre vojenské ťaženie proti ZSSR poklesla natoľko, že ho nemecký generál pri slovenskom MNO Fritz Schlieper obvinil zo sabotáže slovenských vojsk v Rusku.^[2]

Plán odpútania sa od Nemcov

V priebehu roka 1943 po sérii nemeckých porážok Ferdinand Čatloš vytriezvel a jeho hlavnou ideou sa stala ochrana slovenského vojska a udržanie jeho sily pre záverečné vystúpenie na konci vojny. Konečným cieľom ministra sa mala stať ochrana územia Slovenska od hrôz frontových bojov. Podľa niektorých svedectiev mal Čatloš o vystúpení proti Nemecku, alebo Maďarsku uvažovať už na konci roka 1942.

Prvým Čatlošovým krokom na odpútanie sa od Nemecka bolo zamedzenie, aby Nemci voľne nakladali so slovenskými poľnými divíziami. 1. septembra 1943 dal Čatloš nemeckému generálovi pri Ministerstve národnej obrany Fritzovi Schlieperovi na vedomie uznesenie slovenskej vlády z 25. augusta 1943, podľa ktorého sa disponovanie so slovenskými poľnými divíziami mohlo diať len so súhlasom Ministerstva národnej obrany. Toto zopakoval aj pri návšteve Krymu, kde odmietol rešpektovať nemecké právo na voľné disponovanie so slovenskými jednotkami. V tomto smere inštruoval aj veliteľa Rýchlej divízie generála Jurecha.

Druhým krokom bolo vytvorenie konštelácie slovenských vojenských síl na Slovensku, ktoré by boli schopné samostatnej vojenskej akcie proti Nemecku. Preto začiatkom roka 1944 vystúpil pred Najvyššou radou obrany štátu s plánom vybudovania poľnej, tzv. Východoslovenskej armády určenej na obranu karpatských priesmykov.

Tretím Čatlošovým krokom sa stalo vypracovanie vojensko-politického plánu ozbrojeného vystúpenia. Plán spočíval v tom, že ak Červená armáda dosiahne Krakov, obráti sa Slovensko s celou vojenskou silou proti Maďarsku, čím zabezpečí Sovietom juh a tí budú môcť prejsť až na západ krajiny. K realizácii týchto zámerov plánoval Čatloš využiť až sedem slovenských divízií. Kľúčovú úlohu však mali zohrať dve, ktoré boli súčasťou Východoslovenskej armády.

Štvrtým Čatlošovým krokom bola koordinácia krokov s postupom Červenej armády. Čatloš skoncipoval memorandum, v ktorom objasnil svoje zámery, postavenie Slovenska a ponúkol sovietom slovenské ozbrojené sily. Vojenské veliteľstvo by malo v krajine spraviť prevrat, zaviesť vojenskú diktatúru, ktorá by okamžite zrušila vypovedanie vojny ZSSR a nasadila slovenské vojenské jednotky proti Maďarsku a Nemecku.

Čatlošov plán sa mal uskutočniť so súhlasom Sovietov a na ich podporu pri zachovaní slovenskej štátnosti.

Čatloš si za prostredníka pri realizácii svojho plánu vybral náčelníka spravodajského oddelenia Jána Juraja Staneka. Stanek mu mal zabezpečiť kontakt na protirežimovú opozíciu, najmä na komunistov. Do svojich plánov zasvätil aj veliteľa Východoslovenskej armády generála Malára. Malár Čatlošovi ponúkol pilota mjr. Lisického, ktorý mal dopraviť k Sovietom ministrovo memorandum. Pričinením Staneka letela lietadlom aj delegácia Slovenskej národnej rady v zložení: pplk. vet. Mikuláš Ferjenčík a komunista Karol Šmidke.^[1]

Protipartizánska akcia

V reakcii na výsadky partizánskych organizačných skupín bolo s účinnosťou od 12. augusta na Slovensku vyhlásené štatárium a minister obrany sa mal podieľať na plánovaní a realizácii protipartizánskej akcie, ktorá spočívala v prečesávaní Veľkej Fatry a Nízkych Tatier a likvidácii partizánskych skupín. Akciu realizovalo veliteľstvo Vojenskej divíznej oblasti 2 so sídlom v Liptovskom sv. Mikuláši a podľa historikov bol Čatloš jedným z informačných kanálov, ktorým sa partizáni na základni na Prašivej.dozvedeli o chystanej akcii. ^[10][7]

Medzi 24. augustom a 2. septembrom 1944

V reakcii na šíriace sa správy o sustreďovaní nemeckých jednotiek na moravskej strane hraníc a v Hainburgu, čo Čatloš chápal ako hrozbu nemeckej invázie, nechal minister obrany a súčasne vrchný veliteľ armády v popoludňajších hodinách 24. augusta vyhlásiť v Bratislave poplach a podvečer zvolal poradu, ktorej sa zúčastnil aj zástupca veliteľa VA plk.Talský. Ten sa cestou na východné Slovensko zastavil na Veliteľstve pozemného vojska v Banskej Bystrici, kde sa stretol s náčelníkom štábu pplk. gšt. Jánom Golianom. V skorých ranných hodinách 25.augusta sa Čatloš u Goliana zaujímal, aké opatrenia veliteľstvo prijalo.

Bojový poplach, ktorý bol vyhlásený vo všetkých slovenských posádkach ako aj zlyhanie protipartizánskej akcie Čatlošovi uškodili a 27.augusta bol na nátlak Nemcov z funkcie veliteľa armády odvolaný. Nemecký veľvyslanec Hans Ludin pre Čatloša požadoval „čestnú väzbu“, no prezident Tiso neskôr pred Národným súdom tvrdil, že sám Čatlošovi priateľsky ponúkol pobyt v prezidentskom paláci, nakoľko sa mu minister obrany sťažoval, že sa „robia úklady o jeho život.“ Čatloš sa v paláci voľne pohyboval a úradoval.

Večer 29. augusta 1944 o 19:00 hod. po začatí nemeckej invázie prečítal Čatloš pripravený príhovor (pripravil ho Tildo Gašpar – šéf Úradu propagandy) k vojakom, v ktorom odznelo:

„Nepriateľ v hanebnej forme partizánov prepadol našu drahú slobodnú vlasť, prepadáva naše dediny, rabuje naše majetky, zákerne vraždí našich ľudí (...) V dôsledku tejto skutočnosti, prichádzajú k nám nemecké jednotky (...). Oznamujem vám tuto skutočnosť s tým, aby ste v nich videli našich priateľov, ktorí nám prišli pomôsť zdolať tohto zákerného nepriateľa. ^[1] “

Tento príhovor musel Čatloš prečítať preto, lebo sa šírili správy, že on stojí za povstaním, ktoré práve vypuklo. Po nátlaku Čatloš vyhovel žiadosti na odzbrojenie bratislavskej posádky, a tento postoj tlmočil veliteľom bratislavských jednotiek na stretnutí 1. septembra, ako rozkaz vrchného veliteľa prezidenta Tisa.

V noci z 1. na 2. septembra Čatloš opustil prezidentský palác, no nestihol so sebou zobrať niektoré tajné dokumenty, napr. vyšetrovací spis kontaktov generála Jurecha so sovietmi. Autom, len so šoférom utekal z Bratislavy smerom na Hlohovec a Topoľčany. Pred Zemianskými Kostoľanmi narazil na prvé povstalecké hliadky – partizánov. Zo Zemianskych Kostolian sa neúspešne pokúsil ovplyvniť posádku v Nitre, keď ju vyzval, aby sa pripojili k povstaniu. 2. septembra sa hlásil na povstaleckom veliteľstve Československej armády na Slovensku v Banskej Bystrici. Velenie armády však o služby Čatloša záujem nemalo, zamietavý bol aj postoj exilového prezidenta Beneša, československého ministra obrany Ingra a ďalších dôležitých politických smerov. Čatloša odvrhli aj predstavitelia evanjelickej cirkvi. Čatloš bol odovzadný do izolácie u partizánov Jegorova a spoločne so zajatým generálom Turancom bol v noci z 13. – 14. septembra letecky odtransportovaný z povstaleckého územia do Sovietskeho zväzu.^[1]

Október 1944 – 1948

V Sovietskom zväze Čatloša umiestnili do Butyrskej väznice a vypočúvali ho orgány Národného komisariátu štátnej bezpečnosti, spravodajské orgány a kontrarozviedky Smerš. V októbri a novembri 1944 si dokonca podal niekoľko prihlášok do českolovenskej armády a súčasne protestoval, že bol zaradený medzi „vojnových vinníkov“.

Sovietska strana však Čatloša pokladala za zajatca a jeho žiadosti a protesty ostali bez odpovede.

Dve etapy Čatlošovho vypočúvania súviseli so začiatkom procesu s nacistickými vojnovými zločincami v Norimbergu, keď Čatloša v januári 1946 začali vypočúvať predstavitelia kontrarozviedky Smerš. Druhá etapa súvisela so začiatkom procesu s Jozefom Tisom, pri príprave ktorého spolupracovali československé a sovietske spravodajské orgány. Šlo o posledný výsluch Čatloša a zmenila sa aj dikcia výsluchu z vysvetľovacej a ospravedlňujúcej na priznanie viny.

Čatloš bol do Československa vrátený začiatkom januára 1947 spoločne s Jozefom Turancom a ďalšími dvoma do Sovietskeho zväzu odtransportovanými predstaviteľmi vojnového slovenského štátu. Akt odovzdania štyroch väzňov československým orgánom bol podpísaný 8. januára 1947. Čatloš bol po prílete väznený v Prahe, kde ho protizákonne vypočúvali predstavitelia Reicinovho Obranného zpravodajství a 12.januára bol prevezený do Bratislavy.

10. decembra 1947 bol Ferdinand Čatloš Národným súdom odsúdený na päť rokov väzenia. Z vymeraného trestu mu bol odrátaný pobyt v ZSSR, ako aj zaisťovacia väzba v československých väzniciach, ^[1]

Po vojne

Začiatkom roka 1948 bol Čatloš z väzenia prepustený. Jeho prihláška do československej armády bola zamietnutá a 2. augusta 1948 mu veliteľstvo 4. vojenskej oblasti Bratislava oznámilo, že bol prepustený z brannej moci k 31. decembru 1945. Súčasne bol degradovaný z generála na vojaka.

Najprv pracoval ako brigádnik v Slovenskom kameňopriemysle n. p. Liptovský Mikuláš, od 15. novembra 1950 ako účtovník v Stavokombináte v Ružomberku a neskôr až do svojej smrti pracoval ako úradník v Martine. Jeho možnosti sa zamestnať boli sťažené aj tým, že mu u potenciálnych zamestnávateľov tvrdili, že ako predák vojnovej Slovenskej republiky bol „určite pod dohľadom Štátnej bezpečnosti.“ ^[1]

Pod dohľadom ŠtB

V roku 1954 vyydal minister vnútra rozkaz, na základe ktorého sa mal na všetkých bývalých poslancov a ministrov zaviesť pozorovací zväzok. 1. februára 1955 nariadila Krajská správa Štátnej bezpečnosti zaviesť na Čatloša zväzok s krycím názvom „Akce dopravák“ a ešte v ten istý deň bol zväzok na Okresnom oddelení Ministerstva vnútra (OO MV) Ružomberok v tématicky operatívnej evidencii s názvom „Hlinkovci“ aj zavedený, Ukončený bol 30. apríla 1968, pričom niekoľkokrát zmenil miesto svojej evidencie. Podľa dôvodovej správy OO MV Martin zo 4. decembra 1957 viedol Čatloš utiahnutý skromný život.

Na Čatloša viedla ŠtB iba objektový pozorovací zväzok. K založeniu zväzku nedošlo a ŠtB Čatloša iba sledovala. Prispieť k tomu mala aj príhoda, podľa ktorej sa mal Čatloš pred agentom vysloviť v zmysle,

„že pred Národným súdom mal v jeho prospech vypovedať aj partizánsky veliteľ Jegorov. no Beneš to mal váhou svojej osobnosti prekaziť s odôvodnením, že Čatloš je Slovák“^[1]

Dôvodom, prečo žil Čatloš utiahnuto bolo aj to, že nechcel, aby ľudia, ktorí s ním prichádzali do styku, mali problémy.^[1]

Publikačná činnosť a memoáre

V druhej polovici 50. rokoch bolo Čatlošovým jediným cieľom napísať a dokončiť svoje memoáre na roky 1938 – 1944. Výzvu na ich napísanie mu zaslal šéf politického oddelenia Slovenskej akadémie vied historik Bohuš Graca. Čatloš svoje spomienky dopísal a odovzdal v máji 1963. Štátnej bezpečnosti na Čatlošových memoároch najviac vadilo zdôrazňovanie hlavnej úlohy armády a dôstojníkov pri organizovaní protifašistického odboja a marginalizovanie činnosti a boja komunistov. ^[1]

Okrem písania memoárov sa Čatloš venoval aj publicistickej a literárnej činnosti. Prispieval do periodík Legie, Národnie noviny, Tribuna,. ^[2] Sledoval všetku publicisticku, historiografiu a prózu, ktorá sa týkala vojnovej Slovenskej republiky a Slovenského národného povstania. Vo svojich pisateľských aktivitách neváhal kritizovať falšovateľov pravdy. V roku 1964 napríklad kritizoval Ladislava Mňačka za jeho novelu „Svedok z Oneskorených reportáží“, v ktorej mal Mňačko lživo opísať Rýchlu divíziu ako organizáciu, ktorá na východom fronte plánovite vyvražďovala civilistov. Čatloš Mňačka vyzval aby to odvolal a napokon ho aj osobne navštívil, no ten sa s ním odmietol stretnúť.

Čatloš kririzoval aj Mila Urbana, v čase vojnovej Slovenskej republiky šéfredaktora Gardistu, z ktorého sa po komunistickom prevrate vo februári 1948 stal prorežimový autor. Za lži o histórii SNP kritizoval aj komunistických funkcionárov ako Viliam Šalgovič a Gustáv Husák, ktorý v tom čase pôsobil ako podnikový právnik a z pozície obete buržoázneho nacionalizmu si mal podľa Čatloša prisvojiť celú prípravu povstania a dokonca aj odlet Čatlošovho lietadla s jeho memorandom, ^[1]

Hrob na Národnom cintoríne v Martine

Ferdinand Čatloš zomrel v Martine. Nekrológ si napísal sám, Pochovaný bol najskôr na Židovskom cintoríne a po zmene politických pomerov v novembri 1989 boli jeho pozostatky prenesené na Národný cintorín v Martine.^[1]

Politické názory a postoje

Postoj k Ruskuupraviť | upraviť zdroj

Historici sa domnievajú, že hlavnou príčinou prečo Ferdinand Čatloš odkladal svoj vstup do tvoreného československého vojska, bolo jeho silné proruské cítenie. V ruskom zajatí mal blízko ku Rusko-slovenskému spolku pamäti Ľudovíta Štúra. Spolok preferoval pripojenie Slovákov k ruskému cárskemu impériu a z tohto pohľadu aj vstup slovenských zajatcov do ruskej armády.

Aj neskôr, už v pozícii ministra národnej obrany nebol veľmi nadšený z vojny proti Sovietskému zväzu a vyjadril sa, že v Rusku ešte nikto nevyhral. Uvedomoval si aj to, že na Slovensku je historický silný proruský a slovanský sentiment, ktorému podliehal aj on.^[1]

Postoj k Československuupraviť | upraviť zdroj

Ferdinand Čatloš bol veľmi nespokojný s čechoslovakistickým charakterom masarykovského Česko-Slovenska. Svoje postoje si nenechával pre seba a zúčastnil sa aj schôdzky pronárodne uvedomelých dôstojníkov, konanej 27. decembra 1922 v Turčianskom sv. Martine (dnešný Martin), ktorej sa zúčastnil napríklad aj kpt. Augustín Malár, kpt. Jozef Turanec, kpt. Ladislav Bodický, por. Štefan Čáni.

Ako evanjelikovi mu bola blízka Slovenská národná strana, no aj napriek tomu sa mu počas jeho pôsobenia v Košiciach dostalo zásluhou veliteľa práporu do osobných záznamov, že je „stúpencom hlinkovcov“, t.j. Slovenskej ľudovej strany, ktorá bola hlasným presadzovateľom slovenskej autonómie v rámci Česko-Slovenska.

Tieto jeho politické postoje, podobne ako tomu bolo v prípade iných pronárodne orientovaných dôstojníkov pôvodom zo Slovenska, mu v kariére veľmi nepomáhali a pre Justičné oddelenie Ministerstva národnej obrany napokon v ňom prevážili natoľko, že sa neskôr vo funkcii zástupcu hlavného veliteľa československej brannej moci pri slovenskej autonómnej vláde stal viac orgánom autonómnej vlády a Hlinkovej strany, ako československým dôstojníkom. Mal zastupovať jednotnú československú armádu, no v skutočnosti ju pomáhal ničiť. Z neľudáka sa stal prívrženec ľudáckeho politického smerovania.^[1]

Postoj k ľudákomupraviť | upraviť zdroj

V rokoch 1938 – 1940 mal Čatloš blízko ku ľudákom. Okrem silného vzťahu s Karolom Sidorom, pričom Čatloš patril medzi úzky kruh jeho spolupracovníkov a dokonca vypracoval návrhy, ako by sa HSĽS mohla zmocniť armády a podrobiť ju svojej vôli a slovenskej samostatnosti, mal Čatloš blízko radikálnemu krídlu ľudákov osobitne k Vojtechovi Tukovi. Obidvoch mužov spájal kladný pronemecký postoj. Podľa vlastných slov však rozpoznal nebezpečenstvo, ktoré hrozí Slovensku od Tukovej politiky po stretnutí v Salzbugu a po pokuse o tzv. Lichardusov puč, počas ktorého sa Tuka s pomocou HG snažil zorganizovať „pochod na Bratislavu“ a s Tukom definitívne rozišiel.^[1]

Postoj k židovskej otázkeupraviť | upraviť zdroj

Dokument Ministerstva národnej obrany zo septembra 1939, definitívne upravujúci pracovné povinnosti Židov .

Ferdinand Čatloš nepatril medzi vládnych predstaviteľov Slovenskej reoubliky (1939-1945), ktorí by rasové protižidovské opatrenia aktívne presadzovali a hlásali, no ministerstvo obrany sa podriaďovalo štátnej protižidovskej politike. Na základe Branného zákona mali byť Židia ku 31. januáru 1940 prepustení z armády a to bez nadobudnutia hodností. O niečo neskôr museli Židia spoločne s ľuďmi vedenými v kategórii „Cigán“ absolvovať v „osobitných skupinách“ dvojročnú pracovnú povinnosť.^[1]

Inéupraviť | upraviť zdroj

• Ferdinand Čatloš sa štyrikrát stretol s Adolfom Hitlerom. Prvé stretnutie sa uskutočnilo v apríli 1939 pri príležitosti Hitlerovej päťdesiatky. Najvýznamnejšie sa konalo v októbri 1941 v Hitlerovom hlavnom stane Wolfsschanze vo vtedajšom Rastenburgu. Sedemnásťčlenná slovenská delegácia, ktorej bol Čatloš súčasťou, tam rokovala o prezbrojení slovenskej armády. Pri tej príležitosti Čatloš rokoval so svojím nemeckým náprotivkom Náčelníkom nemeckej brannej moci (OKW) poľným maršalom Keitelom.
• S Ferdinandom Ćatlošom ako ministrom obrany je spojený aj vysoký stupeň protekcionizmu a rodinkárstva, keď bolo od poľných jednotiek späť na Slovensko stiahnutých mnoho osôb na základe oslobodzujúcich dekrétov, prípadne niektorí mladí muži museli rukovať do poľa opakovane a iní prežili najhoršie vojnové roky v kľude v kasárňach prípadne doma.
• Ferdinand Čatloš nebol nikdy organizovaným členom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany.
• Z titulu svojej funkcie bol Ferdinand Čatloš členom Štátnej rady – poradného výboru prezidenta a od roku 1942 bol poslancom Snemu SR.
• Ferdinand Čatloš sa spoločne s Jozefom Turancom stali prvými Slovákmi odvlečenými do Sovietskeho zväzu. Stalo sa tak so súhlasom velenia 1. československej armády na Slovensku.

Hodnostný postupupraviť | upraviť zdroj

• kadet-ašpirant – 1915
• práporčík – júl 1917
• poručík – december 1918
• kapitán – 1. máj 1919
• štábny kapitán – 1925
• major generálneho štábu – 1930
• podplukovník – 1. január 1935
• divízny generál – 14. apríl 1939
• generál I. triedy – 15. (alebo 17.) máj 1939 ^[1]

Vyznamenania a medailyupraviť | upraviť zdroj

Československéupraviť | upraviť zdroj

• Spojenecká medaila z 1. svetovej vojny a válečná medaila
• Československá revolučná medaila
• Spojenecká medaila Víťazstvo
• Československý válečný kríž 1918

Slovenskéupraviť | upraviť zdroj

• Slovenský vojenský víťazný kríž I. (1939), II. a III. triedy (premenovaný v roku 1942 na Vojenský víťazný kríž)
• Za hrdinstvo I. stupňa (1939)
• Pamätná medaila „Za obranu Slovenska v marci 1939“
• Kríž svetovej vojny I. stupňa

Francúzskeupraviť | upraviť zdroj

• Francúzsky vojnový kríž s palmou (1920)

Rumunskéupraviť | upraviť zdroj

• Coroana României cu spade in gradul du Mare Cruce cu panglica de Virtute Militarâ (1943)
• Rumunský víťazný kríž II. stupňa
• Rumunská medaila za zásluhy I. triedy

Nemeckéupraviť | upraviť zdroj

• Veľkríž Radu nemeckého orla s mečmi (Grosskreuz des Deutschen Adlerordens mit Schwerten, okt. 1941)
• Železný kríž I. a II. Kl.
• Rad nemeckého orla

Bulharskéupraviť | upraviť zdroj

• Medaila I. tr. Za zásluhy

Chorvátskeupraviť | upraviť zdroj

• Za zásluhy I. triedy

Referencieupraviť | upraviť zdroj

1. ↑ ^{a b c d e f g h i j k l m n o p q r s t u v w x y z aa ab ac ad ae} P. JAŠEK, B, KINČOK, M.LACKO,.. Slovenskí generáli 1939-1945. Bratislava : Ottovo nakladateľstvo, 2012. ISBN 9788074512469. Kapitola Ferdinand Čatloš, Slovenský štátnik a národovec.
2. ↑ ^{a b c} ČAPLOVIČ, Miroslav. Generál I. triedy Ferdinand Čatloš online. Vojenský historický ústav, 05. 08. 2020, cit. 2022-10-07. Dostupné online.
3. ↑ V. BYSTRICKÝ, M. MICHELA, M. SCHVARC A KOLEKTÍV. Rozbitie alebo rozpad?. s.l. : Veda, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2010. ISBN 9788022411509. Kapitola Československá armáda medzi Mníchovom 1938 a marcom 1939 s dôrazom na Slovensko, s. 575.
4. ↑ V. BYSTRICKÝ, M. MICHELA, M. SCHVARC A KOLEKTÍV. Rozbitie alebo rozpad?. s.l. : VEDA, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2010. ISBN 9788022411509. Kapitola Odsun českých vojakov zo Slovenska po vzniku Slovenského štátu., s. 575.
5. ↑ ^{a b} MÁČE, Jan. Vznik slovenské armády. Armádní technický magazín (Praha: MagnetPress s.r.o.), 2009-08-20, čís. 8, s. 75-77. ISSN 1210-2849.
6. ↑ ^{a b} V. BYSTRICKÝ, M. MICHELA, M. SCHVARC A KOLEKTÍV. Rozbitie alebo rozpad?. s.l. : Veda, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2010. ISBN 9788022411509. Kapitola Niektoré súvislosti počiatkov a výstavby armády Slovenského štátu, s. 575.
7. ↑ ^{a b} P. JAŠEK, B, KINČOK, M.LACKO. Slovenskí generáli 1939-1945. Bratislava : Ottovo nakladateľstvo, 2012. ISBN 9788074512469. Kapitola Jozef Turanec Najslávnejší veliteľ Rýchlej divízie.
8. ↑ ^{a b} BOREK, Vojtech. Česká a německá stopa. Extrá válka Slovenská armáda (Brno: Extra publishing s.r.o.), 2016-01-15, roč. zošit 20, s. 25-26. ISSN 1805-7187.
9. ↑ ^{a b} ČERNÝ, Vladimír. Boj o hranice slovenského státu. Extra válka - II, světová (Brno: Extra publishing s.r.o.), 2019-06-21, roč. 2019, čís. červenec-srpen 2019. ISSN 1805-0298.
10. ↑ PAŽUROVÁ, Helena. Jegorovova partizánska brigáda. Banská Bystrica : Múzeum SNP, 2017. ISBN 9788089514472. S. 156.

Literatúraupraviť | upraviť zdroj

• Slovenský biografický slovník

Iné projektyupraviť | upraviť zdroj

• Wikizdroje ponúkajú pôvodné diela od alebo o Ferdinand Čatloš
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ferdinand Čatloš

Odkazyupraviť | upraviť zdroj

Súvisiace článkyupraviť | upraviť zdroj

• Branná moc Slovenskej republiky (1939-1945) - článok o ozbrojených silách Slovenskej republiky (1939-1945)

Externé odkazyupraviť | upraviť zdroj

• Regionálne osobnosti VKMK – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
• Záznam o narodení a krste v matrike záznam číslo 115 – evanjelická farnosť; pokrstený ako Ferdinand Michal Čatloš