Komunisti oslavujú menovanie Gottwalda premiérom

Februárový prevrat (alebo Februárový puč, tiež Február 1948, z pohľadu komunistov: Víťazný február)^{[pozn. 1]} je názov komunistického prevratu v Česko-Slovensku, ktorý sa uskutočnil medzi 17. a 25. februárom 1948. Dnes je (nekomunistami) vnímaný ako prechod od demokracie k totalite, pripojenie k sovietskemu mocenskému bloku, začiatok útlaku obyvateľstva^[4][5][6] a ekonomického úpadku. V období socializmu bol 25. február oslavovaný ako významný deň Česko-Slovenska.^[7]

Priebeh a následky

Pro-komunistická agitácia, fotografia z roku 1947

Komunisti sa dlhodobo, už počas druhej svetovej vojny, pripravovali na prevzatie moci v štáte. Úzko spolupracovali so stalinským Sovietskym zväzom, snažili sa narušovať činnosť ostatných politických strán po roku 1945 združených v tzv. Národnom fronte. V prvých povojnových voľbách 26. mája 1946 získali komunisti v Česku 40,17 % (v Čechách 43,25 %, na Morave 34,46 %) hlasov. Na Slovensku triumfovala Demokratická strana (DS) so 62 % hlasov, čo však predstavovalo len 14 % v celoštátnom meradle. Komunisti s hlasmi sociálnych demokratov (Československá sociální demokracie) dosiahli pohodlnú väčšinu v parlamente a postupne sa im podarilo ovládnuť políciu, armádu i robotnícke organizácie. 2. júla 1946 sa vtedajší predseda Komunistickej strany Česko-Slovenska (KSČ) Klement Gottwald stal predsedom vlády. Komunisti využívali roztrieštenosť vtedajších demokratických politických strán (Československá strana národně socialistická – ČSNS, Československá strana lidová – ČSL a DS), faktickú neexistenciu opozície, povojnový radikalizmus a "mníchovské sklamanie" a nerozhodnosť chorého prezidenta Edvarda Beneša.

Napriek tomu, že komunisti získavali rozhodujúce pozície v mocenských zložkách, Československo bolo začiatku roku 1948 posledným štátom v sovietskej sfére vplyvu (principiálne dohodnutej vo februári 1945 na Jaltskej konferencii), kde ešte stále neboli komunisti dominantne pri moci.^[8]

Na Slovensku prebehol prevrat akoby v dvoch fázach. Slovenská vládna kríza na jeseň roku 1947 bola generálkou komunistov na prevrat v celoštátnom meradle.^[9] Komunisti zneužitím už ovládnutej polície proti DS vykonštruovali akési „protištátne ľudácke sprisahanie“ odvolávajúc sa najmä na Obuchovu aféru, do ktorého mala byť DS zapojená. Poprední politici DS boli obvinení z protištátnych aktivít. V atmosfére tlačových kampaní, pouličných demonštrácií a hrozieb si potom KSS vynútila na schôdzke 9. novembra 1947 s Lettrichom zmeny v Zbore povereníkov^[10], čo viedlo k vytvoreniu nového 8. Zboru 18. novembra 1947. Z postu podpredsedu československej vlády bol donútený odstúpiť Ján Ursíny.

Vo februári 1948, po Gottwaldovom odmietnutí prerokovať na vláde zneužívania národnej bezpečnosti komunistami, došlo k sérii udalostí, ktoré viedli k úplnému prevzatiu moci v celom štáte komunistami. V hre bolo veľa. KSČ sa netajila plánmi na ďalšie znárodňovanie a novú pozemkovú reformu. Komunistom neprešiel v parlamentnom výbore návrh na výrazné obmedzenie vlastníctva pôdy (nad 50 hektárov) a jej odobratie všetkým, ktorí na nej nepracujú.^[11] Tieto plány smerovali aj ku zvyšovaniu popularity komunistickej strany pred voľbami naplánovanými na rok 1948 v krajine ešte stále sa nachádzajúcej v období nedostatku aj napriek skončeniu vojny.

Vo vtedajšej vláde zasadalo 26 ministrov, z toho boli 9 komunisti, 3 sociálni demokrati, 12 tzv. „nekomunistických“ alebo „buržoáznych“ a 2 nestraníci (Masaryk a Svoboda). 20 februára 1948 podali 12 nekomunistickí ministri (ČSNS – 4, ČSL – 4, DS – 4) demisiu v nádeji, že prezident Beneš (bývalý člen ČSNS) rozpustí vládu a uskutočnia sa nové voľby alebo donúti komunistov dodržiavať demokratické zásady.

Keďže neodstúpila nadpolovičná väčšina vlády, vláda ako celok nemusela podať demisiu.^[8] Nekomunistickí politici potrebovali presvedčiť ešte dvoch ministrov z radov nestraníci alebo z ČSSD. Komunisti ich naopak potrebovali zastrašiť aby sa k demisii nepridali.^[11] (Nakoniec Gottwald dosiahol dodatočné zbavenie úradu dvoch ministrov ČSSD Václava Majera a Františka Tymša. Ministrov, ktorí nepodporovali Gottwalda bolo spolu 14, teda väčšina, napriek tomu udalosti sa nevyvíjali podľa ich predstáv).^[11] Komunisti tvrdili, že ministri demisiou „zaujali miesto rozvratnej opozície“ a preto sa sami vyradili z politického života. Zároveň začali organizovať manifestácie ako nátlakový prostriedok. 21. februára na Staromestskom námestí Gottwald vyzval na vytváranie akčných výborov, ktoré mali „očistiť verejný a politický život od reakcie“. 24. februára začal komunistami inšpirovaný generálny štrajk, ktorý sa stal formou nátlaku na prezidenta. Beneš sa podvolil.^[9] 25. februára prijal demisiu a namiesto volieb doplnil vládu kandidátmi navrhnutými Gottwaldom. Vznikla tak prevažne komunistická druhá vláda Klementa Gottwalda. Komunisti počas obdobia socializmu v ČSSR oslavovali tento dátum ako „Víťazný február“, „Vítězství československého pracujícího lidu“. Žiaci sa učili, že vtedy „vláda prešla do rúk ľudu“. Ovládnutie najvyššej úrovne rozhodovania v krajine komunistami malo rýchlo ďalekosiahle dôsledky.

Už 10. marca 1948 nevysvetliteľne umrel nekomunistický minister zahraničia Jan Masaryk. 9. mája 1948 bola prijatá nová ústava vyhlasujúca Československo za ľudovodemokratickú republiku a 30. mája sa uskutočnili voľby len s možnosťou voliť jednotný zoznam kandidátov komunistami ovládaného Národného frontu (vhodiť do urny jednotnú / spoločnú kandidátku) alebo vhodiť do urny „biely lístok“ na znamenie nesúhlasu, čo urobilo 13,4 % inak bol hlasovací lístok neplatný. Ďalšou možnosťou bolo nevoliť a preto komunisti najprv agitovali a v neskorších rokoch vynucovali účasť na voľbách^[12] 2. júna 1948 zo zdravotných dôvodov odstúpil prezident Beneš a 14. júna bol za jeho nástupcu zvolený predseda KSČ a vtedajší premiér Klement Gottwald. 15. júna 1948 sa predsedom vlády namiesto Gottwalda stal komunista Antonín Zápotocký.

Prechod moci do rúk komunistov viedol k vnútornej aj zahraničnej závislosti politiky štátu od Sovietskeho zväzu, politickým procesom, väzneniu politicky a ideologicky nepohodlných osôb, nútenej emigrácii a prenasledovaniu oponentov. Totalitný režim trval nasledujúcich 41 rokov. Na Slovensku bolo počas jeho trvania, podľa ÚPN, v politických procesoch za politické trestné činy odsúdených celkovo 71 168 osôb, z toho 51 zahynulo vo väzení.^[13]

Podľa niektorých historikov^[8] (pozri posledný odsek) bol februárový prevrat len formálny akt, ktorým sa Československo stalo súčasťou východného bloku v sovietskej sfére vplyvu ovládaného komunistami. To, že k tomu došlo vo februári, bola zhoda okolností.^[8] Vznik jednotného bloku krajín riadených Stalinom potvrdil postavenie Sovietskeho zväzu ako superveľmocami. Po predchádzajúcej spolupráci so Západom ako spojencov v druhej svetovej vojne v boji proti fašizmu sa od roku 1947 rozpútal skrytý konflikt – studená vojna. Februárový prevrat bol impulzom na založenie nového obranného zoskupenia, Severoatlantickej aliancie NATO^[14] 4. apríla 1949, rozdelenia Európy železnou oponou a následného vzniku Varšavskej zmluvy.

Priebeh udalostí

Volebné plagáty KSČ, s volebným číslom "1"

Už od roku 1945 boli znárodnené veľkopodniky (s viac ako 150 zamestnancami) a veľkostatky. Komunisti však stupňovali svoje aktivity. Na demonštrácii roľníkov 4. apríla 1947 v Hradci Králové minister poľnohospodárstva za KSČ Július Ďuriš požadoval ďalšie znárodňovanie a rozparcelovanie pozemkov aj pod 50 ha, ak na nich majiteľ sám nepracuje.

Už v roku 1947 bolo vo vláde veľa sporov na hranici vládnej krízy. Ďurišov agrárny (Hradecký) program KSČ s heslom „Pôda patrí tým, ktorí na nej pracujú“ smeroval k zákonu navrhovaného komunistami „O trvalej úprave vlastníctva poľnohospodárskej pôdy“. Okrem neho sa viedli diskusie o zvýšení platov štátnych a verejných zamestnancov. Ku stupňovaniu populistických nátlakových akcií KSČ prispievala aj rastúca neistota komunistov ohľadne víťazstva v ďalších voľbách, ktoré mali byť v roku 1948 a prevládnutie antikomunistického krídla v sociálnej demokracii. Od začiatku roku 1948 tak napätie ešte ďalej vzrastalo.

Pre ďalší vývoj udalostí boli dôležitým bodom sporu zmeny vo veliteľstve polície – Zboru národnej bezpečnosti (ZNB), keď 12. februára bolo 8 členov vedenia SNB v Prahe nahradených komunistami.^[15][16] Bola to reakcia komunistického ministra vnútra Václava Noska na požiadavky nekomunistov, aby boli vyšetrené politicky motivované prípady (Krčmaňská aféra, Mostecká aféra). 13. februára 1948 vláda proti vôli komunistov prijala návrh ministra spravodlivosti Prokopa Drtinu zrušiť odvolanie 8 nekomunistických veliteľov.

• 17. február (utorok)

Začiatok vládnej krízy. Vláda mala prerokovať správu ministra spravodlivosti Prokopa Drtinu o zneužívaní Bezpečnosti komunistami, ktorá súvisela s uznesením vlády z 13. februára 1948, ale predseda vlády Klement Gottwald to odmietol z dôvodu neprítomnosti ministra vnútra Václava Noseka. Ministri za Československú stranu národně socialistickú, Československú stranu lidovú a Demokratickú stranu (tri nekomunistické vládne strany) plánovali v prípade, že uznesenie vlády nebude splnené podať demisiu. Spoliehali sa na podporu sociálnych demokratov a na značné právomoci prezidenta. Ten mohol vymenovať úradnícku vládu a vypísať predčasné voľby, prípadne demisiu odmietnuť.

Gottwald informoval Beneša o úmysle nekomunistických strán ustanoviť úradnícku vládu. Beneš to odmietol a prehlásil, že v prípadnej novej vláde budú predstavitelia všetkých strán. Ústredný výbor KSČ vyzval „pracujúci ľud“ k „ostražitosti a pripravenosti zasiahnuť proti reakcii“ a vyhlásil pohotovosť v pražskej Štátnej bezpečnosti, spravodajských odboroch a v niekoľkých pohraničných vojenských plukoch.

• 18. február (streda)

Na zasadaní užšej komisie Národného frontu odmietol jeho predseda Klement Gottwald rokovať o vnútorných pomeroch tejto organizácie a situácii vo vláde. Tri nekomunistické strany sa rozhodli bojkotovať schôdze vlády, kým nebude splnené uznesenie vlády z 13. februára. Sociálna demokracia bola za dohodu a zachovanie Národného frontu. Prezident rokoval s národnými socialistami a podľa ich vyjadrenia podporil vyžadovanie splnenia uvedeného uznesenia vlády. Tiež bol vraj informovaný o plánovanej demisii, on to však neskôr poprel.

• 19. február (štvrtok)

V nekomunistických vládnych stranách sa uskutočnili rokovania, z ktorých vyplynulo stále jednoznačnejšie rozhodnutie podať demisiu svojich ministrov. Komunisti sa snažili presvedčiť sociálnych demokratov k zmene postoja k uzneseniu o Bezpečnosti a k spoločnému vytvoreniu ľavicovej vlády, tí to však odmietli. Nekomunistickí ministri boli rozhodnutí znovu vyžadovať od vlády splnenie uznesenia a v prípade, že sa tak nestane, ihneď podať demisiu. Správa o tomto rozhodnutí bola tajne doručená Gottwaldovi. Ten informoval prezidenta, že nekomunistickí ministri chcú rozbiť vládu. Beneš odmietol zostavenie úradníckej vlády a prisľúbil, že v prípadnej novej vláde bude predsedom opäť Gottwald. Česko-slovenská vládna kríza začala budiť pozornosť aj v zahraničí. Do Prahy priletel minister zahraničia Sovietskeho zväzu Valerian Zorin a americký veľvyslanec Lawrence Steinhardt prerušil svoj liečebný pobyt a vrátil sa do funkcie.

• 20. február (piatok)

Na plánovanú schôdzu vlády sa dostavili iba komunisti a sociálni demokrati. Predseda vlády Klement Gottwald dostal od ministrov za Československú stranu národně socialistickú dve formálne písomné otázky na splnenie vládneho uznesenia. Na prvú z nich Gottwald písomne odpovedal, že o záležitosti sa bude ešte rokovať. Ministri troch nekomunistických strán na to podali demisiu a informovali o tom ministra zahraničia Jana Masaryka. Ten demisiu odmietol. Sociálni demokrati trvali na tom, že nepodajú demisiu, ani sa nepripoja ku komunistom. Gottwald rokoval s prezidentom a navrhol mu prijatie demisie a následné doplnenie vlády podľa komunistického návrhu. KSČ sa rozhodla zvolať na svoju podporu veľkú demonštráciu na Staromestskom námestí.

• 21. február (sobota)

Prebehla komunistická demonštrácia na Staromestskom námestí. Komunisti vyzvali na riešenie krízy a doplnenie vlády Gottwaldovými kandidátmi. Súčasne sa konalo niekoľko menších demonštrácií ostatných strán na ktorých sa však ich predstavitelia snažili svojich členov skôr upokojiť. Na prezidenta republiky začali vyvíjať nátlak aj predstavitelia robotníckeho hnutia, ktorí od neho písomne vyžadovali splnenie Gottwaldových požiadaviek. Prijal tiež delegáciu odborárov z demonštrácie, ktorí mu oznámili, že sa musí podrobiť vôli „ľudu“. Komunisti začali vytvárať vlastné ozbrojené jednotky – Ľudové milície. Začali tiež vytvárať Akčné výbory Národného frontu, ktorých členovia neboli volení, ale menovaní. Ich činnosť smerovala k „očiste verejného života od nekomunistov“ a neskôr bola zlegalizovaná zvláštnym zákonom. Na Slovensku bolo zmobilizovaných okolo 3 500 partizánov. G. Husák oznámil listom predsedníctvu Demokratickej strany, že demisiu jej ministrov v Prahe považuje aj za demisiu jej povereníkov v Zbore povereníkov.^[9][17]

• 22. február (nedeľa)

Uskutočnil sa zjazd závodných rád, na ktorom prebrali iniciatívu komunisti. Výsledná rezolúcia vyslovila podporu Gottwaldovi, požadovala ďalšie znárodňovanie a schválila vyhlásenie hodinového generálneho štrajku na 24. februára. Komunisti sa stále snažili presvedčiť sociálnych demokratov na spoločný vstup do novej vlády. Prezident oznámil, že je pripravený demisiu ministrov prijať. Na základe vymyslenej správy o údajnom nebezpečí ozbrojeného puču začali byť zatýkaní odporcovia KSČ a boli vyzbrojené Ľudové milície. Na príkaz komunistického ministra vnútra začali byť v Prahe strážené mosty, strategické budovy a rozhlas a boli povolané vojenské jednotky z pohraničných oblastí. Sovietske komunistické noviny Pravda uverejnili text podporujúci česko-slovenských komunistov v ich snažení.

• 23. február (pondelok)

Štátna bezpečnosť začala zatýkať príslušníkov strán, ktorých ministri podali demisiu. Pokračovalo vyzbrojovanie Ľudových milícií a prebehli akcie smerujúce k obmedzeniu činnosti nekomunistických strán. Akčné výbory vyzvali nekomunistických ministrov k odchodu z ministerstiev. Začali sa vykonávať domové prehliadky. Sociálni demokrati sa odmietli vyjadriť k svojej účasti vo vláde, ale podporili znárodnenie. Predstavitelia nekomunistických strán stále prehlasovali, že veria v zmierlivé riešenie krízy s pomocou prezidenta Beneša. Prezident sa snažil presvedčiť Gottwalda na uchovanie pôvodného Národného frontu, ten to však odmietol. Beneš trval na svojom stanovisku a informoval ministrov národne socialistickej strany, že komunistickému nátlaku neustúpi. Prezidenta podporil sprievod viac ako 10 tisíc národno socialistických vysokoškolákov, ktorý sa vydal na Pražský hrad.

• 24. február (utorok)

Presne na poludnie sa začal generálny štrajk, na ktorom sa zúčastnilo asi 2,5 milióna pracujúcich. Hoci pôvodne mal presadzovať sociálne a ekonomické požiadavky, prerástol do jednoznačnej politickej podpory komunistov. Boli zatknutí ďalší funkcionári národne socialistickej strany, ktorá odmietla vytvorenie akčného výboru a prestali vychádzať stranícke noviny „Svobodné slovo“. V lidové strane bol akčný výbor vytvorený a prevzal kontrolu nad denníkom „Lidová demokracie“. Ľudové milície obsadili budovu sekretariátu sociálnej demokracie a Lidový dům. Pod týmto nátlakom sa strana rozhodla na účasť v budúcej Gottwaldovej vláde. Keď sa komunistom podarilo potlačiť odpor politických strán, sústredili svoj tlak na prezidenta. V robotníckom hnutí organizovali podpisovanie rezolúcií požadujúcich prijatie demisie ministrov a vyhrážali sa generálnym štrajkom.

• 25. február (streda)

Komunisti podnikli ďalšie kroky smerujúce k nahradeniu bývalého Národného frontu. Bol zriadený Ústredný akčný výbor Národného frontu. Zúčastnili sa aj sociálni demokrati, významné osobnosti a odbory. Predstavitelia národných socialistov chceli rokovať s prezidentom, ale ten ich neprijal. Komunisti mu doručili návrh na vymenovanie novej vlády a on prisľúbil rýchle rozhodnutie. Komunisti pokračovali v nátlaku a od rána pripravovali veľkú demonštráciu na Václavskom námestí, ktorá sa v prípade odporu prezidenta mala presunúť na Hradčany. V pohotovosti bolo pripravených 6 tisíc ozbrojených členov Ľudových milícií. O 16:30 popoludní prezident krátko rokoval s Gottwaldom. Oznámil mu, že prijíma demisiu ministrov a súhlasí s doplnením vlády podľa Gottwaldovho návrhu. Gottwald o tomto rozhodnutí informoval vedenie KSČ a odišiel ho oznámiť davu na Václavskom námestí.

„Právě se vracím z Hradu od prezidenta republiky. Dnes ráno jsem panu prezidentu republiky podal návrh na přijetí demise ministrů, kteří odstoupili 20. února tohoto roku. A současně jsem panu prezidentu navrhl seznam osob, kterými má býti vláda doplněna a rekonstruována. Mohu vám sdělit, že pan prezident všechny mé návrhy, přesně tak jak byly podány, přijal...“ Klement Gottwald^[18]

Večer prebehla prehliadka Ľudových milícií a útvarov pohraničnej stráže. Jediným viditeľným odporom proti komunistickému postupu bol pochod asi 5 tisíc vysokoškolákov. Napriek odporu Ľudových milícií sa im podarilo prejsť k Pražskému hradu, ale prezident ich neprijal. Vznikla tak prevažne komunistická druhá vláda Klementa Gottwalda.

Rôzne názory

Existuje viacero rôznych názorov na Februárový prevrat.

• Puč: Komunisti konali protizákonne, v rozpore s ústavou, s použitím hrozby zásahu ozbrojených zložiek pod ich kontrolou, manipulovali verejnou mienkou. V súlade so zákonom bolo iba východisko z krízy, prezident Beneš však prijal demisiu ministrov pod nátlakom. Gottwald sa prezidentovi vyhrážal občianskou vojnou, zásahom protiprávne ozbrojených ľudových milícií, ba dokonca i vojenskou intervenciou zo strany Stalinovho Sovietskeho zväzu. Ten presadzoval zásadu, že kam vkročila noha sovietskeho vojaka, to jest de facto sovietske územie.^[18]
• Legálny proces v rámci vtedajších zákonov: Prevzatie moci nebolo prevratom, ale dielom obratného konania komunistov v rámci platných zákonov, pričom mocenské štruktúry štátu zostali zachované. Podpora armády, polície a robotníkov bola výrazom ich slobodnej vôle. (Bol však každopádne spustený proces, ktorý znamenal represívny totalitný režim.)
• Formálny akt: V skutočnosti nešlo o štátny prevrat, ale iba o formálne dovŕšenie dlhodobého procesu, riadeného z väčšej časti zo Sovietskeho zväzu, ktorý začal počas 2. svetovej vojny a pokračoval v rokoch 1945 – 1947, v tzv. predtotalitnej fáze. Vládna kríza, k vyvolaniu ktorej ako zámienka poslúžilo vládne uznesenie o Zbore národnej bezpečnosti všetko iba urýchlila, pričom k prevzatiu moci komunistami by aj tak neskôr došlo.

Memorabilities

25. február bol oslavovaný ako významný deň Česko-Slovenska.^[7] Nikdy sa nestal štátnym sviatkom ani dňom pracovného pokoja. Pritom spôsobil, že až sedem cirkevných sviatkov podľa zákona z apríla 1948 a jeho novely z roku 1949 sa stalo bežnými pracovnými dňami. Odvtedy bol u nás štátnym sviatkom len 9. máj – Deň oslobodenia Československa Sovietskou armádou.

V predvečer osláv 24. februára 1948 udeľoval prezident Gottwald na Pražskom hrade prvýkrát a naposledy Rad 25. februára. Toto vysoké štátne vyznamenanie malo tri stupne (hviezda, strieborná a bronzová medaila). Rad I. triedy vtedy udelil aj Slánskemu, Clementisovi a Frankovi, ktorí boli neskôr odsúdení v procese so Slánským.

Poznámky

1. ↑ Iné názvy: Február^[1], februárové udalosti roku 1948, Pražský prevrat alebo Pražský puč.^[2] Z pohľadu komunistov tiež: Februárové víťazstvo pracujúceho ľudu^[3] alebo Víťazstvo česko-slovenského pracujúceho ľudu (1948).^{[chýba zdroj}

Referencie

Literatúraupraviť | upraviť zdroj

• RIPKA, Hubert; BOROVIČKOVÁ, Adriena. Únorová tragédie : svědectví přímého účastníka. českého prekladu 1. vyd. Brno : Atlantis, 1995. 302 s. ISBN 80-7108-098-5.
• HORIČKA, Martin. Gottwaldov demokrat. Zabudnutý príbeh Jána Ševčíka. Bratislava: Slovart, 2021, 312 s. ISBN 978-80-556-4571-1
• KAPLAN, Karel. Pět kapitol o únoru. 1. vyd. Brno : Doplněk, 1997. 557 s. ISBN 80-85765-73-X.
• VEBER, Václav. Osudové únorové dny 1948. 1. vyd. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2008. 426 s. ISBN 978-80-7106-941-6.
• Február 1948 a Slovensko : zborník z vedeckej konferencie : Bratislava 14. – 15. február 2008. Ed. Ondrej Podolec. 1. vyd. Bratislava : Ústav pamäti národa, 2008. 685 s. Dostupné online. ISBN 978-80-89335-07-7.
• ČAPKA, František. 1948: Vítězný únor : cesta k převratu. 1. vyd. Brno : Edika, 2012. 152 s. ISBN 978-80-264-0089-9.
• KAPLAN, Karel. Únor 1948 : komentované dokumenty. 1. vyd. Praha : Epocha, 2018. 463 s. ISBN 978-80-7557-116-8.
• WÓJTOWICZ, Norbert, Nástup komunistickej diktatúry v Československu z pohľadu Poľska, w: Február 1948 a Slovensko (Zborník z vedeckej konferencie, Bratislava 14. – 15. február 2008), red. Ondrej Podolec, Bratislava Ústav pamäti národa 2008, s. 63-83.
• WÓJTOWICZ, Norbert, Przewrót komunistyczny w Czechosłowacji 1948 roku widziany z polskiej perspektywy, Warszawa: Instytut Pamięci Narodowej, 2021, 368 s., ​ISBN 978-83-8229-162-9

Iné projektyupraviť | upraviť zdroj

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Februárový prevrat
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Februárový prevrat

Externé odkazyupraviť | upraviť zdroj

• Február 1948 na webe Ústavu pamäti národa
• Február 1948 na webe Totalita.cz
• Pretotalitní režim v Československu v letech 1945 – 1948, odborný časopis REXTER