Albatrosovité
Z ľavého horného rohu v smere ručičiek: albatros sťahovavý, hnedo-biely, čiernonohý, kráľovský, pestrozobý, malý
Vedecká klasifikácia
Doména eukaryoty Ríša (regnum) živočíchy (Animalia) Vývojový stupeň epitelovce (Eumetazoa) Skupina dvojstranovce (Bilateralia) Vývojová vetva druhoústovce (Dueterostomia) Kmeň (phylum) chordáty (Chordata) Podkmeň (subphylum) stavovce (Veterbata) Nadtrieda (superclassis) čeľustnatce (Gnathostomata) Stupeň štvornožce (Tetrapoda) Trieda (classis) vtáky (Aves) Podtrieda (subclassis) pravé vtáky (Ornithurae) Nadrad (superordo) letce (Neognathe) Rad (ordo) rúrkonosce (Procellariiformes) Čeľaď (familia) albatrosovité (Diomedeidae)
Vedecký názov
Diomedeidae Gray, 1840
Synonymá
Phoebetriidae
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku
Biologický portál

Albatrosovité (Diomedeidae) je čeľaď veľkých morských vtákov z radu víchrovníkotvarých. Albatrosy patria k najväčším vtákom schopných letu; rozpätie krídel pri najväčších jedincoch z rodu Diomedea (hlavne albatrosoch sťahovavých a albatrosoch kráľovských) dosahuje cez 3,5 m. Čeľaď albatrosovitých sa delí do štyroch rodov, a síce Diomedea, Thalassarche, Phoebetria a Phoebastria. Všetky recentné rody majú v slovenčine rovnaké meno albatros. BirdLife International a ACAP uznávajú 22 druhov albatrosov, avšak dá sa stretnúť s 13–24 rozoznávanými druhmi.

Jedná sa o statné vtáky so silnými nohami s tromi prstami spojenými blanou po celej ich dĺžke. Nohy sú vzhľadom k zbytku tela krátke, čím spôsobujú nápadné kolísanie počas chôdze. Operenie je dvojfarebné, a síce biele a tmavé. Vzory zafarbenia sa líšia podľa druhu. Najtmavší sú zástupcovia rodu Phoebetria, ktorých perie je prevažne čierne. Veľký zobák má predĺženú hornú čeľusť, ktorá je zaháknutá za dolnú čeľusť. Po stranách zobáka sa nachádzajú výrazné nozdry, do ktorých ústia soľné žľazy, ktorými albatrosy filtrujú nadbytočnú soľ z požitej morskej vody. Z nozdier vedú pozdĺžne kanáliky až na koniec zobáku, odkiaľ často odkvapkáva odfiltrovaná slaná voda. Farba zobáka spolu s farbou operenia patrí ku kľúčovým rozpoznávacím druhovým znakom na otvorenom mori. Albatrosy sú vynikajúcimi letcami a za svoj život dokážu preletieť milióny kilometrov. Počas lietania takmer nemávajú krídlami a používajú techniky známe ako dynamické plachtenie a svahové lietanie. Energetický výdaj počas letu je blízky stavu odpočinku. Albatrosy disponujú šľachou, ktorá krídla „zamkne“ v roztiahnutej pozícii, takže k ich udržaniu v horizontálnej polohe nepotrebujú používať svaly. Živia sa hlavne desaťramenatcami (sépie, kalmary) a rybami, jedálniček doplňujú kôrovcami a inými hlavonožcami. Potravu zbierajú väčšinou z povrchu morskej hladiny, avšak vedia sa aj potápať.

Albatrosy trávia väčšinu života na mori a na súš zalietajú len za účelom hniezdenia. 19 druhov sa vyskytuje na južnej pologuli (Južný, Tichý, Atlantický a Indický oceán), 3 druhy na severnej pologuli (severná časť Tichého oceánu). V severnej časti Atlantického oceánu sa albatrosy nevyskytujú, aj keď sa tam podľa fosílnych objavov v neskoršom neogéne (pred ~3 miliónmi rokov) vyskytovali. Hniezdia v kolóniach na neobývaných ostrovoch obklopených šírym oceánom. Veľkosť kolónie sa pohybuje od niekoľkých desiatok albatrosov až po stovky tisíc hniezdiacich párov. Hniezdia raz za rok alebo raz za dva roky a samica vždy kladie iba jedno veľké biele vajce. Hniezda majú väčšinou kužeľovitý tvar a sú postavené z papradia, hliny a ďalšieho dostupného materiálu. Inkubácia trvá najčastejšie 70–80 dní a sedenie na vajci je zdieľané zhruba rovnakým dielom medzi samcom a samicou. Mláďaťu trvá cirka 8 mesiacov, než sa osamostatní. Po opustení hniezda strávia mladé albatrosy prvé roky na mori a potom sa vracajú do materských kolónií, kde začnú s hľadaním partnera. Hľadanie partnera prebieha pomocou ritualizovaných a veľmi prepracovaných zásnubných tancov, ktoré patria k najkomplexnejším v celej vtáčej ríši. Tance predvádzajú samci aj samice po niekoľko hniezdiacich období, než sa z dvojice vytvorí pár. Partnerské puto trvá celý život.

Albatrosovité patria k najohrozenejším vtákom s významným poklesom populácie v priebehu 20. a 21. storočia. Na vine je predovšetkým komerčný rybolov (hlavne rybolov na dlhé lovné šnúry a čiastočne aj rybolov vlečnými sieťami), pri ktorom albatrosy často umierajú ako nechcené vedľajšie úlovky. Sú citlivé aj na súčasnú klimatickú zmenu a negatívne ich ovplyvňuje aj znečistenie morí plastami. Niektoré populácie ohrozujú invázivné druhy živočíchov akými sú napríklad myši, krysy, potkany, a šelmy ako napríklad zdivočene mačky a hranostajové. Albatrosy nemajú vyvinuté prirodzené reflexy na obranu pred predátormi a sú doslova zožraté za živa. Najzraniteľnejšie sú mláďatá. Negatívne dopady novodobých hrozieb sa snaží odstrániť alebo aspoň zmierniť medzinárodná Dohoda o ochrane albatrosov a víchrovcov. Albatrosy sú opradené mnohými mýtmi a povesťami a vystupujú v mnohých literárnych dielach. Podľa klasickej námorníckej legendy albatrosy nesú duše utopených námorníkov a ich zabitie prináša smolu a nešťastie. Jedným z najznámejších literárnych diel venovaným albatrosom je Pieseň starého námorníka (1798), v ktorom námorník bezdôvodne zabije albatrosa, a celá posádka lode je za to potrestaná tajomnými prírodnými silami.

Prvým vedecky popísaným albatrosom sa v roku 1758 stal albatros sťahovavý, ktorého popis spracoval švédsky prírodovedec Carl Linné.^[1] Linné albatrosa zaradil do novo vytvoreného rodu Diomedea, avšak ho spojoval s inými nepríbuznými vtákmi^[1] (do rovnakého rodu zaradil aj tučniaka okuliarnatého^[2]) a so samostatnou čeľaďou Diomedeidae, slovensky albatrosovité, prišiel až anglický zoológ George Robert Gray v roku 1840.^[3]

Už od samých počiatkov taxonómie v polovici 18. storočia predstavovalo zaradenie albatrosov problém. Postupne bolo popísaných najmenej 82 taxónov, ktoré boli v priebehu doby z väčšiny buď vyhlásené za poddruh existujúceho druhu, alebo už zhodným popísaným druhom. V minulosti bolo totiž bežnou praxou, že „nové druhy“ živočíchov sa popisovali na základe múzejných exemplárov. V prípade albatrosov sa jednalo o jedince odchytené na mori, avšak následkom obrovskej plochy výskytu albatrosov (albatrosy v honbe za potravou bežne prejde stovky kilometrov denne aj v dobe hniezdenia) pracovníci múzea nemohli určiť, ku ktorej kolónii odchytený jedinec patril. A tak sa mnohokrát stalo, že sa taxonómovia dali zmiasť operením a veľkosťou juvenilných (mladistvých) jedincov z už popísaných druhov, ktorých popísali ako nový druh.^[4]

V druhej polovici 20. storočia rešpektovala väčšinová vedecká obec rozdelenie albatrosov do 14 druhov a dvoch rodov (Phoebetria, ktorého dvaja zástupcovia pre podobnosť s víchrovcovitými boli považovaní za „primitívnu“ formu albatrosov, a Diomedea, kam boli zahrnuté všetky ostatné albatrosy). Vedecké debaty však rozvíril výskum Garyho Nunna z Amerického prírodovedného múzea, ktorý skúmal DNA všetkých 14 vtedy rozoznávaných druhov. Nunn výsledky svojej práce publikoval v roku 1996; kľúčový záver bol, že v rámci albatrosov sa nenachádzajú dve, ale štyri jasné rodové línie, a síce Diomedea, Thalassarche, Phoebetria a Phoebastria.^[5] Tieto línie bolo všeobecne akceptované a bežne sa používajú.^[6]

Nunn a C. J. R. Robertson nadviazali ďalšie štúdium, v ktorom zohľadnili aj výskumy morfológie albatrosov, a roku 1998 navrhli rozšíriť počet rozoznávaných druhov z 14 na 24.^[4] Aj keď toto nové rozdelenie bolo kritizované pre slabú podporu vo vedeckých štúdiách,^[7] návrhu nového taxonomického rozdelenia bolo z väčšej časti dané za pravdu. V nasledujúcich rokoch nastala široko diskutovaná taxonomická revízia albatrosov. Na základe ďalšieho štúdia DNA všetkých 24 navrhnutých taxónov bolo doporučené ich počet znížiť na 22 s tím, že pre vydelenie albatrosa Bullerovho subsp. platei a albatrosa hnedo-bieleho subsp. gibsoni do samostatných druhov neexistuje dostatok dát.^[8][9]

V rokoch 2009/2010 bolo týchto 22 druhov prijatých kľúčovými inštitúciami, ako je BirdLife International^[10][11] a ACAP.^[12] V rámci ACAP bola vytvorená taxonomická pracovná skupina, ktorá si kladie za cieľ oi. „vytvoriť transparentný, obhajiteľný a vysoko konzultovaný proces pre uznávanie taxónov albatrosov a ostatných rúrkonoscov“.^[13]

Aj keď rozdelenie albatrosovitých do štyroch rodov je široko akceptované, nie všetci uznávajú zmienené rozdelenie do 22 druhov. Napr. John Penhallurick a Michael Wink v roku 2004 navrhli rozdeliť albatrosovité iba na 13 druhov^[14] (aj keď ich výskum bol neskôr tvrdo kritizovaný^[15]) a Integrovaný taxonomický informačný systém (ITIS) k roku 2020 rozoznáva 21 druhov (ITIS nerozoznáva albatrosa čiapočkatého ako samostatný druh, ale ako poddruh albatrosa bledohlavého).^[16]

BirdLife International^[10][11] a ACAP^[12] rozoznávajú nasledujúcich 22 druhov albatrosov:

• rod Diomedea Linnaeus, 1758
  • albatros hnedý (Diomedea amsterdamensis) Roux, et al., 1983
  • albatros hnedo-biely (Diomedea antipodensis) Robertson et Warham, 1992
  • albatros tristanský (Diomedea dabbenena) Mathews, 1929
  • albatros kráľovský (Diomedea epomophora) Lesson, 1825
  • albatros sťahovavý (Diomedea exulans) Linnaeus, 1758
  • albatros sépiar (Diomedea sanfordi) Murphy, 1917
• rod Phoebastria Reichenbach, 1853
  • albatros bielochrbtý/albatros veľký (Phoebastria albatrus) (Pallas, 1769)
  • albatros nemenlivý (Phoebastria immutabilis) (Rothschild, 1893)
  • albatros tropický (Phoebastria irrorata) Salvin, 1883
  • albatros čiernonohý (Phoebastria nigripes) (Audubon, 1839)
• rod Phoebetria Reichenbach, 1853
  • albatros sadzový (Phoebetria fusca) (Hilsenberg, 1822)
  • albatros sivochrbtý (Phoebetria palpebrata) (Forster, 1785)
• rod Thalassarche Reichenbach, 1853
  • albatros bieločelý (Thalassarche bulleri) (Rothschild, 1893)
  • albatros malý (Thalassarche carteri) (Rothschild, 1903)
  • albatros bledohlavý (Thalassarche cauta) (Gould, 1841)
  • albatros pestrozobý (Thalassarche chlororhynchos) (J. F. Gmelin, 1789)
  • albatros sivohlavý (Thalassarche chrysostoma) (Forster, 1785)
  • albatros popolavý (Thalassarche eremita) (Murphy, 1930)
  • albatros žltooký (Thalassarche impavida) (Mathews, 1912)
  • albatros čiernobrvý (Thalassarche melanophris) (Temminck, 1828)
  • albatros kapucňový (Thalassarche salvini) (Rothschild, 1893)
  • albatros čiapočkatý (Thalassarche steadi) (Falla), 1933

Zdroj slovenského názvoslovia^[17]

Pozícia albatrosovitých v ráde víchrovníkotvarých podľa Heinera Kuhla a kol. (2021)^[18]

Fosílne nálezy sú natoľko roztrúsené a neúplné, že otázka evolučného vývoja albatrosov dosiaľ nebola dostatočne objasnená.^[19][20] Najstaršie fosílne nálezy vtákov, ktoré by sa dali zaradiť medzi albatrosovité a išlo by ich tak považovať za priamych predkov dnešných albatrosov, pochádzajú z obdobia oligocénu (pred ~34–23 miliónmi rokov). Tieto vtáky boli omnoho menšie než dnešné albatrosy. Miocénnych objavov je podstatne viac než oligocénnych a podľa veľkého množstva pliocénnych fosílií sa zdá, že albatrosy boli už v tej dobe globálne rozšírené.^[19]

Otázka, či albatrosy pochádzajú z južnej alebo severnej pologule, taktiež nebola objasnená. Pretože na severnej pologuli bolo objavené nepomerne väčšie množstvo fosílnych objavov albatrosov než na južnej pologuli, austrálsky ornitológ Terence Lindsey to považuje za dôkaz, že albatrosy sa najskôr vyskytovali na severnej pologuli a až odtiaľ sa rozšírili na južnú pologuľu.^[20] Avšak anglický ornitológ Carles Carboneras tvrdí presný opak, a síce to že albatrosy pochádzajú pôvodne z južnej pologule a až potom neskôr sa rozšírili na sever. Carboneras argumentuje tým, že na južnej pologuli je nepomerne väčšie množstvo albatrosov.^[21]

Albatrosovité predstavujú bazálnu skupinu víchrovníkotvarých.^[18][22] K víchrovníkotvarým sa vedľa albatrosovitých radia čeľade Oceanitidae (búrkozvestovité), Hydrobatidae (víchrovníčkovité) a Procellariidae (víchrovcovité). Všetky tieto morské vtáky zdieľajú niektoré špecifické morfologické rysy, ako sú rúrkovité nozdry, soľné žľazy ústiace do nosných dierok, zobák zložený zo 7–9 rohovitých doštičiek a tvorba žalúdočného oleja.^[23][24]

Aj keď presné fylogenetické vzťahy medzi jednotlivými druhmi albatrosov zostávajú stále nevyjasnené, vedecká obec sa zhoduje na tom, že Phoebastria a Diomedea sú úzko príbuzní a pôvodne predstavovali jednú líniu, a Thalassarche a Phoebetria pre svoju úzku príbuznosť predstavujú druhú líniu.^[4][5][8]

Albatrosy sú mohutné vtáky. Najväčších zástupcov predstavujú albatros sťahovavý a albatros kráľovský, ktorých rozpätie krídel môže presiahnuť 3,5 m a dĺžka robí až 120 cm. Ich váha môže dosahovať až 12 kg.^[25][26] Tieto rozmery z nich robia jedny z najťažších vtákov schopných letu^[27] a vtáky s jedným z najväčších rozpätí krídel.^[26] Otázka, či je albatros sťahovavý väčší než albatros kráľovský, je problematická a v odbornej literatúre sa dá stretnúť s rôznymi názormi. Ako totiž upozorňuje ornitológ Kaj Ejvind Westerskov, v prípade dvoch viac či menej rovnako veľkých vtákov bude konečné meranie ovplyvňovať veľkosť vzorky, technika merania, vek vtákov alebo ich pohlavie. Na konečný rozmer bude mať vlpyv aj ľudský faktor alebo to, z akej kolónie vzorka pochádza.^[28] Ostatné albatrosy sú menšie a jeden z vôbec najmenších albatrosov, albatros malý, má dĺžku okolo 75 cm, rozpätie krídel okolo 2 m a jeho váha sa pohybuje okolo 1,8–2,9 kg.^[29][30]

Vzhľadom k telu mávajú albatrosy mohutný zobák, veľkú hlavu a silný krk. Horná čeľusť je dlhšia a cez spodnú je hákovito zahnutá. Tvar a mohutnosť zobáka odráža potrebu zachytiť korisť z povrchu morskej hladiny počas letu.^[31] Farby zobákov sa líšia v závislosti na druhu; niekedy je tmavý či ružový po celej dĺžke, inokedy má výrazne sýto oranžové či žlté pruhovanie.^[26] Albatrosy svoj zobák hojne využívajú aj počas svadobných pytačiek a sociálnej komunikácie. Jeho tvar a sfarbenie spolu so sfarbením peria na hlave a na krídlach predstavuje kľúčový vonkajší rozpoznávací znak vtákov v teréne.^[32] Rovnako ako pri ostatných víchrovníkotvarých majú albatrosy na zobáku vystúpené rúrkovité nozdry, ktoré sú spojované s výborným čuchom vtákov. Nad očami sa nachádzajú soľné žľazy filtrujúce nadbytočnú soľ z vody, ktorú albatrosy často prehĺtajú spoločne s korisťou. Táto slaná voda je odvádzaná pomocou kanálikov pozdĺž zobáka až na jeho koniec, kde možno často zbadať odkvapkávajúcu odfiltrovanú vodu.^[26]

Nohy sú krátke a silné. Táto kombinácia spôsobuje, že sa albatrosy pri chôdzi na súši nápadne kolísanie zo strany na stranu. Tento nezvyklý kolísavý pohyb je pre albatrosy natoľko typický, že albatros tropický prevzal prehnanú formu kolísavého pohybu do svojho repertoáru póz pre svadobné pytačky. Albatrosy mávajú tri prsty, ktoré sú spojené silnou plávajúcou blanou po celej ich dĺžke. Táto tlstá blana im pomáha v pohybe po oceánskej hladine, ktorá je v miestach výskytu albatrosov len málokedy kľudná a bez vĺn.^[26]

Sfarbenie peria sa pohybuje od snehovo bieleho s občasnými čiernymi škvrnami na krídlach či hlave (za „najbelšieho“ z albatrosov je považovaný albatros kráľovský^[33]) až po výrazne tmavé operenie s iba občasnými náznakmi šedej či bielej (hlavne albatros sadzový a sivochrbtý).^[34]

Chvost býva krátky a tvorí ho okolo 12 perí. Sexuálny dimorfizmus je nevýrazný. Samce bývajú v priemere ťažší než samice, ale v teréne je to ťažké rozoznať. Juvenilný jedinci mávajú odlišne sfarbené operenie a dospelé operenie získavajú až po niekoľkých rokoch.^[35]

Príklady odlišností operenia a odlišného sfarbenia zobákov:

• 
  Albatros kráľovský
• 
  Albatros sivochrbtý
• 
  Albatros bieločelý
• 
  Albatros malý
• 
  Albatros bielochtrbtý

Albatrosy sú monogamné vtáky, ktoré zostávajú s jedným parterom po celý život. K „rozvodom“ dochádza iba výnimočne, a to typicky iba po niekoľkých neúspešných pokusoch o vyvedenie mláďat. Pokiaľ jeden z partnerov zomrie, zvyšný partner sa pokúsi nájsť nového partnera. K hľadaniu prvého partnera dochádza niekoľko rokov potom, čo sa albatrosy osamostatnili od rodičov a strávili niekoľko rokov na mori. Vtáky sa vracajú do svojej materskej kolónie, kde začnú nacvičovať a predvádzať zásnubná tance. Tieto vysoko ritualizované tance, ktoré zahrňujú kombináciu zvukových a vizuálnych póz, predstavujú jedny z najprepracovanejších a najkomplexnejších zásnubných tancov z celej vtáčej ríše.^[36]

Prvé hniezdne obdobie (resp. zatiaľ čo zavedené páry v kolónii hniezdia, juvenilné jedince sa venujú zásnubným tancom) mladé albatrosy tieto tance najskôr nacvičujú s mnohými rôznymi partnermi a až potom postupne počas niekoľkých nasledujúcich hniezdnych období sa veľmi pozvoľnou selekciou vytvoria pevné páry, ktoré spolu strávia zbytok života. Od vyliahnutia po prvé hniezdenie môže uplynúť 10–15 rokov, aj keď väčšinou k prvému hniezdeniu dochádza o niečo skôr. Zásnubné tance sa ťahajú niekoľko po sebe nasledujúcich hniezdiacich období a sú natoľko previazané, že bolo navrhnuté, aby ich dĺžka bola stanovená na 3–4 roky, pretože to je typické časové obdobie medzi prvým tancom a kopuláciou.^[37]

Na začiatku hniezdneho obdobia najprv dorazia do kolónie albatrosov skúsené spárované samce. Tie väčšinou bez väčších problémov v okamihu zaberú svoje minuloročné teritória a začnú budovať nové hniezda, často na troskách toho starého. Nové samce, ktoré si prichádzajú ešte len hľadať samice, sa zhlukujú do neforemných skupín o počte niekoľkých jedincoch a potulujú sa po kolónii bez vážnejších pokusov o založení teritórií. Keď zhruba po týždni od príletu samcov dorazia prvé nezadané samice, obklopia ich skupiny neskúsených samcov, ktoré začnú predvádzať svoje zásnubné pózy.^[38]

Tieto pózy sú pri rôznych druhoch viac či menej odlišné. Napr. pri albatrosoch sťahovavých môžu vypadať nasledovne: samce pred samicami našpuľujú svoje hrude, stavajú sa na špičky, naťahujú jedno či obe krídla, napínajú a rozťahujú svoj chvost, vydávajú kňučiace zvuky a občas sa dotýkajú samice svojimi zobákmi, pričom samica väčšinou reaguje vľúdnymi gestami.^[39] K ďalším zásnubným pózam patrí vzájomné čistenie peria na hrudi, čistenie vlastného peria pod krídlami a na hrudi, naťahovanie krku, dotýkanie sa zobákmi, rýchle cvakanie zobákov, vykrucovanie krku, naťahovanie krku k nebu, rozťahovanie krídel, ukláňanie, trepanie hlavami, samce predvádzajú stavanie hniezda a podobne. Tieto gesta sú sprevádzané početnými zvukovými prejavmi ako je vrčanie, ňafanie (vydávanie nízko položených zvukov podobných štekaniu) a vysoko položený spev. Albatrosy mávajú pre svoje zásnubné tance vyhradené zvláštne miesto v rámci kolónie (akýsi „tanečný pľac“), kde sa nezadané jedince zhlukujú, aby sa venovali svojim zásnubným rituálom. Úplnú sériu tancov predvádzajú iba nezadané jedince; pri skúsených pároch dochádza iba k individuálnym gestám náklonnosti.^[40]

Pri albatrosoch sťahovavých bolo v dobe pytačiek identifikovaných cez 20 rôznych vizuálnych póz a okolo 9 typických zvukových prejavov. Tieto pózy sú viac menej porovnateľné s inými druhmi naprieč čeľadí,^[41] avšak každý druhový zástupca albatrosov je v množstve či sekvencii póz jedinečný a rozdiely sú aj v rámci jednotlivých kolónií. Z výskumu sekvencií pri albatrosoch sťahovavých vyplynulo, že určité pózy sú spolu úzko previazané, tzn. pri predvádzaní niektorých póz je vysoko pravdepodobné, aká ďalšia póza bude nasledovať.^[42]

Albatrosy rodu Phoebetria naviac pridávajú úplne novú kategóriu pytačiek, a síce zásnubné lety, ktoré sú v rámci albatrosov výnimočné.^[43][44] V dobe pytačiek samica a samec lietajú okolo kolónie s telami tesne vedľa seba za tichého synchrónneho striedania uhlov krídel k telu aj k smeru plachtenia.^[45] Zvláštny dôraz je kladený na vzlet a pristátie. Spoločným lietaním je je typicky zavŕšená pytačka na zemi, kedy najprv vzlietne samica a samec ju nasleduje.^[46][47] Svadobné lety zástupcov rodu Phoebetria majú zrejme súvislosť s habitom ich hniezdísk, ktoré sa nachádzajú na skalných plošinkách a výčnelkoch vertikálnych skalísk.^[48]

Zásnubné tance albatrosov sú unikátne v mnohých smeroch. Jedným z nich je to, že aj keď je spletité ritualizované chovanie známe aj pri niektorých sociálnych cicavcoch, tieto živočíchy majú zritualizované aj ďalšie situácie. Pri albatrosoch sú to však iba zásnubné tance, ktoré nadobúdajú rituálne podoby. Ďalšou unikátnosťou je účasť samice. Na rozdiel od niektorých iných vtáčích druhov (napr. rajkovitých), má samica počas zásnub hlboko kolaboratívnu úlohu a ich participácia je viac menej rovnako veľká ako u samcov.^[37]

Séria snímkov zachycujúca sekvenciu zásnubného tanca albatrosov nemenlivých

Albatrosy hniezdia v kolóniách. Kolónie typicky čítajú stovky až tisíce jedincov, avšak môžu mať aj iba niekoľko hniezdiacich párov.^[49] Naproti tomu najväčšia kolónia albatrosov sa nachádza na Falklandách, kde podľa dát z roku 2010 hniezdi 475–535 tisíc párov albatrosov čiernobrvých.^[50]

Začiatok hniezdenia dochádza na začiatku jari. Do kolónie najskôr dorazia samce, ktorí začnú so zakladaním teritórií a hniezd. Veľkosť teritórií albatrosov sa môže znateľne líšiť a je skôr naviazaná na dostupnosť priestoru než na jeho potrebu. Vo veľkých kolóniách na Falklandoch či na Havajských ostrovoch sú hniezda od seba vzdialené okolo jedného metra, v menších kolóniách s dostatkom hniezdneho habitu udržujú hniezda vzájomnú vzdialenosť 50 m a viac. Všeobecne sa dá popritom povedať, že najväčšie albatrosy z rodu Diomedea potrebujú najviac priestoru z dôvodu ohromného rozpätia krídel. Dá sa zhrnúť, že hniezda albatrosov sa nachádzajú v rozmedzí očného kontaktu, tzn. inkubujúci albatros dohliadne na niektorých svojich susedov. Výnimku predstavujú albatrosy tropické, ktoré hniezdia vo veľmi hustej vegetácii.^[51] V porovnaní s ostatnými morskými vtákmi albatrosy nie sú príliš sociálne a v rámci kolónie medzi nimi dochádza len k minimálnej interakcii. Výnimku tvorí počiatok hniezdneho obdobia, keď dochádza k potýčkam o teritória, ktoré albatrosy bránia svojimi zobákmi. Počas obrany teritórií občas predvádzajú aj výhražné pózy.^[52]

Hniezda sa nachádzajú buďto priamo v hustej vegetácii, alebo si albatrosy stavajú hniezdo kužeľovitého tvaru, ktoré má výšky niekoľko desiatok centimetrov na tráve alebo na holej pôde pod otvoreným nebom. Občas sú využité skalnaté pobrežia s kamenitými plážami (albatros bledohlavý, albatros sťahovavý) alebo piesčité pláže (albatros čiernonohý).^[53] Materiály na stavbu hniezda zahrňujú hlinu, trávu, paprade a vetvičky, avšak albatrosy využijú aj akékoľvek iné dostupné materiály. Aj keď samec väčšinou stihne dokončiť stavbu hniezda pred príchodom samice, hniezdo je v priebehu hniezdenia neustále upravované a dorábané oboma pohlaviami.^[54] Albatrosy k objavu hniezda v rámci kolónie používajú okrem zraku aj dobre vyvinutý čuch.^[26]

Albatrosy tiahnu k filopatrii, tzn. stavajú si hniezda na tom istom mieste každý rok. Pokiaľ sa kolónia jedného druhu nachádza v blízkosti kolónie iného druhu (pomerne bežne sa stáva, že na jednom ostrove hniezdi väčší počet druhov), albatrosy sa nemusia a zostávajú prevažne vo svojej kolónii. Nájdu sa však aj výnimky ako albatrosy sivohlavé a albatrosy čiernobrvý, ktoté občas hniezdia spoločne, alebo albatrosy čiernonohý, ktorí sa občas miesia s albatrosmi nemenlivými. Kolónia sa vyznačujú vysokou mierou synchronicity: drvivá väčšina hniezd je stavaná v rovnakú dobu, vajcia sú kladené a inkubované v podobný čas a dokonca aj mláďatá sa rodia viac menej súčasne.^[55]

Zhruba týždeň po prílete samcov dorazia samice. Po krátkom privítaní dôjde ku kopulácii. Pár zostane na hniezdnom stanovisku iba jeden či dva dni; všetka kopulácia nastáva počas tohto krátkeho obdobia. Potom sa oba albatrosy rozletia nad more, aby sa vykŕmili. Zatiaľ čo samica potrebuje nabrať energiu na tvorbu vajca, samec sa vykrmuje, aby sa pripravil na inkubáciu. Dĺžka strávená na mori sa líši podľa druhu, napr. albatrosovi čiernobrvému stačí 10 dní, avšak albatrosovi sťahovavému trvá kŕmenie a tvorba vajca až 40 dní. Albatrosy sa stretnú späť v hniezde cca 2 dni pred kladením vajca.^[56] Rovnako ako ostatné rúrkonosce, samice albatrosovitých kladú iba jedno vajce.^[54] Ku kladeniu dochádza raz za rok alebo raz za dva roky.^[37] Vajce býva oválneho tvaru. Jeho farba býva biela, občas s jemnými červenohnedými fliačikmi či väčšími škvrnami. Veľkosť a váha je závislá na veľkosti druhu albatrosa. Zatiaľ čo pri mohutnom albatrosovi kráľovskom máva vajce rozmery cca 126×78 mm^[57] a jeho váha sa pohybuje okolo 205–487 g,^[58] pri omnoho menšom albatrosovi pestrozobom máva vajce rozmery cca 95×60 mm a váhu okolo 210 g.^[59] Všeobecne platí, že váha vajca predstavuje 6–10 % váhy samice^[60] a čím väčšia samica, tým väčšie vajce (to platí aj v rámci rovnakého druhu), a čím staršia samica, tým väčšie vajce.^[61]

V sedení na hniezde sa striedajú samec aj samica, obaja viac či menej rovnakým dielom. Pár sa strieda typicky v týždenných až dvojtýždenných intervaloch. Prvá inkubácia patrí samici, avšak býva veľmi krátka, od niekoľkých minút do niekoľko hodín. Potom inkubáciu prevezme samec. Táto prvá „inkubačná zmena“ samca trvá 10–15 dní, čo umožní samici dostatočný priestor pre kŕmenie a na dobehnutie energetických strát. Po kŕmení priletí naspäť k hniezdu a vystrieda samca v sedení na vajci. Pár takto absolvuje okolo 10–40 striedaní (tzn. 5–20 „zmien“ na každého).^[62] Dĺžka inkubačnej doby sa líši v závislosti od druhu, všeobecne trvá najčastejšie 70–80 dní s odchýlkami niekoľkých dní. Napr. pri albatrosovi sépiarovi trvá inkubácia extrémne dlhú dobu, a síce 81 dní,^[57] zatiaľ čo menšiemu albatrosovi tropickému trvá inkubácia „len“ okolo 65 dní.^[63]

Počas inkubácie albatrosy sedia na vajci nepretržite. Nepijú ani nejedia a energetický príjem získavajú výhradne zo svojich tukových zásob. Napr. samec albatrosa sťahovavého stráca počas inkubácie okolo 85 g denne, avšak počas kŕmenia na mori dokáže nabrať v priemere okolo 135 g za deň. Samica stráca takmer totožnú váhu (v priemere 80 g denne), aj keď počas kŕmenia naberá v priemeru iba 75 g denne, takže zatiaľ čo samec počas inkubačnej doby postupne naberá na váhe, samica mierne stráca.^[62] Pokiaľ albatros prestane inkubovať, vývoj vajca sa zastaví a dochádza k odumretiu plodu. Avšak doba, počas ktorej rodič nesedí na vajciach a plod stále môže prežiť, je pomerne dlhá a napr. pri albatrosovi tropickom predstavuje až 6 dní. Ten však môže predstavovať výnimku, pretože albatrosy tropické svoje vajcia počas inkubácie presúvajú a mláďa sa môže vyliahnuť až 40 m od miesta, kde bolo vajce nakladnuté. Dôvody týchto presunov sú stále neznáme.^[63]

Pokiaľ sa stane, že sa albatros z akéhokoľvek dôvodu nevráti k hniezdu a nepríde vystriedať svojho partnera (typicky z dôvodu zranenia alebo smrti), zvyšný partner sedí na vajci, pokiaľ mu zostávajú energetické zásoby, avšak nakoniec dôjde k opusteniu hniezda. Táto doba môže byť extrémne dlhá. Pri albatrosovi sťahovavom bola zaznamenaná samica, ktorá sedela na vajci 20 dní, než ho opustila. Je známy prípad samice albatrosa nemenlivého, ktorá čakala na svojho partnera 50 dní, než sa rozhodla opustiť hniezdo.^[62]

Albatrosiemu mláďaťu zaberie niekoľko dní, než sa vyliahne z vajca. Rodičia mu pritom nepomáhajú a je čisto na ňom, aby sa z pevnej škrupiny dostalo. Mláďatá sú po vyliahnutí pokryté snehovo bielym perím. V prvých dvoch týždňoch ešte nevie regulovať vlastnú teplotu, a tak ho rodičia zahrievajú medzi nohami. Po dvoch týždňoch sa ich termoregulačné schopnosti začnú zlepšovať a pomaly sa stávajú nezávislými od tepla poskytovanom rodičmi. V prvých týždňoch je mláďa náchylné na predáciu (hlavne zo strany pomorníkovitých), a tak ho rodičia nepretržite strážia a v prípade nepriaznivého počasia ho aj naďalej skrývajú medzi nohami. Po 4–6 týždňoch sa mláďatá stávajú samostatnejšie a rodičia ich začnú nechávať osamote, zatiaľ čo odlietajú zháňať potravu na more.^[64]

Mláďatá vážia po narodení niekoľko sto gramov, napr. mláďatá albatrosa sťahovavého vážia okolo 400 g. Prvý týždeň sa kŕmia len sporadicky, avšak v nasledujúcich týždňoch sa začnú kŕmiť čím ďalej tým viacej a po cca 8 mesiacoch, keď dochádza k osamostatneniu mláďat, vážia podstatne viac než rodičia (môže sa jednať až o niekoľko kilogramov).^[65][66] Mláďatá sú kŕmené čiastočne strávenou potravou vyvrhnutou z výstupku v žalúdku spolu so žalúdočnými olejmi, ktoré sú obzvlášť výživné. Albatrosy nechávajú svoje mláďatá osamotené až na 2 týždne, takže mláďatá môžu mať medzi jednotlivými jedlami dlhé prestoje. Albatrosy sú pomerne unikátne v tom, že okrem zháňania jedla neposkytujú svojim mláďatám v podstate žiadnu inú podporu. Mláďatá viditeľne nič neučia ani ich nijak nevzdelávajú a rola rodičov je obmedzená na inkubáciu, počiatočné zahrievanie a zháňanie jedla.^[65]

V prvých mesiacoch života trávia mláďatá všetok čas vo svojom hniezde, avšak okolo dvoch mesiacov pred osamostatnením sa začnú prechádzať v okolí hniezda a časom aj kolónie. Občas sa socializujú s ostatnými mláďatami a skúšajú rôzne aktivity ako je trepotanie krídlami či stavanie hniezda. Ako sa blíži čas ich prvého letu, mláďatá čím ďalej tým častejšie rozťahujú svoje krídla proti vetru a nacvičujú svoj prvý rozlet. Akonáhle sa jedného dňa rozletia, ich prvý let je často trochu nemotorný a mláďatá skončí vo vode v blízkosti brehu, kde je ľahšie pristáť než na pevnine. Skôr alebo neskôr sa však naplno rozletia na šíre more.^[67]

Po osamostatnení strávia albatrosy ďalších 3–8 rokov na otvorenom mori, pokiaľ sa vrátia do svojej materskej kolónie a započnú s hľadaním partnera.^[68] Presná dĺžka strávená na mori sa líši podľa druhu, kolónie a jedinca a sú známe aj výnimočné prípady, keď boli albatrosy na otvorenom mori 20 rokov.^[69] Na otvorenom mori strávia v priemere okolo 70 % života.^[70]

Albatrosy sú známy svojou dlhovekosťou. Bežne sa dožívajú niekoľko desiatok rokov. Najstarším známym albatrosom je samice albatrosa nemenlivého menom Wisdom, ktorej odhadovaný dátum narodenia je 1951; samice v roku 2023 mala teda 72 rokov. Wisdom predstavuje najstaršieho okrúžkovaného vtáka na svete a zároveň najstaršieho vedecky potvrdeného vtáka v divokej prírode.^[71] Albatrosica nakládla za svoj život okolo 40 vajec,^[72] okrem iného aj v roku 2020.^[73]

Albatrosy predstavujú jedny z najväčších vtákov schopných letu. Ich technika lietania spolu s technikou príbuzných víchrovcov, ktorí využívajú prakticky rovnaké princípy, boli a stále sú predmetom mnohých štúdií, ktoré využívajú priame pozorovania, matematické modely a počítačové simulácie.^[74]

Princípy letu albatrosov predstavujú dve základné techniky, a síce svahové lietanie a dynamické plachtenie^[75] (dravce využívajú hlavne termické a statické plachtenie). Zatiaľ čo princípy svahového lietania im pomáhajú nabrať výšku pri rozlete zo zeme alebo v blízkosti oceánskych vĺn, zvládnutie techník dynamického plachtenia im umožňuje prekonávať extrémne dlhé vzdialenosti. Princíp dynamického plachtenia spočíva v opakovanom prekročení hraníc vzduchových hmôt v rozdielnych rýchlostiach (typicky sa jedná o rozdiel medzi vetrom tesne pri hladine a niekoľko metrov nad ňou). Vo väčšej výške získajú kinetickú energiu na silnejších vetroch a naspäť sa vracajú kĺzavým pohybom v miernejšom protivetre pri hladine, prípadne využijú aj závetrie v brázde medzi vlnami. S každým takýmto cyklom sa prebytok ich kinetickej energie zvyšuje, čo neskôr využívajú k postupnému bočnému pohybu smerom k cieli, a to aj čiastočne proti vetru a bez potreby mávania krídlami.^[75][76] Tieto techniky získavania energie z vetra sú postavené na rovnakých princípoch ako plachtenie na vode.^[77]

Perfektné zvládnutie techník dynamického plachtenia umožňuje albatrosom prekonávať extrémne dlhé vzdialenosti aj proti vetru s minimálnym výdajom energie. Pri albatrosovi sťahovavom bola zaznamenaná ročná uletená vzdialenosť až 120 000 km (albatrosy až trikrát obleteli Južný oceán).^[78] Iné štúdie odhadujú, že juvenilné albatrosy sťahovavé nalietajú v prvých rokoch svojho života cca 127 000 – 267 000 km ročne^[79] a priemerný albatros sťahovavý počas 50 rokov svojho života preletí až 8,5 miliónov km.^[80] Tieto vzdialenosti predstavujú vôbec najdlhšie migračné trasy zo všetkých živočíchov.^[78]

Albatrosy dokážu nabrať vietor takmer za akéhokoľvek počasia a iba tie najsilnejšie búrky im neumožňujú vzlietnuť. Nevýhoda závislosti na vetre je, že v prípade bezvetria albatrosy nedokážu lietať. Pre vzlet potrebujú vietor so silou aspoň 18 km/h. Pokiaľ sa chcú dostať do vzduchu, potrebujú nabrať dostatočnú rýchlosť (podobne ako klzák). Na súši sa rozbiehajú, a to najlepšie zo svahu dole, čo je pro nich ľahšie. Z tohto dôvodu býva pri hniezdiskách albatrosov často prítomná akási „ranvej“, čo býva nezalesnený kus pôdy, po ktorom sa dá ľahko rozbehnúť pri vzlete a aj dobre manévrovať počas pristávania. Na vode im k nabratiu rýchlosti dobre slúžia silné nohy s troma prstami spojené blanou po celej dĺžke. Tými najskôr zamávajú pod vodou, čím naberú základnú rýchlosť, potom zatrepotajú krídlami a pri väčšej rýchlosti akoby utekali po vode. Vzhľadom k veľkosti krídel je mávanie krídlami pro albatrosy extrémne náročné.^[81]

Séria snímkov zachycujúca vzlet albatrosa nemenlivého z vodnej hladiny:

Pristávanie je pre albatrosy energeticky menej náročné, avšak nebezpečnejšie. Nie sú výnimkou zranenia počas pristávacích manévrov na súši. Pristávania na vode bývajú ľahšie – albatros sa spustí tesne nad vodu do protivetra a s dozadu roztiahnutými krídlami dosadne nohami napred, niekedy za doprevádzania niekoľkých zamávaní krídel.^[26]

Albatrosy dokážu využívať vietor nielen na prekonávanie veľkých vzdialeností, ale aj k nabratiu veľkej rýchlosti. Pri albatrosovi sivohlavom bola zaznamenaná vytrvalá rýchlosť (po dobu okolo 8 h) vodorovného letu 127 km/h, čo mu prinieslo zápis v Guinnessovej knihe rekordov.^[82] Daný jedinec využil antarktickej búrky pre návrat do svojho hniezdiska a za menej než 10 hodín prešiel viac než 1 000 km. Autori štúdie naviac považujú 127 km/h za konzervatívny odhad a doplňujú, že rýchlosť albatrosa bola veľmi pravdepodobne ešte omnoho vyššia.^[83]

Všeobecne platí, že počas plachtenia (tzn. počas letu s absenciou pohonu ako je motor či mávanie krídel) sa všetky objekty nezadržateľne rútia k zemi, avšak pomocou krídel možno tento pád spomaliť. Dá sa zhrnúť, že dlhšie a tenšie krídla sú pri rovnakej ploche výhodnejšie než kratšie a širšie. Albatrosy sú na plachtenie dobre vybavené aj z tohto hľadiska. Ich krídla predstavujú jedny z najdlhších krídel zo všetkých vtákov. Rameno, lakeť, zápästie a koniec krídla majú takmer rovnakú dĺžku.^[84] Albatrosy majú veľmi veľký počet sekundárnych letiek; pri albatrosoch rodu Diomedea ich počet dosahuje až 40.^[85] Štíhlosť krídla (pomer šírky krídla k jeho dĺžke) je pri albatrosoch jednou z najväčších zo všetkých vtákov a pri albatrosovi sťahovavom dosahuje až 15 (na porovnanie napríklad s iným morským vtákom a zdatným letcom, príbuzným búrkozvestom pestronohým, ktorý má štíhlosť krídla iba 8).^[86]

Albatrosy spoločne so zástupcami rodu Macronectes (najväčší z víchrovcovitých) sú jedinými vtákmi, pri ktorých je známa prítomnosť šliach napojených na prsné svaly, ktoré umožňujú „zamknutie“ krídel v ich roztiahnutej pozícii. Táto morfologická zvláštnosť umožňuje pasívne udržanie krídel v roztiahnutej vodorovnej polohe, bez toho aby pri tom dochádzalo k energetickému výdaju. Ten je potrebný iba na pohyb svalov počas manévrovania, čo je len minimálne energeticky náročné.^[87][88] Najväčšiu záťaž predstavuje pre albatrosy vzlet, a to či už zo zeme alebo z morskej hladiny. Zatiaľ čo srdcový tep počas chôdze po súši alebo rozletu z vody/zeme dosahuje až 235 úderov za minútu, počas letu dosahuje tep hodnôt veľmi blízkych srdcovému rytmu počas odpočinku na súši (65 úderov za minútu).^[89]

Prvé roky života po osamostatnení trávia albatrosy iba na mori a až po niekoľkých rokoch sa vracajú do svojej materskej kolónie. Kolónie sa často nachádzajú na veľmi malých ostrovčekoch uprostred oceánov, avšak albatrosy nemajú problém svoju materskú pôdu ani na po prvý krát nájsť. Aj cez dlhoročnú snahu vedcov a použitých rôznych výskumných metód vrátane tých experimentálnych^[90][91] zostáva spôsob navigácie albatrosov nerozlúštený. Keďže čerstvo osamostatnení jedinci sa vydávajú na more samy, tzn. bez pomoci rodičov, da se predpokladať, že lokácia materského hniezdiska je v nich geneticky zakódovaná.^[79]

Pri všetkých druhoch albatrosov dominujú v jedálničku desaťramenatce (sépie, kalmary)^[92][93] nasledované rybami ako sú mihule, exocety, sardinky (Sardinops) či ropušnice. Občas zoberú aj kôrovce, kadejaké zdochliny a ďalšie hlavonožce; v žalúdkoch albatrosov boli objavené stopy morských rias, rybieho poteru, medúz a vnútornosti iných morských vtákov.^[93] Zloženie jedálnička sa líši predovšetkým v závislosti na dostupnosti potravy, rolu hrajú aj ročné obdobia, pohlavia, vek a druh albatrosa. Napríklad albatrosy sťahovavé a sivohlavé pojedajú hlavne kalmary rodu Kondakovia a Moroteuthis, albatrosy tropické jedia prevažne kalmary rodu Histioteuthis. Albatrosy čiernonohé sa živia hlavne rybami, avšak svoje mláďatá kŕmia ikrami rýb z čeľade Exocoetidae. Kľúčovou súčasťou jedálnička albatrosov sadzových a sivochrbtých sú Krily. Typ potravy je však ovplyvnený skôr na dostupností než chuťovou preferenciou.^[94] Príležitostne sa živia aj zdochlinami iných vtákov, napr. albatrosy bieločelé hodujú na vnútornostiach iných morských vtákov zanechaných po každoročnom tradičnom love vtákov na novozélandskom ostrove Titi.^[95] Pri albatrosoch tropických bol zaznamenaný kleptoparazitizmus.^[96]

Albatrosy zbierajú potravu hlavne počas dňa. Avšak objav vysokého množstva rodopsínu (zrakový pigment, ktorého vysoké množstvo je spájané s nočným videním) v očiach albatrosa nemenlivého viedlo k domnienke, že aspoň tento druh albatrosa môže vo veľkom zbierať potravu aj v noci. Túto hypotézu podporovala aj skutočnosť, že hlavnú potravu albatrosov predstavujú kalmary, ktoré sú často bioluminiscentné, tzn. v noci vyžarujú svetlo.^[94] Avšak následná štúdia potravových zvyklostí albatrosov nemenlivých nepreukázala, že by tento druh lovil prevažne v noci, aj keď príležitostné krátke nočné dosadnutia na hladinu, z ktorých sa dá predpokladať zber potravy, sa konali.^[97]

Albatrosy buďto lovia živé druhy alebo zbierajú mŕtve či polomŕtve živočíchy z povrchu morskej hladiny. Pre potravu sa však aj potápajú, a opäť závisí na druhu albatrosa, ako často alebo do akých hĺbok. Napríklad albatros sťahovavý sa potápa iba do maximálne hĺbky okolo jedného metra a albatros kráľovský okolo dvoch metrov. Oba druhy sa pritom potápajú iba výnimočne. Albatros čiernobrvý a albatros sivohlavý sa potápajú omnoho častejšie a to až do hĺbky 6 metrov. Albatros sivochrbtý sa však potápa ešte hlbšie; často zostupuje za korisťou do 10m hĺbok a bol zaznamenaný jedinec, ktorý sa potopil do hĺbky 12,4 m.^[98]

Všeobecne vzaté morské vtáky objavujú svoju korisť pomocou čuchu alebo zraku (a to ako aj skrz priamy vizuálny kontakt s korisťou, tak aj vizuálnou lokalizáciou iných predátorov hodujúcich na koristi). Pri albatrosoch je tomu tak podobne. Albatros sťahovavý zhruba v polovici prípadov používa k lokalizácii koristi čuch.^[99] Pri albatrosovi čiernobrvom bolo pozorované nasledovanie kosatiek dravých, k čomu pravdepodobne dochádza zásluhou vyplávania menšej koristi a zbytkov jedla v okolí pohybujúcich sa kosatiek hore k hladine.^[100]

Oblasť zberu potravy sa zásadne líši v tom, či albatrosy zrovna hniezdia alebo nie. Pokiaľ albatrosy hniezdia, pohybujú sa „blízko“ kolónie v okruhu niekoľkých sto až niekoľko tisíc kilometrov. Mimo hniezdneho obdobia sa pohybujú prakticky neustále z miesta na miesto.^[9]

Albatrosy hradujú s hlavou otočenou dozadu a položenou na chrbte so zobákom zastrčeným medzi krídlami. Lokácia hradovania sa opäť líši podľa druhu – napríklad samce albatrosov bledohlavých počas hniezdenia hradujú v skupinách v záveterných miestach ďaleko od svojich hniezd, albatrosy sadzové a sivochrbté sa počas hradovania zdržujú v blízkosti hniezda alebo priamo pri ňom a albatrosy bieločelý v dobe hniezdenia hradujú na vode.^[101]

V historickej literatúre sa často uvádza, že albatrosy spia počas letu. Vzhľadom ku vzdialenostiam, ktoré dokážu prekonať, je tento záver pomerne logický, napriek tomu nie je podporený vedeckým pozorovaním. Aj keď spánok počas letu bol dokázaný pri iných vtákoch,^[102][103] pri albatrosoch pozorovaný nebol a naopak niektoré štúdie, ktoré merali pohyb albatrosov pomocou zariadení GPS, zistili, že sa albatrosy v noci aj na niekoľko hodín spúšťajú na morskú hladinu. Keďže sa albatrosy kŕmia výhradne počas dňa, dá sa predpokladať, že využívajú tieto nočné dosadnutia na morskú hladinu k spánku.^[104]

Väčšina albatrosov sa vyskytuje na južnej pologuli, iba 3 zo 4 zástupcov rodu Phoebastria hniezdi na severnej pologuli,^[19] a síce albatros čiernonohý, nemenlivý a bielochrbtý, ktorí si stavajú svoje hniezda na ostrovoch v severnom Tichomorí. Štvrtý zástupca rodu Phoebastria, albatros tropicky, si stavia hniezda na Galapágoch, konkrétne na ostrove Española, ktorý sa nachádza tesne pod rovníkom pri 1° 20' j. š.^[105]

V severnom Atlantiku sa albatrosy nevyskytujú, a to patrne z dôvodu nedostatku stálych vetrov, ktoré albatrosy nutne potrebujú na plachtenie.^[106] Avšak mnoho fosílií z oblasti severného Atlantiku dokazuje, že sa albatrosy kedysi vyskytovali aj v Atlantickom oceáne na severnej pologuli, a to až do neskorého neogénu (pred ~3 miliónmi rokov). Ich vyhynutie z tejto časti Zeme je dávané do súvislosti s pleistocénnym vymieraním.^[4][107]

Aj keď sa má všeobecne za to, že albatrosy žijú iba na jednej z pologulí z dôvodov nedostatočných vetrov okolo rovníka, existujú rádovo desiatky potvrdených pozorovaní jedincov rôznych druhov, ktorí prelietali z južní pologule na pologuľu severnú a občas aj naopak.^[108] Albatrosy trávia väčšinu času na mori a k pevninským brehom zalietavajú iba za účelom hniezdenia. Väčšina druhov preferuje otvorené more nad kontinentálnymi šelfami, kde je hĺbka oceánu ešte relatívne malá a potravy je dostatok. V oblastiach vysokej hustoty výskytu potravy sa albatrosy zhromažďujú vo veľkých skupinách, a to aj niekoľko druhov albatrosov naraz. Typickým príkladom môžu byť rybárske lode, ktoré albatrosy lákajú na vedľajšie úlovky hodene naspäť do mora (typicky živočíchy, ktoré nie sú cieľom rybárov). Prirodzenými zhromaždiskami veľkého počtu albatrosov sú oblasti okolo Juhoafrickej republiky a Namíbie s prevládajúcim Benguelským prúdom a oblasť Peruánskeho prúdu pri západnom pobreží Južnej Ameriky. Albatroy čiernobrvé, čiernonohé a tropické sú jediné druhy albatrosov, ktoré preferujú skôr pobrežné vody než otvorené more.^[53]

Vtáčie kolónie sa vo väčšine prípadov nachádzajú ďaleko od ľudskej civilizácie na odľahlých ostrovoch obklopených šírym oceánom. Aj tu sa však nájdu výnimky, napríklad albatrosy sépiare hniezdia na novozélandskej pevnine na myse Taiaroa^[109] a albatrosy nemenlivé hniezdia na malom atole Midway v tesnej blízkosti ľudských obydlí. Zatiaľ čo niektoré takéto ostrovy sú pokryté hustou vysokou vegetáciou, iné sú holé s prevažne trávnatou vegetáciou.^[53]

Jeden ostrov môže hostiť jeden druh albatrosov (napríklad na mexickom ostrove Guadalupe hniezdia iba albatrosy nemenlivé^[110]), na iných ostrovoch môže hniezdiť aj 5 a viac druhov (najväčšiu diverzitu albatrosov má Campbellov ostrov, kam prilieta hniezdiť hneď 7 druhov albatrosov^[111]). Najväčšiu diverzitu albatrosov zo všetkých krajín má Nový Zéland, na jeho území hniezdi 11 druhov albatrosov a v jeho teritoriálnych vodách bolo zaznamenaných 17 druhov. Nový Zéland sa preto niekedy označuje ako „Hlavné mesto albatrosov“ (en. World's albatross capital).^[112][113]

Od počiatku európskych moreplaveckých výprav v 15. storočí začala populácia albatrosov pociťovať negatívne dopady ľudských aktivít. Tieto negatívne dopady vrcholili v 19. storočí v dobe najväčšieho rozmachu moreplavieb a kolonizácie, keď sa po oceánskych vodách pohybovalo mnoho lodí vezúcich pasažierov na dlhých cestách medzi kontinentami. Nie raz sa stalo, že lode stroskotali pri vzdialených ostrovoch a stroskotaným pomohlo prežiť hodovania na albatrosoch a ich vajciach. Albatrosy boli aj masívne strieľané z lodí pre pobavenie lodných pasažierov na ceste do európskych kolónií, čo bolo často povzbudzované lodnými kapitánmi.^[114] Vajcia boli vo veľkom zbierané pre spestrenie jedálnička nových osadníkov (predovšetkým na Falklandách) i lovcov tuleňov a veľrýb (predovšetkým na subantarktických ostrovoch ako Macquarie či Campbellov ostrov). Ako o strieľaní albatrosov tak aj o zbere vajec však nie sú bližšie historické doklady, takže konkrétne štatistiky chýbajú. Predpokladá sa však, že populácie albatrosov cca medzi rokmi 1800 – 1870 značne poklesli.^[115] Zdroj:
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.