Anton Rašla
slovenský právnik, vojenský prokurátor a vysokoškolský pedagóg
Narodenie	15. september 1911 Pavlice, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie	17. máj 2007 (95 rokov) Bratislava, Slovensko
Národnosť	slovenská
Známy vďaka	prokurátor v procese s J. Tisom
Alma mater	Právnická fakulta Univerzity Komenského
Biografický portál

genmjr. doc. JUDr. Anton Rašla (* 15. september 1911, Pavlice – † 17. máj 2007, Bratislava) bol slovenský právnik, vojenský prokurátor a vysokoškolský pedagóg. Bol poľným prokurátorom počas SNP a po skončení vojny jedným z troch prokurátorov pri procese s Jozefom Tisom.

Narodil sa v obci Pavlice v okrese Trnava. V roku 1936 úspešne absolvoval štúdium práva na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Už počas štúdia sa stal členom rôznych ľavicových študentských združení, ako boli Združenie sociálnodemokratických akademikov. V roku 1932 sa stal členom Československej sociálnodemokratickej strany robotníckej, od roku 1944 bol členom Komunistickej strany Česko-Slovenska. Počas 30. rokov 20. storočia začal pracovať v Robotníckych novinách. Aby mohol pracovať v štátnych službách, no súčasne nemusel ako komunista vstúpiť do HSĽS, vstúpil do armády a v roku 1939 sa tak stal sudcom vojenských súdov v Bratislave, Poprade a Banskej Bystrici. Po napadnutí Sovietskeho zväzu pôsobil na fronte na poľnom súde, kde bol svedkom zločinov Sovietskeho zväzu ako aj zločinov nemeckých a slovenských vojakov. Po návrate z frontu sa napriek svojmu postaveniu začal podieľať na príprave povstania. Jeho činnosť však bola odhalená a bol tak na krátko uväznený. Počas SNP pôsobil ako poľný prokurátor. V tejto pozícii sa zaslúžil o vyšetrenie vraždy 11 ľudí (medzi nimi aj kňaza Antona Šaláta) spáchanej partizánmi 1. čs. brigády M.R. Štefánika v Hájnikoch, dvaja partizáni a jeden člen miestnej milície boli usvedčení zo zodpovednosti za incident a pre výstrahu popravení. Taktiež sa stal poslancom Slovenskej národnej rady. Po ústupe do hôr sa na západnom Slovensku zúčastnil organizovania partizánskych akcí a začiatkom februára 1945 s Nitrianskou partizánskou brigádou prešiel cez front pri Hrone. Po skončení vojny sa začal zaoberať spravodajskou činnosťou, následne sa stal námestníkom generálneho prokurátora. Snažil sa postaviť pred súd Karola Pazúra, páchateľa Přerovskej tragédie. Pol roka pred začiatkom procesu s bývalým prezidentom Slovenského štátu Jozefom Tisom sa vrátil do Bratislavy a začal sa pripravovať na toto súdne konanie. Obžalobu pripravoval spolu s Ľudovítom Riganom a Jurajom Šujanom, ktorí boli v procese prokurátormi spolu s ním. Proces sa začal 2. decembra 1946 a odsudzujúci rozsudok bol vynesený 15. apríla 1947. Tiso bol odsúdený na smrť a popravený (obesený) v skorých ranných hodinách 18. apríla 1947 na dvore Justičného paláca v Bratislave.

V roku 1948 napísal list advokátskej komore, vďaka ktorému nevyčiarkli zo zoznamu advokátov obhajcu Jozefa Tisa JUDr. Ernesta Žabkaya, ktorý začal byť v danej dobe cieľom perzekúcie. Na prelome 40. a 50. rokov bol prokurátorom vo viacerých vykonštruovaných procesoch voči ľuďom nepohodlným komunistickému režimu vrátane takých, v ktorých boli vynesené rozsudky smrti. Rašla bol hlavným prokurátorom v procese s Bielou légiou. V ňom boli Anton Tunega, Eduard Tesár a Albert Púčik odsúdení na doživotie, Rašla sa však voči rozsudku odvolal. Najvyšší súd v Prahe jeho odvolaniu vyhovel a odsúdil všetkých troch na trest smrti.

Už od roku 1949 samotného Rašlu rozpracovávala Štátna bezpečnosť v rámci kampane proti takzvaným buržoáznym nacionalistom. V roku 1950 bol prinútený ku tzv. „sebakritike“ pre jeho „buržoázny nacionalizmus“. V roku 1954 bol Rašla vo vykonštruovanom procese odsúdený za údajnú spoluprácu s cudzími spravodajskými službami na doživotný trest odňatia slobody. Vo väzení však strávil iba dva roky. Po prepustení bol o niečo neskôr v roku 1957 odsúdený znova, tento raz v procese s tzv. trockistami. Z väzenia bol opätovne prepustený v priebehu roka 1958.

Po prepustení z väzenia si urobil opäť maturitu, následne pracoval v stavebnom podniku, neskôr vo Vojenskom historickom ústave. Rehabilitáciu dosiahol v roku 1964. Vďaka tomu mohol začať pracovať znova v právnej oblasti. Začal teda pôsobiť na Katedre trestného práva Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, kde sa mu podarilo habilitovať na docenta. Potom ešte pôsobil do roku 1984 na Katedre trestného práva Právnickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Po roku 1989 vydal niekoľko memoárových titulov. V posledných rokoch života bol pripútaný na invalidný vozík. Zomrel vo veku nedožitých 96 rokov.

• Tiso a povstanie (Pravda, Bratislava, 1947)
• Civilista v armáde (Vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava 1967, 186 s.)
• Neporazená armáda (Obzor 1969, 83 s.).
• Ľudové súdy v Československu po II. svetovej vojne ako forma mimoriadneho súdnictva (Vydavateľstvo SAV 1969, 166 s.)
• Proces s dr. J. Tisom. Spomienky obžalobcu A. Rašlu a obhajcu E. Žabkayho (Tatrapress, Bratislava 1990)
• Inkvizícia nezomiera (Obzor, Bratislava 1991)
• Legendy o Tisovi; In: Pokus o politický a osobný profil Jozefa Tisu, Historický ústav SAV 1992. 380 s.
• Spomienky spoza mreží (Vidas, Banská Bystrica 1998)
• Zastupoval som československý štát (Privatpress, Prešov 1999)

Postava Antona Rašlu sa objavuje v päťdielnej sérii Roky prelomu (1989 - réžia Andrej Lettrich), ktorá sleduje vývoj na Slovensku od marca 1945 až po nástup komunistov k moci. Obsahom 3. časti série je najmä proces s Jozefom Tisom a vyriešenie otázky, čo s ním, či má Tiso dostať trest smrti, alebo milosť. Antona Rašlu hrá slovenský herec Peter Rúfus.

• Proces s Jozefom Tisom, Alexandrom Machom a Ferdinandom Ďurčanským

• Anton Rašla - Obávaný prokurátor do väzenia posielal, a tam aj skončil
• JUDr. Tibor Böhm: Kto ste, generál Rašla?