Institutiones Gai

Institutiones Gai^[1] (iné názvy: Gai Institutiones^[2] alebo Gaiove Inštitúcie^[3]^:242, autorom pôvodne nazvané ako Comentarii^[1], bežne citované ako G.^[4]^:5, Inst. Gai.^[5] alebo Gai Inst.^[6]) je učebnica (institutiones) rímskeho práva od klasického rímskeho právnika Gaia. Bola napísaná niekedy okolo roku 160 po Kristovi. Učebnica sa skladá zo štyroch kníh (libri) a tie sa členia na paragrafy. Obsahovo sa učebnica člení na tri okruhy: osoby (personae) spracované v prvej kapitole, veci (res) ako všetky právne predmety spracované v druhej a tretej kapitole a žaloby, teda procesné právo (actiones) spracované v poslednej kapitole. Tento systém mal neskôr istý vplyv na členenie práva a učebníc o ňom.^[1]^[4]^:162

V neskoršom období vzniklo z učebnice niekoľko výťahov s pozmeneným obsahom, ako napríklad Epitome Gai.^[4]^:8 Institutiones Gai tiež boli vzorom viacerých neskorších diel ako napríklad Institutiones Iustiniani zo zbierky Corpus iuris civilis. Gaiove Inštitúcie patria k najvýznamnejším prameňom pre štúdium klasického rímskeho práva, pretože neskoršie pramene vrátane jednotlivých častí Corpus iuris civilis vypustili viaceré právne inštitúty známe Gaiovi alebo pozmenili ich obsah.^[4]^:5 Gaius tiež spomína napríklad 21 kontroverzií medzi klasickými školami rímskeho práva (sabiniánmi a prokuliánmi), ktorých zmienky justiniánski kompilátori často vypúšťali.^[6]

Až do roku 1816 bol obsah Inštitúcií známy iba z neskorších prameňov, ktoré ich sčasti inkorporovali (napríklad Breviarium Alarichum, Digesta Iustiniani). V roku 1816 objavil Barthold Georg Niebuhr pomerne celistvý rukopis Gaiových Inštitúcií nazvaný Codex Veronensis pravdepodobne z 5. storočia.^[4]^:5 Neskôr bolo objavených niekoľko ďalších zlomkov^[1] ako napríklad Fragmenta Augustodunensia. Dnes je tak ich obsah (až na niektoré časti) relatívne dobre zrekonštruovaný.

Vydania a preklady

KINCL, Jaromír (prekl.). Gaius: Učebnice práva ve čtyřech knihách. Plzeň : Aleš Čeněk, 2007. 326 s. ISBN 978-80-7380-054-3.

Referencie

↑ ^a ^b ^c ^d Institutiones Gai. In: Encyklopedie antiky. Ed. Ludvík Svoboda. Praha : Academia, 1973. S. 267.
↑ Gaius. In: Ottova všeobecná encyklopédia v dvoch zväzkoch A – L. Bratislava : Agentúra Cesty, 2006. ISBN 80-969159-3-2. S. 398.
↑ BLAHO, Peter; HARAMIA, Ivan; ŽIDLICKÁ, Michaela. Základy rímskeho práva. Bratislava : Vydavateľstvo Manz, Vydavateľské oddelenie PF UK, 1997. ISBN 80-85719-07-X, 80-7160-086-5.
↑ ^a ^b ^c ^d ^e KASER, Max; KNÜTEL, Rolf; LOHSSE, Sebastian. Römisches Privatrecht. 22., überarbeitete und erweiterte Auflage. München : C. H. Beck, 2021. 532 s. ISBN 978-3-406-74412-9.
↑ Tak napríklad BLAHO, Peter. Držba v rímskom a kánonickom práve. Praha : Leges, 2019. ISBN 978-80-7502-334-6.
↑ ^a ^b BRTKO, Róbert. Dve rímskoprávne školy v období principátu. Acta facultatis iuridicae Universitatis Comenianae, 2019, roč. 38, čís. 2, s. 19.

Externé odkazy

Zdroj:
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.

[ant-1] Institutiones Gai. In: Encyklopedie antiky. Ed. Ludvík Svoboda. Praha : Academia, 1973. S. 267.

[Otto1-2] Gaius. In: Ottova všeobecná encyklopédia v dvoch zväzkoch A – L. Bratislava : Agentúra Cesty, 2006. ISBN 80-969159-3-2. S. 398.

[ZRP-3] BLAHO, Peter; HARAMIA, Ivan; ŽIDLICKÁ, Michaela. Základy rímskeho práva. Bratislava : Vydavateľstvo Manz, Vydavateľské oddelenie PF UK, 1997. ISBN 80-85719-07-X, 80-7160-086-5.

[Kaser-4] KASER, Max; KNÜTEL, Rolf; LOHSSE, Sebastian. Römisches Privatrecht. 22., überarbeitete und erweiterte Auflage. München : C. H. Beck, 2021. 532 s. ISBN 978-3-406-74412-9.

[5] Tak napríklad BLAHO, Peter. Držba v rímskom a kánonickom práve. Praha : Leges, 2019. ISBN 978-80-7502-334-6.

[:0-6] BRTKO, Róbert. Dve rímskoprávne školy v období principátu. Acta facultatis iuridicae Universitatis Comenianae, 2019, roč. 38, čís. 2, s. 19.

[1]

[2]

[3]

[4]

[5]

[6]