Ján Golian
slovenský brigádny generál, organizátor SNP
Narodenie	26. január 1906 Dombóvár, Rakúsko-Uhorsko (dnes Maďarsko)
Úmrtie	pravdepodobne 1945 Flossenbürg, Nacistické Nemecko
Odkazy
Commons	Ján Golian
Biografický portál

Ján Golian (* 26. január 1906, Dombóvár, Maďarsko – † pravdepodobne 1945, Flossenbürg, Nemecko) bol slovenský štábny dôstojník, brigádny generál, organizátor a významný predstaviteľ Slovenského národného povstania na strednom Slovensku. Pôvodne dôstojník československej armády. Počas druhej svetovej vojny štábny dôstojník vojnovej slovenskej armády. Aktívne sa zapojil do protinacistického odboja. Ako vplyvný dôstojník štábu pozemného vojska v Banskej Bystrici okolo seba sústredil protinacisticky zmýšľajúcich dôstojníkov a pripravoval plán povstania proti Nemecku, ktoré začalo 29. augusta 1944 za nepriaznivých okolností a nedokončených príprav po vstupe nacistických vojsk na slovenské územie zo západu a severu. V októbri 1944 nahradený vo funkcii veliteľa povstaleckej armády gen. R. Viestom. Po porážke povstania spolu s gen. Viestom zajatý nacistami a odvlečený do Nemecka, kde bol pravdepodobne na konci vojny zavraždený.

Život

Mladosť a raná kariéra

Narodil sa 26. januára 1906 v obci Dombóvár v dnešnom Maďarsku. Jeho rodičia, rodení Slováci pochádzali zo Šurian (otec Rudolf Golian) a Komjatíc (matka Gizela). Rodina sa však onedlho presťahovala do Poľného Kesova, neskôr do Mojmíroviec a nakoniec do Trnovca nad Váhom^[1]. Študoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach na Morave, v roku 1927 získal hodnosť poručík delostrelectva. Neskôr pokračoval v štúdiu na Vojenskej vysokej škole v Prahe. V roku 1937 získal hodnosť kapitán. V Čáslavi sa zoznámil a v Prahe 16. júna 1934 zosobášil s dcérou finančného právnika Jarmilou Peterkovou (1913 – 1995).^[2]

V roku 1938 slúžil v 10. divízii v Banskej Bystrici, kde bol poverený štábnymi funkciami. Medzi rokmi 1939 - 1943 pôsobil ako pracovník Veliteľstva 1. divíznej oblasti v Trenčíne a v rade ďalších funkcií. V Trenčíne sa zapojil do ilegálnej odbojovej práce, pomáhal pri ilegálnych prechodoch bývalých príslušníkov Československej armády do zahraničia. Známy pod krycím menom Ley a Gama. V roku 1943 sa stal náčelníkom štábu Rýchlej divízie. Od januára 1944 bol menovaný do funkcie náčelníka štábu Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici, kde okolo seba sústredil vplyvnú skupinu antifašisticky orientovaných dôstojníkov, udržiavajúcich styk s emigrantskou česko-slovenskou vládou v Londýne^[3]. Na spojenie s Londýnom skupina využívala 3 vysielačky (Vít, Oto a Leo). V hektickom období pred začiatkom SNP sa mu 8. augusta 1944 po 10-ročnom bezdetnom manželstve narodil syn Ivan.

Prípravy na Slovenské národné povstanie

Na požiadanie vojenskej odbojovej skupiny vypracoval plán ozbrojeného vystúpenia slovenskej armády, ktorý bol začiatkom roku 1944 zaslaný do Londýna. 23. marca 1944 bol Golian dočasne poverený londýnskym Ministerstvom národnej obrany a E. Benešom vedením antifašistických vojenských akcií na Slovensku. Po viacerých prípravných rokovaniach (často v jeho byte) takéto jednanie schválili aj príslušníci domáceho odboja tzv. ilegálnej SNR 27. apríla 1944. Prijal politický program SNR (takzvanú Vianočnú dohodu) a podmienku výlučnej spolupráce so SNR. 30. apríla 1944 bol po porade predstaviteľov SNR vymenovaný za veliteľa Vojenského ústredia^[3]. Jeho zástupcami vo vojenskom ústredí boli plukovníci Ján Imro a Viliam Talský. Ďalšími spolupracovníkmi boli pplk. Mikuláš Ferjenčík, maj. Jozef Marko, mjr. Július Nosko a mjr. Anton Cyprich. Udržiaval styk s domácim občianskym odbojom, úzko spolupracoval s Milanom Polákom, s ktorým konzultoval najmä politické otázky^[4].

So štábom Vojenského ústredia vypracoval základný dokument vojenských príprav SNP (takzvaný Vojenský plán SNP). Podľa svojich možností, vyplývajúcich z funkcie v Slovenskej armáde na Veliteľstve pozemného vojska (VPV) v Banskej Bystrici, zabezpečil kádrové a materiálne podmienky na prípravu povstania a boj. Pre nadchádzajúce povstanie zostalo problematickým zapojenie jednotiek na východnom Slovensku. Do vypuknutia bojov nebolo jednoznačne určené, či má byť povstaleckým veliteľom východoslovenských divízií gen. A. Malár alebo plk. V. Talský. Zabezpečenie rozhodného a jednotného velenia ako aj spolupráce medzi konšpiratívnym velením v Banskej Bystrici a velením východoslovenských divízií nedošlo.^[5]

Golian sa v júli 1944 zúčastnil ilegálnej porady politických činiteľov a vojenského velenia pri Čremošnom. Vojenské návrhy spojenia so sovietskymi vojskami mala vyriešiť vojenská a politická delegácia, ktoré tajne odleteli na sovietske územie zo Slovenska. 2. augusta 1944 odletel J. Korecký a Š. Hanus. 5. augusta odleteli K. Šmidke, M. Ferjenčík, M. Lisický. Do vypuknutia povstania sa však žiadnych správ ani príkazov, ako koordinovať svoju činnosť so sovietskymi jednotkami nedočkali.^[6]

Vo večerných hodinách 29. augusta 1944 o 20.00 po Čatlošovom prejave vydal Golian rozkaz, ktorým informoval do príprav povstania zapojených dôstojníkov zápoľnej a východoslovenskej armády o ozbrojenom vystúpení slovenských jednotiek proti nemeckým okupačným jednotkám. Heslo znelo: „Začnite s vysťahovaním“. Sám Golian nepredpokladal, že by sa mal po vypuknutí povstania stať jeho veliteľom. Podľa plánu, ktorý sám pripravoval, malo hlavné dejstvo povstania prebehnúť na východnom Slovensku, a hlavnými ozborojenými zložkami, ktoré ho mali viesť, by boli 2 divízie pod vedením gen. Malára, ktoré mu priamo nepodliehali, práve ich činnosť mala byť v povstaní kľúčová^[7].

Slovenské národné povstanie

Od 1. septembra 1944 prvý veliteľ 1. česko-slovenskej armády na Slovensku a povýšený na plukovníka. Už 5. septembra 1944 povýšený na brigádneho generála (hodnosť odpovedajúca jeho dôležitosti). Od toho istého dňa sa stal členom SNR za povstaleckú armádu. Ako hlavný veliteľ československej brannej moci na Slovensku sa počas svojho pôsobenia opieral najmä o armádne ozbrojené zložky a usiloval sa dosiahnuť podriadenie partizánskych jednotiek Veliteľstvu 1. česko-slovenskej armády na Slovensku alebo ich odchod z frontových oblastí, čo by v tej dobe povstalcom podstatne pomohlo, keďže partizáni v tyle povstalcov neviedli bojovú činnosť, ale často skôr vyvolávali zmätok.

Od 7. októbra 1944 nahradil Goliana vo vedení povstaleckej armády gen. Rudolf Viest. Golian sa stal jeho zástupcom. Počas SNP sa zúčastnil zasadnutí SNR, v období medzi 12. septembrom a 7. októbrom 1944 predsedal operatívno-koordinačného výboru SNR (takzvaná Rada na obranu Slovenska). V tejto funkcii prerokúval a konzultoval otázky spoločného boja s partizánskymi veliteľmi, členmi sovietskej, anglickej a americkej vojenskej misie. Počas príprav i priebehu povstania sa prejavil ako rozhodný antifašista, ktorý ostro vystupoval proti Nemcom a ľudáckemu režimu. Patril k ústredným postavám a organizátorom SNP, bojoval za obnovenie Česko-Slovenska^[3].

V noci z 27. na 28. októbra 1944 vydal spolu s Viestom na Donovaloch posledný operačný rozkaz povstaleckým vojskám, keď nariadili armáde prechod na partizánsky spôsob boja a sami prešli do hôr. Dňa 3. novembra 1944 bol Golian s Viestom v Pohronskom Bukovci zajatý. Dom, v ktorom sa nachádzali, najprv obkľúčili gardisti a nemecké jednotky, čoskoro ich vyzvali aby sa vzdali, pričom oznámili, že v prípade, že budú klásť odpor, trestná jednotka obec vypáli (neskôr nacisti aj napriek tomu časť obce vypálili). Golian bol vyšetrovaný v Banskej Bystrici a Bratislave, potom transportovaný do Berlína.

Niektorí sa domnievajú, že bol nemeckým súdom odsúdený na trest smrti a v nemeckom koncentračnom tábore Flossenbürg pravdepodobne spoločne s Viestom popravený^[3]. Avšak informácie o jeho osude po presune do Flossenbürgu nie sú známe^[8]. Golian bol oficiálne vedený ako nezvestný ešte niekoľko rokov po vojne.

Kvôli nejasnostiam ohľadom jeho smrti existujú aj rôzne konšpiračné teórie o tom, že mohol byť po oslobodení tábora zavlečený do ZSSR jednotkami NKVD. Pre takéto tvrdenie neexistujú žiadne dôkazy. Tábor Flossenbürg bol navyše okrem niektorých menších satelitných táborov oslobodený americkými jednotkami.

Rodina

Pamätná tabuľa v Banskej Bystrici. Vpravo reliéf J. Goliana.

Golianova manželka Jarmila a syn Ivan boli 13. októbra 1944 evakuovaní letecky do Moskvy. Po vojne sa vrátili do Banskej Bystrice, kde však našli len zdemolovaný a vykradnutý byt. V januári 1951 bola Jarmila Golianová odsúdená za organizáciu špionážnej bunky (zrejme na základe zaistenia súkromného listu, v ktorom popisovala situáciu v krajine manželovmu priateľovi žijúcemu v emigrácii). Golianovho syna Ivana nakoniec vychovávala rodina brata manželky Jarmily. Po skončení štúdia žil a pracoval v Prahe ako technik laboratórnych prístrojov^[9]. Po vojne sa švagriná a neter Jána Goliana vrátili do Trnovca nad Váhom.

Vyznamenania

In memoriam vyznamenaný Radom SNP I. triedy (1945), Československým vojnovým krížom 1939 (1945), Radom republiky (1969) a viacerými medailami. V roku 1995 mu prezident Michal Kováč prepožičal štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy.

Referencie

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ján Golian (generál)

Externé odkazy

• Stručný životopis Jána Goliana
• Stručný životopis manželky Jána Goliana