Joachim Meisner
kardinál Svätej rímskej cirkvi Emeritný kolínsky arcibiskup
kardinál Joachim Meisner v r. 2014
Spes nostra firma Naša nádej je pevná
Štát pôsobenia	Nemecko
Funkcie a tituly
Kolínsky arcibiskup
20. decembra 1988 – 28. februára 2014
Joseph Höffner Rainer Maria Woelki
Predchádzajúce funkcie
pomocný biskup Erfurtu 1975 – 1980 titulárny biskup diecézy Vina 1975 – 1980 Berlínsky arcibiskup 1980 – 1988
Biografické údaje
Narodenie	25.12.193325. december 1933 Breslau, Nemecko (dnešné Vroclav, Poľsko)
Úmrtie	5. júl 2017 (83 rokov) Bad Füssing, Bavorsko, Nemecko
Pochovaný	15. júla 2017 Kolínsky dóm, Kolín nad Rýnom
Svätenia
Cirkev	rímskokatolícka
Diakon
Svätenie	8. apríl 1962 (28 rokov)
Kňaz
Kňazská vysviacka	22. december 1962 (28 rokov) Josef Freusberg pomocný biskup diecézy Fulda
Biskup
Menovanie	17. marec 1975 (41 rokov) Pavol VI.
Konsekrácia	17. máj 1975 (41 rokov) Erfurtská katedrála
Svätiteľ	Hugo Aufderbeck apoštolský administrátor Erfurtu
Spolusvätitelia	Johannes Braun apoštolský administrátor Magdeburgu Georg Weinhold pomocný biskup Erfurtu
Kardinál
Menovanie	2. február 1983 (49 rokov) Ján Pavol II.
Stupeň	kardinál - kňaz
Titulárny kostol	Santa Pudenziana
Odkazy
Joachim Meisner na catholic-hierarchy.org angl. Joachim Meisner
Vatikánsky portál  Biografický portál

Mons. Joachim kardinál Meisner^[1] (* 25. december 1933, Breslau, Nemecko (dnešné Vroclav, Poľsko) – † 5. júl 2017) bol nemecký rímskokatolícky duchovný kňaz, biskup, ktorý v rokoch 1989 až 2014 pôsobil ako kolínsky arcibiskup. Predtým v rokoch 1980 až 1989 pôsobil ako berlínsky arcibiskup a v rokoch 1983 bol menovaný za kardinála. Bol všeobecne považovaný za poprednú konzervatívnu katolícku osobnosť Nemecka.

Narodil sa v Breslau v Nemecku (dnešný Vroclav v Poľsku). V rokoch 1959 až 1962 študoval vo Východnom Nemecku v seminári v Erfurte,^[2] a 8. apríla 1962 bol vysvätený za diakona.^[3] 22. decembra 1962 ho biskup Josef Freusberg, pomocný biskup diecézy Fulda, vysvätil za kňaza.

V rokoch 1963 až 1975 pôsobil ako kaplán vo farnosti sv. Egídia v Heiligenstadte a vo farnosti Svätého kríža v Erfurte. Pôsobil aj ako diecézny riaditeľ Caritas. Počas svojej pastoračnej služby študoval na Pápežskej Gregoriánskej univerzite v Ríme, kde v roku 1969 získal doktorát z teológie.

V roku 1975 ho pápež Pavol VI. vymenoval za titulárneho biskupa diecézy Vina a pomocného biskupa apoštolského administrátora Erfurt-Meiningen. V roku 1977 bol zvolený za delegáta na Štvrtú biskupskú synodu vo Vatikáne, kde obnovil priateľstvo s Karolom Wojtyłom, ktorý ho osobne poznal roky dňa 22. apríla 1980 ho pápež Ján Pavol II. vymenoval za berlínskeho arcibiskupa. Do tohto úradu bol inštalovaný 17. mája 1980.

V rokoch 1982 až 1989 viedol Berlínsku biskupskú konferenciu. V tejto funkcii zorganizoval v roku 1987 prvé a jediné katolíckej stretnutie, ktoré malo veľký úspech s viac ako 100 000 účastníkmi. Na záverečnej bohoslužbe v narážke na všadeprítomné sovietske hviezdy (v prítomnosti štátnych zástupcov) povedal, že „... kresťania v našej krajine nechcú nasledovať žiadnu inú hviezdu... než tú Betlehemskú.“

2. februára 1983 na konzistóriu ho pápež Ján Pavol II. vymenoval za kardinála – kňaza s titulárnym chrámom Santa Pudenziana.^[4]

V roku 1988, po smrti Josepha Höffnera, bol menovaný za arcibiskupa Kolína nad Rýnom, túto funkciu zastával až do odchodu na dôchodok. Bol jedným z kardinálov voličov, ktorí sa zúčastnili pápežského konkláve v roku 2005, ktoré zvolilo pápeža Benedikta XVI. Ako biskup bol zodpovedným za XX. Svetové dni mládeže v auguste 2005 v arcidiecéze v Kolíne nad Rýnom, ktoré prilákali viac ako milión ľudí.

Dňa 18. septembra 2012 bol pápežom Benediktom XVI. vymenovaný za synodálneho otca pre riadne generálne zhromaždenie biskupskej synody v októbri 2012.

V januári 2013 dve katolíckej nemocnice odmietli poskytnúť obeti znásilnenia „tabletku po“ na základe cirkevnej politiky, ktoré takéto lieky považuje za abortíva. Ospravedlnil sa a schválil používanie niektorých takýchto tabliet pre obete znásilnenia na základe presvedčenia, že ak sa „po znásilnené použije liek, ktorý bráni počatiu, s cieľom zabrániť oplodneniu, potom je to podľa môjho názoru prijateľné.“ Nemecká biskupská konferencia schválila jeho politiku 21. februára a rozlišovala medzi rôznymi typmi tabliet po.

Zúčastnil sa pápežského konkláve v roku 2013, na ktorom bol zvolený pápež František. Pri inaugurácii pápeža Františka bol jedným zo šiestich kardinálov, ktorí verejne prejavili poslušnosť v mene kardinálskeho kolégia.^[5]

Zúčastnil sa pápežského konkláve v roku 2013, na ktorom bol zvolený pápež František. Pri inaugurácii pápeža Františka bol jedným zo šiestich kardinálov, ktorí verejne prejavili poslušnosť v mene kardinálskeho kolégia.^{[pozn. 1]}

Po jeho rezignácii v novembri 2008, ktorú predložil pápežovi v súlade s kánonickým právom po dovŕšení veku 75 rokov, ju Benedikt XVI. prijal ale bola zamietnutá. Obnovil svoju žiadosť o rezignáciu pri príležitosti svojich 80. narodenín. Pápež František to prijal 28. februára 2014. ^[6] Dňa 25. decembra 2013 stratil právo zúčastňovať sa budúcich konkláve. Bol 25 rokov kolínskym arcibiskupom, sa po rezignácii stal emeritným. Podľa vlastných vyjadrení chcel naďalej žiť v Kolíne nad Rýnom a pracovať v pastoračnej starostlivosti o starších kňazov a rehoľné sestry.

9. marca 2014 sa slávnostne rozlúčil s kolínskou arcidiecézou slávnostnou svätou omšou v kolínskej katedrále. Na bohoslužbách sa zúčastnilo množstvo osobností z cirkevného a politického života. Medzi nimi boli kardináli Reinhard Marx, Stanisław Dziwisz a apoštolský nuncius, arcibiskup Nikola Eterović. Arcidiecézu viedol diecézny správca Stefan Heße,^[7] kým nebol 11. júla vymenovaný jeho nástupca Rainer Maria Woelki, ktorý bol 20. septembra 2014 ustanovený za arcibiskupa.

Zomrel 5. júla 2017 počas dovolenky v Bad Füssing v Bavorsku.^[8] Po uložení v kolínskej bazilike sv. Gereona bolo 15. júla v procesii prevezené do kolínskej katedrály, kde pohrebu predsedal kardinál Rainer Maria Woelki za účasti apoštolského nuncia arcibiskupa Nikolu Eterovića, predsedu Nemeckej biskupskej konferencie kardinála Reinharda Marxa a ďalších vysokopostavených duchovných. Kázeň mal ostrihomsko – budapeštiansky arcibiskup kardinál Péter Erdő. Nuncius prečítal posolstvo od pápeža Františka. Arcibiskup Georg Gänswein tiež vzdal hold v mene emeritného pápeža Benedikta XVI.. Na konci obradu bola rakva odnesená do vysokého chóru a odtiaľ spustená otvorom do biskupskej krypty, kde bol pochovaný do výklenku vedľa kardinála Fringsa.

V roku 2020 kardinál Rainer Maria Woelki obvinil kardinála Meisnera z krytia sexuálneho zneužívania. Povedal že „po celé desaťročia sa opakovane robili závažné chyby“, a že zodpovední sa správali „úplne nezodpovedne“, a preto musia byť „odhalení a menovaní.“

Jeho kardinálsky prsteň a jeho súkromný barokový kalich, ktoré stáli na rakve počas pohrebných obradov, boli v máji 2018 odovzdané rektorovi Dómu svätej Hedvigy v Berlíne.

• Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatosti (1983 – 2013)
• Kongregácia pre biskupov (1995 – 2013)
• Kongregácia pre klérus (1991 – 2013)
• Kongregácia pre katolícku výchovu (1983 – 1993)
• Pápežská rada pre legislatívne texty (2002 – 2013)
• Pápežská rada pre medzináboženský dialóg (1990 – 2000)
• Pápežská rada pre kultúru (1993 – 1998)
• Pápežská komisia „Iustitia et Pax“ (1984 – 1988)

Známy bol svojou podporou pápeža a učenia Cirkvi. Pápež Ján Pavol II. ho požiadal, aby ho navštívil, keď bol v nemocnici Gemelli v Ríme. Mal veľmi blízky vzťah s pápežom Jánom Pavlom II. a bol dlhoročným priateľom Josepha Ratzingera, neskôr pápeža Benedikta XVI..^[9] Povedal, že Benedikt XVI. „má inteligenciu 12 profesorov a je zbožný ako dieťa v deň svojho prvého svätého prijímania.“

V roku 2009 „oslovil pápeža Benedikta XVI. v mene viacerých kardinálov so žiadosťou, aby odvolal svojho štátneho sekretára, kardinála Tarcisia Bertoneho.“ Podľa rozhovoru vo Frankfurter Rundschau povedal Benediktovi XVI: ‚Vaša Svätosť, musíte prinútiť kardinála Bertoneho, aby odstúpil! Má zodpovednosť, ako v sekulárnej vláde.‘ Podľa neho bola Benediktova odpoveď: ‚Pozorne ma počúvajte. Bertone zostane! Dosť, dosť, dosť.‘

V apríli 2016 vydal pápež František apoštolskú exhortáciu Amoris laetitia. On a traja ďalší kardináli (Carlo Caffarra, Walter Brandmüller a Raymond Leo Burke) predložili dubiu (pochybnosti) súkromne, po čom nasledoval verejný list („Hľadanie jasnosti: Prosba o rozviazanie uzlov v Amoris laetitia“) v novembri 2016, v ktorom žiadali pápeža Františka o objasnenie rôznych bodov doktríny. Prvá dubia sa pýtala na prijímanie sviatostí rozvedenými a znovu zosobášenými. Verejný list sa pýtal na základné otázky kresťanského života a odkazoval na encykliku Veritas splendor pápeža Jána Pavla II.. V apríli 2017, po tom, čo na ich list nedostali žiadnu odpoveď, kardináli požiadali o stretnutie s pápežom Františkom, ale do júna 2017 na túto žiadosť nedostali žiadnu odpoveď.

Kým emeritný pápež Benedikt XVI. čakal na odpoveď od pápeža Františka, napísal mu pochvalný list, napriek tomu, že bol „ostrým kritikom pápeža Františka, ktorý sa postavil proti tomu, aby pápež povolil znovu zosobášeným rozvedeným prijímať sväté prijímanie“, uvádza The Guardian.

1. ↑ Ďalšími piatimi kardinálmi boli Giovanni Battista Re, Tarcisio Bertone, Jozef Tomko, Renato Raffaele Martino a Francesco Marchisano. Kardináli Re a Bertone zastupovali kardinálov – biskupov; kardináli Meisner spolu s kardinálom Tomkom zastupovali kardinálov – kňazov; a samotní kardináli Martino a Marchisano zastupovali kardinálov – diakonov.

• Zoznam kardinálov vymenovaných Jánom Pavlom II.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Joachim Meisner

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Joachim Meisner na anglickej Wikipédii.