A | B | C | D | E | F | G | H | CH | I | J | K | L | M | N | O | P | Q | R | S | T | U | V | W | X | Y | Z | 0 | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9
.jpg)
Majstrovstvá sveta v severskom lyžovaní 1970 (vtedy oficiálne Majstrovstvá sveta v lyžovaní v severských disciplínach) sa konali od 14. februára do 22. februára 1970 na Štrbskom Plese vo Vysokých Tatrách.[1] Na kongrese FIS v roku 1957 v Dubrovníku Česko-Slovensko požiadalo o pridelenie majstrovstiev sveta. Keďže vtedy kandidovalo Poľsko, čs. delegáti svoju žiadosť odvolali. O možnosti usporiadať svetový šampionát sa začalo uvažovať v roku 1964. Uchádzačmi boli Liberec a Vysoké Tatry. Sekretariát Ústredného výboru Československého zväzu telesnej výchovy a športu (ÚV ČSZTV) sa na zasadnutí 21. januára 1965 rozhodol pre Vysoké Tatry.[2] Lyžiarska sekcia ÚV ČSZTV 23. januára 1965 v Berne požiadala Medzinárodnú lyžiarsku federáciu (FIS) o poverenie usporiadať v roku 1970 v Česko-Slovensku, vo Vysokých Tatrách, majstrovstvá sveta v severských disciplínach.[3] O pridelení majstrovstiev sa rozhodlo v máji roku 1967 na 26. kongrese Medzinárodnej lyžiarskej federácie (FIS) v Bejrúte v Libanone.[4]
Výstavba športového zázemia
Po schválení kandidatúry sa začala masívna výstavba. Na Štrbskom Plese bol postavený hotel Panoráma (195 lôžok), hotel FIS (140), ubytovňa Jedľa (100), ubytovňa Smrek (90), Zrubová ubytovňa (108). V Novom Smokovci hotel Park (261), v Starej Lesnej zotavovňa Ceva (65), v Tatranskej Lomnici zotavovňa Uran (200 lôžok).
V rámci bytovej výstavby bolo vybudované sídlisko v Tatranskej Lomnici, pribudli bytové domy na sídlisku v Dolnom Smokovci a v Tatranskej Lomnici.
Bola zrekonštruovaná TEŽka, pozemná lanovka na Hrebienok, ozubnicová železnica z Tatranskej Štrby na Štrbské Pleso, uskutočnila sa rekonštrukcia Letiska Poprad - Tatry, rekonštrukcia Cesty Slobody zo Starého Smokovca na Štrbské Pleso a z Tatranskej Lomnice do Starého Smokovca, bolo postavené nové poschodové parkovisko na Štrbskom Plese, budova spojov na Štrbskom Plese, bola postavená prístavba zosilňovacej stanice k poštovej budove v Poprade a v Starom Smokovci a uskutočnila sa výstavba rádioreléového bodu na Chopku v Nízkych Tatrách.
Hotel FIS na Štrbskom Plese bol strediskom Organizačného výboru majstrovstiev sveta. Mal 140 lôžok. Bola v ňom spoločenská hala, gymnastická hala, ktorá slúžila ako tlačové stredisko a vedľa hotela boli vybudované separátne priestory pre tlačové agentúry. Hotel FIS projektovali Ing. arch. Eugen Kramár a Ing. arch. Ján Šprlák z Krajského projektového ústavu v Košiciach.[1] Výstavba športovísk a ďalších zariadení pre majstrovstvá sveta stála 800 miliónov korún československých.[2]
Výstavba športovísk
Lyžiarsky športový areál
Jeho výstavba sa začala v lete roku 1966. Prvé skúšobné preteky na mostíku s normovým bodom P=70 boli v marci roku 1967. V januári 1968 sa skákalo už aj na veľkom mostíku. Výstavba areálu bola dokončená v roku 1970.[1][2]
Skokanský štadión
Mostíky P=70, a P=90 m, rozhodcovská veža, svetelná tabuľa, oceľové tribúny a hľadisko pre 80 tisíc divákov, sedačkový výťah k nájazdovým vežiam. Skokanská veža mala vlastný výťah, bola v nej príručná dielňa na opravu lyží. Súčasťou areálu boli kabíny pre komentátorov rozhlasu a televízie, vo vstupnom objekte bol nainštalovaný počítač Tesla 200, centrála miestneho rozhlasu, technické zariadenia pre televíziu a hygienické zariadenia.[1][2]
| Mostíky | P=70 | P=90 |
|---|---|---|
| Výška stavby | 102 m | 132 m |
| Výška veže | 36 m | 54,5 m |
| Dĺžka nájazdu | 89 m | 111 m |
| Sklon nájazdu | 35° | 35° |
| Dĺžka doskočišťa | 86 m | 108 m |
| Sklon doskočišťa | 37° | 38° |
| Sklon odrazového stola | 8° | 10° |
| Normový bod | 70 m | 90 m |
| H/N | 0,52 | 0,56 |
Riaditeľom skokanskej súťaže a predsedom pretekovej komisie skokov bol Miroslav Bělonožník.[1]
Bežecký štadión
Štadión bol v bezprostrednej blízkosti skokanského štadióna. Bol dlhý 240 metrov, široký 35 metrov, z jednej strany s tribúnami pre novinárov a kabínami pre komentátorov, z druhej strany ho uzatvárali oceľové tribúny pre 1500 divákov. Štadión bol zo severnej strany uzavretý oválnym žulovým múrom. Trojpodlažná rozhodcovská veža bola umiestnená uprostred štadióna pri štarte a cieli.
Bežecké trate pre ženy viedli cez štadión dva razy, trate mužov tri až päťkrát. V priestore štadióna boli občerstvovancie stanice pre preteky na 30 a 50 km a občerstvenie v cieli. Výsledky sa zverejňovali na svetelnej tabuli. Úprava tratí bola plne zmechanizovaná modernou technikou, ktorú zabezpečovala švajčiarska firma Dr. Karl Schleuninger a com. s vozidlami Ratrak.[1][2]
Autormi bežeckých tratí boli Ján Terezčák a Ondrej Rusko.
- 5 km trať pre ženy mala výškový rozdiel 36 metrov, najväčšie stúpanie 51 metrov, spolu stúpania 142 metrov.
- 10 km trať pre ženy mala výškový rozdiel 105 m, najväčšie stúpanie 36 metrov, stúpanie spolu 349 m metrov.
- Trať pre ženskú štafetu 3x5 km bola rovnaká ako pre klasickú 5 km trať.
- 15 km trať pre mužov mala výškový rozdiel 17 metrov, najväčšie stúpanie 32 metrov, stúpanie spolu 553 metrov.
- 15 km trať pre preteky združené mala výškový rozdiel 131 metrov, najväčšie stúpanie 32 metrov, stúpanie spolu 513 metrov.
- 30 km (2x15 metrov) trať pre mužov mala výškový rozdiel 121 metrov, najväčšie stúpanie 32 metrov, stúpanie spolu 1026 metrov.
- 50 km trať pre mužov (2x25 km) mala výškový rozdiel 166 metrov, najväčšie stúpanie 38 metrov, stúpanie spolu 1770 metrov.
- 4x10 km trať pre mužov mala výškový rozdiel 100 metrov, najväčšie stúpanie 38 metrov, stúpanie spolu 375 metrov.
Riaditeľom bežeckých súťaží a predsedom pretekovej komisie behov bol Vladimír Pácl.[1][2]
.jpg)
Organizačný výbor majstrovstiev sveta
- Predseda:
- Ing. Jozef Lukáč
- Podpredsedovia:
- Ing. Karol Suchánek
- Ing. Ladislav Harvan
- František Mrázik
- Generálny tajomník:
- Ján Mráz
- Predsedovia komisií:
- výstavby: Valér Pobeha,
- názornej propagácie: Ladislav Holubek,
- obchodnej propagácie: Ján Lampart,
- dopravy: Ing. Vladimír Molčan,
- spojovacej: Ing. Tibor Goliáš,
- ubytovacej: Ing. Pavol Jasič,
- stravovacej: Ing. Július Viest,
- finančno–hospodárskej: Zoltán Vágassy,
- kultúrno–spoločenskej: Ivan Tkáč,
- tlačovej: Štefan Mašlonka,
- medzinárodnej: Dr. Dionýz Ferenci,
- ceremoniálno–protokolárnej: Pavol Baláž,
- verejných služieb: Miloš Hmirák,
- zdravotnej: MUDr. Jindro Reitmayer,
- poriadkovej: Koloman Hrnčiar,
- výzdoby: Atila Dejczö.
Celkove sa na organizácii majstrovstiev sveta podieľalo 1316 činovníkov, technikov a usporiadateľov, zúčastnilo sa na nich 499 členov reprezentačných družstiev, prítomných bolo 342 oficiálnych hostí.[2]
Spoločenské podujatia
Na rozličných miestach vystupovali folklórne súbory – SĽUK, Kopaničiar z Myjavy, Čarnica z Košíc, Urpín z Banskej Bystrice, v Štrbe sa uskutočnila štrbská svadba, tatranskú módnu prehliadku usporiadal Slovakotex Trenčín, do Vysokých Tatier prišlo Štátne divadlo z Košíc a Štátna filharmónia. V hudobnej prehliadke vystupovali populárni speváci Tatiana Hubinská , Karel Gott, Eva Pilarová, Josef Laufer, Peter Ličko a iní, vážnu hudbu prezentovali Slovenskí madrigalisti a Collégium flaute a dolce a iní. Umelci účinkovali aj v Klube pretekárov, ktorý bol v budove Čsl. kúpeľov na Štrbskom Plese.[1][2]
Tlačové stredisko
Novinári mali vo veľkom tlačovom stredisku na Štrbskom Plese v Hoteli FIS k dispozícií 21 telefónnych hovorní, 14 ďalekopisov, 6 strojov (perforátorov pások slúžiacich na perforovanie textu, ktorý sa vkladal do ďalekopisov), 4 telefota a 8 oddelených agentúrnych kabín. V pracovnej hale bolo miesto pre 180 píšucich novinárov. Mali k dispozícii písacie stroje, ktoré mali anglickú, francúzsku, ruskú, nemeckú a slovenskú klávesnicu. K tlačovému stredisku patrilo 10 murovaných bungalovov, ktoré si prenajali tlačové agentúry (československá ČSTK, ADN (NDR), švédska TT, sovietska TASS, nórska Aftenposten, Reportagebild a EPU (obe švédske), americká NBC, Čs. rozhlas, DPA, americká AP a UPI, francúzska AFP a poľská PAP) Malé tlačové stredisko v Novom Smokovci malo 10 ďalekopisov, 1 telefoto a 108 účastníckych staníc na izbách.
Novinári bývali v hoteloch Park, Tokajík a Palace v Novom Smokovci. Z tlačových stredísk v priebehu súťaží novinári poslali okrem iného 2486 ďalekopisných správ, najviac do Nórska, Fínska a Švajčiarska. Dovedna bolo akreditovaných 473 novinárov z 21 štátov, z nich 343 zo zahraničia, 130 z Československa. Podľa profesie: 246 píšucich, 96 fotoreportérov, 75 televíznych a 39 rozhlasových reportérov.
Televízia
Česko-slovenská televízia po prvý raz vo svojej histórii uskutočnila priame prenosy zo skokanských súťaží experimentálne vo farbe. Televízny štáb tvorilo 176 pracovníkov, ktorí zabezpečili 13 priamych prenosov a ďalšie krátke spravodajské vstupy. Priame vstupy a spravodajstvo preberalo 21 televíznych spoločností Intervízie (6) a Eurovízie (15). Farebných prenosov bolo 6, čiernobielych 26.[1][2]
Doprava
Služobnú prepravu činovníkov, technikov a iných organizátorov zabezpečovalo 160 osobných vozidiel. Na hromadnú dopravu bolo pridelených 411 autobusov a 21 súprav TEŽky. Autobusy a TEŽka spolu s ozubnicovou železnicou dopravili na Štrbské Pleso 269190 osôb.[1][2]
Obchodná sieť
Obchody vo Vysokých Tatrách boli zásobené tovarom a potravinami v celkovej hodnote 50 miliónov korún. Bol to tovar sezónneho a športového charakteru, nechýbali ani darčeky rôzneho druhu.[1][2]
Otvárací ceremoniál
Sledovalo ho 80 tisíc divákov. Uskutočnil sa na skokanskom doskočisku v Areáli snov na Štrbskom Plese, ako bol pomenovaný športový komplex. Na začiatku priviedli hostesky reprezentantov 25 štátov. Nastúpili technici, organizátori. Zaznela znelka majstrovstiev od autora Tibora Andrašovana. Prítomní boli najvyšší štátni a stranícki predstavitelia – prezident republiky Ludvík Svoboda, generálny tajomník ÚV KSČ Gustáv Husák, predseda federálnej vlády Lubomír Štrougal, predseda Federálneho zhromaždenia Dalibor Hanes, stranícki tajomníci Jozef Kempný, Jozef Lenárt, predsedovia národných vlád Josef Korčák a Peter Colotka, predseda Slovenskej národnej rady Ondrej Klokoč, sovietsky veľvyslanec S. V. Červonenko a ďalší hostia. Na tribúne bol prezident FIS Marc Hodler a členovia organizačného výboru majstrovstiev sveta. Prezident republiky sa poďakoval strojcom športového areálu, podobne hovoril i Marc Hodler. Hymnu zaspieval spevácky zbor SĽUKu. Potom vojaci vztýčili vlajku ČSSR a FIS. Nakoniec zaznela v podaní SĽUKu hymnická pieseň „Hoj vlasť moja“. Otvárací ceremoniál trval 20 minút.[1][2]
Zúčastnené krajiny
Na šampionáte sa predstavilo 25 krajín.
|
|
Medailové poradie
Krajiny
.jpg)
| Štát | 
|
|
|
Spolu | |
|---|---|---|---|---|---|
| 1. |  ZSSR
|
7 | 3 | 4 | 14 |
| 2. |  Fínsko
|
1 | 1 | 1 | 3 |
| 3. |  Československo
|
1 | 1 | 0 | 2 |
| 4. |  Švédsko
|
1 | 0 | 1 | 2 |
| 5. |  NDR
|
0 | 3 | 1 | 4 |
| 6. |  Nórsko
|
0 | 1 | 2 | 3 |
| 7. |  Japonsko
|
0 | 1 | 0 | 1 |
| 8. |  Poľsko
|
0 | 0 | 1 | 1 |
Počasie
Snehové podmienky boli veľmi dobré. Hrúbka snehovej pokrývky sa pohybovala od 102 do 117 cm, čo bolo o 20 až 40 cm viac ako bol dlhodobý priemer. Teploty kolísali od -16,6 °C (17. februára) do -1,8 °C. Najchladnejšími dňami boli 16.,17. a 18. februára kedy teplota vzduchu zostala pod -5 °C aj cez popoludnie. S výnimkou troch dní 15., 19. a 22. februára bol zaznamenaný slnečný svit každý deň. Rýchlosť vetra sa pohybovala väčšinou v intervale od 8 do 12 km/hod.[2]
Beh na lyžiach
Muži
30 km klasicky
V noci napadlo 20 cm nového snehu. Takmer 20 tisíc divákov sledovalo dramatický súboj. Očakávalo sa víťazstvo škandinávskych lyžiarov. Prvé i druhé miesto pretekárov zo ZSSR a NDR bolo prekvapením. Z československých lyžiarov najlepší Karel Sacký skončil na 18. mieste. Milan Miluška bol 29. a Ján Fajstavr 31. Štartovalo 64 pretekárov.[1][2]
| Medaila | Športovec | Krajina | Čas |
| Zlato | Viačeslav Vedenin | ZSSR
|
1:39,48,01 |
| Striebro | Gergard Grimmer | NDR
|
1:40,25,58 |
| Bronz | Odd Martinsen | NOR
|
1:41,04,42 |
15 km klasicky
Severania v ich silnej disciplíne nedali šancu ostatným bežcom. Víťaz mal najlepšie medzičasy od začiatku pretekov. Víťaz behu na 30 km Viačeslav Vedenin skončil na 15. mieste. Slabo zabehli Fíni, z ktorých najlepší Osmo Karjalainen skončil na 14. mieste. Československí reprezentanti aj napriek chorobe obstáli. Karel Štefl skočil na 11. mieste Václav Peřina bol 25., Milan Miluška 30. a Ladislav Hrubý 39. Preteky dokončilo 74 pretekárov.[1][2]
| Medaila | Športovec | Krajina | Čas |
| Zlato | Lars Göran Aslund | Švédsko
|
47:04,71 |
| Striebro | Odd Martinsen | Nórsko
|
47:38,19 |
| Bronz | Fedor Simašev | ZSSR
|
47:49,00 |
Štafeta 4 x 10 km klasicky
Osemnásť pretekárov vybehlo na trať súčasne. Ich štart sledovalo rekordných 30 tisíc divákov. Čakalo sa, že o prvé miesta budú bojovať severania. Prvý úsek najlepšie zabehol Nór Odo Martinsen, tesne sledovaný Vladimírom Voronkovom, za nimi s nepatrným odstupom išli Fín Kalevi Oiakarainen, Švéd Ove Lestander a za ním Švajčiar Werner Deeser. V druhom kole sa odohrávala dráma. Reprezentant NDR Axel Lesser predbiehal mnohých pretekárov a dostal sa za sovietskeho bežca Valerija Tarakanova a Nóra Haralda Grönningena. Odovzdal štafetu Gerhardovi Grimmerovi, ktorý dobehol na siedmom kilometri Nóra Paala Tylduma, predstihol Švéda Ingvara Sanströma a v cieľovej rovinke aj sovietskeho bežca Fedora Simaševa. Do posledného úseku vbehli bežci v poradí NDR, ZSSR, Nórsko a Švédsko. Najviac síl mal Viačeslav Vedenin, ktorý odsunul štvrtého člena štafety NDR Dietmara Klauseho na druhé a Švéda Larsa Aslunda na tretie miesto. Československá štafeta v zložení Jan Fajstavr, Václav Peřina, Karel Sacký a Karel Štefl dobehla na poslednom 8. mieste.[1][2]
