Masaker v Kľakovskej doline (iné názvy: masaker v Ostrom Grúni a Kľaku, Krvavá nedeľa) sa odohral v nedeľu 21. januára 1945. Nemecké nacistické ozbrojené zložky v spolupráci so slovenskými kolaborantmi pri ňom zavraždili celkovo 148 obyvateľov obcí Ostrý Grúň a Kľak a obe obce následne vypálili. Tieto udalosti sú hoci nie do množstva obetí, ale spôsobom vykonania považované za najbrutálnejší vojnový zločin spáchaný na území Slovenska.^[1]

Po potlačení Slovenského národného povstania nadobudol slovenský protifašistický ozbrojený odpor charakter partizánskeho spôsobu boja a jeho ohniská sa presunuli hlavne do podhorských oblastí stredného a východného Slovenska. Viaceré podhorské obce sa stali významným oporným bodom partizánskeho hnutia a ich obyvatelia poskytovali partizánom rozsiahlu podporu, za čo sa však často stávali cieľom represálií zo strany nacistov. Podobne to bolo aj v pohorí Vtáčnik,

V decembri 1944 už bolo partizánske hnutie v pohorí rozvinuté. Okrem Hornonitrianskej partizánskej brigády tu začala pôsobiť partizánska brigáda kpt. Jána Nálepku. Brigáde nevyšiel presun na Moravu a tak došlo k jej návratu do pohoria, kde sa spojila s ďalšími svojimi skupinami, ktoré sa prechodu nezúčastnili.. V priebehu decembra sa v pohorí Vtáčnik po ťažkých bojoch konsolidoval a aj zväzok Jána Žižku z Trocnova (veliteľ Teodor Pohla). Pôsobili tu aj dva oddiely partizánskej brigády Boženko, ktorá sa koncom decembra 1944 na príkaz nadriadeného štábu partizánskeho hnutia rozrástla o 600 Turkestancov z 1. Východomoslimského (turkestánsky) SS pluku. Celý turkestánsky SS pluk prešiel aj so svojim štábom k partizánom . V priestore pôsobil aj samostatný partizánsky oddiel Vorošilov.^[2]

Z pohoria Vráčnik sa stala partizánska oblasť zahŕňajúca najmä Kľakovskú dolinu (obce Ostrý Grúň a Kľak) a susednú Prochotskú dolinu (obec Prochot), ktorých obyvatelia sa celkom primkli k partizánom. Doliny sa stali partízánskymi základňami, kde mali v rukách moc Revolučné národné výbory. Nevýhodou partizánskych skupín bolo, že aj napriek rokovaniam o rozdelení oblastí pôsobnosti k žiadneho dohode nedošlo. Medzi veliteľmi brigády Nálepka a zväzku Jána Žižku dochádzalo k nezhodám.

Významným partizánskym informátorom sa stal učiteľ z Kľaku Ján Zaťko. Zaťko ako miestny veliteľ Hlinkovej gardy sa mohol voľne pohybovať a v rámci svojich aktivít získal mimo iného aj informácie o 12-16 nemeckých transportoch. Spolupracoval však iba s brigádou kpt. Jána Nálepku a keď sa voči nemu chystali zakročiť partizáni z brigády Jána Žižku, bol okamžite ukrytý do bezpečia.

Velenie brigády kpt. Nálepku dôrazne dbalo o dobré vzťahy s miestnym obyvateľstvom v Kľakovskej doline, ktoré bolo zase spokojné, lebo partizáni za stravu včas platili. Podobne sa v obci Prochot choval aj oddiel Thälman, ktorý pôvodne patril pod brigádu kpt. Jána Nálepku Zabezpečovanie potrieb partizánov však pre obce znamenalo veľkú záťaž a napokon viedlo aj ku nemeckým represiálm voči miestnym obyvateľom

Situáciu partizánov v pohorí Vtáčník komplikovala prítomnosť miestnych etnických Nemcov žijúcich v niektorých obciach. Poznamenali ju aj udalosti v zo septembra 1944, keď bolo niekoľko stoviek nemeckých obyvateľov blízkych dedín Píla a Veľké Pole partizánmi zaistených a odtransportovaných vlakom do Banskej Štiavnice, kde bolo v noci z 26. na 27. septembra 83 z nich zavraždených. ^[3] Vzťahy medzi nemeckým obyvateľstvom týchto obcí, ktoré patrili k tzv. Hauerlandu a obyvateľmi obcí v susednej doline Ostrý Grúň a Kľak sa ešte zhoršili, keď Einsatzkommando 14 od 8. do 24. decembra 1944 zavraždilo v tomto priestore bez vynesenia rozsudku 31 osôb, ktoré podozrievali z finančnej podpory Slovenského národného povstania, z organizovania zbrojnej výroby a pokračujúceho napomáhania partizánskeho hnutia. Pri obci Veľké Pole popravili 15 osôb, ktoré našli smrť v dvoch hromadných hroboch a pri obci Píla 16 osôb, ktoré zahrabali do štyroch masových hrobov.^[4]

Po zatlačení povstania do hôr zamerali nemecké okupačné orgány svoju pozornosť.na pohorie Vtáčnik. Prvá protipartizánska akcia jednotky Abwehrgruppe 218, tiež známa pod krycím menom Edelweiss sa uskutočnila už na konci novembra 1944. V polovici decembra 1944 prišla do obce Prochot nemecká jednotka. Partizáni z oddielov Savenka a Thälman sa stiahli za obec a zaujali obranu. K boju napokon nedošlo a Nemci zajali akurát vládneho splnomocnenca v obci, ktorého po vypočúvaní prepustili. Ten sa vrátil do obce a o všetkom poinformoval partizánov. Ukázalo sa, že Nemci majú fotografie veliteľa brigády brigády kpt. Jána Nálepku a jeho komisára.

Po tejto skúsenosti prepadli partizáni uspokojenu. Začali predpokladať, že sa Nemci voči partizánom Prochotskej doline k žiadnej vážnejšej akcii neodvážia. Šlo však o mylný predpoklad. Velenie jednotky Edelweiss vyčkávalo a zbieralo potrebné spravodajské informácie o svojom protivníkovi v pohorí.

O niečo neskôr sa v obci Kľak objavili štytia muži. Jeden z nich Milan Vričan, bol niekdajší člen brigády kpt. Jána Nálepku. Spolubojovníkov presvedčil, že on a ďalší traja, ktorí s ním prišli, utiekli zo zajatia. Pobudli medzi partizánmi desať dní a dokonca ich aj fotili. No jedného dňa zmizli, na čo sa okamžite prišlo.

Podozrivé bolo, že v tom istom období navštívil v Prochoti svojho otca Ľudovíť Bariak, úradník Generálneho sekretariátu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Do Prochote sa vrátil 21. januára 1945 spoločne s nemeckou trestnou výpravou.

Prvý nemecký úder prišiel v noci z 3. na 4. januára 1945 a bol vedený proti obci Prochot. Jednotka Edelweiss zaútočila z dvoch smerov, od Handlovej a od Hornej Ždane. Cez les postupujúci príslušníci Heimatschutzu sa síce dostali do prestrelky s partizánmi od Jána Žižku, no ani to útok nezmarilo. Rusky hovoriaci príslušníci Edelweissu šli priamo do dediny a hlasno sa bavili. To oklamalo strážneho, ktorý ich pokladal za sovietskych partizánov. Partizáni z oddielov Savenka a Thälman, ktorí spali po domoch, boli natoľko prekvapení, že sa nedokázali účinne brániť no mnohým sa podarilo z obce uniknúť. Oddiel Savenka mal 5 mŕtvych a dvoch ranených. Do zajatia padol aj komisár oddielu Bogdan a ďalší partizán. Do zajatia padla aj ošetrovteľka Margita Dubéciová. Oddiel Thälmann mal väčšie straty. Mal 4 mŕtvych a niekoľko ďalších partizánov vrátane dvoch žien padlo do zajatia. Slovenskí príslušníci Edelweissu označili partizánov, ktorí sa pokúšali vydávať sa za obyvateľov. Udali aj obyvateľov, ktorí partizánom pomáhali. Z obce bolo odvlečených celkovo 45 mužov, ktorí nestihli ujsť. Príslušníci Heimatschutzu obec vyrabovali. Vyrabovanie obce znamenalo pre partizánov citeľnú ranu, nakoľko znemožnilo ich zásobovanie z domácich zdrojov. Narušil sa aj vzťah prochotských žien voči partizánom, nakoľko ich začali obviňovať z nešťastia,^[2]

Dňa 18. januára 1945 podnikli Nemci prieskum, Do Kľakovskej doliny prenikli dva tanky a dva transportéry. Došlo ku prestrelke s partizánmi. najskôr s trojicou partizánov, v ktorej bol aj komisár brigády kpt. Jána Nálepku a jeho pobočník. Trojica šla do Ostrého Grúňa a náhle ich zaskočil jeden transportér. Nemecký prieskum pokračoval ďalej po ceste z Ostrého Grúňa do Kľaku a o niečo neskôr sa dostal do prestrelky so šesťčlennou partizánskou hliadkou.

Po prieskumej akcii mali partizáni niekoľko ranených a jedného mŕtveho. Nemci straty neutrpeli. Do dediny Kľak už prieskum nepokračoval, ale jeden z tankov vystrelil proti obci. Zasiahol jeden dom, v ktorom utrpela vážne zranenie Pavlína Pavlíková. Prieskum Nemcom povrdil prítomnosť partizánov v oblasti. ^[2]

Plánovaný prepad mala uskutočniť kompletná jednotka Edelweiss v počte takmer 300 mužov. Hlavným veliteľom jednotky bol SS-Sturmbannführer Erwein von Thun-Hohenstein. Jej 120 člennému slovenskému oddielu velil slovenský kolaborant kpt. Ladislav Nižňanský, Akcie sa mali zúčastniť aj malá pomocná jednotka Waffen-SS s obrnenými transportérmi a samohybnými delami a takmer 100 členný oddiel Heimatschutz – nemeckej domobrany, zloženej z nemeckých obyvateľov blízkych dedín Píla a Veľké Pole. Väčšina obyvateľov týchto dedín bola nemeckej národnosti a s nacistickými ozbrojenými zložkami už dávnejšie úplne otvorene kolaborovala, pričom sami už predtým vyzývali na výpad proti partizánskym dedinám v Kľakovskej doline.

O dva dni nato v sobotu 20. januára 1945 večer obdržal veliteľ brigády kpt. Jána Nálepku Michal Sečánsky správu o chystanej nemeckej trestnej výprave do Kľakovskej doliny. Správu získal Ján Zaťko a do obce ju poslal po sestrách Kotrlových. Práve toho istého dňa prešla brigáda spod podriadenosti Štábu partizánskeho hnutia pri Vojenskej rade 1. Ukrajinského frontu do podriadenosti rovnakého orgánu ale pri 4. Ukrajinskom fronte. Brigáda mala v daný moment 113 členov a tomu zodpovedala aj obmedzená výzbroj. Susedné jednotky boli početnejšie, no na základe rozkazov nadriadených štábov sa práve chystali zmeniť operačnú oblasť. Po krátkej porade preto padlo rozhodnutie opustiť Kľakovskú dolinu.

Partizáni Sečánskeho opustili Kľak, len v osade Včelín zostala skupina, ktorá mala brániť ďalšiemu postupu Nemcov. Hlbšie do lesov sa stiahol oddiel Vorošilov, ktorý mal 40 členov. Oddiel Bohdan Chmeľmickyj z brigády Boženko kompletne opustil Vtáčnik. Pred svitaním opustili priestor Kľaku aj poslední partizáni brigády Jána Žizku z Trocnova, ktorej odchod do Uhrovskej doliny jej štáb urýchlil.

Poslední partizáni opustili priestor Kľaku pred svitaním 21. januára 1945. Nikto nemal potuchy, čo sa v Kľakovskej doline v ten deň odohrá. ^[2]

Trestná operácia nemeckých okupačných síl bola namierená proti juhovýchodnej časti pohoria Vtáčnik. Hlavný úder bol však smerovaný do Kľakovskej doliny, V nedeľu 21. januára 1945 skorých ranných hodinách sa od Hrabičova do Kľakovskej doliny na nákladných autách a obrnených transportéroch presunulo asi 300 členov jednotky Edelweiss posilnených o rotu Wehrmachtu a približne 100 miestnych Nemcov - členov Heimatschutzu z Veľkého Poľa Najskôr bola obkľúčená dedina Ostrý Grúň. Vojaci Edelweissu a Wehrmachtu za pomoci obrnencov šli stredom doliny, Heimatschutz po jej bokoch. Nemci začali v dedine začali prepadávať jeden dom za druhým a vyháňať z nich civilné obyvateľstvo, ktoré začali zhromažďovať na dvore miestneho obyvateľa Izidora Debnára. Ten patril spolu so svojou rodinou k prvým obetiam masakry, ktorá nasledovala. U Debnára v dome, v izbe, v kuchyni a na dvore nacisti povraždili celkovo 64 civilistov, vrátane 26 žien a 12 detí, pričom najmladšia obeť mala iba 14 mesiacov. Masaker prežilo iba 9 obyvateľov obce, vrátane 13-ročného Debnárovho syna Františka, či 10-ročnej Anny Novákovej. Tí prežili len náhodou, tým že sa vyhli paľbe vrahov a smrteľným zraneniam pod telami ďalších obetí. Po vykonaní vrážd dom s obeťami páchatelia podpálili a presunuli sa k obci Kľak.

Najprv vstúpili do dolnej časti dediny, nazývanej Nový Kľak. Tu už vrahovia nezačali obyvateľov zhromažďovať na jednom mieste, ale ich strieľali na mieste, kde ich zastihli – na uliciach, dvoroch, či priamo v domovoch. V Novom Kľaku boli vyvraždení s výnimkou jediného človeka, ktorý so zraneniami prežil, všetci obyvatelia, celkovo 84 osôb, vrátane 16 žien a 36 detí. Najmladšími obeťami boli dve troj a päť mesačné nemluvňatá. Medzi prvé obete masakru v Novom Kľaku patrila rodina Kotrlová. V ich dome, ktorý sa nachádzal na začiatku dediny, bola zavraždená Karolína Kotrlová, jej všetkých 6 detí a trojmesačná vnučka. V dome zavraždili aj manželku miestneho horára Helenu Rettingerovú, ktorá bola navyše v siedmom mesiaci tehotenstva.

Vo vyššie položenej časti obce, tzv. Hornom Kľaku, sa nacisti rozhodli zhromaždiť zvyšných obyvateľov na voľné priestranstvo pred miestnou školou a kaplnkou a hromadne ich popraviť guľometmi. Ešte pred tým našli v jednom z domov mladého zraneného partizána, ktorého vyvliekli von a pred očami vydesených obyvateľov ho brutálne mučili a nakoniec ho hodili do horiaceho domu.

Následne chceli postrieľať zhromaždených ľudí, no miestny farár Rudolf Klucha ich bránil využívajúc znalosť nemčiny a na poslednú chvíľu si vynútil duchovnú útechu pre obete. Ľudia boli presvedčení, že ich tri nemecké guľomety na nich namierené postrieľajú. V dedine sa však náhle objavila motospojka, ktorá doručila veliteľom trestnej výpravy telegram. Šlo o rozkaz, ktorým boli zmenené pôvodné inštrukcie o vyvraždení obyvateľov. Obyvatelia dediny sa museli zbaliť a zhromaždiť. Opustené domy boli vyrabované a členovia Heimatschutzu ich vypálili.

Nie je presne známe, čo stálo v dotyčnom rozkaze, ktorý údajne vydal nemecký generál na naliehanie vládneho komisára.^[2]

Útočníci obyvateľov obce nahnali na rázcestie tzv. Brod, kde ich ponechali svojmu osudu. Keďže celú dolinu Nemci uzavreli, preživší ľudia sa museli uchýliť do okolitých obcí a Žarnovice.

Počas represie v Kľaku boli brutálne zavraždení aj dvaja ďalší partizáni, ktorí sa kvôli zraneniam utrpeným pri prestrelke z 18. januára nemohli stiahnuť do hôr a ostali sa ukrývať v dedine. Prvým bol Peter Boroš. Počas drancovania obce musel nakladať hydinu. Keď už nevládal, ťahali ho uviazaného za nákladným autom a následne ho na konci dediny zastrelili.

Tým druhým bol komisár Ján Jakab, ukrytý na povale jedného z domov, ktorý pravdepodobne uhorel počas požiaru domu.

Medzi evakuovanými obyvateľmi nacisti našli a zatkli prieskumníčku a spojku brigády kpt. Jána Nálepku Júliu Fintorovú, dcéru illegálneho pracovníka Jána Fintoru z Prievidze. Spoločne s ďalšou evakuantkou (nevesta Jána Fintoru) ich Sicherheilsdienst väznil v Kremnici. Keď vo februári 1945 kremnické SD odišlo a väzňov prevzalo SD v Prievidzi, miestny Nemec, ktorý tu robil tlmočníka, úmyselne zničil Fintorovej spis, čím je zachránil život.^[2]

V tom istom čase ako sa vraždilo v Kľakovskej doline vošla iná nemecká jednotka za pomoci Heimatschutzu z Handlovej, z Novej a Jánovej Lehoty do Prochotskej doliny. Na akcii za zúčastnilo aj niekoľko členov Edelweissu, ktorí poznali pomery v Prochoti. Zopakoval sa scenár zo 4 januára len s tým rozdielom, že v dedine neboli partizáni. Zastrelený bol jeden obyvateľ a jedna obyvateľka, ktorá ukrývala zraneného partizána zo Sečánskeho brigády, bola postrelená. Útočníci zhromaždil mužov vytiahnutých z postelí v strede dediny, kde sa nešťasným Prochoťanom posmievali a vypočúvali ich. Na sťažnosť farára, že je ľuďom zima, reagovali útočníci zapálením stodoly a odkazom, že za teraz môžu zohriať. Požiare sa objavili aj na ďalších miestach dediny. Zmasakrovaniu obyvateľov zabránil len rozkaz, ktorý do obce dorazil približne o 11. hodine. Nemci z obce odvliekli sedem obyvateľov obce, z ktorých boli štyria za pomoc partizánom popravení.

Nasledujúci deň po masakroch a vyhnaní preživších obyvateľov sa nacisti rozhodli celú Kľakovskú dolinu uzavrieť. Okresný úrad v Novej Bani na žiadosť nemeckých okupačných orgánov nariadil vysťahovanie dediny Prochot a dedín Kľakovskej doliny - Hrabičova a Župkova a priľahlých lazov.

Dňa 24. januára 1945 vtrhli príslušníci Edelweissu už do vyľudnenej Kľakovskej doliny opäť a všetky spomínané dediny vypálili. Vrátili aj do Ostrého Grúňa, kde vypálili zvyšných 112 obytných domov, ako aj všetky samoty a senníky ostávajúce v doline. Až do oslobodenia mali všetci civilní obyvatelia do celého údolia zakázaný vstup. Vysťahovaný a vypáleny bol aj Prochot.

Celkovo si nacistický masaker z 21. januára 1945 vyžiadal v dedinách Ostrý Grúň a Kľak 148 civilných obetí, z toho 48 detí vo veku do 18 rokov. Pri akcii boli v Kľaku zavraždení aj spomínaní 3 partizáni. Celkovo bolo vypálených 132 obytných domov a hospodárskych stavísk v Kľaku, v Ostrom Grúni úplne zničili 112 a čiastočne 5 obytných domov, 78 hospodárskych stavísk vypálili úplne a 22 čiastočne. Hoci boli zničené dediny niekoľko mesiacov vyľudnené, po vojne začali byť obnovované a veľká časť preživších obyvateľov sa do nich vrátila.

Mnohí členovia jednotky Edelweiss sa s koncom vojny pokúsili ujsť na západ s cieľom vzdať sa Američanom, väčšina ale nakoniec skončila v sovietskom zajatí, vrátane jej ústredného veliteľa a podľa všetkého hlavného zodpovedného za masaker v Kľakovskej doline – E. von Thun-Hohensteina. Ten bol 18. januára 1946 sovietskym vojenským súdom odsúdený na smrť a následne 12. februára popravený zastrelením.^[5] Veliteľ 120-členného slovenského oddielu Edelweiss L. Nižňanský ušiel do zahraničia a v roku 1962 bol Krajským súdom v Banskej Bystrici v neprítomnosti odsúdený na trest smrti. V tomto procese bolo súdených aj 13 ďalších členov slovenského oddielu Edelweiss, tí dostali trest odňatia slobody v trvaní od päť do pätnásť rokov.^[6] Ako sa neskôr zistilo, L. Nižňanský žil v Nemecku a slovenské úrady začali vyvíjať snahu o jeho vydanie na Slovensko. Hoci bol 16. januára 2004 nemeckými úradmi zadržaný, Mníchovský Krajinský súd ho 19. decembra 2005 zbavil viny s tým, že jeho aktívnu účasť na masakroch už nie je možné dokázať.^[7] Nižňanský tak zomrel nepotrestaný 23. decembra 2011.

Obyvateľstvo nemeckej národnosti obcí Píla a Veľké Pole, ktorého príslušníci napomáhali pri masakre v Kľakovskej doline, bolo v rámci Benešových dekrétov po vojne vysťahované do Nemecka. Do týchto obcí sa následne presídlila časť obyvateľov dedín z Kľakovskej doliny, ktorým boli zničené obydlia a majetok počas nacistických represálií.

Tragédia v Kľakovskej doline silno poznačila partizánov z brigády kpt. Nálepku. Objavili sa pocity viny aj snaha hľadať vinníka vo vlastných radoch. Veliteľ oddielu npor. Ponomarenko bol obvinený, že nezaujal obranu a zbavený velenia. Potom sa na istý čas stratil a nikto nevedel, kde sa zdržiava.

Nemecká protipartizánska akcia zasadila partizánskemu hnutiu v pohorí Vtáčnik tvrdú ranu. Partizánske skupiny síce neboli zničené, no partizáni prišli o podporu obyvateľov, pričom sa vyhrotili ich vzťahy s obyvateľmi vypálených obcí. O ďalších útočných aktivitách nemohlo byť reči a na programe sa stal len boj o holé prežitie. Zásobovanie skupín proviantom sa sťažilo.

Za účasť v represívnej akcii bol v roku 1952 súdený aj Ľudovít Bariak.^[2]

• Slovenské národné povstanie
• Vojnové zločiny na území Slovenska počas druhej svetovej vojny
• Zločiny nacistického Nemecka počas druhej svetovej vojny
• Zoznam obcí vypálených na Slovensku počas druhej svetovej vojny

Súradnice: 48°34′17″S 18°39′07″V / 48,5714°S 18,6519°V / 48.5714; 18.6519

• Krvavá nedeľa 1945
• Ostrý Grúň a Kľak 21. január 1945 Archivované 2013-06-15 na Wayback Machine
• Prehľad miest a obcí na Slovensku postihnutých fašistickými represáliami Archivované 2002-08-14 na Wayback Machine