Niektorý z redaktorov požiadal o revíziu tohto článku. Redaktor si napríklad nie je istý, či neobsahuje obsahové chyby alebo je dostatočne zrozumiteľný. Prosím, opravte a zlepšite tento článok. Po úprave článku môžete túto poznámku odstrániť.

Dekréty prezidenta republiky (čes. dekrety presidenta republiky) a ústavné dekréty prezidenta republiky (čes. ústavní dekrety presidenta republiky) boli právne predpisy s mocou zákona (resp. pri ústavných dekrétoch s mocou ústavného zákona) vydávané prezidentom Československej republiky (ČSR) počas existencie Dočasného štátneho zriadenia, t. j. od vydania ústavného dekrétu prezidenta republiky č. 1/1940 Úr. vest. čs. o ustanovení Štátnej rady 21. júla 1940 do 27. októbra 1945, t. j. deň pred ustanovením Dočasného národného zhromaždenia. Obdobie vydávania dekrétov sa označuje ako dekretálne obdobie československých ústavných dejín.

Forma dekrétov prezidenta republiky bola Dočasným štátnym zriadením zvolená ako východisko zo situácie, v ktorej sa politická reprezentácia ČSR ocitla po 14. a 15. marci 1939 a ktorú nepredpokladala platná Ústavná listina ani právny poriadok ČSR. Okupácia územia Česko-Slovenska cudzou mocnosťou (v českých krajinách a Karpatskej Ukrajine priama okupácia Nemeckom a Maďarskom, na území Slovenska nepriama okupácia Nemeckom prostredníctvom satelitného postavenia Slovenského štátu voči Nemecku) neumožňovala riadny legislatívny proces, avšak výnimočná situácia si vyžadovala prijímanie opatrení s mocou zákona, aby bola umožnená činnosť Dočasného štátneho zriadenia. Všetky dekréty a ústavné dekréty boli ratihabované ústavným zákonom č. 57/1946 Zb. z. a n. z 5. marca 1946, ktorý prijalo Dočasné národné zhromaždenie.

Keďže počas celého obdobia vydávania dekrétov bol prezidentom len Edvard Beneš, tieto dekréty sa často neformálne označujú ako dekréty prezidenta Beneša alebo Benešove dekréty.

Historický a historickoprávny kontext

Rozpad ústavného poriadku v ČSR

Bližšie informácie v hlavnom článku: Druhá česko-slovenská republika

Politický vývoj po mníchovskej dohode – vládna kríza a abdikácia prezidenta

Bližšie informácie v článkoch: Mníchovská dohoda, Vláda obrany republiky a Druhá vláda Jana Syrového

30. septembra 1938 medzi 02:00 a 03:00 nadránom podpísali predstavitelia Spojeného kráľovstva, Francúzska, Nemecka a Talianska mníchovskú dohodu. Pre Česko-Slovensko znamenala stratu pohraničného pásu územia obývaného prevažne Nemcami v prospech Nemecka. Tým sa výrazne oslabila obranyschopnosť voči prípadnému nemeckému vojenskému útoku, keďže na tomto území sa nachádzala väčšina pohraničného opevnenia. Ministerstvo zahraničných vecí ČSR text dohody oficiálne obdržalo okolo 06:00 ráno. O 09:45 začala mimoriadna schôdza vlády (tzv. vlády obrany republiky), na ktorej predseda vlády armádny generál (arm. gen.) Jan Syrový označil situáciu za „voľbu medzi vraždou alebo samovraždou“. Padol názor o tom, že „teoreticky je možné mníchovskú dohodu odmietnuť, po čom by nasledoval vpád Nemecka, vojna, do ktorej by nikto s nami nešiel, a napadnutie Poľskom. Je pochybné, či by za tejto situácie Sovieti nám chceli pomôcť a či by ich pomoc bola účinná“.^[1]

Vláda ČSR sa na druhom mimoriadnom rokovaní, ktoré začalo o 11:30 za účasti prezidenta republiky Edvarda Beneša, zhodla na prijatí dohody. Prezident tvrdil, že odmietnutím by sa Česko-Slovensko dostalo do vojnového konfliktu, ktorý by z jej strany síce bol legitímnym, ale zároveň by znamenal jej porážku, stratu samostatnosti a represálie na domácom obyvateľstve. Členovia vlády sa v tomto názore zhodovali a bez hlasovania dohodu prijali. Urobili tak v rozpore s ústavou, podľa ktorej muselo zmenu štátneho územia odsúhlasiť Národné zhromaždenie (NZ) vo forme ústavného zákona (§ 64 ods. 1 ústavy).

Okolo poludnia oznámil prezident Beneš v Kolovratskom paláci, že on i vláda sa rozhodli prijať mníchovskú dohodu. Následne sa snažil o potrebe tohto kroku presvedčiť Stály výbor obrany republiky. Arm. gen. Sergej Nikolajevič Vojcechovski navrhol, aby sa Česko-Slovensko postavilo na vojenský odpor, arm. gen. J. Syrový kontroval tým, že súčasné vojenské možnosti sú prakticky nulové. Napokon okolo 17:00 arm. gen. J. Syrový vystúpil s oznámením o prijatí mníchovskej dohody v relácii Rádiožurnál Československého rozhlasu. Tretia schôdza vlády, ktorá sa začala o 17:15 sa venovala už len otázkam súvisiacim s evakuáciou územia, ktoré malo byť odstúpené Nemecku.

Prijatie mníchovskej dohody vyvolalo vládnu krízu. 4. októbra 1938 rezignovala vláda arm. gen. J. Syrového, ktorý bol vzápätí poverený zostavením novej úradníckej vlády (druhá vláda Jana Syrového). 5. októbra z funkcie prezidenta rezignoval E. Beneš. Urobil tak na nátlak zo strany Nemecka, keďže nemecký vodca a ríšsky kancelár Adolf Hitler hrozil, že „inak budú vykonané represálie proti štátu“.^[3] Z tohto dôvodu bola Benešova abdikácia neskôr vyhlásená za neplatnú, hoci otázka o platnosti či neplatnosti abdikácie ostáva v teoretickej rovine dodnes otvorená.

Podľa § 59 ústavy malo byť do 14 dní po abdikácii prezidenta zvolané NZ, aby zvolilo nového prezidenta. K tomu nedošlo a preto podľa § 60 ústavy výkon prezidentskej funkcie pripadol vláde. V tomto interregne došlo k viacerým krokom, ktoré boli v rozpore s ústavou. Nová medzinárodná a vnútropolitická situácia, v ktorej sa Česko-Slovensko ocitlo, viedla k negácii predchádzajúceho demokratického vývoja. V Česko-Slovensku sa začal vytvárať nový politický systém a politický režim, ktorý postupne inkorporoval autoritárske prvky a pretvoril tak pôvodne liberálnodemokratický režim na režim autoritatívny. Pre obdobie po Mníchovskej dohode sa zaužívalo označenie druhá česko-slovenská republika (Č-SR^{[pozn 1]}).

Redukcia Národného zhromaždenia

Bližšie informácie v hlavnom článku: Opatrenie Stáleho výboru Národného zhromaždenia o zániku mandátov niektorých členov Národného zhromaždenia

27. októbra 1938 prijal Stály výbor NZ opatrenie (č. 253/1938 Zb. z. a n.), podľa ktorého zanikali mandáty tých poslancov NZ, ktorí sa prihlásili k inej národnosti než k českej, slovenskej alebo ruskej (maloruskej) a k 18. septembru 1938 mali riadne bydlisko na území obsadenom cudzou mocnosťou^{[pozn 2]} alebo po 18. septembri 1938 toto územie opustili, pokiaľ do ôsmich dní od vyhlásenia opatrenia (tzn. do 4. novembra 1938) nepodpísali bezvýhradný poslanecký sľub podľa § 22 ústavy.^[5]

Pritom na uprázdnené mandáty sa nepovolávali náhradníci. Ministerstvo vnútra vyhláškou č. 91.604/38-39 Úr. l. z 11. novembra 1938 oznámilo, že v dôsledku tohto opatrenia bolo 30. októbra mandátu pozbavených 66 poslancov a 31 senátorov a 10. novembra traja poslanci a dvaja senátori. Stalo sa tak v rozpore s ústavným poriadkom, keďže členovia NZ boli volení podľa zásady pomerného zastúpenia a teda ich mandát sa neviazal na volebný obvod na okupovanom území, ale zastupovali všetkých voličov v Česko-Slovensku.^[7] Počet členov Poslaneckej snemovne a Senátu NZ bol stanovený ústavou a Stály výbor NZ nemal v právomoci v tomto smere vykonávať zmeny (to bolo možné len ústavným zákonom). Navyše zbaviť časť členov NZ mandátu nebolo možné ani zákonom, nieto ešte rozhodnutím Stáleho výboru NZ. Rovnako protiústavné bolo spojiť mandát s národnostnou príslušnosťou.^[8] V NZ tak ostalo pôsobiť 231 z pôvodných 300 poslancov a 117 z pôvodných 150 senátorov.

Autonómia Slovenska

Bližšie informácie v článkoch: Slovenské autonomistické hnutie, Ústavný zákon o autonómii Slovenskej krajiny a Slovenská krajina (1938 – 1939)

Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS) využila zložitú medzinárodnú situáciu, v ktorej sa Česko-Slovensko ocitlo, k vystupňovaniu svojich autonomistických požiadaviek. 6. októbra 1938 sa v Žiline stretol Výkonný výbor HSĽS s predstaviteľmi časti politických strán pôsobiacich na Slovensku, aby spoločne podporili návrh ústavného zákona o autonómii Slovenskej krajiny z júla 1938, ktorý poslanci HSĽS predložili v NZ 17. augusta 1938. Zúčastnené strany uzavreli Žilinskú dohodu a Manifest slovenského národa.

V rámci Č-SR došlo k udeleniu autonómie pre Slovenskú krajinu (pozri Žilinská dohoda zo 6. októbra a ústavný zákon o autonómii Slovenskej krajiny z 22. novembra) a Podkarpatskú Rus (22. novembra). Na Slovensku začala Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS) s monopolizáciou štátnej moci a likvidáciou ostatných politických strán, čo zavŕšila nedemokratickými voľbami do Snemu Slovenskej krajiny 18. decembra 1938. HSĽS tak vytvorila politický režim, ktorý sa 14. marca 1939 preniesol do Slovenského štátu, vyhláseného už pod tlakom zo strany Nemecka a v rozpore s ústavou (pozri vznik Slovenského štátu).

Autonómia Podkarpatskej Rusi

Bližšie informácie v článkoch: Podkarpatská Rus a Zákon o autonómii Podkarpatskej Rusi

Na základe tzv. minoritnej saintgermainskej zmluvy z 10. septembra 1919 bolo územie Podkarpatskej Rusi oficiálne pričlenené k Česko-Slovensku, pričom ČSR sa v zmluve zaviazala, že „zriadi územie Rusínov juhokarpatských v hraniciach určených poprednými mocnosťami spojenými a združenými, v rámci štátu česko-slovenského ako samosprávnu jednotku, ktorá bude vybavená najširšou samosprávou zlučiteľnou s jednotnosťou štátu česko-slovenského“ (čl. 10). Túto zásadu obsahovala aj ústava z 29. februára 1920 (§ 3). K realizácii autonómie ale nedošlo. Ústupky ústrednej vlády voči slovenským autonomistickým požiadavkám otvorili túto otázku.

11. októbra 1938 bola pod vedením Andreja Brodiho vytvorená prvá autonómna vláda, 26. októbra ju nahradila vláda Augustína Vološina. Dôsledkom prvej viedenskej arbitráže z 2. novembra v prospech Maďarska stratilo Podkarpatsko juhozápadnú časť územia, vrátane hlavného mesta autonómnej krajiny Užhorodu. Podkarpatsko sa dostalo do bezprostredného ohrozenia zo strany Maďarska a len diplomatický zákrok Nemecka a Talianska zastavil maďarský zámer 20. novembra anektovať celé územie Podkarpatska. Na 155. schôdzi Poslaneckej snemovne NZ 19. novembra a na 23. schôdzi Senátu NZ 22. novembra bol prijatý ústavný zákon o autonómii Podkarpatskej Rusi (č. 328/1938 Zb. z. a n.), ktorý takmer úplne kopíroval ústavný zákon o autonómii Slovenskej krajiny. Tak ako pri ústavnom zákone o autonómii Slovenskej krajiny aj pri tomto ústavnom zákone vyplynuli pochybnosti o jeho ústavnosti. Spočívali v tom, že v Poslaneckej snemovni NZ bol v druhom čítaní schválený len 146 poslancami (23 hlasovalo proti) namiesto ústavne požadovanej kvalifikovanej väčšiny 180 poslancov a v Senáte NZ bol v druhom čítaní schválený len 79 senátormi namiesto ústavou stanovenej kvalifikovanej väčšiny 90 senátorov. (Gronský 290)

Politický vývoj Podkarpatska prebiehal podobne ako na Slovensku. Došlo k zrušeniu úradu guvernéra a vytvoreniu autonómnej vlády, avšak Snem nebol ustanovený. Povolená bola len jedna politická strana (Strana ukrajinskej národnej jednoty). Autonómna vláda zaviedla názov Karpatská Ukrajina.

Voľba nového prezidenta a prijatie zmocňovacieho zákona

Bližšie informácie v článkoch: Voľba prezidenta Česko-Slovenskej republiky v roku 1938 a Zmocňovací zákon (1938)

Až 30. novembra 1938 došlo k voľbe nového prezidenta. NZ zaň zvolilo dovtedajšieho prezidenta Najvyššieho správneho súdu Emila Háchu, ktorý získal 272 z 312 platných hlasov (40 hlasovacích lístkov bolo prázdnych). Hoci pri jeho voľbe bola prítomná nadpolovičná väčšina (352 zo 450 členov NZ) a hlas mu odovzdala vyše trojpätinová väčšina (272 členov NZ), mandát prezidenta bol neskôr spochybnený napr. Františkom Weyrom tým, že nebola dodržaná ústavná lehota k voľbe prezidenta a k jeho voľbe nebol pozvaný plný počet členov NZ, ktoré bolo zvolené v roku 1935.

15. decembra 1938 bol prezident E. Hácha zmocnený, aby vydal oktrojovanú ústavu, k čomu už ale nedošlo.

Pokus českej politickej elity udržať štát na odlišných ideových a politických základoch prispôsobených politickej orientácii Nemecka bol neúspešný. Nemecký vodca Adolf Hitler totiž nemal záujem na zachovaní Č-SR. Nemecké kalkulácie na prelome rokov 1938 a 1939 sa zaoberali len otázkou ako a kedy pristúpiť k finálnej likvidácii Č-SR a aký bude osud Slovenskej krajiny.

Faktický zánik Česko-Slovenskej republiky 15. marca 1939

Bližšie informácie v článkoch: Vznik Slovenského štátu, Vznik samostatnej Karpatskej Ukrajiny a Protektorát Čiech a Moravy

14. marca 1939 krátko popoludní sa Snem Slovenskej krajiny uzniesol na vyhlásení samostatného Slovenského štátu. Prezident E. Hácha a minister zahraničných vecí František Chvalkovský popoludní 14. marca odcestovali do Berlína na rokovanie, ktoré sa podľa ich predstáv malo týkať slovenskej otázky. Po nočnom rokovaní v spoločnosti vodcu A. Hitlera, ministra zahraničných vecí Joachima von Ribbentropa a iných vedúcich činiteľov Nemecka boli donútení podpísať protokol, podľa ktorého vložili „osud českého národa a krajiny s plnou dôverou do rúk vodcu Nemeckej ríše“ a podmienky bezpodmienečnej kapitulácie Č-SR. Následne ráno 15. marca začalo vojenské obsadzovanie zvyšku Česka.

Dokumenty, ktoré E. Hácha s F. Chvalkovským podpísali boli z ústavného hľadiska neplatné. Jednak boli podpísané pod hrubým nátlakom a bez toho, že by bol prezident k takémuto aktu ústavne (prinajmenšom so zmocnením NZ) oprávnený, jednak išlo o porušenie záväzkov, na ktoré Nemecko pristúpilo o. i. mníchovskou dohodou i porušenie všeobecne uznávaných zásad medzinárodného práva ako takého.^[11]

Voči tomuto aktu preto protestovali veľmoci.

Po udalostiach 14. a 15. marca v slovenskej a česko-moravskej časti republiky vyhlásil Snem Podkarpatskej Rusi samostatnosť, no ešte v ten istý deň začalo Maďarsko s jej vojenským osadzovaním. Ozbrojený odpor miestnych obyvateľov nedokázal zabrániť anexii územia, ktorá bola zavŕšená 18. marca.

Otázka existencie Česko-Slovenska po 15. marci 1939

Zastupiteľské úrady ako nositelia štátnej kontinuity (tzv. vyslanecká teória)

Bližšie informácie v hlavnom článku: Vyslanecká teória

16. marca 1939 o 18:30 odoslal minister zahraničných vecí F. Chvalkovský všetkým česko-slovenským zastupiteľským úradom telegram s inštrukciou, aby odovzdali svoje legácie a splnili všetky príkazy nemeckej zahraničnej služby. Medzi najvýznamnejšie diplomatické zastupiteľstvá, ktoré sa odmietli podriadiť tejto výzve, patrilo vyslanectvo v Paríži (vyslanec Štefan Osuský), vo Washingtone, D.C. (vyslanec Vladimír Hurban), v Londýne (chargé d’affaires Karol Lisický) a v Moskve (vyslanec Zdeněk Fierlinger). E. Beneš počítal aj s vyslancom Jurajom Slávikom vo Varšave. Najťažšiu pozíciu mali prirodzene diplomati v štátoch Osi, napr. veľvyslanec v Berlíne nemal možnosť predanie úradu Nemecku blokovať. Československí diplomati v Tokiu si zámerne vybrali dovolenku a úspešne zdržiavali predanie úradu tak dlho, kým sa im nepodarilo previesť časť majetku na londýnsky exil. K 15. marcu mala Č-SR 74 fungujúcich zastupiteľských úradov (35 vyslanectiev?, 38 konzulátov, z toho 15 generálnych konzulátov, 22 konzulátov, jednu misiu a jednu tlačovú kanceláriu v Ženeve). Nemecku bolo napokon predaných 22 z nich (šesť vyslanectiev, 15 konzulátov a jedna tlačová kancelária).

Najvplyvnejšiu pozíciu medzi česko-slovenskými diplomatmi mal Š. Osuský. Nótou zo 17. marca naliehal na francúzsku vládu, aby voči vytvoreniu Protektorátu Čechy a Morava zaujala odmietavý postoj a protestom u nemeckého ministerstva zahraničných vecí tento stav právne neuznala. Svoj postup koordinoval s chargé d’affaires K. Lisickým. 21. marca vytvoril Ústredný výbor zahraničnej akcie vo Francúzsku a začal vydávať časopis Česko-slovenský boj. Navyše francúzska vláda súhlasila s poskytnutím finančných nákladov na chod vyslanectva a konzulátov z vlastných prostriedkov. Vďaka svojmu aktívnemu a produktívnemu prístupu si Osuský získal značné sympatie aj medzi prvými česko-slovenskými exulantmi a medzi tamojšou česko-slovenskou krajanskou verejnosťou.

Zatiaľ čo Beneš vystupoval v Spojených štátoch ako súkromná osoba, Osuskému sa podarilo nakloniť pre odboj francúzsku vládu, pričom – ako na to poukazoval – pevný francúzsky odmietavý postoj k nemeckej agresii ovplyvnil politický postoj Spojeného kráľovstva. V apríli 1939 oplýval najsilnejšou pozíciou v odboji, na čo hľadel Beneš a jeho prívrženci s nedôverou. Vo Francúzsku predovšetkým Hubert Ripka a Jaromír Smutný svojou publicistickou činnosťou napádali Osuského. Vyčítali mu najmä to, že nezastával program obnovy ČSR v predmníchovských hraniciach a že staval na tzv. vyslaneckej teórii, podľa ktorej kontinuita štátu spočívala v kontinuite česko-slovenského diplomatického zastúpenia a teda vedúce postavenie v zahraničnom odboji mali mať československí diplomati – a medzi nimi ako najdôležitejší z vyslancov u veľmocí a najskúsenejší diplomat práve Osuský. Ako ale uvádzajú historici Jan Kuklík a Jan Němeček, „toto tvrdenie je však nepresné a voči Osuskému príliš nespravodlivé“. Uvedomoval si totiž rezervovaný postoj pomníchovských vládnych kruhov vo Francúzsku k myšlienke československého štátu a preto nemohol vystúpiť s jasnou požiadavkou obnovy predmníchovskej ČSR ako to učinil Beneš v neutrálnych Spojených štátoch. Pre Osuského bolo prioritné zachovať fungovanie česko-slovenského vyslanectva ako nositeľa neprerušenej existencie „česko-slovenského štátu“.

Hoci Osuský zdôrazňoval nutnosť zásadných štátoprávnych zmien v obnovenej republike vo vzťahu k Slovensku, čo symbolicky dával najavo trvaním na používaní názvu štátu a z neho odvodených adjektív so spojovníkom, uznával neplatnosť mníchovskej dohody. Narozdiel od Beneša videl kontinuitu ČSR v postupe Spojeného kráľovstva a Francúzska. Podarilo sa mu získať súhlas francúzskej vlády s umiestnením česko-slovenských vojakov evakuovaných z Poľska do Cudzineckej légie a 2. októbra 1939 uzavrel s francúzskou vládou zmluvu o obnovení česko-slovenskej armády vo Francúzsku, ktorá hneď v prvej hlave anticipovala, že „z hľadiska politického bude armáda podliehať právomoci dočasnej vlády česko-slovenskej“.

Aktivity Edvarda Beneša po 15. marci 1939 a založenie Československého národného výboru

Bližšie informácie v hlavnom článku: Československý národný výbor

Diplomatické uznanie Dočasného štátneho zriadenia

Bližšie informácie v hlavnom článku: Dočasné štátne zriadenie

Dekretálne obdobie československých ústavných dejín

Londýnske obdobie (21. júl 1940 – 4. apríl 1945)

S vydávaním dekrétov začala exilová vláda 21. júla 1940, kedy bol vydaný ústavný dekrét č. 1/1940 Úr. vest. čsl. o ustanovení Štátnej rady ako poradného zboru dočasného štátneho zriadenia Československej republiky. Prevažná väčšina dekrétov prezidenta republiky vydaných v období Dočasného štátneho zriadenia v Londýne sa vzťahovali na aktuálnu činnosť zahraničného odboja. Týkali sa napr. trestného konania vo vojenskom poľnom súdnictve, organizácie československého vojska na území Spojeného kráľovstva, čiastočnej mobilizácie na území pod kontrolou Francúzskeho národného výboru, postavenia žien v československom vojsku, rozpočtu Dočasného štátneho zriadenia, služobných a platových pomerov jeho zamestnancov, dokončenia lekárskeho štúdia v Spojenom kráľovstve československými občanmi a pod. Len menšia časť dekrétov vytvárala podmienky pre povojnovú obnovu ČSR.

Zásadným bol ústavný dekrét prezidenta č. 11/1944 z 3. augusta 1944 o obnovení právneho poriadku, na ktorom sa odrazila aj vtedajšia normatívna teória o normových ohniskách právneho poriadku, z ktorých sa odvíjajú všetky ostatné predpisy daného právneho systému. Napr. zdrojom právneho poriadku prvej republiky bol zákon č. 11/1918 Zb. z 28. októbra 1918, ktorým bol vyhlásený samostatný československý štát a na ktorého základe boli založené všetky ďalšie právne normy prvej republiky. Ustanovenie čl. 1 ods. 1

Posledný „londýnsky dekrét“ bol vydaný 5. marca 1945. Vo februári 1945 sa začalo s presunom aparátu Dočasného štátneho zriadenia na oslobodené územie ČSR. 22. – 24. marca prebiehali na československom veľvyslanectve v Moskve rokovania vrcholných československých politických predstaviteľov, ktorých výsledkom bolo zostavenie prvej povojnovej vlády (prvá vláda Národného frontu Čechov a Slovákov pod predsedníctvom Zdeňka Fierlingera) a jej programu (Program prvej vlády Národného frontu Čechov a Slovákov). Na prelome marca a apríla došlo k presunu vládneho aparátu na oslobodené územie. 3. apríla dorazil do Košíc prezident E. Beneš a 4. apríla tam bola oficiálne ustanovená vláda. Všetky orgány Dočasného štátneho zriadenia v zahraničí skončili svoju činnosť a postupne, v priebehu roka 1945 a zrejme aj v roku 1946 došlo k presťahovaniu ich spisového materiálu do ČSR.

Obdobie na oslobodenom území Československa (4. apríl – 28. október 1945)

Československý štátny aparát začal na oslobodenom území ČSR oficiálne pôsobiť 4. apríla 1945. V Košiciach došlo k vyhláseniu Programu prvej vlády Národného frontu Čechov a Slovákov (podľa čoho sa označuje aj ako Košický vládny program). Dekretálna právomoc prezidenta republiky ale naďalej trvala. Práve v tomto období došlo k vydaniu dekrétov prezidenta republiky, ktoré výrazne zasiahli do politického, hospodárskeho a sociálneho života v ČSR, hoci sa v praxi zväčša týkali len českých krajín, keďže na Slovenska pôsobila ako zvrchovaný vládny, výkonný a zákonodarný orgán Slovenská národná rada (SNR), ktorá od 1. septembra 1944 vydávala uznesenia SNR platné pre územie Slovenska.

Právny kontext

Otázka neplatnosti mníchovskej dohody ab initio

Ústredným programovým bodom československého zahraničného odboja sformovaného okolo E. Beneša a napokon aj Dočasného štátneho zriadenia bolo presadiť uznanie neplatnosti mníchovskej dohody ab initio, teda presadiť u veľmocí anulovanie („oduznanie“) mníchovskej dohody. Úspech tohto zámeru bol základným predpokladom pre presadenie teórie právnej kontinuity predmníchovskej ČSR, ktorú E. Beneš prvýkrát verejne predstavil 19. marca 1939 počas okrúhleho stola na pôde University of Chicago(?). Svoje programové ciele konkretizoval 8. júna v príhovore na zhromaždení krajanských organizácií v Pilsen Parku v Chicagu. Vyhlásil, že mníchovská dohoda je nulitná vzhľadom na to, že v ČSR nebola prijatá v súlade s ústavou a že ju Nemecko porušilo vojenským obsadením Čiech a Moravy.

Mníchovská dohoda bola teda podľa teórie právnej kontinuity predmníchovskej ČSR neplatná:

• z hľadiska (vnútroštátneho) právneho poriadku ČSR pretože:
  • nebola ratifikovaná NZ ako to vyžadovalo ustanovenie § 3 ods. 1 Ústavnej listiny z 29. februára 1920,
• z hľadiska medzinárodného práva pretože:
  • bola v rozpore s Paktom Spoločnosti národov,
  • bola v rozpore s Locarnskými dohodami z roku 1925, v ktorých sa zmluvné strany zaviazali k pokojnému riešeniu sporov,
  • bola v rozpore s Briandovým-Kellogovým paktom z roku 1928, ktorým bolo zakázané riešenie sporov ozbrojenou cestou,
  • išlo o úmyselné podvodné konanie (fraus omnia corrumpit) zo strany Nemecka, ktoré – ako to dokázal norimberský proces – uzatváralo mníchovskú dohodu ako prvý krok k realizácii úmyslu okupovať územie ČSR a ako súčasť prípravy agresie, ktorej výsledkom bolo rozpútanie druhej svetovej vojny v Európe,
  • medzinárodné zmluvy sa môžu týkať len zúčastnených strán (pac ta tertiis nec nocent, nec posunt), tzn. tzv. res inter alios pacta sú neplatné, nanajvýš pokiaľ ide o tzv. pacta in detrimentum tertii, t. j. zmluvy v neprospech tretej strany.^[13]

Presadenie nulity mníchovskej dohody záviselo od postoja spojeneckých veľmocí, ktoré dohodu uzavreli, teda Spojeného kráľovstva a Francúzska, hoci určitú politickú váhu mal aj postoj ďalších Spojencov – Sovietskeho zväzu a Spojených štátov.

Postoj Spojeného kráľovstva

Britský postoj voči aktivitám a koncepciám E. Beneša bol – prinajmenšom v počiatočne fáze odboja – kľúčový. Spojené kráľovstvo bolo po kapitulácii Francúzska (22. jún 1940) jediným signatárom mníchovskej dohody, ktorý ostal vo vojne s Nemeckom a ktorý dokázal zvrátiť priebeh vojny v prospech obnovenia ČSR. Britská vláda uznala vytvorenie československej exilovej vlády 18. júla 1940, hoci zároveň zdôraznila, že toto uznanie nemožno interpretovať ako súhlas s Benešom presadzovanou koncepciou neplatnosti mníchovskej dohody ab initio a právnej kontinuity predmníchovskej ČSR.

Hoci toto stanovisko znamenalo prvý, veľmi dôležitý krok k uznaniu princípov, na ktorých stál zahraničný odboj, E. Beneš sa s britským postojom neuspokojil. Jednak mu prekážalo, že vláda Spojeného kráľovstva jeho samotného prijímala vo funkcii prezidenta ČSR len de facto, jednak veľmi negatívne vnímal dištancovanie sa od jeho poňatia neplatnosti mníchovskej dohody. Zatiaľ čo E. Beneš presadzoval jej neplatnosť ab initio, postoj britskej vlády indikoval skôr neplatnosť dohody ex nunc, t. j. od 15. marca 1939. Symbolicky sa to odrazilo na skutočnosti, že britská strana vo svojej korešpondencii a dokumentoch v tomto období písala názov štátu a naň sa vzťahujúce adjektíva so spojovníkom (t. j. Czecho-Slovak Republic – Česko-Slovenská republika, ale aj napr. Czecho-Slovak National Bank – Česko-Slovenská národná banka). Hoci tento postup zdôvodňovala dokumentami z obdobia vzniku ČSR, ktoré obsahovali označenie štátu so spojovníkom, je zrejmé, že išlo o symbolické zdôraznenie rozdielneho pohľadu na mníchovskú dohodu.^[14]

Zo strany Spojeného kráľovstva teda nikdy nedošlo k anulovaniu mníchovskej dohody de iure, ale len de facto. Britská vláda deklarovala, že pri riešení povojnového usporiadania Európy nemieni brať mníchovskú dohodu ani z nej plynúce územné zmeny do úvahy a preto československí predstavitelia akceptovali britský postoj ako praktické riešenie a prípadnú požiadavku o explicitnejšiu formuláciu odmietnutia dohody preto vnímali ako zbytočnú.

Postoj Francúzskaupraviť | upraviť zdroj

Na rozdiel od britskej diplomacie, predseda Francúzskeho národného výboru Charles de Gaulle pokladal mníchovskú dohodu za neplatnú ab initio, čo vyjadril už pri návšteve E. Beneša v Londýne 8. augusta 1940. Tento postoj oficiálne komunikoval listom z 29. septembra 1942 adresovanému predsedovi exilovej vlády J. Šrámekovi.

Anulovanie dohody Talianskom a Nemeckomupraviť | upraviť zdroj

Výsledkom Casablanskej konferencie z 24. januára 1943 bolo uznanie bezpodmienečnej kapitulácie ako základného východiska politiky protihitlerovskej koalície voči štátom Osi. To znamenalo, že ak Spojené kráľovstvo, Spojené štáty a Sovietsky zväz súhlasia s anulovaním Mníchovskej dohody, porazenecká vláda Talianska a Nemecka nebude mať inú možnosť sa tomuto rozhodnutiu podriadiť.

Otázka postavenia Edvarda Beneša ako prezidenta republikyupraviť | upraviť zdroj

Otázka platnosti či neplatnosti abdikácie E. Beneša z úradu prezidenta republiky je kľúčovou pre normotvorbu prostredníctvom dekrétov prezidenta republiky, nakoľko na jeho postavení ako prezidenta republiky bolo založené Dočasné štátne zriadenie. E. Beneš bol jediným demokraticky zvoleným predstaviteľom Dočasného štátneho zriadenia. Do úradu prezidenta ho zvolilo NZ 18. decembra 1935, pričom z odovzdaných 441 hlasovacích lístkov získal 340 hlasov (24 lístkov hlasovalo za Bohumila Němca, 76 bolo prázdnych a jeden lístok bol neplatný). ^{[pozn 3]}

Predstavitelia londýnskeho exilu Benešovu rezignáciu z 5. októbra 1938 nepokladali za platnú z dôvodu, že bola „protiprávne vynútená“ a teda konštatovali, že „prezident republiky Dr. E. Beneš zostal hlavou československého štátu nepretržite od 18. 12. 1935“.^[19] Tento názor po druhej svetovej vojne zdieľala väčšina českých autorov a politikov. V súčasnosti sa k nemu hlási napr. Pavel Winkler.

Veľký význam mal fakt, že E. Beneša za prezidenta republiky pokladali vlády spojeneckých štátov:

• v liste ministra zahraničných vecí Spojeného kráľovstva Anthonyho Edena ministrovi zahraničných vecí ČSR Janovi Masarykovi z 18. júla 1941 sa uvádzalo, že „vláda Jeho Veličenstva považuje teraz postavenie prezidenta a vlády Československej republiky za totožné s postavením ostatných spojeneckých hláv štátov a vlád“,
• ...

18. decembra 1942 E. Benešovi uplynulo sedemročné volebné obdobie vo funkcii prezidenta (§ 58 ods. 2 ústavy). Voľba nového prezidenta ale nebola možná. Podľa §§ 56 a 38 ods. 2 ústavy bol predseda vlády povinný zvolať spoločnú schôdzu Poslaneckej snemovne i Senátu NZ, na ktorej sa v prítomnosti nadpolovičnej väčšiny členov NZ malo pristúpiť k voľbe nového prezidenta, čo nebolo možné uskutočniť. Preto sa vláda v Dočasnom štátnom zriadení odvolala na § 58 ods. 5 ústavy, podľa ktorého „prezident zostáva vo svojej funkcii pokiaľ nebol zvolený prezident nový“. E. Beneš tak zostal v úrade prezidenta „do doby, kedy bude možné vykonať voľbu nového prezidenta“.^[19]

Dekréty ako dočasné riešenie stavu ústavnej núdzeupraviť | upraviť zdroj

Legislatívny proces v dekretálnom obdobíupraviť | upraviť zdroj

Dekréty vo vzťahu k nariadeniam Slovenskej národnej radyupraviť | upraviť zdroj

Otázka zrušenia dekrétovupraviť | upraviť zdroj

Dôvodom prečo sa Maďari dožadujú zrušenia Benešových dekrétov je najmä to, že na základe kolektívnej viny boli označení ako tí, ktorí sa dopustili vojnového zločinu.^[20] Obávajú sa, že snahy z roku 1945, keď chcela česko-slovenská vláda vytvoriť čisto slovanský národnostný štát a na realizáciu takéhoto plánu by bolo nutné odstrániť z krajiny nielen tu žijúcich Nemcov, ale aj Maďarov, sa môžu opakovať.^[20]

4. augusta 2021, pri príležitosti 76. výročia vydania Benešových nižšie uvedených dekrétov, odhalili v Šamoríne pamätník deportovaným maďarským rodinám. Hosťom podujatia bol aj predseda maďarského parlamentu László Kövér, ktorý hovoril o historických krivdách voči Maďarom. Dva dni po podujatí sa k účasti predsedu maďarského parlamentu kriticky vyjadril slovenský minister zahraničných vecí Ivan Korčok.^[21]

Úloha dekrétov vo vzťahu k vybraným politikám vlády ČSRupraviť | upraviť zdroj

Dekréty a opatrenia voči Nemcom a Maďaromupraviť | upraviť zdroj

Väčšina opatrení voči Maďarom v Československu nesúvisela s dekrétmi prezidenta republiky.

Historik Štefan Šutaj rozdeľuje opatrenia československých štátnych orgánov z hľadiska dopadu voči maďarskej národnostnej menšine nasledovne:^[22]

• obyvatelia maďarskej národnosti, pri ktorých bolo individuálne konštatované previnenie, na základe rozhodnutia ľudových súdov, ktoré boli na území Slovenska ustanovené na základe nariadenia SNR č. 33/1945 Zb. o potrestaní fašistických zločincov, zradcov a kolaborantov a o zriadení ľudového súdnictva a v českých krajinách na základe... (z odsúdených do 31. decembra 1948 na Slovensku bolo 55,18 % maďarskej a 12,31 % nemeckej národnosti),
• obyvatelia maďarskej národnosti, kde sa riešenie uskutočnilo na základe medzinárodných zmlúv:
  • odsun anyásov (tzn. štátnych občanov Maďarska, ktorí sa po 2. novembri 1938 prisťahovali na územie južného Slovenska odstúpené Maďarsku na základe prvej viedenskej arbitráže), ktorý prebiehal na základe dohody o prímerí s Maďarskom z 20. januára 1945 (išlo celkovo o 31 780 osôb),
  • výmena obyvateľstva medzi ČSR a Maďarskom, ktorá prebiehala na základe medzištátnej dohody z 27. februára 1946 (týkala sa 89 660 osôb maďarskej národnosti vysídlených z ČSR do Maďarska a cca 72 000 osôb slovenskej a českej národnosti presunutých z Maďarska do ČSR),
• skupiny obyvateľstva maďarskej národnosti, pri ktorých sa uplatňovalo povojnové zákonodarstvo na základe princípu kolektívnej zodpovednosti (kolektívnej viny) v zmysle dekrétov prezidenta republiky, resp. nariadení SNR:
  • nábor resp. deportácie obyvateľstva maďarskej národnosti do Čiech:
    • akcia v septembri až decembri 1945 (asi 12 000 osôb) sa konala bez právneho podkladu a až neskôr bola odôvodnená dekrétom prezidenta republiky č. 88/1945 Zb. z 1. októbra 1945 o všeobecnej pracovnej povinnosti,
    • akcia v júli až auguste 1946 sa konala na dobrovoľnom základe ako nábor pracovných síl na pomoc českému poľnohospodárstvu, pričom väčšinu prihlásených tvorili Slováci (akcie sa zúčastnilo 1932 osôb maďarskej národnosti),
    • akcia na prelome rokov 1946 a 1947, ktorá bola najväčšou deportáciou do Čiech (44 129 osôb maďarskej národnosti, pritom len 2154 bolo odsunutých dobrovoľne) bola odôvodňovaná dekrétom prezidenta republiky č. 88/1945 Zb., avšak konalo sa nad rámec ustanovení tohto dekrétu (zatiaľ čo dekrét umožňoval zapojenie len práceschopných dospelých osôb, počas tejto akcie boli vysídlené celé rodiny; presun navyše prebiehal v zimnom období v nevykurovaných vagónoch a za asistencie vojska a Zboru národnej bezpečnosti)
  • konfiškácia pôdohospodárskeho majetku, ktorá na území Slovenska prebiehala na základe nariadenia Predsedníctva SNR č. 4/1945 Zb. o konfiškácii a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa a v českých krajinách podľa...,
  • konfiškácia majetku, ku ktorej došlo na základe dekrétu prezidenta republiky č. 108/1945 Sb. o konfiškácii nepriateľského majetku a o Fonde národnej obnovy, pričom majetok Nemcov a Maďarov na Slovensku sa ešte pred prijatím tohto dekrétu dostal do národnej správy na základe nariadenia SNR č. 50/1945 Zb. o národných správach,

Strata občianstva a odsunupraviť | upraviť zdroj

• Na základe ústavného dekrétu prezidenta republiky č. 33/1945 Sb. z 2. augusta 1945 o úprave československého štátneho občianstva osôb nemeckej a maďarskej národnosti, mohli títo stratiť československé štátneho občianstva.^[23] Týkalo sa to Nemcov a Maďarov (na území ČSR), ktorí podľa predpisov cudzej okupačnej moci nadobudli nemecké alebo maďarské občianstvo, čím dňom jeho nadubudnutia stratili československé občianstvo. Dekrét sa naopak nevzťahoval na tých Nemcov a Maďarov, ktorí sa v dobe zvýšeného ohrozenia republiky úradne prihlásili za Čechov a Slovákov. Dekrét bol zrušený Zákonom č. 194/1949 Sb., o nabývání a pozbývání československého státního občanství^[24]. Z pohľadu súčasťou problematiky štátneho občianstva špecifikom na Slovensku bola reslovakizácia.
• Práve tento dekrét z 2. augusta 1945 podľa historikov vytvoril predpoklad pre budúci odsun, počas ktorého opustili Československo zhruba tri milióny Nemcov. Hoci sa o Benešových dekrétoch hovorí predovšetkým v súvislosti s odsunom obyvateľstva, jeho samotného sa žiadny dekrét priamo netýkal. Povojnovým usporiadaním sa zaoberala začiatkom augusta 1945 postupimská konferencia víťazných mocností a tie sa v spoločnom komuniké zhodli, že "bude potrebné pristúpiť k prevedeniu obyvateľstiev nemeckých zostávajúcich v Poľsku, Československu a Maďarsku do Nemecka". V rovnaký deň potom prezident Beneš podpísal dokument číslo 33/1945 o odobratí československého občianstva.^[25] Výnimku dostali ľudia, ktorí "zostali verní Československej republike, nikdy sa neprevinili proti národom českému a slovenskému a buď sa činne zúčastnili boja za jej oslobodenie, alebo trpeli pod nacistickým alebo fašistickým terorom". Kto si chcel byť isté že nebude odsunutý, musel do šiestich mesiacov podať žiadosť (potvrdzujúcu vernosť) u príslušného okresného národného výboru alebo u zastupiteľského úradu (pokiaľ býval v cudzine). O žiadosti potom rozhodoval krajský výbor na návrh okresného výboru.^[25]

Dekréty a retribučné, ľudové súdnictvoupraviť | upraviť zdroj

Dekréty a pozemková reformaupraviť | upraviť zdroj

Dekréty a znárodňovanie ťažby nerastných surovín, priemyslu a peňažníctvaupraviť | upraviť zdroj

Zoznam dekrétovupraviť | upraviť zdroj

Dekréty boli vydávané len v češtine a pod českými názvami. Nižšie sú uvedené doslovné slovenské preklady názvov dekrétov.

Dekréty vydané v londýnskom exile v Úradnom vestníku československomupraviť | upraviť zdroj

Ročník 1940upraviť | upraviť zdroj

• ústavný dekrét prezidenta republiky zo dňa 21. júla 1940 o ustanovení Štátnej rady ako poradného zboru dočasného štátneho zriadenia Československej republiky,
• ústavný dekrét prezidenta republiky zo dňa 15. októbra 1940 o dočasnom výkone moci zákonodarnej,
• dekrét prezidenta republiky zo dňa 26. októbra 1940, ktorým sa upravuje verejné vyhlásenie novovydávaných právnych ustanovení československej vlády,
• dekrét prezidenta republiky zo dňa 26. októbra 1940 o československých poľných súdoch.

Ročník 1941upraviť | upraviť zdroj

• dekrét prezidenta republiky zo dňa 23. apríla 1941, ktorým sa vláda zmocňuje, aby prevzala štátnu záruku za vklady vložené u „Sporiteľne československého vojska v zahraničí“,
• dekrét prezidenta republiky zo dňa 12. augusta 1941, ktorým sa stanoví štátny rozpočet na rok 1941,
• dekrét prezidenta republiky zo dňa 13. augusta 1941 o ustanovovaní a o služobných i platových pomeroch zamestnancov Československej republiky v zahraničí,
• dekrét prezidenta republiky zo dňa 14. augusta 1941 o zaopatrení vojenských osôb prepustených alebo preložených z činnej služby vojenskej v zahraničí a ich rodinných príslušníkoch v oblasti sterlingovej meny,
• dekrét prezidenta republiky zo dňa 13. novembra 1941 o zriadení ministerstva pre hospodársku obnovu Československej republiky,
• ústavný dekrét prezidenta republiky zo dňa 24. novembra 1941, ktorým sa mení ústavný dekrét prezidenta republiky zo dňa 21. júla 1940 č. 1 Úr. vest. čs. o ustanovení Štátnej rady ako poradného zboru dočasného štátneho zriadenia Československej republiky,
• dekrét prezidenta republiky zo dňa 30. decembra 1941, ktorým sa stanoví štátny rozpočet na rok 1942.

Ročník 1942upraviť | upraviť zdroj

• dekrét prezidenta republiky zo dňa 28. februára 1942 o sprosťovaní výkonu služby vojenských gážistov u Československej armády v zahraničí,
• dekrét prezidenta republiky zo dňa 28. februára 1942, ktorým sa upravuje dovolenka vojenských gážistov z povolania, uvoľnených vo vojenskom záujme pre zvláštne úlohy mimo rámec Československej brannej moci v zahraničí,
• dekrét prezidenta republiky zo dňa 13. mája 1942 o organizácii Československej brannej moci na území Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska,
• dekrét prezidenta republiky zo dňa 13. augusta 1942, ktorým sa dopĺňa organizácia Československej brannej moci na území Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska,
• dekrét prezidenta republiky zo dňa 15. októbra 1942, ktorým sa stanoví dodatok k štátnemu rozpočtu na rok 1942,
• ústavný dekrét prezidenta republiky zo dňa 27. októbra 1942, ktorým sa mení ústavný dekrét prezidenta republiky zo dňa 21. júla 1940 č. 1 Úr. vest. čs. o ustavení Štátnej rady ako poradného zboru dočasného štátneho zriadenia Československej republiky v znení ústavného dekrétu prezidenta republiky zo dňa 24. novembra 1941 č. 3 ex 1942 Úr. vest. čs.,
• dekrét prezidenta republiky zo dňa 8. decembra 1942 o dokončení lekárskeho štúdia záverečnými skúškami a o promóciách československých doktorov všeobecného lekárstva vo Veľkej Británii,
• dekrét prezidenta republiky zo dňa 31. decembra 1942, ktorým sa stanoví štátny rozpočet na rok 1943.

Ročník 1943upraviť | upraviť zdroj

• dekrét prezidenta republiky zo dňa 21. októbra 1943, ktorým sa stanoví dodatok k štátnemu rozpočtu na rok 1943,

Ročník 1944upraviť | upraviť zdroj

• dekrét prezidenta republiky zo dňa 10. februára 1944, ktorým sa stanoví štátny rozpočet na rok 1944,

Ročník 1945upraviť | upraviť zdroj

Dekréty vydané v oslobodenej ČSR a vyhlásené v Zbierke zákonov a nariadení republiky Československejupraviť | upraviť zdroj

• ústavný dekrét prezidenta republiky zo dňa 2. apríla 1945 o novej organizácii vlády a ministerstiev v dobe prechodnej,

Poznámkyupraviť | upraviť zdroj

1. ↑ Od 22. novembra 1938 bol oficiálnym názvom štátu Česko-Slovenská republika, tzn. v písaní názvu štátu sa uplatnil spojovník. Ten vyjadroval autonómne postavenie Slovenska v rámci republiky.
2. ↑ V intenciách autorov opatrenai išlo o územie odstúpené na základe mníchovskej dohody, ale ustanovenia opatrenia sa v konečnom dôsledku dotkli aj území odstúpených Maďarsku (pozri prvá viedenská arbitráž z 22. novembra 1938) a Poľsku.
3. ↑ Na základe §§ 56 – 58 ústavy prezidenta republiky volilo NZ, pričom pre platnosť voľby bola potrebná prítomnosť nadpolovičnej väčšiny celkového počtu členov Poslaneckej snemovne i Senátu NZ a súhlas kvalifikovanej, trojpätinovej väčšiny prítomných členov NZ. Volebné obdobie trvalo sedem rokov.

Referencieupraviť | upraviť zdroj

Použitá literatúraupraviť | upraviť zdroj

• Jech, Karel; Kaplan, Karel, edi. (2002), Dekrety prezidenta republiky 1940 – 1945 : Dokumenty (2. vyd.), Brno: Nakladatelství Doplněk, str. 7-43, ISBN 8072391151 
• Jech, Karel (2004), „K uzákonění dekrétů prezidenta republiky z let 1940 – 1945“, in Šutaj, Štefan, Dekréty Edvarda Beneša v povojnovom období, Prešov: UNIVERSUM, str. 27-34, ISBN 80-89046-21-5 
• Pavlíček, Václav (2002), „Dekrety prezidenta republiky“, in Jech, Karel; Kaplan, Karel, Dekrety prezidenta republiky 1940 – 1945 : Dokumenty (2. vyd.), Brno: Nakladatelství Doplněk, str. 7-43, ISBN 8072391151