Masaker v Sklenom sa udial 21. septembra 1944 v turčianskej obci Sklené (nem. Glaserhau). Po obsadení tejto etnicky nemeckej obce v oblasti v Hauerland partizánmi počas Slovenského národného povstania bolo zastrelených 187 nemecky hovoriacich mužov. Partizáni patrili k 3. rote, 8. (Leninskému) oddielu 1. československej brigády J. V. Stalina,^[1] ktorí 20. septembra obsadili Sklené a konali na základe ústneho rozkazu veliteľa sovietskeho výcvikového dôstojníka, vtedy 27-ročného, Leonida Nikolajeviča Slavkina^{[Poznámka 1]} (* 1916 vo Vladivostoku, † 1971 v Zaporoží, dnešná Ukrajina).^[2]

Priebeh

V obci Sklené pred druhou svetovou vojnou bola väčšina (2 600 zo 4 500) obyvateľov nemeckej národnosti. Počas vojny časť z nich aktívne spolupracovala s Nemeckom.^{[chýba zdroj} Pod velením sovietskych veliteľov obsadili partizáni v noci z 20. na 21. septembra 1944 obec a mužov vo veku 16 – 60 rokov sústredili v škole.^[3]

Pod zámienkou kopania zákopov všetci nemeckí muži vo veku od 16 do 60 rokov (podľa slovenského historika Ďuricu^[4] prevažne nemeckej národnosti zo Skleného vo veku 16 až 59 rokov) sa museli na príkaz partizánov zhromaždiť skoro ráno s lopatami na námestí. Skupina bola potom odvedená na stanicu a naložená do niekoľkých železničných vozňov. Vlakom boli prevezení na vlečku (slepú koľaj) asi dva kilometre za obcou na miesto pred „Ebener Wald“,^[2] Rovná hora (súradnice 48°47′37″S 18°50′36″V / 48,793556°S 18,843389°V / 48.793556; 18.843389),^[3] dnes na mapách ako „Les na Rovine“.^[5] V súčasnosti je tam pamätník.^[3] Na cintoríne (pravdepodobne na inom mieste)^[3] bol drevený kríž v roku 1994 nahradený pomníkom.^[3]

Asi 25 mužov muselo v neďalekom lese vykopať jamu 8 m dlhú, 1,50 m širokú a hlbokú 60 cm. Po tom, sa museli natlačiť do jamy a boli zastrelení guľometmi.^[2]

Hrob a pamätník

Potom bola aj väčšina ostatných mužov zastrelená a len málokomu sa podarilo utiecť do lesa. Mŕtvi zostali niekoľko dní ležať na poli a pochovali ich príbuzní v masovom hrobe na okraji lesa až po odchode partizánov^[2] (podľa iných zdrojov masaker hneď na druhý deň 22. septembra 1944 vyšetrovali četníci z Hornej Štubne, ale nedospeli k jednoznačnému záveru).^[6]

Tí, ktorí prežili

Streľať začali väzňov z posledného vagóna. Vďaka učiteľovi Josefovi Striczovi sa podarilo odviesť 63 mužov z prvého vagóna do Slovenskej Ľupče a tak ich zachrániť. (Boli potom tiež považovaní za mŕtvych, kým sa vrátili).^[7]

Medzi preživšími a teda aj svedkami masakru bol miestny pán farár Msgr. Josef Pöss, ktorý hneď po začatí streľby spadol a prežil s miernymi strelnými poraneniami medzi mŕtvymi. Neskôr sa stal dekanom vo Württembergu.

Masaker by si pravdepodobne vyžiadal ešte oveľa viac obetí, avšak väčšina Nemcov z obce tradične od jari do jesene boli na sezónnych prácach v Rakúsku.^[8]

Ďalšie akcie proti Nemcom

Bližšie informácie v hlavnom článku: Vojnové zločiny na území Slovenska počas druhej svetovej vojny#Zločiny spáchané povstaleckou armádou a partizánmi

Masaker v Sklenom je najväčší známy z viacerých podobných akcií proti Karpatským Nemcom v období od konca augusta do konca septembra 1944. Podobné avšak rozsahom menšie masakre sa odohrali na území súčasného Slovenska aj vo^[2]:

• Veľkom Poli / Hochwies a Píle/Paulisch (spolu 85 mŕtvych),
• Ružomberku / Rosenberg im Waagtal (27. augusta 1944, 146 mŕtvych),
• Banskej Štiavnici / Schemnitz,
• Banskej Bystrici / Neusohl, Handlovej / Krickerhau (viac ako 80 mŕtvych),
• Nitrianskom Pravne (vtedy Nemecké Pravno, nemecky Deutsch-Proben, 30 mŕtvych),
• v Sklabini (130 mŕtvych), podľa iných zdrojov: nemecká komisia v novembri 1944 exhumovala 140 mŕtvol,...^[9] z ktorých minimálne sto bolo príslušníkov nemeckej menšiny a ďalších stúpencov a funkcionárov režimu (členovia alebo funkcionármi HSĽS alebo HG).^[10]
• v (Slovenskej) Partizánskej Ľupči / Deutsch-Lipsch (32 mŕtvych),
• Kunešov / Kunschhau (69 mŕtvych) a na iných miestach.

Celkovo malo byť na území Slovenska viac ako 600 mŕtvych Nemcov, čo bolo predohrou k úteku karpatských Nemcov zo Slovenska.^[2]

Vyrovnanie sa

Vyšetrovanie tohto zločinu najprv prerušili boje a neskôr i tabuizovanie počas vlády KSČ, takže vinníci zostali nepotrestaní.^[11]

V roku 1993 uskutočnila skupina vojenských historikov prieskum na mieste činu a zdokumentovala výpovede viacerých žijúcich pamätníkov. Niekdajší riaditeľ Vojenského historického ústavu v Bratislave Pavel Šimunič zhrnul zistenia skupiny do štyroch bodov: „Prvý – stalo sa to, druhý – nemalo sa to stať, tretí – nebola to plánovaná masakra, štvrtý – išlo o zjavné porušenie vojnového práva.“^[6]

Aktivisti za občianske práva, najmä Josef Stricz, sa snažili riešiť túto masovú vraždu. Od roku 1994 sa na mieste masakru nachádza pamätník. V archíve Múzea Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici (nemecky Neusohl) boli zaznamenané výpovede šiestich vrahov o ich činnosti a činnosti počas celého obdobia povstania.^[8] Koncom deväťdesiatych rokov sa začalo policajné vyšetrovanie, ale bolo zastavené bez súdneho procesu, pretože hlavný podozrivý Leonid N. Slavkin zomrel už v roku 1971.

V roku 2004 sa na podnet niekoľkých pozostalých obetí obnovilo policajné vyšetrovanie prípadu. Ukázalo sa totiž, že masaker hneď na druhý deň 22. septembra 1944 vyšetrovali četníci z Hornej Štubne, ale nedospeli k jednoznačnému záveru. V auguste 1945 podali svoje svedectvá aj niektorí priami aktéri zásahu v Sklenom, bývali partizáni^[6] (v nemeckej verzii vyššie uvedení ako vrahovia).

Pozri aj

• Koncentračný tábor Nováky
• Lager Deutschendorf (Poprad) na Spiši
• Lager Engerau (Petržalka)

Literatúra

• Bundesministerium für Vertriebene, Flüchtlinge und Kriegsgeschädigte Hg. & Theodor Schieder (Bearb.): Dokumentation zur Vertreibung der Deutschen aus Ost-Mitteleuropa. Bd. 4, 1–2: Die Vertreibung der deutschen Bevölkerung aus der Tschechoslowakei. Bonn 1957. (nemecky) (Spolkové ministerstvo pre vysídlené osoby, utečencov a obete vojny Hg. & Theodor Schieder (arr. ): Dokumentácia o vyhostení Nemcov z východnej strednej Európy . 4, 1-2: Vyhostenie nemeckého obyvateľstva z Československa . Bonn 1957) ^[12]
• Johann Grossmann, Johann Daubner: Glaserhau. Ein deutsches Dorf im Hauerland. 2., überarb. Aufl. Schwäbisch Gmünd 1986. (nemecky)
• Silvestra Stric: Josef Stricz bojovník za Glaserhau. Pripomienka môjmu otcovi. S početnými ilustráciami a faksimiles vydavateľ: Slovenské národné múzeum, 2003. Silvester Stric: Josef Stricz der Kämpfer für Glaserhau. Erinnerungsschrift an meinen Vater. Mit zahlreichen Abbildungen und Faksimiles, Herausgeber: Slovenske Narodne Museum, 2003.

Poznámka

1. ↑ Леонид Николаевич Славкин

Referencie