Milan Hodža
Úradujúci prezident Československej republiky
V úrade 14. december 1935 – 18. december 1935
Tomáš Garrigue Masaryk Edvard Beneš
10. predseda vlády Československej republiky
V úrade 5. november 1935 – 22. september 1938
Jan Malypetr Jan Syrový
Biografické údaje
Narodenie	1. február 1878 Sučany, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie	27. jún 1944 (66 rokov) Clearwater, Florida, USA
Politická strana	SNS RSZML (1922-1929)
Národnosť	Slovák
Vierovyznanie	evanjelik
Rodina
Manželka	Irena Pivková
Odkazy
	Milan Hodža (multimediálne súbory)
Politický portál  Biografický portál

Milan Hodža (* 1. február 1878, Sučany, Rakúsko-Uhorsko^[1] – † 27. jún 1944, Clearwater, USA) bol slovenský politik, štátnik a publicista. Bol úradujúci prezident Česko-slovenskej republiky, jedenásty predseda vlády Česko-Slovenska (prvý slovenský) a viackrát minister. Syn Ondreja Hodžu, brat Jána Miloslava Hodžu a synovec Michala Miloslava Hodžu.

Životopis

Pred 1918

Milan Hodža sa narodil na evanjelickej fare v Sučanoch (otec Ondrej, matka Klementína, rodená Plechová) a dostal výborné vzdelanie. Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici (1888 – 1890), v Šoproni (1890 – 1894) a v Sibiu (Rumunsko), 1896 kde maturoval. Právo študoval v Budapešti a Kluži (1896 – 1900) a filozofiu vo Viedni (1916 – 1918). Roku 1918 PhDr., 1921 univ. prof., JUDr.h.c. Všeobecné i špecializované vedomosti, znalosti rečí (ovládal sedem jazykov – maďarský, nemecký, anglický, francúzsky, rumunský, srbochorvátsky, poľský), talent, pracovitosť i odvaha ho vo všetkých oblastiach, v ktorých pracoval, viedli k úspechom. Bolo tomu tak najmä v žurnalistike a v politike.

Busta Milana Hodžu v Sučanoch

Ešte za Rakúsko-Uhorska pracoval ako redaktor v Abendblatte, Slovenskom denníku (ktorý založil v roku 1910), Slovenskom týždenníku (ktorý založil v roku 1903 a bol jeho redaktorom do roku 1914), redigoval aj mesačník Naša zástava, spolupracoval s ďalšími periodikami, najmä s Hlasom. Pracoval tiež v rakúskej tlačovej kancelárii vo Viedni.
V roku 1905 bol zvolený za poslanca uhorského snemu za volebný obvod v Kulpíne, (dnešné Srbsko, časť Vojvodina). Mal kontakty aj na panovnícky dvor, osobitne na následníka trónu Františka Ferdinanda d´Este, (bol mu poradcom v tzv. Belvederskej dielni, ktorá plánovala prestavbu monarchie na federálne spojené štáty stredoeurópske, kde by všetky národy mali svoju vlastnú autonómiu a zároveň by sa podieľali na vládnutí v ríši) i posledného cisára Karola. Za Rakúsko-Uhorska pôsobil v rámci Slovenskej národnej strany, neskôr sa usiloval o vytvorenie agrárnej strany, ale začala sa I. svetová vojna a tento zámer sa mu splniť nepodarilo. Po zhodnotení nemožnosti zreformovania monarchie prispel roku 1918 k spísaniu tzv. Martinskej deklarácie, ktorá presadzovala spojenie Slovenska a Česka v česko-slovenskom štáte. Po vzniku ČSR patril k politickým špičkám Slovenska, tiež ako vedúci činiteľ agrárnej strany na Slovensku, neskôr Republikánskej strany poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu.

1918 – 1938

Bol poslancom Národného zhromaždenia po celú existenciu prvej ČSR aj ministrom viacerých rezortov v mnohých vládach; postupne viedol ministerstvá:

• minister unifikácie zákonov (1919 – 1920)
• minister poľnohospodárstva (1922 – 1925)
• minister školstva (1926 – 1929)
• minister poľnohospodárstva (1932 – 1934)
• predseda vlády - ministerský predseda (1935 – 1938), od 18. decembra 1935 do 29. februára 1936 bol aj krátkodobo minister zahraničných vecí

Vymenovaný za profesora novodobých dejín na UK v Bratislave (1921).

Ako sociálno-filozoficky orientovaný mysliteľ rozpoznal (ako jeden z mála) veľké nebezpečenstvá, ktoré vtedy tiahli Európou – ako z ruského boľševizmu, tak aj z nemeckého národného socializmu. Odmietal sa orientovať na ktorúkoľvek z týchto strán a vyzýval na „hrádzu“ a obranu voči nim vo forme užšej spolupráce krajín strednej Európy. Najskôr to bola tzv. Malá dohoda, potom roku 1936 Dunajský plán, pre ktorý sa neskôr ujal názov Hodžov plán. Išlo o utvorenie homogénneho hospodárskeho priestoru v strednej Európe odstránením colných bariér a zriadením zóny voľného obchodu („od Gdanska po Solún“). Takisto kládol dôležitosť na to, aby sa týchto iniciatív držalo Česko-Slovensko – z dôvodu svojej tradície demokracie, občianskych slobôd a hospodárskeho pokroku (…ak sa "nebudeme usilovať o strednú Európu, tak to urobí so svojimi protektormi Maďarsko. Nie je nám ľahostajné, či strednú Európu sformuje naša priemyselná a poľnohospodárska demokracia a či maďarský aristokratizmus“). Jeho plány nakoniec stroskotali – z veľkej časti kvôli preváženiu partikulárnych záujmov a revanšistických ambícií (napríklad zámer anulovať Trianon) nad naozajstnými národnými záujmami národov strednej Európy.

V slovenskom agrárnom hnutí sa Hodža postupne prepracoval na vedúce miesto, keď postupne z jej vedenia vytlačil svojho konkurenta Vavra Šrobára. V júni 1922 sa strana spojila s českou agrárnou stranou a pokračovala pod názvom Republikánska strana poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu, v ktorej Hodža zaujímal vedúce pozície. Potom, ako sa prevalili jeho úplatkárske aféry (vyňatie veľkostatkov bulharských princov z pozemkovej reformy a sanácia družstevnej centrály v Sofii za 100 tis. leva) na priamy pokyn prezidenta Masaryka 20.2.1929 abdikoval z politických funkcií a utiahol sa do Tatranskej Polianky.

Do politiky sa onedlho vrátil a opäť zasadol do kresla ministra poľnohospodárstva. Vrcholom jeho politického pôsobenia bol post ministerského predsedu ČSR v rokoch 1935 až 1938. Po svojom nástupe do funkcie vyhlásil: Mám ambíciu za svojho života vyriešiť slovenský problém, čo sa mu však nepodarilo – už prvé veľké rokovanie s ľudákmi v r. 1936 stroskotalo.

1. januára 1938 obnovil vydávanie novín "Slovenský hlas" (pod redakciou Dr. J. Rudinského). V agrárnej strane sa zdvihla vlna odporu nielen preto, lebo ich dal tlačiť nie v novej tlačiarni agrárnej strany v Bratislave, ale v Žiline, ale hlavne preto, lebo bol citeľný Hodžov odklon od idey česko-slovenskej národnej jednoty smerom k hlásaniu svojbytnosti slovenského národa. Treba uviesť, že ako predseda vlády mal ostré spory s prezidentom Edvardom Benešom. A tieto spory pokračovali aj po rozbití ČSR.

30. januára 1938 mu bolo udelené čestné občianstvo v obci Rebrín (časť terajšej obce Zemplínska Široká).

Činnosť M. Hodžu v čase Mníchova (september 1938)

Mníchovská dohoda bola podpísaná 30. septembra 1938. V decembri roku 1940 bol publikovaný vo francúzskej tlači telegram, ktorý poslal v noci 20.9.1938 francúzsky veľvyslanec Delacroix o svojom rokovaní s M. Hodžom:

Právě mne k sobě povolal ministerský předseda. Prohlásil – řekl mi, že v souhlase s prezidentem republiky – že kdybych ještě v noci prohlásil panu Benešovi, že v případě války Německa s Československem kvůli sudetským Němcům by Francie v důsledku svých závazků k Anglii nešla do boje, ministerský předseda by ihned svolal vládu, jejíž všichni Členové se již dohodli s prezidentem republiky a s ním samým, že se podrobí.

Československé vedoucí kruhy potřebují tohoto krytí, aby mohly přijmout francouzskoanglický návrh. Jsou si jisty armádou, jejíž velitelé prohlásili, že konflikt samotného Československa s Německem by byl sebevraždou. Pan Hodža prohlašuje, že demarše, kterou navrhuje, je jedinou možností, jak zachránit mír. Přeje si, aby všechno bylo skončeno pokud možno do půlnoci nebo rozhodně během noci. Předseda vlády učiní totéž sdělení anglickému vyslanci.^[2]

Telegram publikovaný vo francúzskej tlači vzbudil doma i v zahraničí veľký rozruch. Otázka sa otvorila aj na zasadnutí exilovej vlády v Londýne 6.2.1941: Členové vlády soudili, že kdyby se prokázalo, že Hodža si nátlak z Paříže objednal, byla by to velezrada.^[3]

Po roku 1938

M. Hodža na jeseň 1938 opustil Česko-Slovensko a usadil sa najskôr vo Francúzsku (istý čas strávil po vyčerpávajúcich hektických dňoch na liečení vo Švajčiarsku). V tom čase budil rozpaky fakt, že Hodža nevystúpil v zahraničí so žiadnym verejným protestom proti okupácii Čiech a Moravy Nemeckom. Očakávalo sa, že rovnako ako prvý Čech v exile – Beneš, odsúdi okupáciu i prvý Slovák v exile – Hodža, najmä keď išlo o posledného ministerského predsedu ČSR pred Mníchovom.

Keď v novembri 1939 vznikla v Paríži Slovenská národná rada, ako vrcholný orgán slovenského zahraničného odboja, jej predsedom sa stal Milan Hodža. Už v tom čase bol za obnovenie ČSR, ale na zásade práva Slovákov starať sa o svoje veci samostatne, s výnimkou sfér zahraničnej politiky, vojska, financií, obchodu a dopravy, kde sa malo postupovať spoločne. E. Beneš sa postavil nielen proti M. Hodžovi, ale i proti parížskej SNR. Zo sporu o vedenie vyšiel víťazne Dr. E. Beneš.

Milan Hodža od roku 1941 pôsobil v USA. Aktivizoval sa v krajanských spolkoch. Načrtával projekt, aby po porážke nacistov vznikla v strednej Európe konfederácia podunajských štátov. Táto konfederácia mala mať čo najtesnejšie styky s USA, keď správne predpokladal, že rozhodujúcou silou v tejto krutej vojne a po nej sa stane takto vojensky a priemyslovo mohutná veľmoc, ktorá bola navyše vzorom aj v uplatňovaní demokracie.

Milan Hodža bol aj novinár. Jeho články a polemiky vyšli knižne v 7 zväzkoch. No vydal aj iné knižné diela. Jeho kniha „Federation in Central Europe“ (Londýn, 1942) vyšla v roku 1997 v slovenskom jazyku.

Dr. Milan Hodža zomrel 27. júna 1944 v Clearwateri v USA, pochovaný bol na českom cintoríne v Chicagu. Pohrebnú reč mu vtedy predniesol minister zahraničných vecí ČSR Jan Masaryk. Boľ nositeľom najvyšších štátnych vyznamenaní Francúzska (veľkodôstojnícky kríž Légion d'honneur), Poľska, Talianska (Veľkokríž Radu tal. koruny), Juhoslávie a Rumunska (veľkokríž Radu rumunskej koruny). Jeho pozostatky boli 27. júna 2002 prevezené na Slovensko a uložené na Národnom cintoríne v Martine.

Názory a myšlienky

Hrob na Národnom cintoríne v Martine

Hodža konštatoval: „Súčinnosť Slovákov, Srbov a Rumunov v Uhorsku… reprezentovala jediný skutočne demokratický prejav...“ O Malej dohode uviedol, že „bola jedinou šťastnou, pretože historicky zavŕšenou formou povojnovej kooperácie v strednej Európe“. Zaoberal sa tiež zmyslom slovanskej politiky, charakterizoval ju tak, že u stredoeurópskych Slovanov národná myšlienka vyjadrovala zároveň zápas o ľudskú dôstojnosť. Slovanom priznával organizačnú úlohu v medzinárodnej spolupráci. Pripomenul, že „slovanská civilizácia pramenila a orientovala sa na také ideály, ako sú humanitná demokracia, sloboda jednotlivca a národa a sloboda myslenia a vyznania.“ Nabádal: „Nebojme sa ťažkostí v slovanskej spolupráci.“

Pozoruhodná je Hodžova zmienka o návšteve Jána Kollára u Goetheho: Kollár priniesol Goethemu ukážky slovenského folklóru a „Goethe sa poklonil pred tým, čo predstavovalo slovenské ľudové umenie“. S uznaním sa tu Hodža vyslovuje o Martinskej deklarácii z 30. októbra 1918. Projekt slovanskej spolupráce v strednej Európe však Hodža rozšíril na priestor od Gdanska po Solún resp. po Ankaru. Pri koncipovaní vlastnej práce o federácii využil svoje rozsiahle vzdelanie a skúsenosti. Jej rozsiahlu časť predstavujú historické prehľady. Nasleduje vlastný projekt usporiadania federácie (prezident, kancelár, ministri, Kongres, občianstvo atď.), ako aj úvahy o česko-slovenskej demokracii. „Stredoeurópska federácia musí byť baštou národnej a sociálnej bezpečnosti svojich národov“, uviedol Hodža.

Milan Hodža o strednej Európe: „Európska bezpečnosť nemôže stavať iba na západnej demokracii. Jej stavba si vyžaduje ďalšiu spoľahlivú oporu. Je ňou stredná Európa. To isté je i v záujme európskej demokracie. Okrem Západu musí mať silnú podporu aj v strednej Európe. A preto spriaznenosť ak nie totožnosť demokratických ideálov a inštitúcií západnej a stredoeurópskej demokracie poskytuje uspokojujúce vyhliadky.“(Federácia v strednej Európe)

Pozoruhodné sú jeho úvahy o roľníckom stave ako základni demokracie, korigujúcej bezuzdnú hospodársku súťaž. O slovenskom národnom hnutí napísal: „...najmä od roku 1846 vytvorili predstavitelia slovenského národa ako prví v starom Uhorsku reálny náčrt národného programu...“ Otázku národa nechápal izolovane: „Každý národ, veľký či malý, musí prežiť a prežije len vtedy, keď prispeje primeranou časťou k spoločným morálnym a materiálnym hodnotám ľudstva. Schopný národ vyniká až v medzinárodnej súťaži, ale aby mohol vynikať, musí mať morálnu oporu...“

Dielo

Hodžovo dielo medzinárodného významu Federation in Central Europe (prvýkrát vydané v Londýne r. 1942) vyšlo v slovenčine v roku 1997 ako Federácia v strednej Európe. Preklad edične pripravil a úvod k nej napísal historik Pavol Lukáč, znalec Hodžovho diela. Lukáč, radí Hodžu k osobnostiam európskej politiky a uvádza, že „Hodža bazíruje práve na demokratickom charaktere nacionalizmu malých národov a upozorňuje, že bez demokratického charakteru je nacionalizmus ohrozením medzinárodných vzťahov“. Okrem jadra – vlastného diela o federácii, kniha obsahuje prednášky Československo a stredná Európa, Moderný nacionalizmus, memorandum Európa na križovatke ciest a súbor statí pod názvom O regionálnom federalizme.

V praktickom programe stredoeurópskej spolupráce Hodža vychádzal zo skúseností pri spolupráci nemaďarských národností v starom Uhorsku, ktorá pokračovala po 1. svetovej vojne na pôde Malej dohody, česko-slovensko-juhoslovansko-rumunskej aliancie.

• Články, reči, štúdie 1-5, Praha roku 1930 – 1933
• Články, reči, štúdie 6, Bratislava roku 1934

Dokumentárny film o Milanovi Hodžovi pripravila Slovenská televízia Bratislava v roku 1996 v rámci cyklu Idea štátnosti /scenár Alena Bártlová, réžia Fedor Bartko/.

Dielo v elektronickej podobe

• Československý rozkol : príspevky k dejinám slovenčiny. Turčiansky Svätý Martin: ., 1920. 424 s.
• Slovenský rozchod s Maďarmi roku 1918, : dokumentárny výklad o jednaniach Dra Milana Hodžu ako čsl. plnomocníka s Károlyiho maďarskou vládou v listopade a prosinci 1918 o ústup maďarských vojsk zo Slovenska.(Odtisky zo "Slovenského Denníka".). Bratislava: Red. Slov. denníka, 1929. 206 s., príl.
• Dr. Milan Hodža slovenský novinár a československý státnik, 1878-1928. Bratislava: , . 14 s.
• Články, reči, štúdie : Sväzok 1. : Aktivita a demokratizm v slovenskej politike od r.1898 do r. 1906. Praha: Novina, 1930. 631 s.

Osobnosti o Hodžovi

R. W. Seton-Watson, britský historik: „(M. Hodža) sa vymanil skôr než ktokoľvek iný z provincionálneho nazerania a hľadel na slovenský problém v celom jeho rozsahu ako na dôležitú súčasť celej európskej situácie.“

Vavro Šrobár, vo svojej knihe Osvobodené Slovensko obvinil Hodžu z promaďarských postojov v Budapešti v r. 1918^[4]: „Prvé vystúpenie Hodžovo v úlohe zahraničnej politike úplne stroskotalo. Lebo precenil svoje diplomatické schopnosti a neznal ducha evropskej demokracie... Keby bol Hodža býval v tej kritickej dobe pravdivým voči sebe, bol by musel povedať: Nemám práva, nemám splnomocnenia... Ale Hodža privlastnil si moc a právo, ktoré mu nepatrilo kompromitoval Dulu a spoločníkov a nejviac seba...“

De Witt C. Poole, významný americký diplomat a spolupracovník M. Hodžu počas II. svetovej vojny: „Milan Hodža, svojím medzinárodnopolitickým konceptom nepatrí len Slovákom a Čechom. Jeho osoba predstavuje dosiaľ najväčšiu účasť na výstavbe zjednotenej Európy. Hodža patrí teda celej Európe.“

John Foster Dulles, jeden z najvýznamnejších amerických ministrov zahraničných vecí v XX. storočí: „Bol to štátnik, ktorý svojím praktickým chápaním nezávislosti národov predbehol svoju dobu. Dnes si ho s úctou pripomíname pre jeho konštruktívny podiel na zjednotení Európy a medzinárodnom porozumení. Kiež by jeho predstava zjednotenia suverénnych a rovnoprávnych národov vo voľnom združení v záujme vzájomnej bezpečnosti a väčšej prosperity pretrvávala, aby mohla inšpirovať ľudí vyznávajúcich slobodu na oboch stranách železnej opony.“

R. N. Coudenhove-Kalergi, zakladateľ paneurópskeho hnutia a jeden z prvých iniciátorov európskeho zjednotenia k šesťdesiatinám M. Hodžu: „Hodža je zároveň dobrým Slovákom, Čechoslovákom, Stredoeurópanom, Paneurópanom a kozmopolitom. Jeho obraz sveta sa tvorí v sústredených kruhoch, ktoré sa navzájom dopĺňajú, namiesto toho, aby boli vo vzájomných rozporoch. Tak je Slovák Hodža dnes česko-slovenským ministerským predsedom a priekopníkom paneurópskeho agrárneho hnutia a osobnosťou svetového vzdelania.“

Knihy

• HODŽA, Milan. Federácia v strednej Európe : a iné štúdie. Ed. Pavol Lukáč; preklad Petra Bombíková, Stanislava Chrobáková, Jana Plulíková. Vyd. 1. Bratislava : Kalligram, 1997. 360 s. ISBN 80-7149-161-6.

Literatúra

• CAMBEL, Samuel: Štátnik a národohospodár Milan Hodža 1878 – 1944. Bratislava : Veda, 2001. ISBN 80-224-0669-4
• GONĚC, Vladimír - PEKNÍK, Miroslav (eds.): Milan Hodža ako aktér medzinárodných vzťahov. Bratislava : VEDA, vydavateľstvo SAV - Ústav politických vied SAV, 2015. 457 s. ISBN 978-80-224-1491-3
• TAUCHEN, Jaromír: Milan Hodža a jeho koncepce středoevropské integrace. In: Interakce českého a evropského práva. Brno : Masarykova univerzita, 2009, s. 436 – 462. ISBN 978-80-210-4881-2
• TAUCHEN, J. – SCHELLE, K. – VESELÁ, R. – VOJÁČEK, L.: Geschichte von Integrationskonzeptionen in Europa bis 1945. München : Verlag Dr. Hut, 2009. 115 s. ISBN 978-3-86853-065-0
• Slovenský biografický slovník

Referencie

1. ↑ Záznam o narodení a krste v matrike evanjelického cirkevného zboru Sučany; záznam č. 21
2. ↑ Gringoire Paríž 19. 12. 1940, tiež: Munich, Prologue to Tragedy by John W. Wheeler Bennet, Duell, Sloan and Pearce, New York 1948, s. 121
3. ↑ Ladislav Karel Feierabend, Politické vzpomínky I. (Atlantis Brno 1994) str. 175
4. ↑ Vavro Šrobár, Osvobodené Slovensko (Čin Praha 1928) str. 328

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Milan Hodža

Externé odkazy

• Úvaha o Hodžovom odkaze