Niektorý z redaktorov požiadal o revíziu tohto článku. Prosím, opravte a zlepšite tento článok. Po úprave článku môžete túto poznámku odstrániť. Overiť žargón, odborné výrazy a doplniť zdroje

Parašutista padajúci na modernom riaditeľnom padáku

Parašutizmus (iné názvy: parašutistika, výsadkárstvo, ako šport aj: parašutistický šport, výsadkársky šport, športový parašutizmus) je činnosť spočívajúca v opustení lietadla, balónu alebo helikoptérou v dostatočnej výške nad zemou a rýchlom ale bezpečnom návrate na zem s využitím zemskej príťažlivosti a padáku na bezpečné spomalenie pádu počas poslednej fázy zostupu^{[chýba zdroj}. Táto činnosť môže ale nemusí byť spojená s voľným pádom parašutistu počas časového intervalu, v ktorom ešte nebol padák otvorený.

Dejiny parašutizmu

Snahu o bezpečný zoskok z väčšej výšky dosvedčuje už návrh padáku pevnej konštrukcie od Leonarda da Vinci. Prvý zaznamenaný zoskok bol v roku 1783, keď Francúz Louis-Sebastien Lenormand, zoskočil pomocou padáku pevnej dáždnikovej konštrukcie z budovy observatória Montpellier a pristál bez nehody. Práve on nazval padák „le parachute“, z gréckeho slova „para“ (proti) a francúzskeho slova „chute“ (padať). Skutočná história parašutizmu začína prvým úspešným zoskokom na padáku s voľnou konštrukciou, ktorý absolvoval André-Jacques Garnerin z teplovzdušného balónu v roku 1797. Prakticky sa však parašutizmus rozšíril až počas prvej svetovej vojny, Alessandro Tandura bol prvým parašutistom pri úspešnom zoskoku zo špeciálne upraveného lietadla počas vojenskej špionážnej akcie v noci z 8. na 9. augusta 1918 v severnom Taliansku v okolí rieky Piavy. Požiadavky na prakticky využiteľný padák narástli po rozšírení motorového lietania v dvadsiatych rokoch 20. storočia. V tomto období slovenský vynálezca Štefan Banič nechal patentovať svoj upravený model padáku – U.S. Patent číslo 1,108,484. Na Slovensku sa prvé zoskoky z lietadla uskutočnili počas leteckého dňa na letisku v Nitre 3.októbra 1920. Zoskok predviedol vojenský pilot z výšky 3000 metrov ako ukážku záchrany pilota z horiaceho lietadla.^[1] Po druhej svetovej vojne – v ktorej sa parašutizmus stal bežným nástrojom nielen pri záchrane zostrelených letcov, ale tiež prostriedkom dopravy zásob a vojska – sa zásluhou vyradených vojenských parašutistov, ktorí si túto činnosť v armáde obľúbili, stal z parašutizmu civilný šport. Prvé športové súťaže sa datujú do tridsiatych rokov 20. storočia a v roku 1952 sa parašutizmus stal medzinárodným športom.

Vojenský parašutista počas výsadku na guľových padákoch nad Dakarom, Senegal

Využitie

Profesionálne využitie parašutizmu je hlavne v armádach (výsadkári), prípadne pri hasení rozsiahlych lesných požiarov. Veľký rozmach však zaznamenal parašutizmus ako šport a ako príležitostná rekreačná adrenalínová aktivita (tandemové zoskoky).

Zoskok

Parašutista okamžite po vyskočení s výťažným lanom

Výbava parašutistu obsahuje hlavný a záložný padák a postroj. Hlavný padák je najčastejšie typu krídlo (lepšia manévrovateľnosť), záložný padák je tiež krídlo alebo guľatý. Výšku si parašutista sleduje výškomerom. Nutnou výbavou je prilba a pevná obuv.

Výškomer pre parašutistu

Zoskoky prebiehajú na padákoch s automatickým otvorením pomocou výťažného lana okamžite po opustení lietadla alebo vrtuľníku (v min. výške 700 metrov nad zemou) a bez voľného pádu, alebo metódou voľného pádu z väčšej výšky (min. 1 000 metrov nad zemou, často až okolo 4 000 metrov). Pri zoskoku v nižšej výške si parašutista otvára padák skoro okamžite, z vyšších výšok môže padať voľným pádom až minútu pred otvorením padáku. Vo väčších výškach ako 4 200 m ani nie je možné kvôli nižšiemu odporu redšieho vzduchu padák spoľahlivo otvoriť, parašutista ho potom obvykle otvára vo výške asi 1 500 metrov.

Ak prebieha výsadok z lietadla, toto pred výsadkom spomalí. Po výskoku ešte niekoľko sekúnd pretrváva zotrvačná dopredná rýchlosť, až neskôr prevláda pôsobenie gravitácie. Kvôli tomuto efektu nezažíva parašutista až taký vzrušujúci pocit ako pri zoskoku z helikoptéry visiacej na mieste alebo z balónu. Parašutista kontroluje voľný pád zmenou svojej polohy a v prsnej polohe ležmo dosahuje hraničnú rýchlosť pádu okolo 190 km/h, pri polohe v stoji alebo hlavou dole až 240 – 320 km/h v závislosti od výšky výsadku. Najčastejšie používaná je stabilizačná prsná poloha, v ktorej aj dochádza k bezpečnému otvoreniu padáku.

Hlavný padák sa najčastejšie otvára pomocou malého výťažného padáčika, ktorým sa ako prvá uvoľní uzatváracia spona postroja. Z postroja je potom vytiahnutý kontajner padáku, z ktorého sa postupne odmotávajú šnúry. Až po rozvinutí celej dĺžky šnúr dôjde k otvoreniu kontajneru a vytiahnutiu vrchlíka padáku. Ten sa potom rozbalí a postupne nafukuje vzduchom. Otváranie padáku je pozvoľné, aby došlo k plynulému zabrzdeniu pádu. Športové padáky sa otvárajú niekoľko sekúnd, so stratou výšky okolo 150 – 300 metrov.

V prípade poruchy na hlavnom padáku musí mať parašutista dostatok času k posúdeniu a riešeniu vzniknutej situácie. V prípade neodstraniteľnosti vzniknutej poruchy sa situácia rieši odhodením hlavného padáku a následným (automatickým alebo ručným) otvorením záložného padáku. Odhodenie hlavného padáku je možné až do výšky cca 300 – 500 metrov nad zemou, potom už sa rozhodne neodporúča.

Pristátie na padáku s dobre viditeľným výťažným padáčikom (červenej farby)

Na pristátie si parašutista vyberá vhodný voľný a prehľadný terén bez prekážok. Tie sú nebezpečné nielen pre samotné pristátie, ale aj vytváraním vzdušných turbulencií. Zásadne sa pristáva proti vetru, čím sa brzdí dopredná rýchlosť padáku voči zemi. Pre zistenie sily a smeru vetra sú v miestach pristátia umiestnené veterné rukávy. Vo výške asi 5 metrov začína parašutista pomaly a plynule brzdiť padák sťahovaním riadiacich šnúr. Tým mení profil padáku a zvyšuje vztlak. Pristáva na zabrzdenom padáku, keď sa klesajúca a dopredná rýchlosť (pri padáku typu krídlo) zníži na nulu. Skúsený parašutista dokáže pristáť veľmi presne, čo sa využíva aj v športovej disciplíne na presnosť pristátia. Pri guľovom padáku je miesto pristátia dané viac-menej pilotom lietadla, parašutista dokáže len korigovať padák tak, aby sa vyhol prípadným prekážkam. Dopad pri guľovom padáku je veľmi tvrdý a parašutista ho zakončuje prevedením nacvičeného parakotúľu, čím prenesie energiu pádu do bočného pohybu.

Súčasné padákové komplety už spĺňajú náročné medzinárodné normy na bezpečnosť a spoľahlivosť použitých materiálov a konštrukcií. Väčšina úrazov sa stáva chybou pilota, precenením vlastných schopností alebo podcenením okolitých vplyvov. Väčšina dnešných padákových kompletov je navyše vybavená bezpečnostným zariadením AAD (Automatic Activation Device), toto zariadenie sleduje aktuálnu výšku a rýchlosť klesania a v prípade vyhodnotenia kritickej situácie automaticky otvára záložný padák.

Parašutisti vo formácii disciplíny RW

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Parašutizmus na českej Wikipédii a Parachuting na anglickej Wikipédii.

Referencie

1. ↑ Mgr. Miroslav PECKO, História Žiliny - Z dejín letectva a parašutizmu v Žiline, 2005