Starší vojenský kruhový padák

Padák je „zariadenie na zmenšenie rýchlosti telesa pri jeho pohybe vo vzduchu“ pomocou odporu vzduchu. Používa sa „aj pri pristávaní lietadla na skrátenie brzdnej dráhy“.^[1][2] Padák pozostáva z hodvábneho guľového vrchlíka, šnúr a upínacieho pásu.^[3] Používa sa na spomalenie pádu, alebo skrátenie brzdnej dráhy v letectve, kozmonautike a automobilizme i na šport (parašutizmus).

Dejiny padáku

Myšlienka padáku pochádza už zo stredoveku. Medzi prvými sa o padák zaujímali Leonardo da Vinci, ktorého návrh padáku z rokov 1480-1483 sa zachoval dodnes a Chorvát Faust Vrančić, ktorého návrh pochádza z roku 1595. Medzi ďalších zdokonaľovateľov padákov patril v 18. storočí Francúz Louis-Sébastien Lenormand. V tej istej dobe použil Jean-Pierre Blanchard padák pri záchrane z poškodeného teplovzdušného balóna. Blanchard začal ako prvý vyrábať padáky z hodvábu, ktorý bol na to zvlášť vhodný pre svoju vysokú pevnosť v ťahu a nízku hmotnosť. Prvý padák zbalený v batohu nesenom na chrbte vytvoril ruský vynálezca Gleb Jevgenievič Kotelnikov, tento dodnes používaný princíp nosenia padáku neskôr popularizovali Paul Letteman a Kathchen Paulus.

V roku 1911 Američan Grant Morton uskutočnil v Kalifornii prvý zoskok padákom z lietadla, ktorým bol Wright Model B. Morton si vrchlík padáka pri skoku držal v rukách. 1. marca 1912 kapitán americkej armády Albert Berry nad Missouri vyskočil ako prvý človek z lietadla so zbaleným padákom, ktorý mal pripevnený na chrbte. Georgia Broadwick bola prvou ženou ktorá vyskočila na padáku z lietadla, stalo sa tak 21. júna 1913 nad Los Angeles.

Medzi ľudí, ktorí sa pričinili o vývoj moderných padákov, patril aj Slovák Štefan Banič, ktorý vytvoril vlastný padák dáždnikového typu v USA v roku 1913. Padák si dal patentovať 25. augusta 1914. Americká armáda ho odkúpila, ale do výstroje zavedený nebol.

K prvému vojenskému použitiu padákov došlo počas prvej svetovej vojny. Padáky používali najmä posádky pozorovacích balónov, ktoré boli ľahkým terčom nepriateľských stíhacích lietadiel. Posádky lietadiel Dohody mali použitie padákov pre únik z poškodeného lietadla prísne zakázané a padáky preto nepoužívali. Velitelia boli totiž presvedčení, že nosenie padákov spôsobí, že letci budú opúšťať aj ľahšie poškodené stroje, ktoré by inak bolo možné zachrániť. V tej dobe boli padáky ešte príliš ťažké a napríklad stíhacie lietadlá postrádali dodatočný výkon na nesenie tejto nadbytočnej váhy. Jedinou záchranou letcov v tejto dobe bolo vyskočiť z bezpečnejšej výšky niekoľkých desiatok metrov, alebo sa zastreliť revolverom, ak letec nechcel riskovať upálenie za živa na palube poškodeného lietadla. Jediní, kto počas vojny použili pre svojich letcov padáky boli Nemci. Aj tieto padáky neboli spoľahlivé, a pri ich použití zahynulo mnoho letcov. Poruchy padákov sa nevyhýbali ani leteckým esám ako boli Erich Lowenhardt, zahynul pri páde z výšky 3 700 m po tom, čo sa zrazil s ďalším lietadlom, alebo Fritz Rumey, ktorému sa padák neotvoril pri páde z výšky okolo 1 km.

Padáky sa rozšírili až po skončení prvej svetovej vojny, čo súviselo s vtedajším rýchlym rozvojom letectva. Veľký význam pri tom zohral vynález umelého hodvábu v ZSSR, ktorý výrazne zlacnil ich výrobu. Viaceré krajiny v medzivojnovom období začali vytvárať veľké výsadkové jednotky. V druhej svetovej vojne tento druh vojsk zohral význam pri viacerých operáciách ako bol výsadok na Kréte či vylodenie v Normandii. V priebehu vojny vzrastajúce výkony lietadiel zapríčinili potrebu vývoja vystreľovacích sedadiel, ktoré umožňovali záchranu letcov aj pri vysokých rýchlostiach.

Civilný parašutizmus sa výrazne rozšíril najmä od konca druhej svetovej vojny.

Referencie