Poniky
obec
Kostol sv. Františka z Assisi
Štát	Slovensko
Kraj	Banskobystrický kraj
Okres	Banská Bystrica
Región	Podpoľanie
Nadmorská výška	502 m n. m.
Súradnice	48°42′37″S 19°17′24″V / 48,7102°S 19,2900°V / 48.7102; 19.2900
Rozloha	59,04 km² (5 904 ha) [1]
Obyvateľstvo	1 556 (31. 12. 2022) [2]
Hustota	26,36 obyv./km²
Prvá pís. zmienka	1284
Starosta	Jana Ondrejková[3] (nezávislá)
PSČ	976 33
ŠÚJ	508918
EČV (do r. 2022)	BB
Tel. predvoľba	+421-48
Adresa obecného úradu	Malá Stráňa 32
E-mailová adresa	ouponiky@bb.telecom.sk
Telefón	048/419 37 03
Poloha obce na Slovensku
Interaktívna mapa obce
Wikimedia Commons: Poniky
Webová stránka: poniky.sk
Freemap.sk: mapa
Mapový portál GKU: katastrálna mapa
Portály, ktorých súčasťou je táto stránka:  Geografický portál  Slovenský portál

Poniky sú obec na Slovensku v okrese Banská Bystrica.

Názov obce

Od prvej písomnej zmienky až dodnes si Poniky zachovali svoj názov. Odlišný bol len pravopis, písanie mäkkého či tvrdého „y“. V rôznych dokumentoch z rozličných čias sú to tieto varianty názvu obce: Ponik (1282), Ponyk (1284), Panyk (1358), Panyk libera (1424), Pojnik (1786) a napokon Poniky (od roku 1920). Ľud nazýval obec „Ponike“ alebo aj „Pojnike“.V starých listinách sa zväčša uvádza názov „Ponyk“ (písané aj Ponijk). Na historickej katastrálnej mape sa uvádza „Pöjnijk“ a neskoršie asi pomaďarčený „Pónik“.

O pôvode názvu obce Poniky existuje niekoľko verzií. Jedna hovorí, že Poniky – Pojniky za dávnych čias spájali dolinu Hrona s okolím Zvolena a cez Ľubietovú s dolinu potoka Zolná a názov obce je odvodený od slovesa spojiť – spájať. Podľa druhej verzie tu v 13. storočí bola kaplnka, pri ktorej bývali mníšky. Ľud nazýval mníšky „paničky – paniky“, z čoho vraj neskôr vznikol názov Poniky. Táto verzia je veľmi nepravdepodobná, lebo do takýchto málo obývaných a ľuďmi opustených hôr sotva by prišli bývať mníšky. Tretia, o niečo pravdepodobnejšia verzia hovorí, že meno Poniky bolo odvodené od slovesa pojiť – napájať. Podľa povesti stál ešte v 12. až 13. storočí nad Ponickou Lehôtkou majer, ktorý patril k Ľupčianskemu zámku. Keďže na majeri nemali dostatok vody, chodili údajne napájať statok do doliny, kde teraz ležia Poniky. Pravdepodobnosť (aspoň existencie majera) dokazuje skutočnosť, že mestečko Poniky sa súdilo s Ľupčianskym panstvom o lesy a pasienky. Podľa poslednej verzie je názov obce odvodený od slovesa podnikať (prenikať, unikať) v takom význame, že potôčiky v chotári podnikajú (unikajú) do zeme a o niekoľko metrov ďalej znovu vyvierajú plným prúdom. Takéto potôčiky tu skutočne existujú – na jednej strane vrchu vtekajú do zeme a na druhej vytekajú. Názov obce vznikol údajne vynechaním písmena „d“ zo slova podnikať.

Dejiny

Prvotné osídlenie

Predhistorické osídlenie územia Poník je do dnešných dní iba dohadom bez konkrétnych dôkazov. Možno však tvrdiť, že v období mladšej doby bronzovej dochádzalo k osídľovaniu blízkeho okolia. Svedčí o tom aj nálezisko Chochuľka neďaleko obce Hrochoť, ktoré pochádza z roku 1200 – 1000 pred Kr. Ďalším veľmi zaujímavým dokladom osídľovania okolia Poník je lokalita Baba neďaleko Ponickej Huty. Tu sa nachádzajú zvyšky pravekého sídliska z obdobia neolitu. Ešte aj dnes môžeme v tomto priestore identifikovať obranné valy a nájsť zvyšky keramiky. Bohužiaľ, územie nebolo nikdy seriózne archeologicky skúmané.

Bližšie údaje o osídlení poznáme až od 13. storočia. V tomto období dochádza k rozpadu kráľovského vlastníctva pôdy. V 80. rokoch 13. storočia tento proces zasiahol aj oblasť Zvolenskej kotliny. A práve z tohto obdobia pochádzajú prvé písomné zmienky o území nazývanom Poniky. Z písomných záznamov sa dozvedáme, že na území súčasných Poník existovala malá osada ešte začiatkom 13. storočia. Bola však vyplienená tatárskym vpádom. Približne o 40 rokov neskôr, v roku 1282 sa o túto pustú osadu uchádzal majster Filip de Turchus.

Vznik obce

Po tom, čo sa o územie Poník začal uchádzať majster Filip de Turchus, nariadil kráľ Ladislav IV. ostrihomskej kapitule, aby zistila skutočný stav územia Poník. Úlohou bolo zistiť, či táto zem patrí celá kráľovi a či jej darovaním neutrpí kráľovské právo poľovania a rybolovu. Záver prieskumu bol známy ešte v roku 1282 a jeho výsledkom bolo zistenie, že zem alebo hora „Ponyk“ nie je vhodná ani na poľovanie ani na rybolov, a že celá ešte patrí kráľovi. Výsledky tohto šetrenia boli podané v podrobnej správe kráľovi Ladislavovi IV., ktorý ich uviedol v darovacej listine z 27. júla 1284, podľa ktorej bola zem zvaná „Ponyk“ večným právom darovaná majstrovi Filipovi de Turchus. Majster získal územie za zásluhy v bojoch po boku kráľa proti českému kráľovi Přemyslovi Otakarovi II., pri ktorých doviedol významného zajatca a v bojoch proti Kumánom, kde zajal troch významných Kumánov. Ešte v roku 1284 časť darovaného územia prepustil majster Filip svojmu bratovi Saulovi, ktoré neskôr tvorilo chotár Šalkovej (v súčasnosti časť Banskej Bystrice). V roku 1302 títo dvaja bratia darovali časť chotára Poník Filipovmu zaťovi Andrejovi.

Kedysi pustá zem „Ponyk“ sa tak pod správou majstra Filipa čoskoro zveľadila a zaľudnila. Poniky sa stali východiskom ďalšieho osídľovania a poskytovali možnosti zakladania nových osád. K tejto skutočnosti prispelo v 14. storočí aj objavenie ložísk železa, medi a zlata, ktoré sa ťažilo až do roku 1571.

Vývoj obce

V roku 1310 synovia majstra Filipa – Andrej, Peter a Tomáš protestovali proti zabratiu čiastky územia Poník synmi komesa Gochola – Jakubom, Petrom a Pavlom. Zabraté územie ležalo pri Hrone, povyše B. Bystrice a na východnej strane pri potoku Môlča. Toto územie bolo zabraté skôr, ale ako spojencov Matúša Čáka sa ich Filipovi synovia neodvážili zažalovať. Táto krivda sa napravila až v roku 1318. V 14. storočí tu boli objavené ložiská zlata, ktorých písomné doloženie pochádza z roku 1358. Zlato sa tu ťažilo až do roku 1571. Okrem zlata prebiehala na území Poník aj ťažba medi a železnej rudy. Významným dôkazom stabilizácie územia je rozvoj cirkevnej správy. Už v roku 1300, resp. 1310 povolil ostrihomský arcibiskup Tomáš Andrejovi a Tomášovi, synom zakladateľ Poník majstra Filipa, postaviť v obci (alebo presnejšie nad obcou) kaplnku sv. Jána Krstiteľa. Ten istý arcibiskup odpustil roku 1323 ponickému kňazovi polovicu cirkevného desiatku. Kaplnka sv. Jána sa stala základom a jadrom (sakristiou) ponického kostola, pre ktorý dostal farár Vavrinec roku 1492 od pápeža odpustkovú listinu. Rozvoj Poník dokumentuje aj písomná správa potvrdzujúca, že už v roku 1358 existovali na území mestečka dva mlyny. Napriek prvotným výsadám a pomerne úspešnému rozvoju sa obyvatelia Poník nevyhli občasným sporom s vtedajšími mocnými. Ako obranu používali potvrdzovanie svojich práv, či už pri županoch miestnej stolice, vtedajším palatínom, alebo dokonca samotným kráľom. V roku 1400 následkom dvojitého panstva (poddanský zväzok s ľupčianskym panstvom a povinnosti, roboty a dane kráľovských poddaných) žiadali Poničania zvolenského župana Dávida, syna Martina de Albeus o odpustenie týchto povinností. Župan uznal sťažnosti a v snahe napomáhať rozvoju obce 9. apríla 1400 vydal listinu, v ktorej oslobodil Poničanov od povinností a udelil im aj určité práva. Významné potvrdenie práv nastalo v roku 1404, kedy sa ponický richtár Matej a mäsiar Peter vybrali za kráľom Žigmundom a žiadali potvrdenie práv z roku 1400. Tieto im boli potvrdené a navyše im bolo umožnené užívať výsady podľa vzoru práva mesta Krupiny. Následne pokračovala séria potvrdzovaní a rozširovaní pôvodných práv a výsad mestečka. Významným sa stal rok 1657, kedy sa Poničanov ujal sám uhorský palatín Vešeléni. Vydal nariadenie pre Zvolenskú stolicu, aby ochraňovala Poničanov pred všetkými narušovateľmi ich privilégií a práv. Za zvlášť významnú udalosť môžeme považovať nariadenie kráľa Karola III., na základe ktorého posiela 17. marca 1736 krupinská mestská rada mestečku Poniky odpis krupinských mestských práv. Z nich najdôležitejšie boli: slobodná voľba predstavenstva mestečka, súdna právomoc, právo meča a oslobodenie od kráľovského mýta v celom Uhorsku. O rok neskôr, 19. februára 1737 tieto práva potvrdzuje aj Zvolenská stolica. V roku 1848 stratili všetky dohody a privilégiá platnosť následkom zrušenia poddanstva.

Ponikám sa nevyhli ani pochmúrne roky tureckého nebezpečenstva, či vzbury a povstania uhorskej šľachty. Okolie mestečka začali Turci ohrozovať už v roku 1580. Našťastie bez výrazných škôd. V roku 1605 vojská vzbúrenej uhorskej šľachty pod vedením Štefana Bočkaja vyplienili mestečko. Ďalšiu pohromu zažili Poniky v roku 1663, kedy došlo k rozsiahlelšiemu tureckému nájazdu, pri ktorom zhorel kostol a listiny v ňom. Koniec niekdajšej slávy Poník nastal v roku 1678, kedy bolo mestečko úplne vyplienené Turkami.

Ponická Lehôtka

Prvýkrát sa spomína v roku 1424 ako „Kysponik“ (Malé Poniky) v listine kráľa Žigmunda, ktorou daroval majetky (medzi nimi aj ľupčianske panstvo) svojej manželke Barbore. Vznikla vyklčovaním lesa asi v 14. storočí spolu s množstvom ďalších Lehôt a Lehôtiek. Na jej mieste vraj kedysi stála horáreň, v ktorej bývali hájnici a sluhovia Ľupčianskeho zámku. Podľa názvu boli jej obyvatelia na určitú dobu oslobodení od všetkých poplatkov, dávok a robôt. S Ponikami splynula v roku 1886.

Ponická Huta

Prvýkrát sa spomína v roku 1718 ako „Ponyiker Hochofen“ a od roku 1920 ako Ponická Huta. Vznikla pri vysokej peci, postavenej v roku 1780, v ktorej tavili železnú rudu. Samostatnou obcou bola od roku 1871 až do roku 1943, kedy sa spojila s Ponikami. Od roku 1855 až do nedávna (1970) tu pracovala parná píla.

Zaujímavé a významné udalosti

Boj o privilégia

Už necelých sto rokov po založení Poník sa mestečko dostalo do poddanského zväzku s ľupčianskym panstvom. Toto spojenie nevyhovovalo obyvateľom Poník, ktorí ťažko znášali dvojstranné povinosti (povinosti k ľupčianskemu panstvu a kráľovské povinnosti). Preto okolo roku 1400 požiadali zvolenského župana Dávida, syna Martina de Albertus, o odpustenie týchto povinnosti. Výsledok ich prosieb dokazuje listina z 9. apríla 1400. Zvolenský župan uznal sťažnosti poddaných a udelil im niektoré výsady. V prvom rade im odpustil všetky peňažné a naturálne dávky, povolil im slobodne voliť richtára s právom súdiť všetky spory v obci. Ďalej im dovolil rozdeliť a obrábať všetky polia v chotári, s výnimkou polí v Dúbravici. Za tieto slobody im určil ročný plat 80 zlatých, ktorý bol splatných v troch termínoch – na sv. Juraja, sv. Michala a na Vianoce. Výsadná listina z roku 1400 mala obmedzenú platnosť. Štyri roky po jej vydaní sa preto za kráľom Žigmundom vybral richtár Matej a mäsiar Peter. Dňa 8. novembra 1404 im kráľ Žigmund potvrdil listinu v plnom znení a v závere zdôraznil, že Poničania môžu užívať výsady podľa vzoru ostatných slobodných miest. Tieto výsady rozšíril aj o slobodnú vôlu voliť farára, slobodné rúbanie dreva a lámanie kameňa. Ďalej boli oslobedení od platenia mýta v celej krajine okrem pohraničného cla. Navyše však pripudli povinosti medzi ktoré patrila povinná služba v kráľovskom vojsku a príspevok na obranu voči turkom. Poničania dbali o svoje práva a výsady a preto si ich nechávali potvrdzovať vždy pri zmene vladára, či pri iných významných historických udalostiach. V roku 1425 požiadal ponický kaplán Matej turčiansky konvent v Kláštore pod Znievom o hodnoverný opis výsad. Turčiansky konvent žiadosti vyhovel. Následne 8. júna 1464, práve v roku korunovácie kráľa Mateja I., prevzal ponický richtár Matúš, syn kováča Gregora, potvrdenie platnosti Žigmundovej komfirmácie výsadnej listiny zvolenského župana Dávida de Albertus o udelení slobôd. Ďalšie potvrdenie udelených výsad bolo potrebné už v roku 1478. Hodnoverný opis listiny vydal kláštor sv. Márie v Turci. Dňa 15. marca 1525 ľupčiansky farár a ponický richtár Juraj Blaškovič navštívili kráľa Ľudovíta II. a odniesli si doslovný opis a potvrdenie základných výsad z roku 1400. Séria potvrdzovaní pokračovala aj v čase vlády Habsburgovcov. 4. júla 1557 kráľ Ferdinand I. vydal potvrdzovaciu listinu, v ktorej hovorí už o Poničanoch ako o obyvateľoch mestečka (oppidum). V tom istom roku na žiadosť Sebastiána Lysého a Petra Churku z Poník vydala Ostrihomská kapitula hodnoverný opis najstaršieho dokumentu o Ponikách, t. j. správy Ostrihomskej kapituly o uskutočnení obchôdzky chotára Poník z roku 1282. Vydaný bol aj hodnoverný opis svedectva kapituly z roku 1310 o násilnom zaujatí časti ponického chotára pri Hrone Jakubom, Petrom a Pavlom, synmi komesa Gochola. V roku 1583 potvrdil výsady Poničanov kráľ Rudolf II. a to na základe potvrdzovacej listiny Ľudovíta II. z roku 1525. Kráľ potvrdil výsady na žiadosť farára Alberta Paulova a Jána Demetera, ktorí konali v mene richtára, prísažných, mešťanov a obyvateľov mestečka. Na žiadosť Michala Kupca a Mikuláša Jagunia bola dňa 7. októbra 1609 vydaná potvrdzovacia listina kráľom Matejom II… Táto listina je historicky pozoruhodným a umelecky hodnotným dielom. Je luxusne prevedená, bohato zdobená a pozostáva z dvoch častí. Prvá časť potvrdzuje výsady obyvateľov mestečka Poniky na základe potvrdzovacej listiny Rudolfa II. z roku 1583. Ďalej obsahuje text zvolenského župana o udelení slobôd pre obyvateľov Poník. Spätne sú tu potvrdené aj listiny kráľov Ľudovíta II., Mateja I. a Žigmunda. Druhá časť potvrdzuje text listiny ostrihomskej kapituly z roku 1282, a tiež protest Filipových synov Andreja a Tomáša proti násilnému zaujatiu zeme medzi Hronom a Môlčou synmi komesa Gochola. V roku 1598 prefekt Ľupčianskej stolice, Fridrich Daniel a ďalších 13 predstaviteľov Zvolenskej stolice vydalo listinu podľa ktorej obyvatelia Poník nie sú povinní slúžiť na Ľupčianskom hrade. Aj napriek neustálemu potvrdzovaniu svojich práv sa Poničania neuchránili od neprávostí. Známy je prípad Kataríny Selčianskej z roku 1656, ktorá aj napriek platným výsadám neoprávnene vymáhala dane a dávky od obyvateľov mestečka. Navyše užívala lúky a pasienky patriace Ponikám. Spor sa dostal až pred uhorského palatína Františka Vešelényiho. Pred palatínom zastupovali Poniky richtár Martin Berina a prísažní Juraj Matula, Juraj Straka, Ján Debnár, Juraj Mráz a Martin Pfenik. Spor sa vyriešil 4. apríla 1656 dohodou, ktorá bola potvrdená 28. novembra 1656 kráľom Ferdinandom III. a v roku 1659 aj kráľom Leopoldom I. Následkom týchto udalostí vydal palatín Vešelényi v roku 1657 nariadenie pre Zvolenskú stolicu, aby ochraňovala Poničanov pred všetkými narušovateľmi ich privilégií a práv. Predposledná potvrdzovacia listina bola vydaná 20. septembra 1659 kráľom Ferdinandom III. Potvrdenie výsad mestečka dostala obec v roku 1686, následne aj v roku 1736. O rok neskôr, roku 1737, bolo mestečku potvrdené právo slobodnej voľby richtára a právo meča. V tomto čase už mestečko podliehalo banskobystrickej banskej komore. Poslednú konfirmačnú listinu vydal 10. marca 1794 kráľ František II. Listina, hoci potvrdzovala privilégia Poničanov až k listine z roku 1400, bola výsledkom dohody medzi obyvateľmi a zemepánom. Problematickým bol iba dodatok panovníka, vďaka ktorému bolo mestečko vydané do rúk zemepána a nepriamo boli tak spochybnené všetky výsady za ktoré Poničania bojovali celé generácie. V takýchto pomeroch prešiel koniec 18. storočia aj prvá polovica 19. storočia a uvedené dohody stratili platnosť zrušením poddanstva v roku 1848.

Ponickí slobodníci

Jednu zo spoločenských vrstiev mestečka Poniky tvorili Ponickí slobodníci. Títo patrili do stavu kráľovských poľovníkov a mali množstvo výhod. Medzi tie najvýznamnejšie patrilo oslobodenie od daní, poplatkov a poddanských robôt. Neskôr k týmto výhodám pribudlo aj vlastníctvo pôdy. Ich výsady však začala ohrozovať šľachta ľupčianskeho panstva. V roku 1473 požiadali kráľa Mateja I. o potvrdenie svojich práv a privilégií. Kráľ žiadosti vyhovel a 4. novembra 1473 vydal listinu, v ktorej ich oslobodil od daní a všetkých poplatkov. Tieto výsady si Ponickí slobodníci udržali aj v 16. storočí. Počas nepokojov a vojen v 17. storočí však museli znášať všetky ťarchy a poplatky tak ako ostatní obyvatelia mestečka. Od tohto obdobia museli slobodníci odvádzať vojnovú a stoličnú daň. Neskôr im banskobystrická komora vyrúbala aj daň z pozemkov. Za oslobodenie poddanských prác museli platiť komore poplatok až do roku 1848.

Slobodníci mali medzi ostatnými obyvateľmi Poník (mešťanmi) výsadné postavenie. Medzi mešťanmi a slobodníkmi preto dochádzalo k častým sporom. Ale v roku 1780 uzavreli Ponickí mešťania a slobodníci dohodu. Podľa tejto dohody mali slobodníci právo na pätinu z rozličných príjmov mestečka. Neskôr uzavreli zmluvu s banskobystrickou komorou o práve čapovať nápoje na Ponikách. Na toto právo dostali výsadnú listinu od kráľa Františka II.

Možno teda povedať, že slobodníci predstavovali „mestečko v mestečku“. Boli spoločensky samostatnou skupinou nadradenou nad ostatnými mešťanmi a inými obyvateľmi Ponik. Do roku 1856 mali dokonca aj vlastného richtára.

Správa mestečka

V živote obyvateľov Poník vždy hrala významnú úlohu správa mestečka. Richtár a mestská, či obecná rada mali významné postavenie. Ich hlavnou úlohou bolo udržiavať poriadok v mestečku. Najvýraznejším svedectvom činnosti predstaviteľov mestskej správy o pomeroch v obci aj o živote jej obyvateľov sú mestské, či obecné knihy. Mestečko si začalo viesť takéto zápisy o činnosti svojho predstavenstva už v roku 1540. Známy je z nich napríklad zápis o spustošení Poník v roku 1678. Ďalej sú to zápisy mien richtára Ondreja Letrika a notára – učiteľa Martina Fidicinusa, uvedených v záznamoch z rokov 1677 a 1690. Z mestských kníh sa dodnes zachovali aj zápisnice mestskej rady a to už od od roku 1792, ako aj účtovné knihy domácej pokladnice od roku 1780. Pozoruhodné je, že zápisnice mestskej rady sú písané slovenčinou. Zapisovateľmi do mestských kníh boli väčšinou učitelia, ktorí veľmi dôkladne a jasne opisovali jednotlivé rozhodnutia a činy predstaviteľov mestečka. Vďaka nim vieme, že sa každý rok začínal voľbou richtára a jeho siedmich pomocníkov. Po predbežnom vyúčtovaní sa ujal úradu a zobral tak vlastne na svoju zodpovednosť celý inventár mestečka. Voľba richtára sa konala vždy prvého januára. Osobitného richtára si volili aj slobodníci. Niekoľko dní po voľbe richtára sa zišlo celé mestečko a novozvolená rada (stabilne štyri osoby) predniesla svoje rozhodnutia – determinácie. Na ukážku sme pripravili úryvok z pravidiel platiacich na území mestečka:

1. Každý komorník má narúbať dve siahy dreva pre mestský pivovar, jednu ihneď, druhú do Ďura.
2. Pri handli treba zachovávať poriadok – nikto nesmie bez povolenia správcu odvážať uhlie alebo rudu a už vôbec ju predať.
3. Železo treba voziť podľa poriadku – za túto prácu sa každému siahne z porcie (dane) 1 zlatý.
4. Zakazuje sa stínať drevo v hore bez súhlasu richtára, a to pod pokutou 1 zlatý.
5. Nesmie sa stínať drevo pre čečinu, pokuta 15 grajciarov.
6. Nech nikto nežiada od krčmára trunek na borg – pokuta 20 palíc na dereši.
7. Zakazuje sa meškať v krčme po zotmení, po deviatej hodine sa má každý odobrať domov, koho chytia neskoršie, neomylne do areštu vsazen bude a za väzenie zaplatí pokutu 6 grajciarov.
8. Keď idú valasi so stádom, nesmú nosiť sekeru. Ak niekoho prichytia so sekerou, zavrú ho a dostane pokutu 2 groše a 20 palíc.
9. Kto by sa odvážil držať u seba pečať, zaplatí pokutu 6 grajciarov.
10. Kto by sa odvážil dohadovať s drábom, potrestá sa ako potupník rozkazu pána richtára.
11. Kto bude mlieť slad musí ísť k palenčenému šafárovi po cedulu, zaplatí za ňu 3 grajciare. Ak bude viac, než zaplatil musí odovzdať pálené do krčmy desiaty žajdel mestu.
12. Nech sa nikto neodváži vyrúbať a čertiť horu, lebo zaplatí pokutu a stratí prácu.
13. Kozy ktoré prihnali do obce na zimovisko sa zakazuje odohnať.
14. Zákaz chodiť s fajkou po ulici a medzi budovami – za každé prichytenie je pokuta 20 palíc a 1 zlatý.
15. Osobitný príkaz dostali mestské baby aby neodkladali s krstom novorodeniatok až na tretí deň, ale aby krstili na druhý deň – pokuta 1 zlatý.

Richtár a mestská rada riešili predovšetkým problémy týkajúce sa hospodárskych záležitostí, prác pri hute a ochrany lesa. Mestská rada sa stretávala zozačiatku len podľa potreby, neskôr asi raz za štvrť roka. Richtár plnil aj funkciu sudcu. Obyčajne vyruboval pokuty od 15 grajciarov po 1 zlatý a mládencom od 10 do 20 palíc, prípadne korbáčov.

Ponická škola

Presný dátum vzniku školy na Ponikách sa nezachoval. Môžeme však predpokladať, že to bolo už v 16. storočí. Prvým možným termínom je rok 1547, keď sa začali viesť zápisnice o zasadnutí richtára a rady. Pred rokom 1567 sa spomína meno Juraja Capkoviča ako jedného z prvých učiteľov. Po krátkom pobyte na Ponikách Capkovič odchádza do B. Bystrice ako slovenský kazateľ. Jeho nástupcom sa stal Ján Nosko, neskorší ponický diakon. Prvým učiteľom spomedzi ponických rodákov bol Matej Transaplinus, ktorý tu pôsobil od roku 1630. Jeho nástupcom sa stal v roku 1632 Juraj Martiny-Martinec, ktorý bol aj správcom školy. V rokoch 1653 až 1656 tu pôsobil Samuel Dionysii, ktorý zastával aj funkciu notára. Roku 1673 sa stal učiteľom v ponickej škole katolícky kňaz Ján Delát, ktorý sa v roku 1678 stal obeťou tureckého vpádu spolu so svojimi 20 žiakmi. Významnú úlohu zohrala ponická škola v druhej polovici 19. storočia. Vtedy sa stala ohniskom národného uvedomovania. V tom čase tu pôsobil učiteľ Gabriel Izák a národovec farár Kosec. Od roku 1911 pôsobil na Ponickej škole ďalší národovec Štefan Žáry, ako nástupca oddaného národovca J.Jahodu.

Spočiatku bola škola situovaná v drevenej budove pri rímskokatolíckom kostole. Bola to jednotriedna škola. V roku 1672 (po 105 rokoch) sa škola presťahovala, bola to však opäť jednotriedna škola. Do školy chodili deti rímskokatolíckeho náboženstva z Poník a Ponickej Huty. V roku 1886 lesný erár, ako patrón, postavil murovanú jednotriedku, ale už aj s učiteľským dvojizbovým bytom. Školské budovy prevažne postavili samotní občania-cirkevníci. Po odchode učiteľa v roku 1895 sa byt uvolnil a pretože jedna miestnosť bola malá a preplnená, riaditeľ školy sa rozhodol byt prerobiť na ďalšiu triedu. V čase náboženských bojov sa majitelia školy často menili. Raz škola patrila evanjelickej cirkvi, inokedy zasa rímskokatolíckej cirkvi. Školu definitívne pridelil rímskokatolíckej cirkvi cisársky generál Heister v roku 1709. Ponická evanjelická cirkev dostala povolenie zriadiť si svoju vlastnú školu v roku 1784. Nová školská budova s jednou učebňou a učiteľským bytom bola postavená za pôsobenia učiteľa Jána Blatnického (1828 – 1878). Druhú budovu školy občania postavili roku 1862.

Turecké vpády

Bitkou pri Moháči v roku 1526 sa otvára jedna z najsmutnejších kapitol dejín Slovenska i širokého okolia Poník. Turci pri svojom postupe čoskoro dosiahli územie dnešného Slovenska. Vážnou hrozbou sa stalo obsadenie Fiľakova v roku 1554 a následné zabratie pevnosti Sobotka pri Rimavskej Sobote v roku 1555. V roku 1552 bolo spustošené okolie Krupiny a v roku 1575 prepadli Turci Očovú. Roku 1577 prepadli Hrochoť a dostali sa až do Strelník. To už Ponikám hrozilo bezprostredné nebezpečenstvo. Roku 1578 museli pristúpiť spolu s okolitými obcami na osobitnú daň Turkom – rováše. Poniky síce krátko pred tým požiadali Banskú Bystricu a aj Zvolen o umiestnenie vojakov, ale pomoc neprichádzala. Až v roku 1588, po viacerých urgenciách vydal veliteľ stredoslovenských banských miest Štefan Dobo príkaz opevniť kaštieľ v Dúbravici a v Mičinej. Zároveň prikázal umiestniť do takto opevnených kaštieľov dostatočné množstvo vojakov na obranu. Výpady Turkov do tejto oblasti prestali iba na čas. Už v roku 1590 zopakovali Turci svoje útoky na Dolnú Mičinú a Očovú. Roku 1591 vtrhli do Vlkanovej a Šalkovej. Následkom týchto udalostí povolil panovník v roku 1592 na ochranu nechránených obcí 100 obrnených jazdcov a 100 pešiakov. Vďaka ťažkej porážke tureckých vojsk pri stoličnom Belehrade v roku 1593 načas turecké nebezpečenstvo prestalo. V polovici 17. storočia začali Turci znova znepokojovať okolie Poník. Roku 1663 napadli mestečko zo štyroch strán. Vyplienili ho, na niekoľkých miestach podpálili a mnohých obyvateľov odvliekli do zajatia. Vtedy zhorel aj kostol za kamennou ohradou, ktorá mala Poničanom poskytnúť ochranu. V kostole zhoreli aj mnohé staré listiny a iné pamiatky. Najväčšia pohroma ale postihla Poniky 6. januára 1678. Turci neočakávane prepadli mestečko a vyplienili ho. Bolo zabitých 23 majiteľov domov, 34 mužov a 22 žien bolo odvlečených do zajatia. Navyše bolo zajatých 239 chlapcov a dievčat. Okrem ostatného obyvateľstva bol odvlečený aj miestny farár. Celková škoda spolu so škodou na kostole a fare predstavovala 7732 zlatých a 40 denárov. Po odchode Turkov ostali Poniky úplne vyľudnené. Podľa správ ľupčianskeho správcu sa vrátilo iba 46 ľudí. Boli to zväčša starci. Neskôr sa podarilo z tureckého zajatia vykúpiť farára Jakuba Deláta a niekoľko jeho farníkov, údajne na zákrok z najvyšších miest. Poniky sa po tomto prepade nemohli dlho hospodársky povzniesť. Ešte roku 1696 vyrubovač daní poznamenal v daňovom súpise: „Mestečko Poniky v neúrodnom kraji od čias prepadnutia Turkami z najväčšej časti polia neobrába, ale ich necháva ležať úhorom“. Tak isto aj cirkevný vizitátor, ktorý Poniky navštívil v roku 1696 zaznamenal do matriky: „Kostol je vysoko postavený, dole leží mestečko v rumoch, z ktorých sa sotva pozdvihne. Obyvatelia, ktorí sú zoslabnutí, neschopní na banské práce, ani komora ich nezamestnáva. Sú chudobní, biedni, na tomto chudobnom neúrodnom mieste sú blízko úplnej skazy.“

Roku 1683 sa odohral pri Viedni rozhodujúci boj s Turkami. Turci postupne ustupovali a roku 1686 museli opustiť aj Budín. Takto sa skončilo ohrozenie ľudu Zvolenskej kotliny.

Začiatkom 17.storočia sa k tureckým nájazdom pripojilo aj povstanie uhorskej šľachty proti Habsburgovcom. V roku 1605 na Pohronie zaútočilo vojsko Štefana Bočkaia. Banskú Bystricu bránilo cisárske vojsko a jazda Gašpara Tribela, majiteľa ľupčianskeho panstva. Keď cisárske vojsko ustúpilo smerom na Zvolen, Tribel sa stiahol do opevneného ľupčianskeho zámku. Povstalci podpálili mesto a vtedy došlo aj k spustošeniu Poník. Po následnom vyplienení širokého okolia odtiahli povstalci na západ. O rok neskôr, roku 1606, sa na Pohroní objavili ešte raz a to pri svojom ústupe na východ. Obyvatelia mestečka Poniky sa pred plienením uchránili tak, že povstalcom poskytli ubytovanie a stravu.

V roku 1620 sa do oblasti Pohronia dostalo vojsko Gabriela Betlena, ktorého uhorské stavy vyhlásili v Banskej Bystrici za uhorského kráľa. Betlen sa zdržal v Banskej Bystrici a za ten čas muselo obyvateľstvo okolia zásobovať vojsko potravinami ako aj poskytovať ubytovanie vojakom. Obyvatelia mestečka Poniky neboli výnimkou. Aby sa vyhli spustošeniu mestečka museli poskytovať ubytovanie vojakom, zásobovať armádu potravinami i krmom pre kone. To isté sa opakovalo aj v čase povstania Juraja Rákociho, ktorého vojsko takisto prechádzalo Pohroním.

Mimoriadne ťažké pomery nastali počas povstania Imricha Tököliho, ktorý prechádzal týmto územím v roku 1678. Vtedy sa jeho vojaci (kuruci) spájali s turkami, zajímali cestujúcich a vyžadovali za nich výkupné. Veľa obyvateľov zajali pri práci na poli. Dokonca zobrali pastierov aj s celými stádami. Podľa úspechov jednej či druhej strany muselo obyvateľstvo vydržiavať raz povstalcov, inokedy zase cisárskych vojakov. Vlastník ľupčianskeho panstva (Banská komora v B.Bystrici) vydal jednoznačné pokyny mestečkám a obciam, ako sa majú správať, keď zbadajú kurucov. Pomery v mestečku Poniky dokumentuje správa z roku 1673. Podľa nej sa časť vojska ubytovala v meste Banská Bystrica, ale dve tretiny sa ubytovali na Ponikách. Za 24 dní pobytu tvorili náklady na stravu pre vojakov a krmivo pre kone spolu 429 zlatých.

Spomienkou na turecké vpády do Poník a okolia je báseň od Sama Chalupku Turčín Poničan uverejnená v roku 1868.

Poniky v 20. storočí

Začiatkom 20. storočia sa väčšia časť obyvateľstva Poník venovala poľnohospodárstvu, časť pracovala v železiarňach v Podbrezovej, prípadne vo Zvolene. Niekoľko rodín sa odhodlalo vysťahovať za prácou do U.S.A., Kanady čí Argentíny. Významnou udalosťou v obci sa stalo vyhlásenie Česko-slovenskej republiky, čo sa odohralo 8. decembra 1918 ľudovým zhromaždením. Poniky vstúpili do nového štátu ako veľká obec. Významné postavenie v obci mal notár, ale správu obce malo v rukách obecné zastupiteľstvo. V roku 1919 po vzniku Maďarskej republiky rád sa maďarské vojská na svojom postupe dostali až k Ponikám. Tu obsadili niekoľko okolitých obcí. Maďarské vojsko ustúpilo z okolia Poník až po bitke, ktorá sa uskutočnila medzi Oravcami a Ponikami na južných svahoch vrchu Drienok. Česko-slovenskému vojsku velil taliansky generál Piccione.

V čase Veľkej hospodárskej krízy v rokoch 1929 – 1934 sa sociálna situácia obyvateľstva prudko zhoršila. Väčšina obyvateľov žila na hranici životného minima. Zo vtedajších štatistík vyplýva, že viac ako 10% ekonomicky aktívneho obyvateľstva bolo bez práce.

Zostrená politická situácia v roku 1936 a následné prípravy na II. svetovú vojnu sa odrazili aj v Ponikách. Začali sa vytvárať jednotlivé oddiely civilnej obrany a pre potreby vojny sa začala vytvárať evidencia majetku. Dramatické zmeny nastali až v roku 1939. Bolo zrušené obecné zastupiteľstvo, ako nežiaduci politický orgán, ktoré nahradil vládny komisár. Začali sa aj čistky obyvateľstva. Počas druhej svetovej vojny sa obyvatelia Poník aktívne zapojili do bojov. Mnohí z nich viedli partizánsky boj iný pomáhali okolitým partizánskym odielom. Počas SNP bola v Ponikách zriadená povstalecká nemocnica a boli vybudované obranné zákopy. 23. 3. 1945 boli Poniky oslobodené vojskami rumunskej armády. Po oslobodení sa život v obci začal pomaly normalizovať. Zásadné zmeny nastali však až po víťaznom februári roku 1948. K moci sa dostala Komunistická strana. Nastalo tak smutné obdobie nedemokratického vývoja obce a následného vyvlastňovania majetku, známeho ako socializácia. Roku 1952 bolo založené Jednotné roľnícke družstvo. Dosahovalo pozoruhodné hospodárske výsledky. Roku 1962 mu bol za dobré výsledky udelený titul Jednotné roľnícke družstvo 20.výročia SNP. A roku 1966 titul JRD Česko-slovensko-sovietskeho priateľstva.

V novembri roku 1989 sa aj Poník dotkli udalosti nežnej revolúcie. Obec prešla spod správy komunistického režimu a nastúpila na demokratickú cestu vývoja. Vzniklo tu niekoľko podnikateľských subjektov. Ale na druhej strane došlo aj k nárastu nezamestnanosti. Najväčší zamestnávateľ, vtedajšie JRD, sa dostalo do konkurzu. Tak isto aj množstvo vtedajších zamestnávateľov prepúšťalo. Časom sa začala situácia v obci zlepšovať a na mnohých miestach vidieť výsledky demokratického riadenia obce. Koniec 20. storočia sa niesol v duchu osláv nástupu nového milénia a následným pomerne úspešný rozvojom obce.

Poniky a I. svetová vojna

Následky prvej svetovej vojny kruto pocítili aj obyvatelia Poník. Mnohí Poničania museli bojovať v radoch rakúsko-uhorskej armády. Ku koncu vojny rukovali na front aj mladý chlapci vo veku 17 až 18 rokov. Z Poník padlo v I. svetovej vojne 45 mužov. Niektorí dezertovali na stranu ruských vojsk, niektorí padli do zajatia. Tí, ktorí sa vrátili, prišli s podlomeným zdravím.

Poniky a II. svetová vojna

Zostrená medzinárodná situácia v roku 1936 a následné prípravy na II. svetovú vojnu sa odrazili aj na Ponikách. V tomto roku sa obyvatelia prvýkrát začali stretávať s problematikou civilnej protileteckej obrany (CPO). Po vyhlásení mobilizácie v septembri 1938 sa situácia v Ponikách ešte viac vyhrotila. Bola nariadená pohotovasť všetkých zložiek CPO. Po roku 1939 sa v obci uskutočnili závažné zmeny. Bolo zrušené obecné zastupiteľstvo ako nežiaduci politický orgán, nahradil ho vládny komisár. V obci sa zaviedol prídelový systém a začalo sa zatemňovať, začali sa evidovať osoby židovskej a neskôr aj ruskej národnosti. Začiatkom roku 1944 musela obec vyhotoviť zoznam asociálnych živlov. Obsahoval 6 osôb.

Po vyhlásení mobilizácie 6. septembra 1944 narukovalo do povstaleckej armády vyše 125 mužov. Do partizánskych skupín nastúpilo 12 mužov a jedno dievča. Vojaci a partizáni z Poník bojovali na všetkých frontových úsekoch a zúčastnili sa aj na ťažkých bojoch pri Starej Kremničke. Poniektorí z nich padli do zajatia a boli odvlečený do koncentračných táborov v Nemecku. Domov sa vrátili len niektorí a to s podlomeným zdravím.

Obce Zolnianskej doliny mali v prípade obrany Banskej Bystrice zohrať významnú úlohu. Preto sa pred Ponikami budoval systém protitankových zákopov a palebných postavení pod vedením por. S. Repčík. Práce na obrannom postavení v priestore Poník nesplnili požadované očakávania. Hlavné sily nemeckých vojsk nesmerovali od Zvolena obchvatom na B. Bystricu cez Poniky, ale práve opačne. Na Ponikách bola v tom čase zriadená aj povstalecká nemocnica. Lokalizovaná bola do priestorov novej školy, terajšej ZŠ. Okrem toho boli v budove školy umiestnené povstalecké jednotky. Dňa 6. októbra 1944 obsadili nemecké okupačné vojská Kremnicu, 26. októbra mesto Zvolen a v ranných hodinách 27. októbra 1944 aj Banskú Bystricu. Po útoku nemeckých vojsk na B. Bystricu nastal všeobecný ústup partizánov a vojakov do hôr. Mnohí prechádzali cez Poniky, Dúbravicu, P. Hutu na Bukovinu a priľahlých lesov. Posledný povstalci opustili budovu 26. októbra 1944 a už 27. októbra ju zaujali fašistické vojská. V škole sústreďovali zajatých povstalcov a občanov židovského pôvodu. Viacerí občania židovskej národnosti utekali do hôr smerom na Povrazník. Tu ich však fašisti vystriehli, zaistili a odvliekli do školy na Ponikách, kde ich vyšetrovali. V noci z 31. októbra 1944 na 1. novembra 1944 ich postrieľali v priestore Bôroví. Po odchode nemeckých vojsk z Poník, prišli do obce niekoľkokrát partizáni, ktorí mali na Bukovine vybudované zemľanky. Niektorí Poničania s nimi udržiavali spojenie, zásobovali ich a prinášali im rôzne správy. V decembri 1944 sa do Poník vrátili nemecké vojská. Do okolitých lesov vysielali hliadky a hľadali partizánske oddiely. Večer 26. decembra 1944 prepadli partizáni auto s nemeckými dôstojníkmi. Nemci ako odvetu spustili dvojhodinovú zúrivú streľbu na okolité lesy.

Koncom januára 1945 sa k obci začal približovať front. Do Poník dopadli prvé delostrelecké granáty 11. marca 1945. Dňa 21. marca bola oslobodená Dúbravica a Ponická Huta. 22. marca Oravce a 23. marca 1945 o 3 hodine ráno vstúpila do Poník prieskumná hliadka sovietskej armády a za nimi jednotky rumunskej armády. Pri prechode frontu v obci nevznikli veľké škody, lebo priame boje sa odohrali až za obcou Na vrchoch. V bojoch o obec a jej okolie padlo 64 vojakov.

Obdobie socializácie obce

Ďalšou zo smutnejších kapitol života obce bolo obdobie socializácie a to najmä po udalostiach februárového víťazstva v roku 1948. Komunistická moc a jej prívrženci aj v tejto malebnej obci začali násilný agitačný program. Ako prvý krok bolo rozpustenie vedenia obce po tzv. „Februárovom víťazstve“. Následne na ustanovujúcej schôdzi 18. decembra 1949 bolo zvolené nové vedenie obce. Kolektivizácia a socializácia sa začala naplno. Drobný ľud sa však búril a tak prvý pokus založiť Jednotné roľnícke družstvo v roku 1949 nevyšiel. O tri roky neskôr, v roku 1952 sa podarilo založiť JRD menšinového typu (JRD I. typu). Následne sa začalo aj násilné odnímanie pôdy a vyvlastňovanie. Prechod na kolektívne hospodárenie skončil 9. júna 1959, kedy bolo JRD vyhlásené za celoobecné. V tom čase už žiadny drobný roľník nevlastnil pôdu, všetka prešla do vlastníctva socialistického štátu. Začalo sa obdobie kolektívneho hospodárenia. Z pohľadu výroby a inovácie hospodárskeho odvetvia mala kolektivizácia pozitívny vplyv. Došlo k extenzívnemu nárastu potravinovej produkcie. Miestne JRD sa čoskoro stalo hospodársky veľmi známym družstvov v rámci bývalej ČSSR. Stojí za zmienku, že v roku 1962 mu bol udelený titul JRD 20. výročia SNP a v roku 1966 JRD Česko-slovensko-sovietskeho priateľstva. Z významných osobností vtedajšej doby, ktorí oceňovali prácu miestneho družstva a aj ho navštívili boli: Prof. Peter Colotka, sovietsky kozmonaut Volynov, letec Pokryškin, predseda SNR Viliam Šalgovič, maršal Grečko, prezident Gustáv Husák a ďalší. Ale socializácia mala aj svoje tienisté stránky. Nebolo to len vyvlastňovanie pôdy a majetku miestnych gazdov i roľníkov, ale aj zákaz návštevy kostolov, zákaz účasti na bohoslužbách, či dokonca trestné stíhanie tých občanov, ktorí nesúhlasili s postojmi a konaním strany. Tak isto rozvoj družstva mal neblahý vplyv na okolitú prírodu. Vtedajší mocní nebrali do úvahy okolité životné prostredie a ani fakt, že sa obec nachádza v područí biosférickej rezervácie Poľana. Už vôbec ich nezaujímal vplyv na krasovú oblasť Ponický kras. Bohužiaľ, prvoradá bola produkcia a všetko ostatné muselo ísť bokom. Výsledkom tohto procesu bolo zničenie prirodzených biotopov podhorskej oblasti, znečistenie krasových podzemných vôd a ohrozenie zdrojov pitnej vody. Ešte aj dnes môžeme pri miestnom družstve vidieť hnojisko, ktoré predstavuje nebezpečnú environmentálnu záťaž.

Súčasnosť

Poniky sú v súčasnosti poľnohospodárskou obcou nachádzajúcou sa v svojráznom podhorskom prostredí s prekrásnou prírodou a rázovitou kultúrou. Poskytujú množstvo podmienok pre výletnícku turistiku. Sú vynikajúcim východiskovým bodom pre návštevu turistických cieľov v oblasti Poľany. Na území obce sa nachádza penzión, vďaka ktorému sa môžu návštevníci zdržať v obci dlhšie. Z kultúrnych pamiatok nájde návštevník na území Poník rímskokatolícky kostol z roku 1310, prestavaný v 18. a 19. storočí. V kostole sú gotické fresky, maľby a zaujímavé architektonické prvky. Zo sakrálnych stavieb tu nájdeme ešte evanjelický kostol z roku 1784 s tolerančnou vežou z roku 1868. Na Ponickej Hute nájdeme kaplnku a kamennú sochu. Ďalšími kultúrnymi pamiatkami sú pamiatky pripomínajúce hrôzy a hrdinstvá II.svetovej vojny. V prvom rade je to pomník rumunskym vojakom, potom pamätná tabuľa SNP na kultúrnom dome, pamätná tabuľa na Základnej škole a pomník židovským obetiam na Bôroví.

Kultúrne a športové vyžitie obyvateľom obce a jej návštevníkom poskytujú rôzne stavby a zariadenia občianskej vybavenosti. Nájdeme to tri kultúrne domy, penzión, knižnicu ako aj športový areál. Rozptýlenie poskytujú aj pohostinstvá, či krčmy, ktorých je tu niekoľko. Dvakrát týždenne tu pôsobí lekár a aj zubár.

Poniky dnes prežívajú prudký rozmach zástavby rodinných domov. Dôvodom je zvyšovanie záujmu o zdravé bývanie v tichom prostredí s výhodnou dostupnosťou centrálnych sídel banskobystrického kraja. Poniky majú progresívny vývoj obyvateľstva. V súčasnosti tu žije približne 1551 obyvateľov (r. 2001).

Kultúra a zaujímavosti

Pamiatky

Kostol sv. Františka z Assisi

Rímskokatolícky kostol sv. Františka z Assisi je jednoloďová ranogotická stavba s kvadratickým presbytériom a samostatne stojacou zvonicou z prvej štvrtiny 14. storočia. Nachádza sa vo vyvýšenej polohe na východnej strane obce. Pôvodné patrocínium bolo sv. Jána Evanjelistu. Túto jednoduchú vidiecku sakrálnu stavbu nechali postaviť synovia magistra Donča, Peter a Tomáš. V poslednej tretine 15. storočia bol kostolík pozdnegoticky upravený, v tejto etape vznikla severná kaplnka. V 17. storočí bol kostol striedavo evanjelický a katolícky, od roku 1709 definitívne katolícky. V rokoch 1752 – 1764 sa uskutočnila baroková úprava. V tomto období bol kostol novo zariadený a bolo realizované nové zaklenutie lode i kaplnky. Reštaurátorské práce na kostole prebiehali v rokoch 1971 – 1992.

V interiéri kostola sa nachádza súbor vzácnych stredovekých nástenných malieb. Najstaršia časť fresiek, sv. Juraj v súboji s drakom a Narodenie sv. Jána Krstiteľa na severnej stene lodi pochádzajú z konca 14. storočia. Väčšina výmaľby kostola pochádza z obdobia okolo roku 1415. Ide o výmaľbu presbytéria, na klenbe je zachytený Kristus v mandorle s anjelmi a atribútmi evanjelistov. Na stenách presbytéria sa nachádzajú výjavy apoštolov a svätíc, obrazy Zvestovania a cirkevných otcov. V spodnom rade sa nachádzajú scény Pašiového cyklu. Z roku 1478 pochádza rozsiahla maľba Ladislavskej legendy na severnej strane lode. Okrem fresiek sa v interiéri nachádza gotický krídlový oltár Panny Márie z roku 1512. Ďalej sa tu nachádza neskorogotická krstiteľnica z roku 1526 a pastofórium zo začiatku 16. storočia. Kamenná kupa staršej krstiteľnice je zamurovaná v stene pri južnom portáli.^[4]

• 

  Kostol sv. Frantška z Assisi

• 

  Zvonica pri kostole

• 

  Pohľad do svätyne

• 

  Fresky v svätyni

• 
• 
• 

  Pastofórium

• Evanjelický kostol, jednoloďová tolerančná stavba na pôdoryse kríža s polygonálnym uzáverom presbytéria a predstavanou vežou z roku 1784. Veža kostola je z roku 1868, má zvonovitú helmicu s laternou. Kostol bol neogoticky upravený. V interiéri sa nachádza neogotický oltár s obrazom žehnajúceho Krista.

Osobnosti obce

Rodáci

• Štefan Žáry (* 1918 – † 2007), básnik, prozaik, esejista, prekladateľ a novinár

Referencieupraviť | upraviť zdroj

Literatúraupraviť | upraviť zdroj

• PECNÍK, Marcel  –  LUPTÁKOVÁ, Vladimíra (eds.): Poniky : monografia obce. Banská Bystrica : TaKPRo  –  Agentúra MP, 2018, 240 s. ISBN 978-80-971453-8-5

Externé odkazyupraviť | upraviť zdroj

• Oficiálna stránka obce
• Najkrajší kraj- turistické atrakcie v obci
• Apsida.sk- profil gotického kostola