Rádioteleskop CSIRO's Parkes radio telescope v New South Wales v Austrálii vyfotografovaný v čase okolo pristátia prvých ľudí na Mesiaci (viditeľný v hornej časti snímky). Jeho 55-metrová anténa zachytávala signály pristávajúceho Apolla 11 počas ôsmeho roku funkčnosti observatória.

Rozsiahly komplex emisných hmlovín NGC 6357 na chvoste Škorpióna. Snímka je kombináciou záberov vo viacerých spektrách. Hviezdy, ktoré sa v hmlovine už sformovali, postupne vymetajú zárodočný prach z hmloviny, ale súčasne ju vybudzujú, aby svietila. Vzájomné pôsobenie hviezdnych vetrov, tlaku žiarenia, magnetických polí a gravitácie vytvára v hmlovine spletité útvary.

Saturnov mesiac Mimas na zábere sondy Cassini z februára 2010. Mimas je prvý z veľkých mesiacov pri planéte Saturn. Nie je to presná guľa, pretože toto teleso je o 30 km dlhšie ako je široké. Jeho povrch je posiaty množstvom kráterov vrátane najväčšieho menom Herschel s priemerom 130 km.

Táto dlhoexponovaná snímka ukazuje pohyb hviezd okolo severného svetového pólu. Tento pohyb je dôsledkom rotácie Zeme. Takmer bodová stopa v blízkosti stredu pomyselných kružníc predstavuje Polárku, hviezdu, ktorá zhodou okolností v súčasnosti leží takmer presne v smere zemskej osi. Stopy hviezd od Polárky až po obzor (na snímke prekrytý stromami) zanechali hviezdy, ktoré nazývame cirkumpolárne.

NGC 1672, špirálová galaxia v súhvezdí Mečiar. Má veľmi výraznú centrálnu priečku, čo dobre zachytáva táto snímka z Hubblovho vesmírneho ďalekohľadu. Priečka je predmetom výskumu, ako špirálové priečky prispievajú k vzniku hviezd v centrálnych častiach galaxie. Jasné aktívne jadro NGC 1672 pravdepodobne ukrýva supermasívnu čiernu dieru. Nachádza sa od nás vo vzdialenosti 60 miliónov ly.

Falošné slnká, jeden z druhov halového javu. Halový jav je optický úkaz, ktorý vzniká odrazom či priechodom slnečných lúčov drobnými ľadovými kryštálmi v atmosfére. Aby došlo k vzniku týchto úkazov, je potrebné, aby kryštáliky ľadu mali tvar šesťbokej doštičky alebo hranolu.

Detail planetárnej hmloviny Abell 21 z VLT. Hmlovina dostala meno Medúza, pretože je tvorená spletitými vláknami žiariaceho plynu pripomínajúcimi hlavu mýtickej Medúzy. Leží v Blížencoch. Jej vzdialenosť od Zeme je 1 500 svetelných rokov a priemer vyše 4 svetelné roky.

NGC 1531 a NGC 1532 v súhvezdí Eridanus sú dvojicou tzv. interagujúcich galaxií. Na rozdiel od známej Vírovej galaxie na túto dvojicu zrážajúcich sa špirálových galaxií sa dívame takmer presne zboku. Gravitačné pôsobenie v nich vyvolalo zvýšenú tvorbu hviezd. Na snímke možno vidieť prachové línie vo väčšej NGC 1532.

M 47, otvorená hviezdokopa v súhvezdí Korma. S magnitúdou 4,5 je viditeľná aj voľným okom. Obsahuje najmenej 30 hviezd, ktoré zaberajú priestor s priemerom 27 ly vo vzdialenosti udávanej v značne širokom rozsahu, 1 500 až 3 750 svetelných rokov. Nájdeme ich východne od jasného Síria.

Planetárna hmlovina IC 418 v súhvezdí Zajaca. Je známa ako hmlovina Spirograf. Ešte pred niekoľkými tisíckami rokov bola červeným obrom. Odhodením jeho vonkajších obálok vznikla mladá planetárna hmlovina s priemerom zatiaľ iba 0,1 svetelného roka.

NGC 1808, šošovkovitá galaxia v súhvezdí Holubica. Na obrázku z HST vidieť zložité obrazce prachových zálivov, ktoré svedčia o prudkých pohyboch vo vnútorných častiach galaxie. Jej priemer je 56 700 svetelných rokov, dosahuje 24 miliárd hmotností Slnka a jej vzdialenosť od nás je 24,1 milióna svetelných rokov.

Hmlovina Líščí kožuch, časť hmloviny NGC 2264 v súhvezdí Jednorožec. Obsahuje ružové a hnedé strakaté oblasti, ktoré sú kombináciou kozmického prachu a červených emisií z ionizovaného vodíku. Najjasnejšia hviezda na snímke je S Monocerotis, mimoriadne horúca a intenzívne žiariaca premenná hviezda. Okrem toho je tiež viacnásobným hviezdnym systémom, ktorého hlavná zložka patrí medzi modré nadobry.

Planetárna hmlovina Červený obdĺžnik v súhvezdí Jednorožec. Pravdepodobné vysvetlenie jej zvláštneho tvaru je, že centrálna dvojhviezda je obklopená hrubým prachovým prstencom. Vzájomné gravitačné vplyvy dvojhviezdy vytvorili kužeľovité tvary dotýkajúce sa špičkami, ktoré sú kolmé na disk. Pri našom pohľade v pravom uhle tieto kužele vytvárajú písmeno X.

Eta Carinae, veľmi veľká a jasná hviezda v súhvezdí Kýl. Jej hmotnosť je asi 100-150-krát väčšia ako hmotnosť Slnka a jej jasnosť predstavuje asi 4-miliónnásobok jasnosti Slnka. Je to premenná hviezda podobná novám. Obklopuje ju hustá obálka ionizovaného vodíka, ktorá expanduje rýchlosťou 480 km/s a je súčasťou veľkého komplexu plynovo-prachovej hmoty, prejavujúceho sa ako premenná difúzna hmlovina.

Detail atmosféry Jupitera vyfotgrafovaný sondou Juno zo vzdialenosti 14 500 km od vrcholkov mrakov. Oblaky na Jupiteri sú zložené z kryštalického amoniaku, hydrosulfidu amoniaku, a ľadu. Vrcholky najvyšších mrakov sú červené kvôli anporganickým polymérnym zlúčeninám fosforu, ktoré sa do nich dostávajú s výstupnými prúdmi. Pod nimi sú biele vrstvy, nižšie sú hnedé.

M 22, najjasnejšia guľová hviezdokopa v súhvezdí Strelec. Za skvelých podmienok sa dá vidieť aj voľným okom. Jej vek by mal byť 13,7 miliardy rokov, čo je takmer vek celého vesmíru. Vzdialenosť kopy od nás sa udáva v rozsahu 8 500 – 10 100 ly.

NGC 1977, reflexná hmlovina v súhvezdí Orión. Nachádza sa severne od emisných hmlovín M42 a M43. V hmlovine NGC 1977 sú dve jasnejšie hviezdy 42 a 45 Orionis. Modrú farbu spôsobuje odraz svetla hviezd od medzihviezdneho prachu. Skupina hmlovín, do ktorej patrí NGC 1977, sa niekedy nazýva Bežec.

NGC 4622, špirálová galaxia v súhvezdí Kentaur. Rotuje v smere hodinových ručičiek, čiže retrográdnym smerom. Je to opačný smer ako ten, ktorým sú navinuté na jadro jej vonkajšie špirálové ramená. Astronómovia predpokladajú, že za to môže stret s iným telesom, pravdepodobne malou sprievodnou galaxiou.

Južná polárna žiara (aurora australis) žiariaca nad umelo osvetleným iglu. Snímka vznikla v roku 2013. Polárna žiara je svetelný úkaz na oblohe, ktorý vzniká pôsobením elementárnych častíc slnečného vetra pri vstupe do zemskej atmosféry, alebo do atmosféry iného kozmického telesa.

Priebeh úplného zatmenia Slnka, ktoré nastalo 3. novembra 2013, z vesmíru. Zložené snímky geostacionárnej družice z výšky 36 000 km zachytávajú pohyb mesačného tieňa cez Atlantik a Afriku. Zatmenie bolo hybridné, pretože začalo ako prstencové.

Hmlovina NGC 6559 v súhvezdí Strelec. Obsahuje okrem emisných aj prachové oblasti, ktoré sa javia ako reflexné alebo tmavé, podľa toho, či svetlo hviezd odrážajú smerom k nám alebo ho pri pohľade od nás pohlcujú. Už sformované hviezdy odparia prach a odfúknu plyn z celej hmloviny za niekoľko desiatok miliónov rokov. Na jej mieste zostane iba nahá otvorená hviezdokopa. Vzdialenosť hmloviny sa udáva v rozsahu 4 000 – 5 000 ly.

M 80, guľová hviezdokopa v súhvezdí Škorpión. Leží v polovici uhlovej vzdialenosti medzi Antarom a Graffiasom. Má jasnosť len 8 mag. Tým, že je menšia a nezreteľnejšia, je oveľa menej nápadná ako susediaca M 4. M 80 má silnú koncentráciu hviezd smerom ku stredu, ale samotné hviezdy je ťažko rozlíšiť. Priemer kopy je 98 ly.

Mesiac Phobos nad povrchom Marsu. Snímku urobila kamera HRSC sondy Mars Express. Phobos je s najväčšou pravdepodobnosťou zachytenou planétkou, pochádzajúcou z oblasti hlavného pásu planétok. Obieha okolo planéty v priemernej výške iba 5 982 km.

Planetárna hmlovina NGC 6302 známa aj ako Chrobák. Názov podľa svojho vzhľadu pripomínajúceho malého modrastého chrobáka či mravca. Túto podobu však zobrazia iba veľké amatérske ďalekohľady. Rozpätie „krídiel“ dosahuje asi 3 ly. Centrálna hviezda s teplotou 250 000 K patrí k najhorúcejším v Galaxii a veľmi intenzívne zahrieva svoj okolitý materiál.

Rozsiahly komplex emisných hmlovín NGC 6357 na chvoste Škorpióna. V jasnej centrálnej časti hmloviny sú piliere z molekulárneho prachu. V nich sa pravdepodobne ukrývajú vznikajúce hviezdy. Hviezdy, ktoré sa v hmlovine už sformovali, tvoria hviezdokopu Pismis 24. Ich hviezdne vetry a energetické žiarenie postupne vymetajú zárodočný prach z hmloviny, ale súčasne ju vybudzujú, aby svietila.

NGC 1309, málo jasná špirálová galaxia v súhvezdí Eridanus. Dívame sa na ňu priamo zhora. Jej priemer, 30 000 svetelných rokov, je len tretinový oproti priemeru našej Galaxie. Nachádza sa vo vzdialenosti asi 100 miliónov svetelných rokov.

R Coronae Austrinae, hviezda spektrálneho typu F5, a hmlovina NGC 6729, ktorá ju zahaľuje. Svojou žltou farbou vytvára kontrast s prevažne modrými reflexnými okolitými hmlovinami. V blízkosti hviezdy možno na astrofotografiách pozorovať aj Herbig-Harove objekty – rázové vlny novovznikajúcich hviezd. Tieto rázové vlny vytvárajú v hmlovine oblúky a slučky.

NGC 1132 v súhvezdí Eridanus, ktorá zaraďuje medzi eliptické galaxie. Na rozdiel od iných eliptických galaxií je osamotená, teda nepatrí do nijakej kopy galaxií. Jedna teória hovorí, že NGC 1132 vznikla splynutím viacerých galaxií tvoriacich pôvodne malú skupinku. Jej svetlo, ktoré vidíme dnes, opustilo galaxiu ešte skôr, ako sa na Zemi objavili prvé dinosaury.

Planetárna hmlovina IC 4406 v súhvezdí Vlka na snímke z Hubblovho vesmírneho ďalekohľadu. Je pretkávaná temným prachom, ktorý sa podobá na cievky v ľudskom oku. To jej vyslúžilo prezývku Sietnica. Spozorovať sa dá už 10-centimetorvým ďalekohľadom, ale jej krása vynikne až pri priemere objektívu 20 cm.

Rozhranie svetla a tmy v atmosfére Jupitera. Snímku urobila sonda Juno v marci 2017 zo vzdialenosti 12 700 km od planéty. Vrcholky najvyšších mrakov sú červené kvôli anporganickým polymérnym zlúčeninám fosforu, ktoré sa do nich dostávajú s výstupnými prúdmi. Pod nimi sú biele vrstvy, nižšie sú hnedé a najnižšie pozorovateľné oblasti majú modré sfarbenie.

NGC 4388, najrýchlejšie sa vzďaľujúca galaxia kopy Virgo. Od tejto aktívnej galaxie sa odvíjajú obrovské mračná plynu. Galaxia má jasné jadro ukrývajúce supermasívnu čiernu dieru. Tá vydáva intenzívne röntgenové žiarenie.

NGC 7635, emisná hmlovina v súhvezdí Kasiopeja. Vyzerá ako planetárna hmlovina. Centrálna hviezda hmloviny je však postavená dosť excentricky. Je možné, že objekt nie je typickou planetárnou hmlovinou, ale že ju hviezdny vietor centrálnej hviezdy „vyfúkol“ do okolitého prostredia vyplneného ionizovaným vodíkom. Tento ionizovaný oblak hmoty nesie označenie Sh 152.

Hmlovina NGC 3324 známa aj ako Kľúčová dierka. Je to difúzna emisná hmlovina so štruktúrou, v ktorej sú dobre viditeľné temné oblasti prachu na pozadí žiariaceho plynu. Obaľuje hviezdu s magnitúdou 8,39. Centrálna hviezda patrí k veľmi horúcim modrým hviezdam a má spektrálny typ Oe5. Okrem nej je hmlovina Kľúčová dierka domovom ďalších hviezd, ktoré patria medzi najhmotnejšie známe hviezdy.

Galaxia NGC 4762 v súhvezdí Panna. Na túto galaxiu sa dívame presne z boku a javí sa nám neobyčajne tenká. Predpokladáme, že pri bočnom pohľade by aj naša Galaxia vyzerala podobne ako táto svietiaca hviezdna čiara zjasnená v oblasti jadra. Napokon, priemer NGC 4762 je zhruba rovnaký ako priemer našej Galaxie. Takéto presne bočné pohľady na galaxie sú vzácne.

Záber zo sondy Mars Reconnaissance Orbiter na duny v marťanskom kráteri Gale. Kráter Gale má priemer cca 150 km. Bol vybraný ako cieľ robotickej prieskumnej sondy NASA Curiosity. Tá úspešne pristála 6. augusta 2012 v severozápadnej časti krátera na planine Aeolis Palus.

Špirálová galaxia ESO 269-57 v súhvezdí Kentaur. patrí k tým väčším – jej priemer dosahuje až 200 000 ly. Svetlo z nej k nám letí 150 000 000 rokov. Má tesne zvinuté ramená. Hľadíme na ňu spredu, no na pozadí má niekoľko slabších, zboku videných galaxií.

Polárna žiara v Estónsku. Polárna žiara vzniká, keď elektricky nabité častice slnečného vetra dopadajú na vrchnú vrstvu atmosféry. Náraz častice spôsobí u molekuly alebo atómu nabudenie zodpovedajúce zmenenej elektrónovej konfigurácii. Elektrón "vyskočí" na vyššiu energetickú hladinu. Po krátkom čase sa elektrón vráti na pôvodnú hladinu a je vylúčené svetlo (fotón).

Jadro našej Galaxie. Tento výsledný obrázok vznikol zložením snímok Hubblovho vesmírneho ďalekohľadu (žltá), Spitzerovho vesmírneho ďalekohľadu (červená) a Chandry (modrá s fialovou). Medzi nami a jadrom ležia husté mračná medzihviezdnej hmoty a tie všetko svetlo prichádzajúce od jadra zoslabujú asi o 30 magnitúd. Sú však priepustné pre iné vlnové dĺžky.

Planétka 21 Lutetia (v popredí) a planéta Saturn (v pozadí). Snímku urobila sonda Rosetta zo vzdialenosti 36 000 km v júli 2010. Najpodrobnejšie snímky planétky dosahovali rozlíšenie až 60 m na pixel. Na základe údajov získaných sondou vedci vytvorili veľmi podrobnú mapu telesa.

V838 Monocerotis, hviezda v súhvezdí Jednorožec, jedna z najväčších známych hviezd. Je považovaná za jednu z najzaujímavejších premenných hviezd. Svetelné echá z jej vzplanutí presvetlili priezračné obálky vyvrhnutého materiálu a v ich strede sa nachádza žiarivo červená hviezda spektrálneho typu K. Najväčšia obálka má priemer asi 6 svetelných rokov.

Messier 2, guľová hviezdokopa v súhvezdí Vodnár nachádzajúca sa asi 5 stupňov severne od hviezdy Beta Aquarii. Vzdialenosť hviezdokopy od Slnka sa odhaduje na 40 850 ly. Je najkoncentrovanejšia z guľových hviezdokôp v Messierovom katalógu a vykazuje známky jemnej elipticity. V porovnaní s inými guľovými hviezdokopami má M2 relatívne nízky počet premenných hviezd. Najjasnejšie hviezdy vo hviezdokope sú červené a žlté obry.

Messier 100, špirálová galaxia v súhvezdí Vlasy Bereniky. Je to jedna z najväčších a najjasnejších galaxií v kope Virgo. Fotografie ukazujú, že farba jadra a špirálových ramien je veľmi podobná, čo naznačuje nedávnu hviezdnu tvorbu v tejto oblasti, ktorá môže byť výsledkom interakcie s blízkou trpasličou galaxiou.

Podivne tvarovaný Saturnov mesiačik Pan. Útvar tiahnúci sa okolo jeho rovníka je nános veľmi jemných čiastočiek zo Saturnovho prstenca A. Pan obieha v 325 km širokej medzere tohto prstenca. Aj jeho slabá gravitácia stačí na to, aby chytala jemné ľadové častice. Snímku urobila sonda Cassini v roku 2017.

Kombinovaný záber Hubblovho a Spitzerovho ďalekohľadu na Veľkú hmlovinu v Orióne. Veľká hmlovina v Orióne je žiariaca emisná hmlovina pod Oriónovým pásom. Je to jedna z najjasnejších hmlovín a je viditeľná voľným okom. Od Slnka je vzdialená asi 1350 svetelných rokov. V skutočnosti je to len najjasnejšia a k nám bližšia časť obrovského molekulárneho mraku, ktorý pokrýva väčšinu Orióna.

Ultrafialová snímka Riasovej hmloviny. Riasová hmlovina je zvyšok supernovy v súhvezdí Labuť. Táto emisná hmlovina zaberá veľkú oblasť oblohy blízko hviezdy Gienah. Je zložená z množstva jemných vlákien. Nachádza sa vo vzdialenosti 2 500 svetelných rokov. Predstavuje pozostatok po supernove, ktorá vybuchla asi pred 50 000 rokmi.

Mliečna cesta nad Pedra Azul v Brazílii. Mliečna cesta je časť Galaxie – je fakticky priemetom najbližších častí špirálových ramien Galaxie na oblohu; jej priebeh oblohou určuje súčasne aj orientáciu základnej roviny Galaxie. Tmavé mraky pohlcujú svetlo hviezd za nimi a tvoria tmavý stredový pás Mliečnej cesty, ktorý ju rozdeľuje na dve ramená (tzv. Tmavá trhlina).

NGC 1569, trpasličia nepravidelná galaxia s výraznou tvorbou hviezd v súhvezdí Žirafa. K hviezdotvorbe prispievajú aj výbuchy supernov rozprašujúce svoj materiál do okolia. Obsahuje aj mladé hmotné hviezdokopy podobné guľovým hviezdokopám v našej Galaxii. Galaxia je vzdialená približne 7 – 11 miliónov ly a dosahuje priemer iba 8 000 ly.

Netradičný, detailný pohľad na Veľkú červenú škvrnu na Jupiteri. Záber zhotovila sonda Juno v lete 2017. Škvrna sa otáča v západnom smere (teda proti pohybu hodinových ručičiek), približne raz za týždeň. Jej vznik, pôvod, fyzikálne vysvetlenie a správanie nebolo do súčasnosti spoľahlivo objasnené a pre vedeckú obec je stále veľkou neznámou.

Prstencové zatmenie Slnka pozorované z Číny. Prstencové zatmenie je špeciálny druh zatmenia, pri ktorom sa stred Mesiaca dostane pred stred Slnka, ale svojou plochou nezatieni celý povrch Slnka. Toto nastáva, ak je Mesiac dostatočne ďaleko od Zeme, preto jeho zdanlivá veľkosť na oblohe v porovnaní so Slnkom je menšia ako pri úplnom zatmení, alebo ak je Zem v perihéliu a zdanlivá uhlová veľkosť Slnka je väčšia.

Galaxia M 87 nazývaná aj Virgo A v súhvezdí Panna. Patrí medzi najväčšie známe galaxie vôbec a je najbližším príkladom obrej eliptickej galaxie. Explózie zo stredu M 87 vyvrhli obrovský modrý výtrysk s dĺžkou 8 000 ly, ktorý sa podobá výtryskom z kvazarov. Tento výtrysk smeruje len na jednu stranu, čím je pomerne vzácny.

NGC 2170, reflexná hmlovina v súhvezdí Jednorožec. Je súčasťou masívneho molekulárneho mraku Mon R2 vo vzdialenosti 2 400 svetelných rokov. Svieti vďaka odrazu svetla blízkych hviezd. Svetlo hviezd sa rozptyľuje na prachových čiastočkách.

Rádioteleskop CSIRO's Parkes radio telescope v New South Wales v Austrálii vyfotografovaný v čase okolo pristátia prvých ľudí na Mesiaci (viditeľný v hornej časti snímky). Jeho 55-metrová anténa zachytávala signály pristávajúceho Apolla 11 počas ôsmeho roku funkčnosti observatória.