Alexandr Sergejevič Puškin (po rusky: Алекса́ндр Серге́евич Пу́шкин) (* 6. jún 1799, Moskva – † 10. február 1837, Petrohrad) bol jedným z najväčších ruských romantických básnikov a prozaikov. Po otcovi Sergejovi Ľvovičovi pochádzal zo starého šľachtického rodu, matka Anna Osipovna bola vnučkou Ibrahima Hannibala, krstného syna a obľúbenca cára Petra Veľkého. Už ako dieťa mal rád knihy a zaujímal sa o literatúru. V roku 1811 vstúpil do lýcea v Cárskom sele, prestížneho učilištia pre budúcu ruskú elitu. Tam sa začína rozvíjať jeho básnický talent. V roku 1817 zložil maturitné skúšky a zamestnal sa na ministerstve zahraničných vecí.

V Petrohrade vstupuje do literárneho spolku Arzamas a dostáva sa do víru veľkého sveta, spoznáva liberálne myšlienky prichádzajúce z Francúzska. Schádza sa so spolkom Zelená lampa. Od intímnej lyrickej tvorby prechádza k básňam oslavujúcim slobodu ducha a mysle. V roku 1820 bol z Petrohradu vypovedaný pre svoje satirické básne. Istý čas žil na juhu Ruska a na rodinnom statku pri Pskove.