Severná Karolína
Vlajka Pečať Ostatné štáty USA
Prezývka štátu	Tar Heel State, Old North State
Hlavné mesto	Raleigh
Najväčšie mesto	Charlotte
Guvernér	Roy Cooper (D)
Rozloha
Poradie	28. miesto
Celková	139 390 km²
% vody	9,5 %
Počet obyvateľov (podľa posledného sčítania)
Poradie	10. miesto
Obyvateľov	10 273 419
Rok sčítania	odhad z r. 2017
Hustota obyvateľov
Poradie	15. miesto
Hustota	80,6 obyv./km²
Vstup do Únie
Poradie	12. v poradí
Dátum	21. november 1789
Geografické údaje
Zemepisná šírka	33°50' s.š. až 36°35' s.š.
Zemepisná dĺžka	75°28' z.d. až 84°19' z.d.
Šírka	272 km
Dĺžka	901 km
Nadmorská výška
Najvyššia	Mount Mitchell, 2 037 m n. m.
Stredná	210 m n. m.
Najnižšia	0 m n. m.
Ostatné údaje
Časová zóna	Stredná: UTC/-5, -4
ISO 3166-2	US-NC

Severná Karolína (angl. North Carolina s výslovnosťou ˌnɔrθ kærəˈlaɪnə (pomoc·info)) je 12. štát USA na juhovýchode USA na pobreží Atlantického oceánu. K Únii sa pripojila 21. novembra 1789. Hlavným mestom je Raleigh, ale najväčším mestom Charlotte. Na juhu hraničí s Južnou Karolínou a Georgiou, na západe s Tennessee a na severe s Virgíniou. Štát leží vďaka svojej polohe v troch klimatických pásmach. V miernom regióne východného pobrežia, ďalšie chladnejšie klimatické pásmo tvorí plošina Piedmont a tretím pásmom sú horské oblasti Apalačských vrchov. Flóra a fauna je rozmanitá a siaha od močaristého pobrežia s výskytom aligátorov až po borovicové lesy na západe, v ktorých sa vyskytujú medvede a jelene.

Pôvod štátu siaha do čias anglickej korunnej kolónie, ktorá bola založená v roku 1663 a pomenovaná na počesť anglického kráľa Karla I. V roku 1776 bola Severná Karolína jednou z 13 kolónií, ktoré vystúpili v americkej deklarácii nezávislosti na britskej korune, a stala sa jedným zo zakladajúcich štátov USA. Od roku 1792 je hlavným mestom štátu Raleigh, ktoré získalo svoje meno na počesť objaviteľa pobrežia Severnej Karolíny, sira Waltera Raleigha. Počas americkej občianskej vojny v rokoch 1861 – 1865 bola Severná Karolína členom Konfederácie. Za povojnovej obnovy vstúpila v roku 1868 znovu do Únie a zmenila sa z prevažne poľnohospodárskej krajiny, ktorou bola až do prvej polovice 20. storočia, na priemyselný štát. Po Novom údele v tridsiatych rokoch 20. storočia sa Severná Karolína stala centrom amerického finančníctva. Majú tu sídlo spoločnosti zaoberajúce sa špičkovým vývojom a výskumom v rôznych oboroch priemyslu.

Severná Karolína je desiatym najľudnatejším štátom USA, počet jej obyvateľov má vzrastajúcu tendenciu. V júli 2009 mala 9 380 884 obyvateľov.^[1] Odhaduje sa, že asi pätina obyvateľov štátu je afroamerického pôvodu, ďalej tu žije osem kmeňov pôvodných obyvateľov Ameriky. Severná Karolína je súčasťou biblického pásu (angl. Bible Belts), obyvateľstvo je prevažne protestantského vyznania. Obyvatelia Severnej Karolíny boli do 1. polovice 20. storočia prevažne voličmi demokratov, v druhej polovici 20. storočia sa politická orientácia posunula v prospech konzervatívnych republikánov. V prezidentských voľbách v roku 2008 znovu zvíťazil demokratický kandidát.

Severná Karolína je súčasťou južanského kultúrneho okruhu, a to ako v regionálnej hudbe, tradičnej južanskej kuchyni a v tradičných prírodných divadlách s charakteristickými južanskými znakmi, zatiaľ čo v architektúre sa tu premiesilo mnoho rôznych vplyvov. Je tu množstvo múzeí, prírodných a národných parkov a jednotlivých stavieb nadregionálneho významu. Magnetom pre návštevníkov Severnej Karolíny je Great Smoky Mountains National Park, najnavštevovanejší národný park v USA. Ďalšou atrakciou sú každoročné automobilové preteky NASCAR a športové súťaže usporadúvané univerzitami.

Osídlenie indiánskou populáciou v Severnej Karolíne siaha až do paleoindiánskeho obdobia v 10. tisícročí pred naším letopočtom. Lovci a zberači žili najprv v Piedmonte. Z archaickej doby, asi 7500 až 1000 pred naším letopočtom sa zachovali hroty šípov, ktoré sú pomenované podľa náleziska v Uwharrie Mountains, Hardaway. Ide o najdôležitejšie nálezisko na východnom pobreží Ameriky, pretože bolo osídlené nepretržite po tisíce rokov a archeologické nálezisko sa zachovalo neporušené. Tundru z doby ľadovej nahradili husté lesy, ľudia zmenili spôsob života v tom zmysle, že už nenasledovali stáda jeleňov karibu, ale zdržovali sa na primerane veľkom území. Orechy, zelenina a ryby predstavovali dôležitú časť stravy, počet obyvateľov narastal. Kamenné nádoby a drevené nástroje sa stali predmetom obchodu, obrovské množstvo ryolitu bolo ťažené v Morrow Mountains a obchodované na území 75 000 km², a nakoniec sa vytvoril akýsi druh záhradníctva, v ktorom hrali ústrednú rolu dyne, ďalej žalude a orechy z orechovcov. Medzi rokmi 6000 až 3000 pred naším letopočtom bolo veľmi teplé obdobie, ktoré umožnilo veľký populačný rast, územie jednotlivých kmeňov sa začalo dramaticky zmenšovať, stále viac a viac dedín bolo založených pozdĺž riek, ktoré stále viac prevádzkovali približne v roku 3000 pred naším letopočtom záhradníctvo. Lov sa prevádzkoval iba sezónne, obchod na veľké vzdialenosti priniesol mušle od Mexického zálivu, meď od Veľkých kanadských jazier v tejto oblasti a vznikla rozsiahla sieť ciest.

Táto kultúra sa vymenila približne okolo roku 1000 pred naším letopočtom kultúrou Woodland a Mississippi, ktoré mali kontinuitu približne až do roku 1000 nášho letopočtu. Zvlášť dôležitý bol nástup používania keramiky, tzv. Swannanoa ware, a nie je jasné či išlo o prisťahované skupiny či pôvodné skupiny prijali technológiu výroby keramiky. Tieto skupiny sú už predkami historických kmeňov, s ktorými sa stretli prvýkrát Európania. Perióda od roku 300 pred naším letopočtom do roku 200 nášho letopočtu sa nazýva Pigeon, po nej nasleduje Connestee.

Kultúra Mississippi mala značný vplyv. Rozsiahle oblasti boli pomenované ako Hopewell Interaction Sphere po kultúre Hopewell. Severná Karolína bola rozdelená do dvoch kultúrnych oblastí. Zatiaľ čo v pobrežnej oblasti a v severnom Piedmonte asi od roku 1000 dominovala kultúra s názvom Late Woodland, ktorá nadväzovala na predchádzajúce kultúry, a mala pravdepodobne rovnostársku politickú a sociálnu štruktúru, v horských oblastiach a v južnom Piedmonte bola spoločnosť výraznejšie rozvrstvená. Dedične vládnuca trieda používala diaľkové trasy na nákup luxusného tovaru, napríklad mušle a vzácne kamene, neskôr aj sľudu, ktorá sa stala novou komoditou. Mounds Nununyi a Town Creek^[2] ukazujú na vplyvy, ktoré zmenili vzťah ľudí k smrti. Pohrebisko Town Creek Indian Mound je najnavštevovanejším archeologických náleziskom v Severnej Karolíne. Skrýva Mound, posvätné a vrchnostenské budovy. Sú pozostatkom kultúry, ktorá rozkvitala v rokoch 950 do 1400, a je známa ako Pee Dee, je pomenovaná po miestnej rieke. Zmizla pred rokom 1600. Už okolo roku 900 začalo intenzívne pestovanie kukurice, po roku 1200 boli z malých sídiel väčšie dediny so 150 obyvateľmi a 15 až 20 domami postavenými okolo centrálneho priestoru, a ich počet a veľkosť okolo roku 1400 výrazne vzrástla.

Smerom od pobreží pozdĺž rieky Neuse River je kultúrna hranica medzi Severom a Juhom. Južne od rieky prevládajú už od roku 2000 pred naším letopočtom, pravdepodobne z Georgie prevzaté hlinené nádoby spevnené rastlinnými vláknami (Stallings ware), na severe sa presadila skutočná keramika. Väčšina Mounds sa nachádza na juh od Neuse River. Obyvatelia Severnej Karolíny z veľkej časti viedli usadlý spôsob života, žili vidieckym spôsobom života (Eastern Agricultural Complex), bez dlhodobej zmeny. Začalo prevládať pestovanie fazule, kukurice a dýň, zatiaľ čo význam orechov klesal. Tretím kultúrnym regiónom bola oblasť hôr na západe, ktorá bola neskôr obývaná kmeňom Čerokíov (Pisgah, v rokoch 1000 až 1450, potom Qualla). Aj tam väčšie dediny postavili Mounds. Zo severu sa prisťahovalo približne 800 skupín Irokézov (Cashie, do roku 1750).

Keď v roku 1524 priplával prvý Európan Giovanni da Verrazano počas hľadania cesty do Tichého oceánu pri brehoch Severnej Karolíny, tá bola osídlená kmeňmi Čerokíov, Tuscarora, Muskogee, Cheraw, Tutelo, Catawba a ďalšími menšími, s Irokézmi a Algonquian príbuznými kmeňmi.

V roku prepožičala 1584 kráľovná Alžbeta I. sirovi Raleighovi listinu k založeniu britskej kolónie. Prvý pokus o osídlenie zlyhal. Druhý pokus začal na jar v roku 1587. Skupina 110 osôb osídlila ostrov Roanoke. Na ňom sa narodila 18. augusta 1587 Virginia Dare, prvé dieťa anglicky hovoriacich osadníkov v Novom svete. Keď sa vodca osadníkov v roku 1590 znovu vrátil na ostrov, našiel tu len pozostatky z osídlenia. Nikdy nebolo vysvetlené, čo sa v osade odohralo. Táto druhá osada vstúpila do histórie ako „stratená kolónia“ (Lost kolonie). Zmiznutie jej obyvateľov je stále dôvodom k špekuláciám.

Po reštaurácii Stuartovcov v roku 1663 kráľ Karol II. udelil ôsmim verným listinu k založeniu novej kolónie, mali ju riadiť ako ich vlastníctvo. Na počesť svojho otca Karla I. (latinsky Carolus), ju pomenoval Carolina. V okolí Albemarle Sound dnešnej Severnej Karolíny sa už usadili v roku 1650 osadníci z Virgínie, ale ďalšie kolonizácie boli pomalé. Do roku 1700 bieli osadníci kolonizovali pobrežie na juh až k Pamlico River, v roku 1722 až k Bogue Sound, blízko dnešného Jacksonville. V druhom dôležitom mieste osídlenia v okolí prístavného mesta Charleston zostali osadníci dlho izolovaní, takže sa v Severnej a Južnej Karolíne od počiatku osídlení vytvorili dva úplne rozdielne vládne a správne systémy, ktoré boli v rokoch 1664 až 1691 riadené dvoma guvernérmi. Zákonodarcovia sa po prvýkrát zišli v roku 1664 v Albemarle. Až v roku 1701 majitelia uznali (Lord Proprietors) rozdelenie Severnej a Južnej Karolíny a od roku 1712 mal človek zodpovedný za severné osady pridelený titul guvernér Severnej Karolíny. V roku 1729 sa stali obe Karolíny korunnými kolóniami a ich rozdelenie bolo dokončené.^[3]

Spoločensky a politicky sa Severná Karolína v koloniálnych dobách podobala viac severnému susedovi, Virgínii, než Južnej Karolíne. Zatiaľ čo Južná Karolína bola v 18. storočí vybudovaná predovšetkým otrokmi, nad nimi stála politicky a ekonomicky vládnuca vrstva plantážnikov ryže, väčšina populácie na severe žila na malých farmách, kde sa pestoval tabak, obilie a choval dobytok. Černosi predstavovali na juhu v roku 1710 asi 38 percent populácie, na severe iba 6 percent. V protiklade s juhom sa na severe v súvislosti so založením okresov vytvorila miestna správna štruktúra. Na rozdiel od juhu sa na severe zriadením okresov a v niektorých mestách vytvorila miestna riadiaca štruktúra. V roku 1705 bolo ako prvé mesto Severnej Karolíny založené Bath.^[4]

V neskorších šesťdesiatych rokoch 18. storočia vzniklo napätie medzi poľnohospodármi pochádzajúcimi z nižšej spoločenskej triedy z Piedmontu a plantážnikmi z pobrežnej oblasti. Zjavné plytvanie verejnými prostriedkami guvernérom Williamom Tryonom pri budovaní nového sídla vlády, Tryon Palace v New Berne, priniesol výbuch nespokojnosti poľnohospodárov a prerástol v otvorené povstanie. Tryon vyhral 17. mája 1771 bitku pri Alamance, a tým ukončil sedem rokov trvajúci konflikt.^[5] Niektorí historici vidia v tomto povstaní predisponujúce faktory pre vypuknutie – alebo už prvý vojenský akt Americkej vojny za nezávislosť.^[6]

V Charlotte obyvatelia okresu Mecklenburg County dňa 20. mája 1775 údajne vydali prvé prehlásenie o nezávislosti počas americkej revolúcie, ale nedochoval sa žiadny dôkaz o tejto udalosti.^[7] Dátum Mecklenburg Declaration of Independence je ale na pečati a vlajke štátu Severná Karolína.^[8][9] Dňa 12. apríla 1776 v kongrese provincie Severná Karolína, uznesené vyhlásiť nezávislosť na britskej korune. Tím sa stala Severná Karolína prvou kolóniou, ktorá svojich zástupcov v druhom kontinentálnom kongrese zmocnila takzvaným Halifax Resolves odtrhnúť sa od Anglicka. Táto udalosť je tiež dátumom spomínaná na pečati a vlajke Severnej Karolíny.^[8][9]

Severná Karolína zostala v prvých rokoch vojny do značnej miery ušetrená od vojnových udalostí, ale neskôr v rokoch 1780 až 1781 sa stala hlavným dejiskom vojny. Veľkého víťazstva dosiahli Američania 7. októbra 1780 v bitke pri Kings Mountain. Po víťazstve nad Britmi 17. januára 1781 v bitke pri Cowpens nalákal Nathanael Greene britských vojakov do vnútrozemia. Tím ich odrezal od skladov v Charlestone. Tento manéver vošiel v známosť ako „The Race to the Dan“.^[10]

Vojska generálov Greeneho a Cornwallisa sa stretli dňa 15. marca 1781 v bitke pri Guilford Court House. Hoci britské sily zvíťazili, boli zdecimované stratami. To viedlo nakoniec k ich porážke v októbri v roku 1781 v bitke pri Yorktowne. Po víťazstve americko-francúzskej armády bola nezávislosť Ameriky od britskej koruny bezpečne zaistená. Vojnové strany podpísali v októbri 1783 Parížsky mier, v ktorom Británia uznala Ameriku ako suverénny štát.^[11]

V roku 1787 predložený návrh ústavy bol prijatý v Severnej Karolíne veľmi rozdielne. Až o rok neskôr sa delegáti zhodli na dohode v Fayetteville a Severná Karolína ratifikovala ako dvanásty a posledný štát ústavu. V roku 1790 Severná Karolína predala západnú časť zeme vláde. Oblasť bola označená v rokoch 1790 až 1796 ako Tennessee Territory. V roku 1796 na jeho území nakoniec vzniklo Tennessee, 16. spolkový štát Únie.

Prosperita a hospodársky rast v silne poľnohospodárskeho založeného štátu závisel na otrockej práci, v prvých rokoch po založení najmä na pestovanie tabaku. Po revolúcii sa kvakeri a mennoniti snažili majiteľov otrokov presvedčiť o prepustení otrokov na slobodu. Počet slobodných černochov v Severnej Karolíne napriek tomu v priebehu prvých desaťročiach po vojne za nezávislosť stúpal.^[12] Hoci otroctvo bolo menej rozšírené než na hlbokom juhu, v roku 1860 pri sčítaní ľudu viac než 330 000 ľudí, t. j. 33 percent populácie boli Afroameričania žijúci v otroctve.^[13]

V roku 1840 bola dokončená dodnes stojaca vládna budova v Raleighu. Na rozdiel od mnoho iných štátov na juhu sa nevyvinula v Severnej Karolíne žiadna dominantná „aristokracia plantážnikov“, ale štát a jeho vláda bola z veľkej časti kontrolovaná samostatne hospodáriacimi roľníkmi zo strednej triedy. V polovici 19. storočia boli vidiecke oblasti Severnej Karolíny spojené cez 208 km dlhou „železnicou farmárov“ (anglicky „farmer’s railroad“"). Viedla z Fayetteville na východe až do Bethanie severozápadne od Winston-Salemu, a bola postavená z drevených koľajníc.^[10]

V roku 1860 už bola v Severnej Karolíne dlhoročná tradícia otroctva. Napriek tomu sa z počiatku nechcela pripojiť ku Konfederácii, až výzva prezidenta Abrahama Lincolna k vstupu do susedného štátu Južná Karolína, bola impulzom k vstupu do konfederácie. Aj po vstupe niektorí farmári odmietali podporovať konfederáciu, predovšetkým tí, ktorí nevlastnili otrokov.^[14] Napriek tomu boli muži zo všetkých častí Severnej Karolíny v rámci Armády severnej Virgínie jednou z najdôležitejších zložiek armády konfederácie a zúčastnili sa najdôležitejších bitiek vojny.

Najväčšia bitka v oblasti Severnej Karolíny bola bitka pri meste Bentonville na jar roku 1865. Bol to neúspešný pokus konfederačného generála Joseph E. Johnston zastaviť postup vojsk Únie pod vedením generálmajora William T. Sherman cez územie Karolín.^[10] Tým sa vzdal posledný väčší bojový zväz Konfederácie a ukončil vojnový konflikt. Wilmington sa ako posledný prístav konfederácie vzdal na začiatku roka roku 1865.

Severná Karolína prijala novú ústavu, ktorá podporovala vzdelávanie, zakázala otroctvo, zaviedla všeobecné volebné právo a vytvorila sociálne inštitúcie^[15] a 4. júla 1868 vstúpila znovu do Únie. 14. dodatok Ústavy Spojených štátov zaistil rovné zachádzanie s občanmi po občianskej vojne a bol tak ratifikovaný. Počas ťažkého obdobia rekonštrukcie bol Andrew Johnson, rodák zo Severnej Karolíny v rokoch 1865 – 1869 prezidentom Spojených štátov amerických.^[16]

Na konci 19. storočia sa v Piedmonte rozvinul bavlnársky a textilný priemysel a rozvoj textilného priemyslu poskytol alternatívu k súčasnému prevládajúcemu poľnohospodárstvu.^[17] Dňa 17. decembra 1903 bratia Wrightovci uskutočnili prvý úspešný let v histórii lietadlom ťažším než vzduch, poháňaným motorom v Kitty Hawk v Severnej Karolíne.^[18]

V reakcii na rasové rozdelenie, zbavených občianskych práv a problémy v poľnohospodárstve, desiatky tisíc Afroameričanov v rokoch 1910 až 1930 opustili Severnú Karolínu. Odišli v nádeji na lepšie životné podmienky a usadili sa najmä vo veľkých mestách na severe USA.^[19]

Začiatkom 20. storočia sa v Severnej Karolíne vo veľkom meradle uskutočnila iniciatíva pre vzdelávanie a výstavbu ciest na podporu ekonomiky štátu. Štátna výstavba ciest začala v roku 1920, potom čo sa auta stali obľúbeným dopravným prostriedkom. Počas prvého desaťročia 20. storočia sa mnoho dôležitých inštitúcií ozbrojené sily Spojených štátov amerických usadili v Severnej Karolíne, napríklad vo Fort Braggu.^[17]

New Deal, program na oživenie domácej americkej ekonomiky prezidenta Franklin Delano Roosevelta, mal veľký vplyv na pokrok Severnej Karolíne v oblasti vzdelávania a v priemysle. Počas druhej svetovej vojny dodávala Severná Karolína ozbrojeným silám rad miestnych výrobkov. V Severnej Karolíne bol tiež kladený dôraz na výskum a univerzity.^[20]

V roku 1931 bola v Raleighu založená Voters League Negro, ktorá viedla kampaň pre registráciu voličov z afroamerickej komunity.^[21] Práca v oblasti desegregácie a obnovenie občianskych práv pre afroamerickú populáciu pokračovala na celom území Severnej Karolíny. Afroamerickí študenti North Carolina Agricultural and Technical State University uskutočnili Greensboro sit-ins, a táto forma odporu sa rozšírila po celom juhu USA.^[22] Po schválení Civil Rights Act z roku 1964 a Voting Rights Act z roku 1965 sa začala afroamerická populácia plno podieľať na politickom živote.^[23] V roku 1973 Clarence Lightner po úspešnej kandidatúre na funkciu starostu mesta Raleigh prepísal americkú históriu. Stal sa prvým zvoleným afroamerickým starostom na juhu Spojených štátov a navyše v meste s prevažne belošskou populáciou.^[24]

V roku 1971 bola ratifikovaná tretiu Ústavu štátu Severnej Karolíny, a jej dodatok z roku 1997 dáva guvernérovi právo vety vo väčšine legislatívnych rozhodnutí. Zatiaľ čo demokrat Jim Hunt bol v roku 1996 po štvrtýkrát za sebou zvolený za guvernéra, a tým vytvoril rekord v tradične republikánskej Severnej Karolíne,^[25] Elaine Marshall bola ako prvá žena zvolená do úradu štátneho tajomníka, významného úradu na federálnej úrovni.^[26]

Severná Karolína sa nachádza na juhovýchodnom pobreží Spojených štátov, hraničí s Južnou Karolínou a Georgiou na juhu, na západe s Tennessee a Virgíniou na severe. Na východe sa nachádza pobrežie Atlantického oceánu. Severnú hranicu štátu tvorí 34. rovnobežka, západná hranica štátu vedie na hrebeni Apalačského pohoria. Najjužnejší bod štátu sa nachádza na 33° 50' severnej šírky, vo smere zo severu na juh meria štát 240 kilometrov, z východu na západ medzi 75° 30' a 84° 15' západnej dĺžky meria približne 800 km. Štát má rozlohu 139 509 km²^[27] čo je o niečo málo viac než rozloha bývalého Česko-Slovenska.

Geograficky a geologicky sa Severná Karolína od východu na západ delí na tri hlavné oblasti: pobrežné nížiny pri pobreží Atlantiku, plošinu Piedmont vo vnútrozemí a horské oblasti Apalačských vrchov.

Približne dve tretiny štátu tvorí pobrežná nížina pri pobreží Atlantického oceánu. Pôdny pokryv je tu slabý, pôdy sú piesčité a sú pokryté hustými borovicovými lesmi s prímesou iných stálozelených drevín. Pôdy sú vhodné predovšetkým pre pestovanie tabaku, sójových bôbov, melónov a bavlny. Tento región, ktorý zahrňuje Inner Banks, tvorí vidiecku Severnú Karolínu. Nachádza sa tu len niekoľko väčších miest. Pred pobrežím sa nachádza Outer Banks, reťaz malých ostrovov a pohyblivých dún, ktoré tvoria bariéru medzi Atlantickým oceánom a vnútrozemskými vodami. Outer Banks obklopujú dve najväčšie lagúny v Spojených štátoch, Albemarle Sound na severe a Pamlico Sound na juhu, ich rozloha je väčšia než rozloha amerického štátu Connecticut. Na pobreží Severnej Karolíny je nedostatok vhodných prírodných prístavov, takže tu nikdy nebol založený žiadny významný prístav, ako je Charleston v Južnej Karolíne alebo Savannah v Georgii. Najdôležitejší prístav v štáte, Wilmington, sa nachádza asi 25 km vo vnútrozemí pri myse Cape Fear River. Pobrežná nížina je najväčšia a geologicky najmladšia časť štátu. Je zložená prevažne z usadených hornín, väčšinou z piesku a ílov, na južnom pobreží sa vyskytuje tiež vápenec. Hospodársky najvýznamnejším minerálom štátu je fosfát, ktorý sa tu ťaží a využíva sa v poľnohospodárstve ako hnojivo. Pobrežnú nížinu ohraničuje 90 metrové vertikálne rozhranie, vytvorené starou morskou terasou, 90 m nad súčasnou hladinou mora, ktorá vznikla pred troma miliónmi rokov^[28]. Oblasť je známa ako Fall zone (t. j. ako oblasť vodopádov). Tu plošina Piedmont pomerne strmo spadá do pobrežnej oblasti a rieky tečúce z Apalačských hôr tu tvoria kaskádové vodopády.^[29] Medzi oblasťou Piedmont a pobrežnou planinou sa miestami nachádzajú relikty triasov-jurských riftových paniev skupiny Newark. Sú to hlavne Wadesboro, Sanford, Durham basin a južná časť Dan River-Danville basin. Výplň týchto halfgrábenov tvoria hlavne pieskovce a bridlice.^[30]

Región Piedmont v strede štátu je najviac urbanizovaný a najhustejšie osídlená časť Severnej Karolíny. Piedmont má kopcovitý ráz, krajina je tu občas prerušená výbežkami Apalačských vrchov a údoliami riek, ktoré sú zvyškami erodovaného pohoria. Geologická štruktúra krajiny vznikla Inner Piedmont Beltom, ktorý je stará 750 až 500 miliónov rokov, ktorý ovplyvnila Kings Mountain Belt, Milton Belt, Charlotte Belt, Carolina Slate Belt, Raleigh Belt a Eastern Slate Belt ktoré sú staré od 650 do 300 miliónov rokov. Omnoho mladšou súčasťou Piedmontu sú tiež Triassic Basins o starobe 200 až 190 miliónov. Sú to bývalé zníženiny priekop, ktoré boli vyplnené blatom a sedimentmi priľahlých vyšších oblastí. V Carolina State Beltu bol v roku 1799 dokumentovaný prvý nález zlata na území USA a na počiatku 19. storočia sa tu prevádzkovali bane na ťažbu zlata.^[31] Teraz sa okrem lítia v tomto regióne ťaží hlavne žula, rula a ďalšie materiály pre stavebníctvo. Nadmorská výška regiónu Piedmont je 90 metrov nad morom na východe až 300 metrov nad morom na západe. Pôdy sa skladajú prevažne z tenkých hlinených vrstiev premiešaných kameňov, iba na východnom okraji náhornej plošiny sú piesčité kopce, čo je bývalá pobrežná línia s dunami a plážami. Sú tu na vlhkých pôdach pestované hlavne broskyne a melóny, ktorými je tento región známy. Od roku 1970 stúplo tempo urbanizácie krajiny a poľnohospodárstvo bolo do značnej miery potlačené, krajina získala predmestskú štruktúru.^[29]

Apalačské vrchy tvoria západnú hranicu Severnej Karolíny. Pohorie možno v oblasti Severnej Karolíny rozdeliť do štyroch pásiem. Blue Ridge Mountains sú najväčším pohorím a prebiehajú cez západnú časť štátu, s občasnými vysokými výbežkami do okolitej krajiny. Najvyššou horou pohoria je s nadmorskou výškou 2037 metrov nad morom Mount Mitchell. Je zároveň najvyšším bodom štátu a tiež najvyššou horou v Spojených štátoch na východ od Skalnatých vrchov. Great Smoky Mountains, známe aj ako Smokies, tvoria západnú hranicu štátu a sú druhým najvyšším pohorím Severnej Karolíny. Najstaršou z približne pol miliardy rokov starých hornín sa nachádza v západnej časti štátu. Blue Ridge Belt sa nazýva horské pásmo, ktoré zahrňuje tiež menšie pohoria Murphy Belt a Grandfather Mountain Window, ktoré sú zložené z vulkanických, sedimentárnych a metamorfovaných hornín, ako je živec, sľuda a kremeň. Brushy Mountains je zreteľne menším a nižším pohorím, jeho najvyšším vrcholom je Pores Knob. Nachádza sa 817 metrov nad morom. Uwharrie Mountains je najstaršie, najvýchodnejšie a najnižšie pohorie Severnej Karolíny. Najvyšší vrchol pohoria je High Rock Mountain, nachádzajúci sa vo výške 350 metrov nad morom. Medzi horami sú úrodné údolia, kde sa nachádza mnoho riek a potokov. Hory sú pokryté lesmi, len pár vrcholov je holých s prériovou vegetáciou. Aj keď poľnohospodárstvo v tomto regióne stále hrá dôležitú rolu, význam cestovného ruchu je na vzostupe a je najdôležitejším hospodárskym odvetvím horského regiónu.^[29]

Riečne systémy v Severnej Karolíne možno rozdeliť do dvoch hlavných skupín. Východné hlavné rozvodie Severnej Ameriky vedie na hrebene Apalačských vrchov. Iba rieky v najzápadnejších častiach štátu sú odvodňované Mississippi do Mexického zálivu. Rieky, ktoré pramenia na východnom úbočí hôr tečú do Atlantického oceánu. Ďalej sú rozdelené podľa miesta ich ústí, ktoré sa nachádza buď na území Severnej alebo Južnej Karolíny. Rozdelenie riečnych systémov, ktoré ústia do Atlantiku, je spôsobené tým, že výbežky pohoria Blue Ridge sa vyskytujú až u prístavného mesta Wilmington pozdĺž hranice s Virgíniou.

Catawba River a Yadkin River so svojimi prítokmi pretekajú 30 okresmi Severnej Karolíny. Tečú ako vejár cez celú Severnú Karolínu a odvodňujú jej veľkú časť, než ich tok prekročí hranice do Južnej Karolíny a ústí do Atlantiku. Rieky Chowan, Roanoke, Tar, Neuse a Cape Fear River ústia do more v Severnej Karolíne a boli pred výstavbou železnice dôležitými obchodnými cestami. Iba jedna z riek ústí priamo do mora, ostatné meandrujú v pobrežnej nížine a ústia do lagún pri pobreží. Lagúny a rieky do nich ústiace vytvorili sieť vodných ciest dlhou 1800 kilometrov, ktoré sú vhodné pre parnú lodnú dopravu a pre plachetnice.

Brehy riek sú lemované na hornom toku lužnými lesmi s topoľmi, vŕbami a jelšami, v plytkom dolnom toku sú lesy s tisovcom dvojradovým. V priebehu toku z náhornej plošiny do nížiny prekonávajú výškový rozdiel niekoľko sto metrov cez kaskádové vodopády. V koloniálnej minulosti mnoho píl a strojov na spriadanie bavlny využívalo vodnú energiu a pomohli tým k rozvoji mnoho miest a obcí. Lagúny a plochá pobrežná nížina sú bohaté na ryby a kolónie vodného vtáctva.^[32]

V Severnej Karolíne možno všade nájsť mnoho menších prírodných jazier, je tu aj mnoho priehrad, ktoré postavili spoločnosti na výrobu elektrickej energie. Priehrady sa využívajú k reguláciu vodných tokov, ochrane pred povodňami, turistike, rybárstvu a k poľovníctva. Väčšia jazerná oblasť vznikla na rieke Yadkin River v podhorí Uwharrie Mountains, Uwharrie Lakes. Najväčšie z týchto jazier je High Rock Lake. Najväčšie z umelých jazier v Severnej Karolíne má rozlohu 129 km² v Lake Norman,^[33] na rieke Catawba, na jeho brehoch vznikol Lake Norman State Park.^[32]

V najväčšej časti Severnej Karolíny prevažuje teplé mierne dažďové podnebie, s výnimkou vyšších oblastí Apalačských hôr, ktoré majú vlhkú boreálnu klímu. Hory slúžia ako štít regiónu, zachycujú nízke teploty a búrky z oblasti juhozápadu. Priemerná denná teplota vo väčšine oblastí Severnej Karolíny je v júli 32 °C. V januári sú priemerné teploty okolo 10 °C.^[34]

Pobrežná nížina je ovplyvňovaná Atlantickým oceánom, zimy sú tu mierne a v lete sú mierne vyššie teploty. Denné maximálne teploty v lete na pobreží sú 31 °C, zatiaľ čo zimné teploty zriedka klesnú pod 4 °C. Priemerné denné maximálne teploty v zimných mesiacoch v pobrežnej nížine sú okolo 15 °C, teploty pod bodom mrazu sú vzácne. V pobrežnej nížine napadne ročne okolo dvoch centimetrov snehu, mnohé zimy sú úplne bez snehu a ľadu. V Piedmonte sú leta teplejšie a zimy chladnejšie než v pobrežnej oblasti. Priemerné denné maximálne teploty sú v lete okolo 32 °C, ale len zriedka sú vyššie než 37 °C. V zime sú v priemere okolo 10 °C v noci a často padajú pod bod mrazu. Celkové ročné množstvo snehu je tu od 7 do 20 centimetrov. Zimné počasie v regióne Piedmont je známe prehánkami s krúpami a mrznúcim dažďom, ktorý v niektorých búrkach môže dosiahnuť takú intenzitu, že stromy a elektrické vedenia sa zrútia pod jeho zaťažením. Ročné zrážky a vlhkosť Piedmontu sú nižšie než na pobreží alebo v horách každý rok a činí približne 100 litrov na meter štvorcový. Najchladnejšia oblasť Severnej Karolíny sú Apalačské vrchy, kde teplota v lete zriedka prekročí 26 °C. Priemerné denné teploty sú v zime medzi −1 °C až 5 °C, často poklesnú pod −9 °C. Ročne napadne v priemere 36 až 51 cm snehu, vo vyšších regiónoch potom viac.^[35]

Vzhľadom na exponovanú polohu juhovýchodného pobrežia Atlantiku zasiahne Severnú Karolínu veľmi silný hurikán v priemeru raz za desaťročie, väčšia tropická búrka v priemere raz za každé tri až štyri roky. V niektorých rokoch môže byť Severná Karolína opakovane zasiahnutá hurikánom a ďalšími tropickými búrkami, alebo pociťovať výbežky hurikánov a tropických búrok. Iba štáty Florida, Texas a Louisiana sú postihnuté hurikánmi častejšie než Severná Karolína.^[36] V priemere je 50 dní v roku s búrkami, z nich niektoré sú veľmi závažné, spôsobujú krupobitie a nárazy vetra o sile hurikánu. Hoci väčšina hurikánov spôsobia škodu v pobrežných oblastiach Severnej Karolíny, môžu tiež dosiahnuť do vnútrozemia a spôsobiť tam rovnakú skazu. Severnú Karolínu postihne ročne v priemere menej než 20 tornád,^[37] väčšinu spôsobia hurikány alebo tropické búrky v pobrežnej nížine, zatiaľ čo západný Piedmont chránia pred búrkami hory. Ďalší meteorologický fenomén sa nazýva Cold Air Damming, zadržuje studený vzduch horami v západnej časti štátu, a je veľmi častým javom. Oslabuje búrky, ale vedie tiež k masívnemu mrznúcemu dažďu v zime.^[35]

Fauna a flóra Severnej Karolíny je vzhľadom na svoju zemepisnú polohu veľmi pestrá, od skromnej a plytko koreniacej vegetácie na východe, kde sa vyskytujú aligátory, až po borovicové lesy v Apalačských vrchoch, kde žije jelenec a medvede. V nížinách sa vyskytujú typické rastliny a živočíchy amerického juhovýchodu, zatiaľ čo vo vyšších nadmorských výškach sa vyskytujú bežné severské druhy zvierat a rastlín. Celkom tu bolo nájdených 300 druhov a poddruhov drevín a asi 3 000 druhov krytosemenných rastlín. Mnoho rastlinných a živočíšnych druhov je v Severnej Karolíne považovaných za ohrozené, ale sú také celoštátne ohrozené druhy, napr. pri pobreží rôzne druhy veľrýb, z rastlín sa tu vyskytuje napr. vzácna zlatobyľ (Solidago spithamaea) a mnohé ďalšie.^[38][39]

V pobrežnej oblasti sa vyskytujú slaniská a močiare, v nich rastú najmä bahenné traviny Spartina patens a Distichlis spicata, na pobrežných dunách rastú vysoké trávy druhu Uniola paniculata. Zo stromov tu rastie napr. borievka virgínska (Juniperus virginiana) a rôzne borovice, v močiaroch čiernych vôd rastie tisovec (Taxodium), Magnolia tripetala a tupela (Nyssa), ktoré tu majú dobré podmienky k rastu. V rašeliniskách Pocosin u Wilmingtonu rastie veľmi hojne pozoruhodná rastlina mucholapka podivná.^[40] Okrem mnoho druhov morských a sladkovodných rýb sa v mori vyskytujú ustrice a morské korytnačky a v riekach, jazerách a pozdĺž morského pobrežia tiaž chránený aligátory. Zvláštnosťou Outer Bank sú poníky, ktoré žijú na ostrovoch polodivoko.^[41]

V Piedmonte môžu stromy už hlbšie koreniť, v lesoch tu dominujú rôzne druhy dubov a orechovcov, skôr tu tiež hojne rástli americké gaštany.^[40] Rastú tu druhy topoľov, briez, líp a červených javorov, z bylín tu rastie jedľovec (Tsuga caroliniana) a rôzne druhy orchideí. Zo živočíšnych druhov je bežný medvedík čistotný, jeleník bielochvostý, veverice a vačice, niektoré ohrozené druhy netopierov a bobrov. V riekach a jazerách sa vyskytuje ostriež, sumec a mnohé ďalšie druhy rýb, žijú tu tiež rôzne druhy vodných vtákov, najmä rôzne kačice a husi.

V horách s pribúdajúcou nadmorskou výškou začínajú prevažovať ihličnaté lesy, a čiastočne tu žijú odlišné druhy zvierat než v Piedmonte. Vlk dravý a pumy boli už vyhubení, ale v lesoch sa stále vyskytuje rys červený (Lynx rufus). V oblasti Great Smoky Mountains sa vyskytuje medveď baribal, ktorý je dnes turistickou atrakciou. V 19. storočí boli dovezené diviaky lesné, ktoré sú dnes veľmi hojné. V horských potokoch žijú pstruhy a ostrieže.

Hustota obyvateľstva Severnej Karolíny je 63,8 obyvateľov na kilometer štvorcový. Veľké mesta v Severnej Karolíne sa nachádzajú takmer výhradne v troch metropolitných oblastiach, kde žije viac než polovica z celkového počtu obyvateľov štátu:

• Hranica Severnej Karolíny prekračujúca aglomeráciu „Metrolina“ v oblasti miest Charlotte, Gastonia a Salisbury v Severnej a v Južnej Karolíne, počet obyvateľov: 2 191 604
• „Triangle“, trojuholník medzi mestami Raleigh, Durham a Cary, počet obyvateľov: 1 565 223
• „Piedmont Triad“ medzi mestami Greensboro, Winston-Salem a High Point, počet obyvateľov: 1 513 576

Najväčšími mestami Severnej Karolíny sú Charlotte s 671 588 obyvateľmi, Raleigh s 375 806 obyvateľmi a Greensboro s 247 183 obyvateľmi.^[42]

Ostatné mestá Severnej Karolíny sú uvedené v Zozname miest v Severnej Karolíne.

Počet obyvateľov Severnej Karolíny sa trvalo zvyšuje už po desiatky rokov, v rokoch 1990 až 2000 sa zvýšil počet obyvateľov z 6,6 miliónov na 8 miliónov obyvateľov. Podľa amerického U.S. Census Bureau žilo k 1. aprílu 2010 v Severnej Karolíne 9 535 483 obyvateľov, to je nárast o 18,5 percent za desaťročie a o 1 486 170 obyvateľov od roku 2000.^[43] Táto hodnota je výrazne vyššia než priemerná miera rastu obyvateľov v USA, ktorý je asi 8 percent. Rast zahrňuje prirodzený prírastok obyvateľstva vo výške 412 906 ľudí, v desaťročí sa narodilo 1 015 065 detí a zomrelo 602 159 ľudí. V rovnakom období sa prisťahovalo 591 283 ľudí z iných štátov USA, a 192 099 imigrantov zo zahraničia.^[43] V rokoch 2005 a 2006 predstihla Severná Karolína New Jersey v počte obyvateľov a v roku 2010 bola 10. najľudnatejším štátom USA.^[43]

Obyvatelia Severnej Karolíny sa sami zaradili pri sčítaní ľudu do týchto skupín: 74 percent belosi, 21,7 percent Afroameričania, 7,0 percent pochádza zo strednej a Latinskej Ameriky, Aziati 1,9 percent, 1,2 percent Indiáni^[27]. 6, 7 percent populácie je mladšia než 5 rokov, 24,4 percent je mladšia než 18 rokov, a 12 percent je staršia ako 65 rokov. Podiel žien v populácii sa odhaduje na 51,1 percent a mužov zvyšných 48,9 percent.

Niečo cez pätinu obyvateľstva Severnej Karolíny je afroamerického pôvodu, a od roku 1970 stúpa ich podiel na strednej triede z dôvodu zlepšeného prístupu k vzdelaniu.^[44] Afroamerická populácia žije hlavne v pobrežnej nížine vo východnej polovici štátu a v niektorých častiach Piedmontu, v historickom regióne, kde mali prácu v poľnohospodárstve, a kde je stále vytvorených najviac pracovných miest. Afroamerické komunity existujú v stovkách vidieckych okresov centrálneho juhu a na severozápade štátu, černošské štvrte sú v mestách Charlotte, Raleigh, Durham, Greensboro, Fayetteville, Wilmington a Winston-Salem.

Pôvod osôb, ktoré boli uznané pri sčítaní ľudu 1790 – 1810 ako „ostatné slobodné osoby“ ukazuje, že väčšina slobodných černochov z 80 percent pochádzala zo susednej koloniálnej Virgínie. Veľké množstvo z nich vzišlo zo slobodných afroamerických rodín zo zväzku slobodné biele ženy alebo zmluvných nájomných pracovníčok alebo v pracovnej zmluve viazaných alebo zotročených afrických mužov. Indiáni, ktorí prijali anglické zvyky, sa stali súčasťou afroamerickej komunity a priženili sa do afroamerických rodín. Niektorí ich potomkovia vytvorili svoje vlastné komunity, oddelené od ostatných komunít a nazývali samých seba často „Indiánmi“ alebo „Portugalcami“, aby zabránili negatívnym dôsledkom černošského pôvodu.^[45] V horských a vidieckych oblastiach Piedmontu žije málo Afroameričanov. V niektorých okresoch v Apalačských vrchoch nebol v minulosti počet čiernych obyvateľov vyšší než niekoľko desiatok občanov.

Najstarším záznamom o ázijských imigráciách je nábor z Číny pochádzajucích pracovníkov pre prácu v poľnohospodárstve v polovici 18. storočia. Slávne čínsko-malajské siamské dvojičky Chang a Eng Bunkerovci sa v roku 1839 usadili vo Wilkesboro. Japonci, Filipínci a kórejskí Američania sa usídľovali od počiatku 20. storočia v Severnej Karolíne. Štát obsahuje jednu z najrýchlejšie sa rozvíjajúcich ázijsko-amerických populácií v USA, ktoré zastáva hlavne z Indoameričanov (Desi) a Američanov vietnamského pôvodu. Ich populácia vzrástla takmer štvornásobne v rokoch 1990 – 2002. Počet osôb pochádzajúcich z ľudu Hmong z Laosu sa v Severnej Karolíne zvýšil od roku 1980 na 12 000 osôb v roku 2000.^[46]

Ako prvý bol európskymi prisťahovalcami osídlený pobrežný región, išlo predovšetkým o osoby anglického pôvodu, ktorí boli zmluvne zaviazanými robotníkmi presťahovanými do kolónií, a potomkami prisťahovalcov do Virgínie. Boli medzi nimi tiež protestantský imigranti z kontinentálnej Európy, najmä Hugenoti^[47] a nemeckí a švajčiarski prisťahovalci, ktorí sa usadili v New Berne. Waleskí prisťahovalci sa usadili v 18. storočí, spolu s ďalšími skupinami z britských ostrovov, východne od súčasného mesta Fayetteville.

Američania škótskeho, írskeho a anglického pôvodu žijú všade v Severnej Karolíne, pričom Piedmont bol osídlený predovšetkým prisťahovalcami zo Škótska, Írska a severu Anglicka. Išlo o poslednú a najväčšiu skupinu anglických prisťahovalcov, ktorí prijali pred vojnou o nezávislosť do tohoto štátu. Usadili sa v južnej časti horskej oblasti a boli schopní viesť svoj tradičný nezávislý životný štýl, predovšetkým ako samostatne hospodáriaci poľnohospodári.^[48] Zdroj:
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.