Slniečkár^{[p 1]} je neologizmus pejoratívneho^[6][7] až dehonestujúceho^[3] charakteru: sociálna nálepka^[8][9] či urážka^[10]. Pôvodne išlo o pomenovanie, ktoré od kritikov európskej migračnej politiky dostali najmä osoby, ktoré prejavovali solidaritu s utečencami počas migračnej krízy, a ktoré boli vnímané ako liberálne či presadzujúce multikulturalizmus. Po ochabnutí migračnej krízy začali termín využívať vyhranenejší politici či komentátori konzervatívneho spektra a označovali ním svojich ideových odporcov s liberálnejším či progresívnejším zmýšľaním.^[8][7][6] Okrem kontroverzných médií typu ZEM & VEK či internetových diskutujúcich termín často používajú politici z krajne pravicového spektra (napr. ĽSNS^[3]), no je vlastný aj ľavicovému spektru (napr. SMER-SD) a politikom stredu.^[3]

Dnes prevažujúci význam pochádza z češtiny, kde sa pojem začal používať asi okolo roku 2013.^[5] Na Slovensku sa jeho používanie významne zvýšilo okolo roku 2015^[11]. Historicky mal slovenský i český variant ako odvodené slovo viaceré nekodifikované významy (pozri kapitolu #Historické významy).

Za podobné dehonestujúce výrazy bývajú považované napríklad termíny „pravdoláskari“, „vítači imigrantov“, „ultraliberáli“ alebo „bratislavská kaviareň“.^[3] Za (čiastočný) ekvivalent býva považované nemecké označenie Gutmensch, ktoré sa od 90. rokov 20. storočia spája s „politickou korektnosťou“ a tiež s „prehnaným altruizmom“.^[12]

Historicky staršie je zrejme české slovo „sluníčkař“, ktoré sa v niektorých českých regiónoch používalo už v 19. storočí a označovalo verejného (po)sluhu^[13][14][15] (nem. Dienstmann)^[16], respektíve stojan.^[14][15] Ako odvodené slovo sa dostalo aj do slovníkovej časti Pravidiel českého pravopisu (1919).^[17] V tomto zmysle sa vyskytovalo aj v českej literatúre, napr.: „Albert, nosič zavazadel a sluníčkář, vezl na trakaři veliký cestovní koš.“^[18] Tento význam zrejme niekedy prechádzal aj do slovenčiny. Vyhláška povereníka sociálnej starostlivosti o jednotnom vychovávacom príspevku učňov^[19] v § 6 ods. 2 v písm. a) uvádza spolu s inými povolaniami aj termín „slniečkári“.^[20] V 50. rokoch 20. storočia termín vo svojich historických románoch Čtveráci (1952) a Smršť (1955) použil český spisovateľ Václav Kaplický. Podľa Nejedlého termín v Kaplického knihách pravdepodobne označoval povaľačov, ktorí sa namiesto riadnej práce len „vyhrievali na slniečku“, prípadne osoby, ktoré nemajú trvalú prácu a uspokojili sa so mzdou za nárazovú nekvalifikovanú prácu „od východu do západu Slnka“.^[21] Mohlo však ísť o starší slovníkový význam, ktorý Nejedlý nespomína.

V slovenčine sa slová „slniečkár“, „slniečkárka“ a „slniečkári“ objavili v roku 1969 v súvislosti s vydaním propagačného čísla časopisu Slniečko. Termín mal podľa obnoveného časopisu označovať ilustrátorov časopisu, respektíve toho, kto nejakým spôsobom pracoval alebo spolupracoval na zostavovaní časopisu. Išlo o „odvodené podstatné meno, ktoré do veľmi početnej skupiny podstatných mien utvorených živou (produktívnou) príponou -ár/-iar“^[22]. Podľa jazykovedca Gejzu Horáka slniečkárom mohol byť (z gramatického hľadiska) nielen ten, kto časopis tvoril, ale aj ten, kto ho rozširoval alebo čítal, keďže prípona -ár mohla naznačovať mnoho vzťahov k odvodzovaciemu základu.^[22]

Termín v neskoršej publicistike tiež označoval člena rôznych skupín a organizácií nazvaných Slniečko.^[23][24] V českom prostredí označoval termín „sluníčkáři“ v 80. rokoch 20. storočia v súťaži Kámen, nůžky, papír družstvo so symbolom Slnka. Neskôr sa označenie vyskytlo ako odvodené slovo pri označení žiakov školy nazývanej Sluníčko a pod.^[21]

Najneskôr od 80 rokov 20. storočia^[25] začal termín (azda ako dvojička k termínu hvezdár) a označovať astronóma, ktorý sa zaoberal Slnkom. Slniečkárom bol takto označovaný napríklad aj pracovník pracovník koronárnej stanice Astronomického ústavu SAV na Lomnickom štíte.^[25][26] V 90. rokoch 20. storočia sa v publicistike zároveň začal objavovať aj tvar „slniečkar“ (bez dĺžňa).^{[26][27][28][29]} Podobné pomenovanie astronóma ako „sluníčkař“ sa vyskytlo v roku 2000 aj v českej publicistike.^[21]

Český variant „sluníčkářka“ bol použila česká spisovateľka Irena Dousková vo svojej novele Oněgin byl Rusák (2006), kde ich opisuje ako rusalky, ktoré nosia dlhé sukne, vo vlasoch koráliky a ktoré sú „somračky jako vystřižený a zakládaj si na tom, jaký jsou něžný a poetický duše“^[30]. V rokoch 2004 až 2007 termín „sluníčkáři“ označoval v Českých motocyklových novinách majiteľov motocyklov, ktorí jazdia iba za pekného počasia. V českej internetovej jazykovej praxi bol potom termín v roku 2007 použitý aj na označenie vývojárov počítačovej firmy Sun či návštevníkov letných rockových festivalov. V roku 2012 sa označenie v článku časopisu Týden vzťahovalo na osadenstvo miestnosti na ministerstve dopravy, ktorá mala na podlahe koberec s veľkým motívom Slnka. Podľa Nejedlého mal pojem spravidla negatívne konotácie, ktoré majú tendenciu sa s rôznymi významami tohto termínu vracať.^[21]

V novšej slovenskej literatúre či publicistike sa termín v týchto významoch vyskytuje pomenej, azda i pre negatívne konotácie, ktoré postupne nadobudol (v astronomickom zmysle napríklad v článku novín SME z roku 2014^[31], no objavuje sa aj jeho časopisecký význam^[32]).

Dnes prevažujúci význam „slniečkára“ ako sociálnej nálepky pochádza z češtiny, kde sa pojem začal používať okolo roku 2013.^[5] Predpokladá sa, že vzniklo ako okazionalizmus (príležitostné slovo) v súvislosti s článkom publikovaným 28. marca 2013 v časopise Reflex, kde redaktor Jiří X. Doležal označil pojmom „sluníčkoví lidé“ osoby, „ktoré veria, že medzi ľudmi je viac tých dobrých než zlých“.^[21] Termín sa vtedy zaužíval najmä v súvislosti s únosom dvoch českých dievčat v Pakistane a následnými uštipačnými článkami o „slniečkových dievčatách“.^[33] Sémanticky teda mal byť termín odvodený od slnka ako symbolu pozitívnych javov, no v praxi nadobudol ironizujúci či sarkastický význam.^[21] Podľa jazykovedca Karla Oliva bol výraz pôvodne pejoratívny, mierne urážlivý, alebo skôr pohŕdajúci. Neskôr sa však jeho význam čiastočne menil a používal sa v urážlivom, ponižujúcom zmysle.^[34] Termín mal nahradiť pejoratívny pojem „pravdoláskar“^[5][33] a označoval pôvodne prevažne multikultúrne zmýšľajúce osoby^[5][33], neskôr aj oponentov niektorých konzervatívnych politikov, ako napríklad českého prezidenta Miloša Zemana.^[5] V 20. rokoch 21. storočia frekventovanosť termínu „sluníčkař“ čiastočne upadla, keďže ho v kontexte kultúrnych sporov prekryli iné termíny ako napríklad „chcimír“ a „chciválek“ v súvislosti s ruskou inváziou na Ukrajinu.^[35]

Zaujímavosťou je, že stránka českej Wikipédie o variante „sluníčkař“ našla odozvu aj v slovenskej odbornej literatúre.^[12]

Na Slovensku sa pojem začal výraznejšie používať o čosi neskôr než v Česku, a to najmä od rokov 2015/2016.^[11] Pôvodne sa spájal s prerastajúcou migračnou krízou v Európe. Podľa politológov Radoslava Štefančíka a Iriny Dulebovej^[36] mediálny priestor v tom období ovládol slovenský premiér Róbert Fico, ktorý následne výrazne ovplyvnil celospoločenskú diskusiu o problematike, a „svojimi výrokmi intenzívne budoval pocit strachu“. V danom období sa zmenilo vnímanie migrácie a slovo „migrant“ získalo negatívne konotácie. Väčšina politických strán vystupovala viac či menej proti migrácii, keďže tento postoj prinášal politický zisk.^[36] Postoj požadujúci solidaritu s utečencami (prípadne s krajinami zasiahnutými migráciou) sa stal terčom kritiky politikov i časti spoločnosti. Osoby, ktoré nevystupovali proti migrácii, ale hľadali (často nepopulárne) riešenia na zmiernenie dopadov migrácie, respektíve im neprekážala solidarita s migrantmi a miera (prinajmenšom dočasného) multikulturalizmu začali byť v radikalizujúcej sa verejnej diskusii označované rôznymi pejoratívnymi označeniami.^[36][37] Adresátmi boli najmä predstavitelia liberálnych médií (najmä Denník N)^[36], prípadne ich čitatelia a prívrženci, no aj členovia mimovládnych organizácií či iní aktivisti pomáhajúci v utečeneckých táboroch.^[36] Podľa politológov Radoslava Štefančíka a Miroslava Hvastu (2019) termín označoval v jazyku extrémistov ľudí, „ktorí nepodľahli hystérii z migračnej vlny z roku 2015 a následnému populizmu slovenskej politickej elity“.^[3] Ako slniečkári začali byť označovaní aj seriózni vedci islamológovia či orientalististi, ktorí boli vnímaní ako „apologéti islámu“^[38]. V súvislosti s migráciou bol termín okrem konzervatívne orientovaných politikov komunikovaný aj od politikov, ktorí sú vo všeobecnosti vnímaní ako liberálni.^[39] V tejto súvislosti boli za extrémne považované aj niektoré vyjadrenia na adresu „bratislavskej kaviarne“ a „slniečkárov“ od predsedu strany SaS, Richarda Sulíka.^[40]

Termín „slniečkári“ výrazne používali najmä krajne pravicoví politici zoskupení okolo ĽSNS a ich prívrženci.^[3] Toto politické spektrum výrazne ťažilo z migračnej krízy, a v rámci svojej komunikačnej stratégie začalo termínom označovať aj svojich širších ideologických odporcov. Začali šíriť naratívy, ktoré slniečkárov vykresľovali ako „kaviarenských povaľačov“^[41], snovačov nepriateľských plánov^[42] či obhajcov „zvrátenej filozofie“^[41]. Označenie „slniečkár“ sa postupne abstrahovalo od problematiky migračnej krízy a začali ním byť dehonestujúco označovaní liberálne či progresívne orientovaní ľudia (často mladého veku a s vysokoškolským vzdelaním) či rôzni odporcovia konzervatívne sa profilujúcich politikov, respektíve ich afér (napr. aféra vymenovania Andreja Danka za kapitána v zálohe)^[5]. Niekedy boli spájaní s prostredím prezidentského paláca, keďže prezidenti Andrej Kiska a Zuzana Čaputová boli kritikmi považovaní za liberálnych, respektívne progresívnych kandidátov.^[7][5]

S posunutým významom pojem uplatňoval napríklad aj Štefan Harabin (2019), ktorý slniečkárov spájal s podporou imigrácie, Američanmi (a ich potenciálnymi základňami na Slovensku), či s podporou (podľa Harabina fašistickej) Ukrajiny.^[43] Skupiny označované za slniečkárov tak začali byť predmetom rôznych konšpiračných teórií či demagógií.^[11] V dvojtýždenníku Kultúra bol napr. v roku 2020 publikovaný text: „ slniečkári a kaviarenskí povaľači v našej krajine v snahe umlčať najväčšie nebezpečenstvo pre ich zvrátenú filozofiu a mocenské chúťky v zastúpení prokuratúry SR rozdelili číslo 1488 na dve samostatné časti 14 a 88 a tieto pridelili dvom autorom: prvé dvojčíslie Dávidovi Laneovi a druhé dvojčíslie nacistickej numerológii, lebo takto to lepšie vyhovuje potrebám trestného stíhania na Slovensku“.^[41] Podobne spojil trestné stíhanie so „slniečkárstvom“ napríklad aj Róbert Fico, ktorý sa na adresu prokurátora, ktorý dal pokyn na jeho stíhanie vyjadril v zmysle, že je to „klasický prokurátor slniečkar, samozrejme, že je zaujatý.“^[44]

Začiatkom 20. rokov 21. storočia sa termín stal komunikačným nástrojom politikov z rôznych strán, ktoré sa profilujú ako konzervatívne, ako napríklad SNS^[45][46], SMER-SD^[47][44] či Republika.^[48] Adresátom pojmu sa tak stala „dynamickejšia“ masa nepohodlných osôb, respektíve politických oponentov a ich podporovateľov. Za „slniečkára“ bol členmi strany SMER-SD označovaný napríklad aj ich bývalý spolustraník a niekdajší slovenský premiér Peter Pellegrini, ktorý si založil vlastnú (v tom čase voči strane SMER-SD de facto „schizmatickú“) sociálne-demokratickú stranu HLAS-SD, ktorá sa javila byť liberálnejšou a proeurópskejšou než strana SMER-SD. Neskôr strana SMER-SD tento postoj zrejme revidovala a po parlamentných voľbách v roku 2023 dokonca podporila Pellegriniho kandidatúru za prezidenta v prezidentských voľbách v roku 2024.^[49][50] Bežne je termín „slniečkári“ používaný konšpiračnými, či prinajmenšom kontroverznými médiami, ktoré sa prezentujú ako tzv. alternatívne – napríklad redaktormi periodika ZEM & VEK.

„Slniečkárom“ býva okrem liberálnych a progresívnych postojov prisudzovaná euro-atlantická orientácia, prozápadné či globalistické postoje, rešpektovanie či podpora multikulturalizmu a podpora práv LGBT ľudí. Bývajú spájaní so súkromnou sférou, tretím sektorom, konceptom otvorenej spoločnosti a bojom proti konšpiráciám. „Slniečkárstvo“ bolo tiež spájané s „ľuďmi s vrecami na hlavách“, hnutím a protestmi Za slušné Slovensko či s heslami ako „Pravda a láska zvíťazia nad lžou a nenávisťou“ (od Václava Havla) a „All for Jan“ a podporou Ukrajiny v sporoch a následnej vojne s Ruskom.^[7] Podľa hodnotovo zafarbeného a kritického komentára Lukáša Perného sú slniečkári nihilistickí, protinárodní, protináboženskí, protisociálno-demokratickí, protikomunitárni a protiruskí.^[7]

Termín slniečkár sa stal v spoločenských diskusiách častým argumentom ad hominem,^[36] teda argumentom, ktorý mal určitú osobu urobiť per se nehodnú diskusie (spochybnenie nezaujatosti či tzv. otrávenie studne). Extrémisti podľa Radoslava Štefančíka a Miroslava Hvastu argumentujú, že „slniečkári“ často apelujú na morálku a vyššie hodnoty, ale v reálnom svete sa majú správať podľa rovnakých princípov ako väčšina spoločnosti.^[3] Osoby označené za „slniečkárov“ tak boli (respektíve bývajú) okrem iného obviňované z povyšovania sa na „elitu, ktorá je povolaná vyslovovať neomylné súdy a pohŕdanie ľuďmi s inými názormi či s inou politickou orientáciou“^[5], z pokryteckosti („noví farizeji“)^[5], z provokovania (s údajným „cieľom uraziť, vyprovokovať ostatných užívateľov k emotívnemu ohlasu a transformovať vecnú diskusiu do chaosu“^[7]), zo sarkazmu, cynizmu či iného negatívneho správania sa.^[7] V tomto zmysle Perný slniečkárov v rámci svojej kritiky charakterizoval ako „skupinu ľudí, ktorá je špecifická predovšetkým tým, že sa sama oháňa slušnosťou, toleranciou, no v skutočnosti robí presný opak“.^[7] Obviňovanie z nepoctivej komunikácie či politických praktík je však v kultúrne rozpoltenej spoločnosti v rôznej miere prítomné obojstranne. Zdenko Dobrík (2018) označuje slovo slniečkár ako príklad intrakultúrneho xenizmu, teda cudzosti v rámci jednej kultúry.^[3] Spôsob používania slova je podľa Dobríka prejavom toho, že „na Slovensku existujú dve politické subkultúry – liberálne a antiliberálne zameraná subkultúra“.^[3]

Keďže mnoho liberálne ladených ľudí pôsobilo v Bratislave, synonymom sa stalo slovné spojenie bratislavská kaviareň^[36][51] (podobne ako v Česku existovalo spojenie pražská kavárna). Iným hanlivým označením podobnej skupiny ľudí, zdôrazňujúcim dôveru v mainstreamovej názorovej mienke je označenie „ovce“.^[11] Do protikladu so slniečkármi (prípadne liberálmi či tzv. progresivistami) bývali niekedy stavané skupiny osôb nazývané časťou spoločnosti pejoratívnym označením „fašisti“^[34] či „dezoláti“.^[52][53][54]