Valentin Gluško
sovietsky raketový inžinier, popredný špecialista na konštrukciu raketových motorov
Narodenie	2. september 1908 Odessa, Ruské impérium (dnešná Ukrajina)
Úmrtie	10. január 1989 (80 rokov) Moskva, Ruská SFSR, ZSSR (dnešné Rusko)
Podpis
Odkazy
Commons	Valentin Petrovič Gluško
Biografický portál

Valentin Petrovič Gluško (rus. Валентин Петрович Глушко; ukr. Валентин Петрович Глушко – Valentyn Petrovyč Hluško; * 2. september 1908, Odessa – † 10. január 1989, Moskva) bol sovietsky raketový inžinier, popredný špecialista na konštrukciu raketových motorov, v rokoch 1974 – 1989 hlavný predstaviteľ sovietskeho kozmického programu.

Životopis

Narodil sa v Odesse do ukrajinskej rodiny a už od detstva sa zaujímal o letectvo a lety do vesmíru, pričom od roku 1923 si pravidelne dopisoval s Konstantinom E. Ciolkovskim. Študoval na Lenigradskej štátnej univerzite a od roku 1929 pracoval v Budove Admirality umiestnenom Laboratóriu dynamiky plynov (GDL – Gazodinamičeskija laboratorija), čo bola jedna z prvých inštitúcii na svete, ktorá sa profesionálne zaoberala raketovým výskumom. Už tu sa začal Gluško špecializovať na výrobu raketových motorov a v roku 1930 zostrojil prvý sovietsky raketový motor na kvapalné pohonné látky ORM-1. Potom ako spojením GDL s výskumnou skupinou GIRD (Grupa izučenia reaktivnogo dviženia) vznikol v Moskve Reaktívny výskumný inštitút (RNII), bol tam v roku 1934 prevelený aj Gluško a stal sa vedúcim jednej zo sekcii tejto inštitúcie. Tu sa zoznámil aj s raketovým konštruktérom a svojim dlhoročným spolupracovníkom Sergejom Pavlovičom Koroľovom. V roku 1935 vydal svoju prvú veľkú knihu Rakety, ich zariadenie a použitie.

V roku 1938 bol počas stalinských čistiek zatknutý a niekoľko mesiacov strávil vo väzení NKVD. Kvôli vymyslenému obvineniu bol odsúdený na 8 rokov v gulagu, avšak ako hodnotný odborník bol spolu s inými odsúdenými inžiniermi poslaný pracovať do Tušinského závodu leteckých motorov, neskôr mu počas vojny bolo umožnené pokračovať vo vývoji raketových motorov. Definitívne bol oslobodený v auguste 1944 (úplne rehabilitovaný však bol až po Stalinovej smrti).

V rokoch 1945 až 1946 bol poslaný do Nemecka, kde študoval nacistické balistické rakety V-2. Od júla 1946 bol menovaný riaditeľom jeho vlastnej konštrukčnej kancelárie OKB-456 (v súčasnosti NPO Energomaš), špecializujúcej sa na výrobu raketových motorov. V spolupráci s Koroľovom sa podieľal na tvorbe prvých sovietskych balistických a neskôr aj kozmických rakiet a v roku 1956 bol prvýkrát ocenený titulom Hrdina socialistickej práce (neskôr aj v r. 1961) a Leninovým radom (neskôr aj v rokoch 1958, 1961, 1968 a 1978). V roku 1958 sa stal členom Sovietskej akadémie vied. Od konca 50. rokov narastali jeho nezhody s Koroľovom a ich vzájomná spolupráca sa obmedzila, Gluško sa napríklad odmietol podieľať na tvorbe motora pre Koroľovu superraketu N-1, namiesto toho sa však stal tvorcom silných motorov RD-119 a RD-253 pre raketu Proton konštruktéra V.N. Čelomeja.

Dňa 22. mája 1974 bol Gluško vymenovaný za riaditeľa a hlavného konštruktéra pôvodnej Koroľovej konštrukčnej kancelárie OKB-1 (dnes RKK Energija) a stal sa tak hlavným predstaviteľom sovietskeho kozmického programu. Jeho posledným veľkým projektom bola raketa Energija, pre ktorú vyvinul motor RD-170, ktorý je považovaný sa najsilnejší kvapalinový raketový motor na svete (o 2 – 7 % silnejší ako motor F-1 rakety Saturn 5). Valentin Gluško zomrel v Moskve vo veku 80 rokov, je pochovaný na Novodievčom cintoríne.

Na jeho počesť je pomenovaný kráter na Mesiaci a planétka 6357 Glushko.

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Valentin Petrovič Gluško

Externé odkazy

• Академик Глушко Валентин Петрович (rusky)

Kozmonautický portál