Ústava Spojených štátov (anglicky Constitution of the United States of America) je najvyšší zákon Spojených štátov amerických. Definuje vzťah medzi jednotlivými zložkami moci - zákonodárnej, výkonnej a súdnou - a ľudom Spojených štátov, ako aj ostatnými osobami nachádzajúcimi sa na jej území.

Bola schválená v pôvodnom znení Ústavodarným zhromaždením vo Philadelphii dňa 17. septembra 1787 a neskôr ratifikovaná občanmi v jednotlivých štátoch.

Ústava má ústredné miesto v americkom práve a politickej kultúre. Po ústave San Marína je americká ústava najstarším platným základným zákonom na svete. Opis dokumentu je možné vidieť v Národnom archíve vo Washingtone, D.C.

Originálne strany Ústavy

• 

  Page 1

• 

  Page 2

• 

  Page 3

• 

  Page 4

Cesta k prijatiu ústavy

Počiatky politického vývoja

Počiatok americkej nezávislosti siaha do roku 1763, keď bol parížskym mierom z roku 1763 ukončený konflikt, ktorý v Európe dostal názov sedemročná vojna, v Amerike francúzsko-indiánska vojna. Anglicko zdanlivo posilnilo svoje pozície na americkom kontinente územnými ziskami, ale taktiež potrebovala po vyhratej vojne zlepšiť svoju finančnú situáciu. Nové dane a clá u amerických poplatníkov vyvolali hromadný odpor. A už v polovici 60. rokov nadobudol organizovanú podobu. Vznikali zo začiatku tajné, neskôr verejne pôsobiace organizácie Synov (ale i Dcér) slobody. Američania išli do revolúcie s heslom „žiadne zdanenie bez zastúpenia“. V počiatkoch nešlo o to, aby v anglickom parlamente zasadali zástupcovia amerických osadníkov. Naopak, Američania s tradíciou vlastných koloniálnych zastupiteľských orgánov odmietali akúkoľvek zvrchovanosť anglického parlamentu. Jediné, čo až do vyhlásenia nezávislosti nikto nespochybňoval, bola zvrchovanosť panovníka.

Rastúce napätie vo vzťahoch s materskou zemou viedlo k zvolaniu I. Kontinentálneho kongresu v roku 1774 do Philadelphie, kde sa zišli delegáti 12 provincií. Výsledkom rokovaní bolo vytvorenie tzv. Asociácie, t. j. združenia, ktoré zakazovalo obchodný styk s materskou zemou - Anglickom. Asociácia bola zrodom politickej komunity - Únie, ktorá síce nebola oficiálne vyhlásená, ale fakticky existovala. Bol to prvý a veľmi závažný krok k zjednoteniu.

Vyhlásenie nezávislosti

II. Kontinentálny kongres v roku 1775 bol postavený pred novú skutočnosť, začala sa vojna za nezávislosť. Delegáti museli riešiť mnoho praktických problémov súvisiacich s vedením vojny, zabezpečením vojska, ale i problémov finančných a obchodných. Prebiehajúca vojna krajinu výrazne zradikalizovala. Silneli hlasy, ktoré volali po úplnej nezávislosti. V tomto ohľade zohralo mimoriadnu úlohu dielo, ktoré sa stalo významným stavebným kameňom pri vytváraní amerického politického systému. Bol to pamflet Thomasa Painea Common Sense – Zdravý rozum. Bol vydaný v januári roku 1776 a počas troch mesiacov sa predalo 120 000 výtlačkov, pričom v tomto období žilo v kolóniách približne tri milióny belošského obyvateľstva, a úroveň vzdelania v 18. storočí nebola vysoká. T. Paine sa v svojom pamflete zameral na úplnú nezávislosť. Nevystupoval proti anglickému parlamentu, ale priamo proti kráľovi. T. Paine odmietal monarchiu (hlavne dedičnú).

Rozhodujúci krok učinil Kongres 4. júla 1776, keď bola slávnostne vyhlásená a schválená Deklarácia nezávislosti. Kráľ, do tej doby v dokumentoch Kongresu nedotknuteľný, bol prehlásený za vinníka všetkých krívd a zločinov. Hlavným autorom prehlásenia nezávislosti bol Thomas Jefferson. Jeho text bol však komisiou Kongresu čiastočne upravený, hlavne pasáže týkajúce sa otroctva, to však bolo neprijateľné pre južné štáty a v záujme udržania jednoty nebola táto časť prehlásenia prijatá.

Formovanie ústavy

Vyhlásením nezávislosti začala prvá etapa konštituovania nového politického systému, pričom zásadné miesto patrilo prijímaniu nových ústav ako v jednotlivých provinciách, tak ústavy platnej pre celú Úniu. Ústava prestala byť chápaná ako dohoda medzi vládnucimi a ovládanými, ale ako vzájomná dohoda všetkých medzi sebou. Skúsenosti s anglickou vládou sa odrazili hlavne v obavách z centralizácie moci, z jej zneužitia. Preto v mnohých prípadoch zákonodarné orgány jednotlivých štátov nemali právo meniť ústavu, dokonca ani jej jednotlivé články. Hlavnou starosťou tvorcov ústav bolo obmedziť právomoci exekutívy. Guvernéri mali iba administratívne právomoci, boli zbavení možnosti zákonodarnej iniciatívy, volebné obdobie bolo jeden rok. V Pensylvánii funkciu guvernéra plnila dvanásťčlenná rada, ktorá bola volená ľudom. Mnoho sporov vznikalo pri otázke, či legislatíva má byť jednokomorová alebo dvojkomorová. Jednokomorová, lebo zloženie obyvateľstva v Amerike bolo jednoliate, hlavne chýbala tradičná aristokracia. Dvojkomorový parlament by naopak mohol napomáhať pri utváraní vrstvy privilegovaných. Väčšina štátov zahrnula do ústavy dvojkomorový parlament. V jeho prospech hovorila tradícia a zároveň ho preferovala väčšina vtedajších uznávaných mysliteľov ako J. Swift, D. Hume.

Návrh ústavy pre celú Úniu sa začal prejednávať v lete roku 1776. Rokovania boli dlhé a plné rozporov a trvali viac ako rok. Najbúrlivejšie boli diskusie o spôsobe hlasovania v Kongrese. Odpor predovšetkým spôsoboval návrh na tzv. vážené hlasovanie, teda väčší počet hlasov pre väčšie štáty. Nakoniec bolo rozhodnuté o rovnom postavení všetkých štátov, všetky mali v Kongrese jeden hlas. Po dlhých rokovaniach boli nakoniec 15. novembra 1777 Články Konfederácie a večnej únie podpísané zástupcami všetkých trinástich štátov. Tento ústavný text ponechával značné právomoci jednotlivým štátom (zvrchovanosť, slobodu a nezávislosť), vrátane jurisdikcie a práv nepostúpených priamo Konfederácii. Články Konfederácie vlastne legalizovali už existujúci systém vlády, ako sa vyvinul v období I. a II. Kontinentálneho kongresu a znamenali faktické vytvorenie konfederácie. Centrálnym úradom sa stal Kongres Spojených štátov (United States Congress), kde mal každý štát jeden hlas. Dve dôležité právomoci boli Kongresu odoprené, a to právomoc zdaňovať a právomoc regulovať obchod.

Táto prvá ústava musela preukázať svoju životaschopnosť vo veľmi zložitom období. Mier bol uzatvorený až v roku 1783 a potom bolo nutné prekonať problémy plynúce z nutnosti obnoviť spustošenú zem a z nedostatku finančných zdrojov. Hlavnou prekážkou ďalšieho rozvoja boli práve obmedzenia týkajúce sa práva vyberať dane, regulovať obchod a fakticky neexistovala výkonná moc. Prestíž Kongresu klesala, niektoré štáty nevysielali svojich delegátov na rokovania a jeho neschopnosť získať peniaze v rámci Únie veľmi zhoršovala i medzinárodnú dôveryhodnosť. Francúzsko odmietlo poskytnúť úver Kongresu Spojených štátov.

V roku 1787 sa vo Philadelphii zišiel konvent, ktorý mal nájsť riešenie. Prakticky všetci delegáti sa zhodovali, že existujúci systém je treba zmeniť. Jednoznačne bol prijatý princíp deľby moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu. Pomerne bez problémov sa rozhodlo o zriadení dvojkomorového Kongresu. Ale akým spôsobom voliť do týchto komôr a ako ich od seba odlíšiť, bolo omnoho zložitejšie. Nakoniec sa dospelo ku kompromisu. Snemovňa reprezentantov Spojených štátov (United States House of Representatives) bola volená priamymi voľbami, senátori zákonodarstvom jednotlivých štátov (od roku 1913 bolo toto ustanovenie zrušené XVII. dodatkom k ústave a i do Senátu sú voľby priame). V Senáte Spojených štátov (United States Senate) získal každý štát rovné zastúpenie dvoch senátorov. Presadilo sa riešenie, aby Senát presadzoval záujmy jednotlivých štátov. Funkčné obdobie poslancov Snemovne reprezentantov bolo určené na dva roky, u senátorov na šesť. Pričom každé dva roky je volená tretina senátorov. Tým, otcovia zakladatelia, sledovali stabilizáciu moci – zabrániť príliš extrémnym výkyvom v rozhodovaní podľa momentálnej situácie a prípadnej momentálnej väčšiny. I v prípade veľmi nepokojnej vnútornej situácie je veľmi ťažké, aby prevahu v Kongrese získali radikálne skupiny, ktoré by mohli zásadným spôsobom transformovať spoločnosť. Stabilizačnú funkciu plní i prezidentské veto, jeho účinnosti môže zabrániť dvojtretinový nesúhlas poslancov v oboch snemovniach.

I v diskusii ohľadom hlavy štátu boli spory. Rada delegátov požadovala, aby prezidenta volil Kongres či zhromaždenia štátov, niektorí z nich požadovali jeho absolútnu závislosť na Kongrese. Naopak napríklad B. Franklin požadoval priamu voľbu. Kompromisné stanovisko nakoniec riešilo problém zavedením nepriamej voľby prostredníctvom tzv. kolégia voliteľov (electoral college). Dôležitou témou bola i dĺžka funkčného obdobia. Rozmedzie dva až sedem rokov zaznievalo na rokovaniach najčastejšie, spory sa viedli aj či je možné opätovné zvolenie prezidenta do funkcie. Konečný kompromis nakoniec rozhodol o štyroch rokoch funkčného obdobia a znovuzvolenie nijak neobmedzil (maximálne dve funkčné obdobia pre prezidenta upravil až XXII. dodatok k ústave ratifikovaný v roku 1951).

Súdna moc prislúcha Najvyššiemu súdu (Supreme Court) a nižším súdom, ktoré zriaďuje Kongres. Federálni sudcovia sú do svojich funkcií menovaní doživotne a nesmie im byť znížený plat počas ich pôsobnosti. Išlo o dosiahnutie maximálnej nezávislosti súdov. Sú menovaní prezidentom so súhlasom Senátu a odvolaní môžu byť ústavnou žalobou (impeachment).

Autori ústavy usilovali o to, aby nemohlo dôjsť k uzurpovaniu a zneužitiu moci, a preto vytvorili tzv. systém bŕzd a protiváh (checks and balances). Tak právomoc Kongresu bola prakticky obmedzená relatívnym vetom prezidenta, prezidentova právomoc je obmedzená súhlasom Senátu pri menovaní sudcov Najvyššieho súdu, vyslancov a ďalších štátnych úradníkov a procedúrou nazývanou impeachment, na základe ktorej na návrh Snemovne reprezentantov môže byť v procese pred Senátom za riadenia predsedu Najvyššieho súdu zbavený svojho úradu. Relatívne najvyššiu nezávislosť získalo súdnictvo, i keď nového sudcu menuje prezident so súhlasom Senátu.

Nová ústava postúpila mnoho práv federálnej vláde na úkor jednotlivých štátov. Hlavne Kongres získal právo ukladať a vyberať dane, clá, dávky a poplatky, riadiť obchod s cudzími národmi, medzi jednotlivými štátmi federácie a taktiež s indiánskymi kmeňmi, raziť peniaze, upraviť ich hodnotu, domáci i zahraničný kurz. Naopak nemohol uvaľovať akékoľvek clá na vývoz výrobkov. Jednotlivým štátom bolo zakázané uzavrieť akúkoľvek medzištátnu zmluvu, vstúpiť do aliancie či konfederácie, určovať clá a zriaďovať vojsko v čase mieru. Ústava zaručovala republikánsku formu vlády a zakazovala používania a udeľovania šľachtických titulov.

Prijatie ústavy

Nová ústava bola prijatá po necelých štyroch mesiacoch rokovaní 17. septembra 1787. Napriek tomu, že v niektorých pasážach bola v rozpore s demokratickými princípmi (zachovanie otroctva), bol to najdemokratickejší a najpokrokovejší dokument danej doby.

I keď podľa návrhu novej ústavy stačil k jej prijatiu súhlas dvojtretinovej väčšiny (teda deviatich) štátov, vznikol problém, či bude vôbec ratifikovaná. Bez problémov bola prijatá len v troch štátoch. V ostatných štátoch sa obyvateľstvo rozdelilo na antifederalistov, vystupovali proti ratifikácii ústavy, a federalisti, ktorí jej znenie obhajovali. Hlavným problém bolo, či je nutné v novej ústave zakotviť Listinu práv a slobôd. Nakoniec sa rozhodlo, že štáty ratifikovali ústavu len podmienene s požiadavkou, aby bola doplnená o Listinu práv a slobôd. V septembri roku 1789 boli prijaté dodatky k ústave, ktoré zaručovali slobodu vyznania, slova, zhromažďovania a práva nosiť zbraň. Ratifikáciou prvých desiatich dodatkov k ústave v roku 1791 bol ukončený celý proces ústavnej transformácie spoločnosti. V súčasnosti je prijatých 27 dodatkov k ústave.

Zoznam bibliografických odkazov

DVOŘÁKOVÁ, V. – KUNC, J. – ŘÍCHOVÁ, B. – STRAHALOVÁ, Š. – JEŘÁBEK, M. Komparace politických systémů. Základní modely demokratických systémů. Praha: VŠE – Nakladatelství Oeconomica, 2008. ISBN 978-80-245-1357-7.

ŠKALOUD, J. et. al. Komparace politických systémů. Praha: VŠE, 1993. ISBN 80-7079-495-X.

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ústava Spojených štátov

Externé odkazy

• Ústava Spojených štátov amerických (po anglicky)
• Americká ústava (po česky)