Podpisovanie Ústavy Spojených štátov, obraz od Howarda Chandlera Christyho

Ústavodarné zhromaždenie Spojených štátov (dnes tiež známe ako Federálne zhromaždenie alebo Veľké zhromaždenie vo Philadelphii) sa uskutočnilo od 25. mája do 17. septembra 1787. Zaoberalo sa problémami Spojených štátov amerických po dosiahnutí nezávislosti od Spojeného kráľovstva. Aj keď pôvodne bolo plánované iba zrevidovať Články Konfederácie, niektorí účastníci, medzi nimi najdôležitejší James Madison a Alexander Hamilton, chceli už od začiatku radšej novú vládu, ako "opravovať" starú. Delegáti zvolili Georga Washingtona, aby im predsedal. Výsledkom zhromaždenia bola Ústava Spojených štátov amerických. Tento zjazd je jednou z najdôležitejších udalostí dejín Spojených štátov amerických.

Historický kontext

Kým nebola navrhnutá Ústava, trinásť kolónií sa riadilo Článkami Konfederácie, ktoré vytvoril Druhý Kontinentálny Kongres. To však spôsobilo medzi štátmi veľké rozdiely, aké národná vláda nevedela odstrániť. Medzi tieto rozdiely patrili spory medzi Marylandom a Virgíniou o Rieku Potomac a zavedenie dane štátom Rhode Island na všetky druhy dopravy, ktoré cezeň prejdú na Post Road spájajúcu všetky štáty. Keďže Články Konfederácie mohli byť pozmenené iba so súhlasom všetkých štátov, každý štát mal moc vetovať hocijakú navrhnutú zmenu. Navyše Články neposkytovali slabej federálnej vláde žiadne právo ukladať dane, čo sa týka peňazí bola úplne závislá na štátoch a nemala ani žiadnu moc prinútiť neplatiace štáty dlhy zaplatiť. 21. januára v roku 1786 vyzval zákonodarný zbor Virgínie, podľa odporúčania Jamesa Madisona, všetky štáty, aby poslali svojich vyslancov do Annapolisu, v štáte Maryland, na diskusiu, ako vyriešiť tieto medzištátne konflikty. Na tom, čo sa neskôr začalo nazývať Konferencia v Annapolise, tých niekoľko prítomných štátnych vyslancov schválilo návrh, aby sa všetky štáty stretli vo Philadelphii v máji roku 1787 a prediskutovali, ako vylepšia Články Konfederácie na „Veľkej Konferencii“. Rhode Island, ktorý sa obával, že Konferencia bude konať v jeho neprospech, bojkotoval Konferenciu v nádeji, že tak predíde hocijakej zmene v Článkoch a keď sa štátom predložila Ústava, odmietol ju schváliť.

Vyslanci

Medzi 55 delegátov, ktorí navrhovali Ústavu patrili aj skvelí lídri alebo „Zakladatelia nového národa“. Thomas Jefferson, ktorý bol počas konferencie veľvyslancom vo Francúzsku, označil delegátov zhromaždením “polo-bohov”. John Adams sa tiež nezúčastnil, keďže bol práve v Európe ako veľvyslanec vo Veľkej Británii, ale napísal domov, aby delegátov povzbudil. Patrick Henry bol tiež neprítomný. Odmietol sa zúčastniť, pretože “vo Philadelphii zavetril lotrovinu, ktorá navádza k monarchii.” Rhode Island odmietol na zhromaždenie poslať svojich zástupcov.

Zhromaždenie

Keďže na konci 18. storočia bolo cestovanie náročné, len veľmi málo vybratých vyslancov bolo v určený deň 4. mája 1787 prítomných a až 25. mája sa zaistilo kvórum siedmich štátov. Zhromaždenie sa konalo v Budove Parlamentu v Pennsylvánii a George Washington bol jednohlasne zvolený za prezidenta konferencie. Aj keď za sekretára zvolili Williama Jacksona, Madisonove poznámky z Debaty na Federálnom zhromaždení v roku 1787 ostávajú najkompletnejším záznamom.

Plán Virgínia

Pred začatím konferencie sa vyslanci Virgínie stretli a prišli s niečím, čo sa neskôr nazvalo Plán Virgínia, alebo tiež „Veľkoštátny“ Plán. Keďže pri tom pričom použili Madisonove myšlienky, prácu a poznámky, James Madison sa tiež niekedy považuje za Otca Ústavy. Plán Virgínia prezentoval 29. mája 1787 guvernér Virgínie Edmund Randolph a navrhol tak veľmi silný dvojkomorový parlament. Obe snemovne zákonodarnej moci by boli určené proporčne. Dolná snemovňa by bola volená ľuďmi a horná snemovňa by bola volená dolnou. Exekutíva by existovala výlučne na to, aby zaistila, že vôľa legislatívy bola uskutočnená, a teda by bola volená legislatívou. Plán Virgínia tiež vytvoril súdnu moc a dal obom – výkonnej aj súdnej moci – právo preskúmať a vetovať vnútroštátne právne predpisy.

Plán Charlesa Pickneyho

Hneď po tom, čo Randolph predostrel Plán Virgínia, Charles Pickney z Južnej Karolíny prezentoval zhromaždeniu svoj vlastný plán. Keďže Pickney neposkytol trvalý záznam, jediným svedectvom, ktoré máme, sú Madisonove poznámky, takže detaily sú dosť útržkovité. Bola to dohoda medzi 13 štátmi. Mala to byť dvojkomorová zákonodarná moc tvorená senátom a Snemovňou reprezentantov. Snemovňa by mala jedného člena na každú tisícku obyvateľov. Snemovňa by zvolila senátorov, ktorí by funkciu zastávali striedavo každé štyri roky a reprezentovali jeden zo štyroch regiónov. Kongres by sa stretával na spoločnom zasadaní, kde by volil prezidenta a tiež menoval členov kabinetu. Kongres by na spoločnom zasadaní plnil funkciu súdneho dvora, kam by bola posledná možnosť odvolať sa v medzištátnych sporoch. Pickney tiež ustanovil Federálny Justičný Súd. Pickneyho plán nebol predebatovaný, ale mohol byť uvedený Výborom pre detail.

Plán New Jersey

Po tom, čo bol predstavený Plán Virgínia, vyslanec z New Jersey William Paterson požiadal o dočasné rozpustenie zhromaždenia, aby plán preskúmal. Podľa Článkov Konfederácie bol každý štát úplne rovnocenný – každý mal v Kongrese jeden hlas. Plán Virgínia hrozil obmedzením moci malých štátov tým, že obe snemovne parlamentu mali mať zastúpenie proporčne podľa populácie jednotlivých štátov. 14. a 15. júna v roku 1787 sa stretla malo-štátna porada, aby vytvorila odozvu na Plán Virginia. Výsledkom bol Plán New Jersey, inak tiež známy ako “Maloštátny“ Plán. Petersonov Plán New Jersey skutočne vyvracal Plán Virginia a bol oveľa bližšie počiatočnému volaniu po Dohode – načrtával dodatky k Článkom Konfederácie, ktoré by v nich napravili problémy. Podľa Plánu New Jersey, vtedajší Kongres by zostal, ale dostal by nové právomoci, ako napríklad moc vyrubiť dane a vynútiť ich vybranie. Bola vytvorená výkonná moc, volená by bola Kongresom (plán povoľoval mnohopočetnú výkonnú moc). Predstavitelia výkonnej moci by vykonávali svoju funkciu v jednom volebnom období a mohli by byť odvolaný na žiadosť štátnych guvernérov. Plán tiež vytvoril súdnu moc, ktorá by bola zvolená exekutívou na celý život. Navyše akýkoľvek zákon vydaný Kongresom sa stane precedensom pre zákony jednotlivých štátov. Keď 15. júna 1787 Paterson predniesol zhromaždeniu návrh, bol kategoricky zamietnutý, ale malé štáty doňho mohli vkladať svoje nádeje.

Hamiltonov plán

Alexander Hamilton, ktorého neuspokojil ani Plán New Jersey, ani Plán Virgínia, predniesol svoj vlastný plán. Stal sa tiež známym pod názvom Britský Plán, pre svoju podobnosť s britským systémom silnej centralistickej vlády. Vo svojom pláne Hamilton obhajoval odstránenie suverenity štátov a ich zjednotenie do jedného národa. Plán naznačoval dvojkomorovú legislatívu, dolnú snemovňu volenú ľudom na tri roky. Horná snemovňa by bola volená voličmi, ktorých by si zvolil ľud. Členovia Hornej snemovne by svoj úrad zastávali celý život. Plán tiež poskytoval Guvernérovi, ktorý by bol takisto zvolený voličmi na celý život, absolútnu moc vetovať návrhy zákonov. Štátni guvernéri by boli volení národnou legislatívou a národná legislatíva mala moc vetovať akýkoľvek štátny zákon. Hamilton predstavil zhromaždeniu svoj plán 18. júna roku 1787. Plán bol uznaný ako dobre premyslený, ale venovala sa mu iba malá pozornosť, pretože sa až priveľmi podobal Britskému systému. Tiež predstavoval úplnú stratu štátnej autority, čo štáty neboli ochotné uznať.

Connecticutský kompromis

Connecticutský kompromis, prepracovaný Rogerom Shermanom z Connecticutu, bol navrhnutý 11. júna. Spájal návrhy Virgínie (veľkoštátny plán) a New Jersey (maloštátny plán). Sherman navrhol dvojkomorovú národnú legislatívu, ale žiadal, aby “pri voľbách do Dolnej snemovne počet hlasov závisel od počtu slobodných obyvateľov príslušného štátu a aby pri voľbách do Hornej snemovne alebo Senátu mal každý štát iba jeden hlas. Aj keď bol Sherman medzi vyslancami obľúbený a rešpektovaný, jeho plán najprv zlyhal. Až 23. júla sa reprezentanti konečne dohodli.

Otroctvo

Mnohé otázky ostali nevyriešené. Medzi tými najdôležitejšími bola kontroverzná téma otroctva. Otroci tvorili jednu pätinu obyvateľstva amerických kolónií. Väčšina z nich žila v Južných kolóniách, kde tvorili až 40 % populácie. Či malo byť otroctvo povolené a malo pokračovať za novej Ústavy, bolo predmetom konfliktu medzi Severom a Juhom, pričom sa niektoré Južné štáty odmietali pripojiť k Únii, ak sa otroctvo neponechá povolené. Jednou z najspornejších tém týkajúcich sa otroctva bola otázka, či sa otroci budú počítať do obyvateľstva, keď sa bude určovať zastúpenie v Kongrese, alebo sa budú pokladať za majetok. Vyslanci štátov s veľkou populáciou otrokov namietalo, že otroci by mali byť považovaní za osoby, ak ide o určenie reprezentácie, ale ako majetok, ak bude chcieť nová vláda vyrubiť štátom dane na základe populácie. Vyslanci štátov, kde už otrokárstvo takmer alebo úplne vymizlo protestovali, že otroci by mali byť zahrnutí do daňového systému, ale nie do určenia reprezentácie. Nakoniec vyslanec James Wilson navrhol troj-pätinový kompromis, ktorý napokon zhromaždenie schválilo. Ďalšou témou na Zhromaždení bol obchod s otrokmi. Desať štátov ho už zakázalo. Mnohí delegáti ho ohnivo zavrhovali, ale tri štáty – Georgia, Severná a Južná Karolína, ktoré ho povoľovali, sa vyhrážali, že opustia zhromaždenie, ak bude obchod zakázaný. V skutočnosti sa rozhodnutie o obchode s otrokmi odložilo kvôli jeho spojitému charakteru. Vyslanci nechceli, aby sa ratifikácia neuskutočnila iba kvôli otázke otroctva. Preto špeciálny výbor vypracoval ďalší kompromis: Kongres bude mať právo zakázať obchodovanie s otrokmi (dovoz otrokov), ale až keď prejde aspoň 20 rokov, teda najskôr v roku 1808.

Návrh a schválenie

Na konci júla zhromaždenie ustanovilo Výbor pre detail, aby navrhol dokument založený na dohodách, ku ktorým došlo. Po ďalšom mesiaci diskusií a vylepšovaní vytvoril druhý výbor, Výbor pre Štýl a Úpravu, na čele s Gouverneurom Morrisom a ďalšími členmi ako Hamiltonom, Williamom Samuelom Johnsonom, Rufusom Kingom a Madisonom, konečnú verziu, ktorá bola predložená na schválenie 17. septembra. Morris má teraz, ako aj vtedy, zásluhy za vykonávanie funkcie návrhára konečného dokumentu vrátane jeho strhujúceho úvodu. Nie všetci delegáti boli s výsledkami spokojní. Niektorí odišli už pred ceremóniou a traja z tých, čo ostali, odmietli Ústavu podpísať: Edmund Randolph a George Mason z Virgínie a Elbridge Gerry z Massachusetts. George Mason vyhlásil, že ak má podporiť zhromaždenie, musí byť najskôr doložená aj Listina práv. Listinu napokon priložili a považuje sa za posledný kompromis zhromaždenia. Niekoľko štátov žiadalo konkrétne tieto dodatky, keď Ústavu schvaľovali a iní schválili Ústavu s tým, že Listina práv bude čoskoro pripojená. Z 39 vyslancov, ktorí Ústavu podpísali, pravdepodobne nikto nebol úplne spokojný. Ich názory boli trefne zhrnuté Benjaminom Franklinom, ktorý povedal,

„V ústave sú časti, s ktorými v súčasnosti nesúhlasím, ale nie som si istý, či by som ich v budúcnosti nikdy neodsúhlasil. ... Tiež pochybujem, či by akékoľvek iné zhromaždenie bolo schopné vytvoriť lepšiu ústavu. ... Preto ma prekvapuje, pane, ako sa tento systém môže tak zarážajúco blížiť k perfekcionizmu, ako sa blíži a myslím, že to prekvapí aj našich nepriateľov...“

Ústava sa potom predložila na ratifikáciu jednotlivým štátom, v súlade s jej vlastným Článkom VII.