Tento článok si vyžaduje rozšírenie, aby zodpovedal základnému štandardu kvality. Pozrite si stránky z kategórie návody a štýl, prípadne diskusiu k článku a článok, prosím, doplňte.

Dejiny Spojených štátov amerických počínajú príchodom prvých obyvateľov (Indiánov a Eskimákov) cez Beringiu, zaniknutú pevninu v oblasti dnešného Beringovho prielivu zhruba 10 000 rokov pred naším letopočtom. Niektoré archeologické objavy nasvedčujú možnosť, že na Coloradskej plošine žila neznáma ľudská kultúra už v dobe pred asi 37 000 rokmi.^[1]

Prvé ľudské populácie sa postupne rozčlenili na stovky kmeňov a osídlili celé severoamerické územie. Po prvých prieskumných cestách Európanov v 15. a 16. storočí sem v 17. storočí začali prichádzať európski, predovšetkým anglickí kolonisti. Okrem Angličanov na severovýchode sem prichádzali Španieli, budujúci malé osady na Floride a juhozápade, a Francúzi, ktorí sa usadzovali pozdĺž rieky Mississippi a na pobreží Mexického zálivu. Do sedemdesiatych rokov 18. storočia v trinástich britských kolóniách žilo dva a pol milióna ľudí. Po skončení francúzsko-indiánskej vojny v šesťdesiatych rokoch britská vláda uložila rad nových daní a odmietla argumenty kolonistov, že nové zdanenie musia schváliť oni sami. Odpor voči novým daniam, najmä Bostonské pitie čaju (1773), viedlo anglický parlament k uverejneniu trestných zákonov, ktoré mali viesť k ukončeniu samosprávy v kolóniách. Americkí Patrioti (ako sa sami nazývali) sa priklonili k politickej ideológii zvanej republikánstvo, ktoré zdôrazňovalo občiansku povinnosť, cnosť a opozíciu voči korupcii, luxusu a aristokraciu.

Ozbrojený konflikt začal v roku 1775, keď Patrioti vypudili zo všetkých kolónií kráľovských úradníkov a usporiadali masové zhromaždenia. V roku 1776 vyhlásil Druhý kontinentálny kongres nový nezávislý národ, Spojené štáty americké. S pomocou rozsiahlej finančnej a vojenskej pomoci Francúzska a pod vedením generála Georgea Washingtona zvíťazili americkí Patrioti vo vojne za nezávislosť. Parížska zmluva z roku 1783 prisúdila novému štátu územie na východ od rieky Mississippi, s výnimkou Floridy a Kanady. Centrálna vláda zriadená články Konfederácie nedokázala zabezpečiť stabilitu, pretože nedisponovala právomocou vyberať dane a nemala žiadneho výkonného predstaviteľa. V roku 1787 Kongres zvolal Ústavný konvent vo Philadelphii. Ten dal vzniknúť novej ústave, ktorá bola ratifikovaná v roku 1789. V roku 1791 k nej bola doplnená Charta práv, zaručujúca neodňateľné práva. S Washingtonom ako prvým prezidentom a Alexandrom Hamiltonom, jeho hlavným politickým a finančným poradcom, vznikla silná ústredná vláda. Keď sa stal prezidentom Thomas Jefferson, zakúpil od Francúzska Louisianske teritórium, čím sa zdvojnásobila veľkosť Spojených štátov. Druhá a posledná vojna s Britániou bola vybojovaná v rokoch 1812 – 1815.

Pod vplyvom presvedčenia o zjavnom predurčení (Manifest Destiny) sa federálne územia začali rozširovať na západ, k Pacifiku. Územie Spojených štátov bolo vždy veľké, ale počet obyvateľov bol spočiatku pomerne malý, iba 4 milióny v roku 1790. Populačný rast však bol rýchly, v roku 1810 dosiahol 7,2 milióna obyvateľov, v roku 1860 32 miliónov, v roku 1900 76 miliónov, 132 miliónov v roku 1940 a 321 miliónov v roku 2015. Hospodársky rast z hľadiska celkového HDP bol ešte rýchlejší. Ale v porovnaní s európskymi mocnosťami bola vojenská sila národa relatívne obmedzená až do začiatku druhej svetovej vojny. Teritoriálna expanzia bola motivovaná úsilím o získanie lacnej pôdy pre slobodných farmárov a otrokárov. Rozširovanie otroctva sa stávalo čoraz viac kontroverzné a vyvolávalo politické a ústavné boje, ktoré boli vyriešené kompromisom. Otroctvo bolo do roku 1804 zrušené vo všetkých štátoch severne od Mason-Dixonovej línie, ale Juh pokračoval v profitovaní na práci otrokov, predovšetkým pre vysoko ziskové vývozy bavlny, vďaka veľkom dopyte v Európe. V roku 1860 bol zvolený za prezidenta republikán Abraham Lincoln, ktorý svoju kampaň postavil na téme obmedzenia šírenia otroctva a jeho postupnej likvidácii.

Sedem južných štátov, závislých na produkcii bavlny, sa štyri mesiace pred Lincolnovou inauguráciou odtrhlo a neskôr založilo konfederáciu, ktorá však nedosiahla medzinárodného uznania od žiadneho štátu. Konfederácia v roku 1861 začala vojnu so Severom útokom na pevnosť Sumter. Nacionalistické pobúrenie na severe živilo dlhú a vyčerpávajúcu americkú občiansku vojnu (1861 – 1865). Bojovalo sa z veľkej časti na juhu, lebo ohromné materiálne a ľudské zdroje Severu sa ukázali v dlhej vojne ako rozhodujúce. Výsledkom vojny bolo obnovenie Únie, zbedačenia Juhu a zrušenie otroctva. V následnej ére rekonštrukcie (1863 – 1877) boli zákonné a hlasovacie práva rozšírené na oslobodených otrokov. Federálna vláda získala oveľa väčšiu moc a vďaka štrnástemu dodatku Ústavy v roku 1868 dostala výslovnú povinnosť chrániť individuálne práva. Keď však v 70. rokoch 19. storočia bieli Demokrati znovu získali moc na juhu, často vďaka zastrašovaniu čiernych voličov polovojenskými skupinami, došlo k prijatiu tzv. "Zákonov Jima Crowa", zachovávajúcich nadradenosť bieleho obyvateľstva a prijatie ustanovenia, zbavujúce volebného práva väčšinu Afroameričanov a mnoho chudobných bielych. Táto situácia pokračovala po celé desaťročia až do vzniku hnutia občianskych práv v šesťdesiatych rokoch 20. storočia a prijatie federálnej legislatívy k presadzovaniu ústavných práv.

Na prelome 20. storočia sa Spojené štáty stali poprednou svetovou priemyselnou veľmocou vďaka prudkému rozvoju podnikania na severovýchode a stredozápade a príchode miliónov prisťahovaleckých robotníkov a poľnohospodárov z Európy. Celoštátna železničná sieť bola dokončená za pomoci práce čínskych prisťahovalcov, rozsiahle ťažobné a priemyselné podniky industrializoval severovýchod a stredozápad. Masová nespokojnosť s korupciou, neefektívnosťou a tradicionalistickej politiky dala vzniknúť progresívnemu hnutiu, ktoré počas 90. rokov 19. storočia až 20. rokov 20. storočia iniciovalo mnoho sociálnych a politických reforiem. V roku 1920 devätnásty dodatok Ústavy zaručil volebné právo žien. Potom nasledoval 16. a 17. dodatok z roku 1913, ktoré stanovili prvý národný daň z príjmov a priamu voľbu amerických senátorov do Kongresu. Hoci boli Spojené štáty počas prvej svetovej vojny spočiatku neutrálne, v roku 1917 vyhlásili vojnu Nemecku a prispeli k víťazstvu Spojencov v nasledujúcom roku.

Éra prosperity 20. rokov skončila krachom na newyorskej burze v októbri 1929 a následným nástupom celosvetovej hospodárskej krízy trvajúcej celé ďalšie desaťročie. Demokratický prezident Franklin D. Roosevelt ukončil obdobie republikánskej dominancie v Bielom dome a realizoval svoje programy nazývané "Nový údel" pre pomoc, obnovu a reformu. Nový údel, ktorý definoval moderný americký liberalizmus, zahŕňal pomoc pre nezamestnaných, podpory pre poľnohospodárov, systém sociálneho zabezpečenia a minimálnu mzdu. Po japonskom útoku na Pearl Harbor v decembri 1941 vstúpili Spojené štáty do druhej svetovej vojny po boku Británie, Sovietskeho zväzu, Číny a ďalších spojeneckých národov. USA financovali spojenecké vojenské úsilie a pomohli poraziť nacistické Nemecko na európskom bojisku. Vojnové úsilie vyvrcholilo použitím novo vynájdených jadrových zbraní na japonské mestá, čo prispelo k porážke cisárskeho Japonska.

Spojené štáty a Sovietsky zväz vyšli z druhej svetovej vojny ako vzájomne súperiace superveľmoci. Počas studenej vojny sa USA a ZSSR nepriamo konfrontovali v pretekoch v zbrojení, vo vesmírnom pretekaní, v rôznych zástupných vojnách a propagandistických kampaniach. Americká zahraničná politika bola počas studenej vojny založená na podpore Západnej Európy a Japonska spolu s politikou zadržiavania, ktorá mala brániť šíreniu komunizmu. To bol aj hlavný dôvod vstupu Spojených štátov do vojen v Kórei a vo Vietname. V šesťdesiatych rokoch, z veľkej časti vďaka sile hnutia za občianske práva, bola prijatá ďalšia vlna sociálnych reforiem presadzovaním ústavných práv voľby a slobody pohybu pre Afroameričanov a iné rasovej menšiny. Studená vojna skončila s rozpadom Sovietskeho zväzu v roku 1991 a Spojené štáty zostali jedinou svetovou superveľmocou.

Po studenej vojne sa Spojené štáty zamerali na medzinárodné konflikty na Blízkom východe v reakcii na vojnu v Zálive na začiatku 90. rokov. Počiatok 21. storočia poznačili útoky al-Kájdy z 11. septembra 2001, ktoré nasledovali vojny vedenej USA v Iraku a Afganistane. V roku 2008 postihla Spojené štáty najhoršia hospodárska kríza od čias Veľkej krízy 30. rokov, po ktorej nasleduje obdobie pomalšieho tempa rastu ekonomiky v priebehu 10. rokov 21. storočia.

Pozri aj: Predkolumbovská kultúra

Nie je s určitosťou známe, ako alebo kedy domorodí Američania prvýkrát osídlili americký kontinent a územie dnešných Spojených štátov. Podľa prevažujúcej teórie ľudia migrovali z Eurázie cez Beringiu, pozemný most, ktorý počas doby ľadovej spájal Sibír s dnešnou Aljaškou, a potom sa rozšírili na juh po všetkých amerických kontinentoch a pravdepodobne dorazili až k hraniciam Antarktického polostrova. Táto migrácia snáď začala už pred 30 000 rokmi^[2] a pokračovala až do doby pred približne 10 000 rokmi, kedy pozemný most zaplavilo stúpanie morskej hladiny, spôsobené ukončením poslednej doby ľadovej.^[3] Títo ranní obyvatelia, nazývaní Paleoameričania, sa čoskoro rozčlenili do mnohých stoviek kultúrne odlišných národov a kmeňov.

Predkolumbovská éra zahŕňa všetky podrobnejšie delenie histórie a prehistórie Ameriky pred významnejšou prítomnosťou Európanov na amerických kontinentoch, počnúc obdobím pôvodného osídlenia v období mladého paleolitu až k európskej kolonizácii v ranom novoveku. Kým z technického hľadiska sa vzťahuje na obdobie pred plavbami Krištofa Kolumba v rokoch 1492 – 1504, v praxi tento termín zvyčajne zahŕňa históriu amerických domorodých kultúr až do ich podmanenia alebo významného ovplyvnenia Európanov, aj keď sa to stalo po desaťročiach alebo dokonca storočiach po prvom Kolumbovom pristátí.

Kultúra domorodých Američanov (indiánov) mladšej doby kamennej sa obvykle necharakterizuje ako „neolitická“ (na rozdiel od kultúr v Eurázii, Afrike a inde) ale člení sa do piatich fáz, a iba do troch v prípade Severnej Ameriky:^[4]

• Kamenné obdobie (Paleoindiáni) (18000 pred Kr. – 8000 pred Kr.) – prevažoval lov veľkej zveri. Príklady zahŕňajú kultúry Clovis, Folsom, Dalton a i.
• Archaické obdobie (8000 pred Kr. – 1000 po Kr.) – vzrastal význam zberačstva, lovecký spôsob života klesal na význame. Príklady zahŕňajú kultúru Archaic Southwest alebo kultúru Poverty Point.
• Post-archaické obdobie (1000 – súčasnosť) – rozvoj dedinského poľnohospodárstva, stavba budov, pyramíd atď. Zahŕňa napríklad kultúry Pueblo, Mississippi, Hopewell, Freemont a ďalšie.

Severnú Ameriku obsadili početné paleoindiánske kultúry. Niektoré sa rozkladali okolo Veľkých planín a Veľkých jazier, na území moderných Spojených štátov amerických a Kanady, rovnako ako na priľahlých oblastiach na západe a juhozápade. Podľa orálnych dejín mnohé domorodé národy Ameriky žijú na tomto kontinente od svojho vzniku, ktorý je opísaný širokou škálou tradičných príbehov o stvorení sveta. Iné kmene majú príbehy, ktoré popisujú migráciu dlhou krajinou a cez veľkú rieku, ktorá je považovaná za rieku Mississippi.^[5] Genetické a lingvistické dáta spájajú pôvodné obyvateľstvo tohto kontinentu s pravekými obyvateľmi severovýchodnej Ázie. Archeologické a lingvistické údaje umožnili vedcom objavenie niektorých migrácii v rámci kontinentu.

Adenská kultúra: bola to domorodá americká kultúra, ktorá existovala v čase od 1000 pred Kr. až 200 pred Kr., V období známom ako rané obdobie Woodland. Adenská kultúra zahŕňa pravdepodobne väčší počet príbuzných indiánskych spoločenstiev, ktoré zdieľali pohrebné komplexy a ceremoniálne systémy.

Kultúra Coles Creek: táto kultúra sa rozvíjala v údolí dolného toku Mississippi, časovo sa radí medzi poslednú fázu obdobia Woodland a následné obdobie kultúry Plaquemine, ktorej je jej predchodcom. Obdobie je charakterizované vzrastajúcim užívaním plochých násypov ako základov pod obydlia, usporiadaných okolo centrálneho námestia, zložitejšie politické inštitúcie a stratégie obživy, ktoré boli stále zakotvené v pestovaní pôvodných domestikovaných plodín a lovu namiesto nepôvodnej kukurice, ktorá prevládla v následnom období mississippskej kultúry Plaquemine. Kultúru pôvodne definoval podľa jedinečnej výzdoby šamotovej keramiky archeológ James A. Ford počas svojich prieskumov na archeologickom nálezisku Mazique.

Hohokamská kultúra: bola to kultúra sústredená okolo amerického juhozápadu.^[6] Ľudia ranej kultúry Hohokam založili rad malých osád pozdĺž stredného toku rieky Gila. Pestovali kukuricu, tekvicu a fazuľu. Komunity sa nachádzali v blízkosti kvalitnej ornej pôdy, pričom v skorších dobách tejto kultúry bolo bežné suché poľnohospodárstvo.^[6] Charakteristickým znakom tejto kultúry je hrnčiarska technika paddle-and-anvil. Klasické obdobie kultúry zaznamenalo vzostup architektúry a keramiky. Budovy na vyvýšených zemných mohylách boli zoskupené do dvorcov, obohnaných múrom. Ploché mohyly boli stavané pozdĺž toku rieky, rovnako ako zavlažovacie kanály, čo naznačuje, že tieto lokality boli správnymi centrami, ktoré rozdeľovali vodu a koordinovali práce na kanáloch. Začala vznikať polychrómovaná keramika a pochovávanie do zeme nahradilo predchádzajúce spaľovanie mŕtvych. Obchodovalo sa s mušľami a iným exotickým tovarom. Sociálne a klimatické faktory viedli k úpadku a opusteniu územia po roku 1400 n. L.

Kultúra Starých Pueblanov (Anasaziovia): táto kultúra pokrývala súčasný americký región štyroch rohov, zahŕňajúce južný Utah, severnú Arizonu, severozápadne Nové Mexiko a juhozápadne Colorado.^[7] Predpokladá sa, že kultúra Pueblanov sa aspoň z časti vyvinula z Osharskej tradície, ktorá sa zase vyvinula z kultúry Picos. Žili v obydliach rôznych typov, medzi ktoré patrili malé rodinné zemnice, väčšie klanové stavby, veľká puebla (dedina) a domy v skalných previsoch. Pueblani vytvorili komplexnú sieť osídlenia, ktoré sa tiahli cez Koloradsku plošinu a spájala stovky komunít a populačných centier. Kultúra je pravdepodobne najlepšie známa vďaka kamenným a zemným obydliam postavených v stenách skalných previsov, najmä počas obdobia Pueblo II a Pueblo III.

Mississippská kultúra: rozšírila sa v údoliach riek Ohio a Mississippi, jej stavby sa vyskytovali po celom juhovýchode. Vytvorila najväčšiu územnú plochu v Severnej Amerike severne od Mexika, najvýznamnejším z nich v Cahokia, na prítoku rieky Mississippi v dnešnom štáte Illinois.

Kultúra Irokézov: Irokézska liga národov alebo tiež "Ľudia z dlhého domu" so sídlom v dnešnej severnej a západnej časti štátu New York mala v polovici 15. storočia podobu konfederácie. Podľa niektorých názorov táto kultúra prispela k formovaniu politickej podoby neskorších Spojených štátov, vzhľadom na to že sa Irokézsky systém podobný federácii odlišoval od silných, centralizovaných európskych monarchií,^[8][9] táto myšlienka však nie je všeobecne akceptovaná.^[10]

Počas vojen Irokézovia donútili niekoľko kmeňov k odchodu na západ, na území, ktoré bolo ich tradičnou krajinou západne od rieky Mississippi. Kmene pochádzajúce z údolia rieky Ohio a ktoré sa presťahovali na západ, zahŕňali ľud Osage, Kaw, Ponca a Omaha. Do polovice 17. storočia sa znovu usadili vo svojich historických krajinách na území dnešného Kansasu, Nebrasky, Arkansasu a Oklahomy. Kmeň Osage bojoval s domorodcami jazyka Caddo, do polovice 18. storočia ich vytlačil a ovládol svoje nové historické územie.^[11]

História domorodých obyvateľov na Havaji začína osídlením Polynézanmi medzi 1. a 10. storočím. Oblasť okolo roku 1200 objavili tahitskí prieskumníci, ktorí sa tu tiež začali usadzovať. Tým začal vzostup havajskej civilizácie, ktorá bola izolovaná od zvyšku sveta ďalších 500 rokov až do príchodu Britov. Európania zastúpení britským objaviteľom kapitánom Jamesom Cookom dorazili na Havajské ostrovy v roku 1778. Počas piatich rokov kontaktu európska vojenská technológia pomohla Kamehameohovi I. podrobiť si väčšinu obyvateľstva a prvýkrát v histórii zjednotiť ostrovy založením Havajského kráľovstva.

Bližšie informácie v článkoch: Kolonizácia Severnej Ameriky v rannom novoveku a Indiánske vojny

Po období prieskumu sponzorovaného významnými európskymi štátmi bolo prvé úspešné osídlenie založené Angličanmi v roku 1607 vo Virgínii (Jameston). Európania do novej krajiny priviedli kone, dobytok a ošípané, odtiaľ naopak priviezli do Európy kukuricu, zemiaky, tabak, fazuľu, tekvice a morky. Mnohí prieskumníci a ranní osadníci Ameriky zomreli kvôli nákaze novými chorobami. Oveľa horšie účinky však mali kolonistami zavlečené euroázijské choroby, predovšetkým osýpky a kiahne, na domorodých Američanov, pretože tí voči nim nemali imunitu. Následkom toho boli rozsiahle epidémie a hromadné vymieranie domorodcov, obvykle ešte pred začiatkom rozsiahlejšieho európskeho osídľovania. Ich spoločenstvá boli touto mierou úmrtia zdevastované a ich jadrá zanikli.^[12][13]

Španielski prieskumníci boli prvými európskymi zástupcami v Amerike. Dorazili s druhou expedíciou Krištofa Kolumba, ktorá 19. novembra 1493 dosiahla brehy Portorika. Ďalší Španieli dorazili v roku 1513 na Floridu.^[14] Španielske expedície rýchlo postúpili až do Apalačských vrchov, k rieke Mississippi, do Grand Canyonu^[15] a na Veľké prérie. V roku 1540 podnikol Hernando de Soto rozsiahly prieskum juhovýchodu.^[16]

Toho istého roku 1540 Francisco Vásquez de Coronado uskutočnil prieskumnú cestu z Arizony do centrálneho Kansasu.^[16] Malé španielske osady sa časom stali dôležitými mestami, ako San Antonio v Texase, Albuquerque v Novom Mexiku, Tucson v Arizone alebo Los Angeles a San Francisco v Kalifornii.^[17]

Nové Holandsko bola holandská kolónia založená v 17. storočí s jadrom na mieste dnešného New York City a v údolí rieky Hudson. Holanďania obchodovali s kožušinami s indiánmi na severe. Kolónie slúžili ako prekážka v expanzii britských osadníkov z Nového Anglicka. Napriek tomu že holandskí osadníci boli kalvinisti a zaviedli v Amerike Reformovanú cirkev, tolerovali aj iné náboženstva a kultúry.^[18]

Holandské kolónie v roku 1664 obsadila Británia, napriek tomu zanechali trvalý vplyv na americký kultúrny a politický život. Medzi významných Američanov holandského pôvodu patrili napríklad Martin Van Buren, Theodore Roosevelt alebo Franklin Delano Roosevelt.^[18]

Nové Francúzsko bola oblasť Severnej Ameriky kolonizovaná Francúzskom v rokoch 1534 – 1763. Mimo Québecu a Akádie žilo len málo trvalých osadníkov, ale Francúzi nadviazali rozsiahle obchodné vzťahy s americkými indiánmi v oblasti Veľkých jazier a na stredozápade. Francúzske osídlenie pozdĺž riek Mississippi a Illinois pozostávalo z poľnohospodárskych komunít, ktoré zásobovali potravinami osady na pobreží Mexického zálivu. Francúzi založili v Louisiane plantáže a osady New Orleans, Mobile a Biloxi.

Konfederácia Wabanaki a väčšina kmeňov z oblasti Veľkých jazier boli spojencami Nového Francúzska počas štyroch francúzskych a indiánskych vojen (vojna kráľa Viliama, vojna kráľovnej Anny, vojna kráľa Juraja a francúzsko-indiánska vojna), zatiaľ čo na strane britských kolónií stála konfederácia Irokézov. Počas francúzsko-indiánskej vojny – severoamerickej časti sedemročnej vojny – Nové Anglicko úspešne bojovalo proti francúzskej Akádii. Briti z Akádie vyhnali Francúzov a v kolónii, premenovanej na Nové Škótsko, ich nahradili noví osadníci z Nového Anglicka.^[19] Nakoniec sa niektorí bývalí Akádiania usadili v Louisiane, kde vytvorili typickú vidiecku kultúru Cajun, ktorá existuje do súčasnosti. Odkupom Louisiany Spojenými štátmi v roku 1803 sa stali americkými občanmi.^[20] Ostatné francúzske osady pozdĺž riek Mississippi a Illinois boli absorbované následkom vlny amerických osadníkov, prichádzajúcich od 70. rokov 18. storočia, alebo sa ich obyvatelia presťahovali na západ.^[21] Francúzsky vplyv a jazyk v New Orleanse, Louisiane a na pobreží Mexického zálivu bol trvalejší; obzvlášť New Orleans bol pozoruhodný svojou veľkou populáciou slobodného farebného obyvateľstva v dobe pred občianskou vojnou.

Pás krajiny pozdĺž východného pobrežia bol počas 17. storočia osídlený prevažne anglickými kolonistami, spolu s ďaleko menším počtom holandských a švédskych kolonistov. Podobu koloniálnej Ameriky utváral jednak silný nedostatok pracovných síl, čo viedlo k zavedeniu foriem neslobodnej pracovnej sily, ako je otroctvo a zmluvná služba, a jednak politická tolerancia materskej krajiny, ktorá nevynucovala striktnú poslušnosť kolónií (tzv. „Blahodarné zanedbávanie“, anglicky Salutary neglect). Viac než polovica všetkých európskych prisťahovalcov do amerických kolónií prišla ako zmluvní služobníci.^[23] „Blahodarné zanedbávanie“ umožnilo vytvoriť svojbytný americký duch, odlišný od svojich európskych zakladateľov.^[24]

Prvá úspešná anglická kolónia, Jamestown, bola založená v roku 1607 na rieke James vo Virgínii. Jamestown upadal po celé desaťročia, pokiaľ v 2. polovici 17. storočia nedorazila nová vlna osadníkov, ktorá zaviedla komerčné poľnohospodárstvo založené na pestovaní tabaku. Od neskorých 10. rokov 17. storočia až do Americkej revolúcie deportovali Briti do svojich amerických kolónií zhruba 50 000 odsúdzencov.^[25] Jedným z vážnych prípadov konfliktu medzi domorodcami a kolonistami bolo povstanie Powhatanov vo Virgínii v roku 1622, pri ktorom indiáni zabili stovky anglických osadníkov. Nasledovala ju druhá anglo-powhatanská vojna. Najväčšími konfliktami medzi domorodými indiánmi a anglickými osadníkmi v 17. storočí bola vojna kráľa Filipa v Novom Anglicku^[26] a Yamaseeska vojna v Južnej Karolíne v 2. desaťročí 18. storočia.^[27]

Nové Anglicko bolo pôvodne osídlené predovšetkým puritánmi. Otcovia pútnici založili v roku 1620 Plymouthsku kolóniu, po ktorej nasledovalo vytvorenie kolónie v zátoke Massachusetts v roku 1630. Tieto stredné kolónie, skladajúce sa zo súčasných štátov New York, New Jersey, Pensylvánia a Delaware sa vyznačovali veľkou rozmanitosťou. Prvým pokusom o anglické osídlenie na juh od Virgínie sa stala provincia Carolina, v ktorej bola v roku 1733 založená posledná z trinástich amerických kolónií, Georgia.^[28]

Kolónie boli charakteristické náboženskou rozmanitosťou, s kongregacionalistami v Novom Anglicku, nemeckými a holandskými reformistami v stredných kolóniách, katolíkmi v Marylande, a škótsko-írskými presbyteriánmi na západe. Medzi pôvodnými osadníkmi v mestách Nového Anglicka a na juhu boli aj Sefardskí Židia. Mnoho prisťahovalcov prišlo ako náboženskí utečenci: francúzski hugenoti sa usadili v New Yorku, Virgínii a v Severnej a Južnej Karolíne. Mnohí kráľovskí úradníci a obchodníci boli Anglikáni.^[29]

Religiozita v kolóniách sa značne rozšírila po takzvanom „Prvom veľkom prebudení“ v 40. rokoch 18. storočia, vedenom kazateľmi ako Jonathan Edwards a George Whitefield. Americkí evanjelikalisti zasiahnutí Prebudením kládli zvýšený dôraz na vyliatí Ducha svätého a konverziu nových veriacich. Ďalšie náboženské obrodenie tieto charakteristické znaky zachovala a preniesla novo vytvorený evanjelikalizmus do ranej republiky a pripravila pôdu pre „Druhé veľké prebudenie“, ktoré začalo koncom 90. rokov 18. storočia.^[30] V raných fázach hlásali evanjelikáni na juhu, ako metodisti a baptisti, náboženskú slobodu a zrušenie otroctva; konvertovali mnoho otrokov a niektorých z nich uznávali ako kazateľov.

Každá z 13 amerických kolónií mala trochu inú vládnu štruktúru. Najvyšším predstaviteľom kolónie bol guvernér menovaný z Londýna, ktorý riadil výkonnú správu a spoliehal na miestne volenú legislatívu pri hlasovaní o daniach a vydávaní zákonov. Od 18. storočia americké kolónie veľmi rýchlo rástli v dôsledku nízkej úmrtnosti spolu s dostatočným množstvom dostupnej pôdy a potravín. Kolónie sa stali bohatšími než väčšina častí domácej Británie a priťahovali neustály tok prisťahovalcov, hlavne dospievajúcich, ktorí prichádzali ako zmluvní služobníci.^[31]

Pre prácu na tabakových a ryžových plantážach sa dovážali africkí otroci z britských kolónií v Západnej Indie. Do 70. rokov 18. storočia africkí otroci predstavovali pätinu americkej populácie. Kolónie neuvažovali o nezávislosti od Británie do tej doby, pokiaľ potrebovali britskú vojenskú podporu proti francúzskym a španielskym mocnostiam. Tieto hrozby však po roku 1765 pominuli. V duchu merkantilizmu považovala britská vláda americké kolónie predovšetkým ako prostriedok k zaisteniu blahobytu materskej krajiny.^[31]

V Južnej Karolíne a vo Virgínii vznikla vyššia vrstva s bohatstvom založeným na veľkých plantážach obhospodarovaných otrokmi, ktorá mala významnú politickú moc a dokonca disponovala aj kontrolou nad kostolmi. Iba v severnej časti štátu New York existoval unikátny spoločenský systém, kde holandskí farmári pracovali na pôde prenajatej od bohatých holandských držiteľov, ako bola rodina Rensselaerov. Ostatné kolónie, predovšetkým Pensylvánia, boli viac rovnostárske. V polovici 18. storočia bola Pensylvánia v podstate kolóniou strednej triedy, ktorá mala len malý rešpekt ku svojej nepočetnej vyššej triede.

Francúzsko-indiánska vojna (1754 – 63) – súčasť väčšieho globálneho konfliktu, sedemročnej vojny – bola prelomovou udalosťou v politickom vývoji kolónií. Vplyv hlavných konkurentov britskej koruny v severnej Amerike, Francúzov a severoamerických indiánov, sa výrazne znížil a územie trinástich kolónií expandovalo na úkor území Nového Francúzska, a to ako aj v Kanade, tak aj na teritóriu Louisiana. Vojnové úsilie navyše viedlo k väčšej politickej integrácii kolónií, ktorej odrazom bol kongres v Albany a symbolom výzva Benjamina Franklina k tomu, aby sa kolónie „spojili alebo zahynuli“ (Join or Die). Franklin bol mužom mnohých vynálezov – jedným z nich bol koncept Spojených štátov amerických, ktorý vznikol po roku 1765 a dosiahol uskutočnenie v júli 1776.^[32]

Po britskej akvizícii francúzskeho územia v Severnej Amerike vydal kráľ Juraj III. v roku 1763 dekrét s cieľom usporiadať novú severoamerickú ríšu a chrániť domorodých indiánov pred koloniálnou expanziou na západ od Apalačských vrchov. Počas nasledujúcich rokov začalo vznikať napätie vo vzťahoch medzi kolonistami a Korunou. Britský parlament schválil v roku 1765 tzv. Kolkový zákon, uvaľujúci daň na kolónie, bez toho aby prešiel koloniálnou legislatívou. Tým vznikla otázka, či má Parlament toto právo zdaniť Američanov, ktorí v ňom nie sú zastúpení. Pod heslom „Žiadne zdanenie bez zastúpenia“ ("No taxation without representation"), kolonisti odmietali platiť dane, pričom napätie v neskorších šesťdesiatych a na počiatku sedemdesiatych rokov naďalej stúpalo.^[33]

Bostonský čajový večierok v roku 1773 bol priamou akciou aktivistov v meste Boston, ktorí tak protestovali proti novej dani na čaj. Parlament reagoval nasledujúceho roku vydaním tzv. Donucovacích zákonov (Coercive Acts), ktoré zbavili Massachusetts jeho historického práva na samosprávu a nastolili v ňom vojenskú správu, čo vyvolalo pobúrenie a odpor vo všetkých trinástich kolóniách. Vodcovia Patriotov zvolali zo všetkých kolónií prvý kontinentálny kongres, aby koordinovali svoj odpor voči Donucovacím zákonom. Kongres vyzval na bojkot britského obchodu, vydal súpis práv a sťažností a žiadal kráľa o nápravu týchto krívd.^[34] Odvolanie sa ku Korune nemalo žiadny účinok a následne bol v roku 1775 zvolaný druhý kontinentálny kongres, s cieľom zorganizovať obranu kolónií proti britskej armáde.

Obyčajní ľudia povstali proti Britom aj napriek tomu, že nechápali úplne ideologické dôvody svojich predstaviteľov. Mali silné cítenie pre „práva“, ktoré podľa ich mienky Briti zámerne porušovali – práva na samosprávu, spravodlivé jednanie a vládu založenú na všeobecnom súhlase. Boli veľmi citliví na známky tyranie, ktorú videli v príchode britskej armády do Bostonu, aby potrestala tamojších obyvateľov. Tým rástol ich pocit bezprávia, čo viedlo k hnevu a túžbe po odplate. Kolonisti verili, že Boh je na ich strane.^[35]

Pokiaľ ide o politické hodnoty, Američania boli do značnej miery zjednotení pod ideou republikánstva, ktoré odmietalo aristokraciu a kládlo dôraz na občiansku povinnosť a morálnu čistotu. Pre Otcov zakladateľov, podľa mienky niektorých historikov, „republikánstvo reprezentovalo viac než určitú formu vlády. Bol to spôsob života, základná ideológia, nekompromisný záväzok k slobode a úplné odmietnutie aristokracie.“^[36]

Bližšie informácie v článkoch: Americká revolúcia a Americká vojna za nezávislosť

Trinásť kolónií začalo v roku 1775 povstanie proti britskej vláde a v roku 1776 vyhlásilo svoju nezávislosť ako Spojené štáty americké. Americká revolučná vojna (1775 – 83) začala bitkou o Lexington a Concord v apríli 1775, keď sa Briti snažili zabaviť zásoby munície a zatknúť vodcov Patriotov. V roku 1777 Američania zajali britskú inváznu armádu v bitke pri Saratoge, zaistili severovýchod a prinútili Francúzov na vytvorenie vojenskej aliancie so Spojenými štátmi. Francúzsko si priviedlo ako spojencov Španielsko a Holandsko, čím vyrovnalo vojenské a námorne sily na oboch stranách, pretože Británia žiadnych spojencov nemala.^[37]

Veliteľ Američanov, generál George Washington (1732 – 99) sa osvedčil ako vynikajúci organizátor a administrátor. Dokázal obratne jednať s Kongresom a guvernérmi štátov, vyberal a mentoroval svojich vyšších dôstojníkov, zaisťoval podporu a výcvik svojich vojsk a udržoval idealistickú republikánsku armádu. Jeho najväčšou výzvou bola logistika, pretože ani Kongres, ani štáty nemali finančné prostriedky na dostatočné zaistenie výstroja, munície, oblečenie, žoldu alebo dokonca potravín pre vojakov.

Washingtona ako taktika v bitkách často prekonávali jeho britskí protivníci. Ako stratég mal však lepšiu predstavu ako vyhrať vojnu. Briti proti kolóniám poslali štyri invázne armády. Washingtonova stratégia vypudila prvú armádu z Bostonu v roku 1776 a bola zodpovedná za kapituláciu druhej a tretej armády v bitke pri Saratoge (1777) a Yorktowne (1781). Dokázal obmedziť Britmi ovládané územie v New York City a niekoľko ďalších území, zatiaľ čo Patrioti udržovali kontrolu nad veľkou väčšinou populácie.

Lojalisti, na ktorých Briti príliš spoliehali, tvorili asi 20 % populácie, ale nikdy neboli dobre organizovaní. Po skončení vojny britská armáda v novembri 1783 odplávala z New Yorku, s ňou odišli aj vedúci predstavitelia lojalistov. Na prekvapenie svetovej verejnosti Washington neuzurpoval moc v novej republike, ale miesto toho sa vrátil na svoju farmu vo Virgínii.^[38] Politológ Seymour Martin Lipset poznamenal, že „Spojené štáty boli prvou veľkou kolóniou, ktorá sa úspešne vzbúrila proti koloniálnej nadvláde. V tomto zmysle išlo o prvý 'nový národ'“.^[39]

Druhý kontinentálny kongres, konaný v Philadelphii, vyhlásil 4. júla 1776 nezávislosť „Spojených štátov amerických“ v Deklarácii nezávislosti. Nový útvar bol založený na osvietenských ideáloch liberalizmu, ktoré Thomas Jefferson opísal ako neodcudziteľné práva na „život, slobodu a hľadanie šťastia“, a silne zakotvené na republikánskych princípoch. Republikánstvo zdôrazňovalo zvrchovanosť ľudu, vyžadovalo občiansku službu a odmietalo akúkoľvek formu aristokracie.

V roku 1781 došlo k formálnej ratifikácii Článkov Konfederácie, ktoré zriadili ústrednú národnú vládu, pričom každý zo štátov únie si zachoval samostatnú vnútornú a ekonomickú politiku.

Počas 80. rokov 18. storočia dokázala národná vláda vyriešiť otázku západných teritórií, čo boli územia, ktoré podstúpili jednotlivé štáty Kongresu a následne sa stali teritóriom. Ako postupovala migrácia osadníkov na severozápad, tieto teritória sa čoskoro stali štátmi. Nacionalisti sa obávali, že nový národ je príliš krehký, než aby odolal medzinárodnému konfliktu alebo dokonca vnútorným povstaniam, ako bolo Shaysovo povstanie v roku 1786 v Massachusetts.^[40]

Nacionalisti – väčšinu z nich tvorili vojnoví veteráni – sa organizovali v každom štáte a presvedčili Kongres, aby v roku 1787 zvolal konvent vo Philadelphii. Delegáti zo všetkých štátov spísali novú ústavu, ktorá vytvorila omnoho silnejšiu a efektívnejšiu ústrednú vládu, so silným prezidentom a právom udeľovať dane. Nová vláda odrážala prevažujúce republikánske ideály záruky osobnej slobody a obmedzovanie moci vlády prostredníctvom systému deľby moci.^[40]

Kongres dostal právomoc zakázať medzinárodný obchod s otrokmi po 20 rokoch (čo urobil v roku 1807). Kompromis poskytol južným štátom zastúpenie v Kongrese neúmerne k veľkosti ich slobodnej populácie tým, že započítal tri pätiny počtu otrokov do celkovej populácie každého štátu. Toto ustanovenie zvýšilo politickú silu južných predstaviteľov v Kongrese, hlavne preto, že otroctvo sa rozšírilo na ďaleký juh vďaka vysídleniu domorodých indiánov a prepravou otrokov rozsiahlym domácim obchodom.

Kvôli upokojeniu antifederalistov obávajúcich sa príliš silnej národnej vlády došlo v roku 1791 k prijatiu Listiny práv (Bill of Rights). Tá obsahovala prvých desať dodatkov k ústave, ktoré zaručovali individuálne slobody ako je sloboda prejavu a náboženského vyznania, právo na súd a konštatovala, že občania a štáty majú vyhradené práva (ktoré však neboli špecifikované).^[41]

George Washington – hrdina americkej vojny za nezávislosť, veliteľ kontinentálnej armády a prezident ústavodarného zhromaždenia – sa v roku 1789 stal prvým prezidentom Spojených štátov podľa novej ústavy. Hlavné mesto sa presunulo z New Yorku najprv do Philadelphie a nakoniec v roku 1800 do Washingtonu D.C.

Hlavným úspechom Washingtonovej administratívy sa stalo zostavenie silnej národnej vlády, ktorú všetci Američania nespochybniteľne uznali.^[42] Jeho vláda, pod dôrazným vedením ministra financií Alexandra Hamiltona, prevzala dlhy štátov (držitelia dlhu dostali federálne dlhopisy), na stabilizáciu finančného systému vytvorila národnú banku (Bank of the United States) a zaviedla jednotný systém taríf (importných daní) a iných daní na splácanie dlhu a vytvorenie finančnej infraštruktúry. Na podporu svojich programov vytvoril Hamilton novú politickú stranu – prvú na svete založenou na voličoch – Federalistickú stranu (Federalist Party).

Thomas Jefferson a James Madison vytvorili opozičnú Republikánsku stranu (politológmi obvykle nazývanou Demokraticko-republikánska strana). Hamilton a Washington v roku 1794 predniesli krajine návrh Jayovej zmluvy (Jay Treaty), ktorá mala obnoviť dobré vzťahy s Britániou. Jeffersonovi priaznivci vehementne protestovali a voliči sa následne rozdelili na jednu alebo druhú stranu, a tak vznikol tzv. prvý stranícky systém. Federalisti presadzovali obchodné a finančné záujmy a presadzovali zvýšenie obchodu s Britániou. Republikáni obvinili federalistov z plánov na založenie monarchie, povýšenie bohatých na vládnucu triedu a z pokusu urobiť zo Spojených štátov figúrku v rukách Britov.^[43] Zmluva nakoniec bola schválená, ale v politickom dianí začali vznikať vášne.^[44]

Tzv. whisková rebélia (Whisky Rebellion) z roku 1794, keď západní osadníci protestovali proti federálnej dani na alkohol, sa stala prvou vážnou skúškou federálnej vlády. Washington povolal štátne milície a osobne viedol armádu, a preto sa povstalci rozplynuli a moc federálnej vlády týmto bola definitívne upevnená.^[45]

Washington ako prezident odmietol zotrvať vo funkcii viac než dve obdobia, čím ustanovil dodnes dodržiavaný precedens. Vo svojej preslávenej reči pri odchode z funkcie zdôraznil výhody federálnej vlády a význam etiky a morálky, zatiaľ čo varoval pred zahraničnými spojenectvami a formovaním politických strán.^[46]

Federalista John Adams porazil Jeffersona v prezidentských voľbách v roku 1796. Začala sa rysovať hrozba vojny s Francúzskom a federalisti využili príležitosť pokúsiť sa umlčať republikánov zavedením nových zákonov o národnej bezpečnosti (Alien and Sedition Acts), vybudovať veľkú armádu s Hamiltonom na čele a pripraviť sa na francúzsku inváziu. Jednako medzi federalistami vznikla roztržka potom, čo Adams vyslal úspešnú mierovú misiu do Francúzska, ktorá túto tzv. Kvázivojnu v roku 1800 ukončila.^[43][47]

Počas prvých dvoch desaťročí po vojne za nezávislosť došlo v amerických štátoch k dramatickým zmenám v štatúte otroctva a k zvýšeniu počtu oslobodených černochov. Severné štáty zrušili otroctvo, inšpirovaní revolučnými ideálmi rovnosti ľudí a taktiež kvôli ich menšej ekonomickej závislostí na otrockej práci.

Štáty horného Juhu uľahčili procedúry na prepustenie z otroctva, čo viedlo k zvýšeniu podielu slobodných černochov v týchto štátoch (v percentách z celkovej nebelošskej populácie) z menej než jedného percenta v roku 1792 na viac než 10 percent do roku 1810. K tomuto dátumu bolo celkom 13,5 % všetkých černochov v Spojených štátoch slobodných.^[48] Po tomto dátume, so stúpajúcim dopytom po otrokoch kvôli rozširujúcemu sa pestovaniu bavlny v dolných južných štátoch, sa počty prepustených otrokov prudko znížili. Vnútorný trh s otrokmi sa stal dôležitým zdrojom príjmov pre mnoho majiteľov plantáží a obchodníkov.

V roku 1809 prezident James Madison zrušil zapojenie Spojených štátov do transatlantického obchodu s otrokmi.

V prezidentských voľbách v roku 1800 porazil republikánsky kandidát a viceprezident Thomas Jefferson úradujúceho prezidenta, federalistu Johna Adamsa. Jeffersonovým hlavným úspechom v prezidentskom úrade bola kúpa Louisiany v roku 1803, ktorá poskytla americkým osadníkom obrovský potenciál pre expanziu na západ od rieky Mississippi.^[49]

Jefferson, sám vedec, podporoval expedície na preskúmanie a zmapovanie novej domény. Z ktorých najvýznamnejšia bola expedícia Lewisa a Clarka^[50] Jefferson hlboko veril v republikánsku myšlienku a tvrdil, že republika by mala byť založená na nezávislých farmároch a plantážnikoch; nedôveroval mestám, továrňam a bankám. Taktiež neveril federálnej vláde a sudcom a snažil sa oslabiť súdnictvo. Mal protivníka v Johnovi Marshallovi, federalistovi z Virgínie. Aj keď Ústava zriadila Najvyšší súd, jeho funkcie boli nejasné. Až Marshall ako najvyšší sudca v rokoch 1801 – 1835 definoval jeho funkcie, hlavne právomoc zrušiť akt Kongresu alebo štátu, ktorý porušil ústavu. Toto po prvýkrát uplatnil v roku 1803 v prípade Marbury vs. Madison.^[51]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Britsko-americká vojna

Medzi Američanmi vzrastalo rozhorčenie nad Britmi, ktorí porušovali neutralitu amerických lodí kvôli snahe oslabiť Francúzsko, kvôli vojne s Napoleonom násilne donútili 10 000 amerických námorníkov k službe v Kráľovskom námorníctve a podporovali nepriateľských indiánov, ktorí útočili na amerických osadníkov na Stredozápade. Okrem toho Američania pomýšľali na získaní časti alebo dokonca celej Britskej Severnej Ameriky.^{[52][53][54][55][56]} Napriek silnej opozícii severovýchodných štátov, hlavne od Federalistov, ktorí nechceli narušiť obchod s Britániou, Kongres dňa 18. júna 1812 vyhlásil Britom vojnu.^[57]

Vojna bola pre oboch protivníkov frustrujúca. Obe strany sa pokúšali napadnúť tú druhú a boli odrazené. Vrchné americké veliteľstvo zostalo nekompetentné až do posledného roku vojny. Americká milícia sa ukázala ako neefektívna, pretože vojaci sa zdráhali opustiť domovy a snahy o inváziu do Kanady opakovane zlyhávali. Britská blokáda zruinovala americký obchod, zbankrotovala štátnu pokladňu a ešte viac rozhnevala obyvateľov severovýchodných štátov, ktorí pašovali tovar do Británie. Američania pod generálom Williamom Henrym Harrisonom nakoniec získali plavebnú kontrolu nad Erijským jazerom a porazili v Kanade indiánov vedených náčelníkom Tecumsehom,^[58] zatiaľ čo Andrew Jackson zlikvidoval indiánsku hrozbu na juhovýchode. Indiánska hrozba expanzie na stredozápad bola natrvalo ukončená.

Briti napadli a obsadili väčšinu štátu Maine, ďalej napadli a vypálili Washington, ale v roku 1814 boli odrazení pri Baltimore – kde bola potom napísaná pieseň „Star Spangled Banner“ (súčasná americká hymna), oslavujúca americký úspech. Hlavná britská invázia do štátu New York bola v jeho severnej časti odrazená a donútená k ústupu. Konečne začiatkom roku 1815 Andrew Jackson rozhodujúcim spôsobom porazil veľkú britskú inváziu v bitke pri New Orleanse, čo z neho urobilo najslávnejšieho vojnového hrdinu.^[59]

Napoleonovým pádom zmizli dôvody k vojne a obe strany sa dohodli na uzavretí mieru, ktorý ponechal predvojnové hranice bez zmien. Američania 18. februára 1815 oznámili víťazstvo, pretože správa prišla takmer súčasne s Jacksonovým víťazstvom pri New Orleanse a mierovou zmluvou. Američania boli hrdí na úspech v „druhej vojne za nezávislosť“. Kritici vojny z protivojnovej Federalistickej strany boli zahanbení a strana sa z tohto otrasu už nikdy nespamätala. Hlavným porazeným tejto vojny sa stali americkí indiáni. Nedosiahli uznanie nezávislosti, ako im Británia sľúbila a už nikdy nepredstavovali zásadnú hrozbu pre prúd osadníkov mieriacich na Stredozápad.^[59]

Federalisti ako silní odporcovia vojny usporiadali v roku 1814 zjazd v Hartforde, kde pohrozili rozdelením únie. Národná eufória po víťazstve pri New Orleanse však zničila prestíž federalistov a tí už ako politická strana prestali hrať dôležitú rolu.^[60] Prezident James Madison a väčšina republikánov si uvedomili, že zrušenie národnej banky počas vojny bola chyba, pretože jej neprítomnosť veľmi komplikovala financovanie vojny. Následne s pomocou zahraničných bankárov v roku 1816 založili novú národnú banku.^[61][62]

Republikáni taktiež zaviedli clá určené na ochranu rodiaceho sa domáceho priemyslu, ktorý začal vznikať počas vojny kvôli britskej námornej blokáde Spojených štátov. Keď sa federalisti ako strana zrútili, mnoho ich myšlienok prevzali republikáni. Spolu so systematickým potlačovaním straníckeho politikárčenia prezidentom Jamesom Monroeom počas jeho dvoch funkčných období (1817 – 1825) národ vstúpil do tzv. „éry dobrej zhody“ (Era of Good Feelings) a ukončil prvý stranícky systém.^[61][62]

Monroeova doktrína, formulovaná v roku 1823, vyjadrovala názor Spojených štátov, že európske mocnosti by už nemalo vykonať kolonizáciu ani inak zasahovať do vnútorných záležitostí krajín v oblasti amerických kontinentov. Táto doktrína definovala smer zahraničnej politiky Spojených štátov. Bola prijatá na reakciu na americké a britské obavy z ruskej a francúzskej expanzie na západnej pologuli.^[63]

Prezident Andrew Jackson, po svojom zvolení do druhého obdobia v roku 1832, ukončil v roku 1836 funkciu druhej národnej banky Spojených štátov amerických.^[64] Jackson bol presvedčený, že centrálne bankovníctvo slúži elitám na využívanie prostých Američanov a namiesto toho previedol federálne prostriedky do viac než 20 malých štátnych bánk, verejnosťou prezývané „mazánkové banky“ (pet banks), kvôli previazanosti ich majiteľov na Jacksonovu administratívu.^[64]

V roku 1830 Kongres prijal Indian Removal Act (zákon o odsune indiánov), oprávňujúci prezidenta vyjednávať zmluvy s domorodými indiánmi, ktoré menili ich doterajšie životné územie vo východných štátoch za nové územia západne od rieky Mississippi.^[65] Ich hlavným cieľom bolo odstránenie domorodých indiánov, vrátane piatich civilizovaných kmeňov, z amerického juhovýchodu; zaberali totiž pôdu, ktorú chceli osadníci. Jacksonovi demokrati požadovali násilný odsun domorodého obyvateľstva, ktoré odmietlo uznať štátne zákony do rezervácií na západe. Whigovia a náboženskí vodcovia tento postup odmietali ako nehumánny. Následkom odsunov, nazvaných Cesty sĺz (Trails of Tears), zahynuli tisíce domorodcov.^[66] Mnoho na Floride usadených Seminolov sa odmietlo presťahovať na západ a následne niekoľko rokov bojovali s americkou armádou v seminolských vojnách.

Po skončení prvého straníckeho systému federalistov a republikánov v 19. storočí, vznikol priestor pre vytvorenie nového straníckeho systému založeného na dobre organizovaných miestnych stranách, ktoré apelovali na hlasy (takmer) všetkých dospelých bielych mužov. Bývalá Jeffersonova (demokraticko-republikánska) strana sa rozdelila na frakcie. Roztržka vznikla kvôli voľbe nástupcu prezidenta Jamesa Monroea. Frakcie, podporujúce mnoho starých Jeffersonovských princípov, vedená Andrewom Jacksonom a Martinom Van Burenom, sa stala Demokratickou stranou. Ako historička Mary Beth Nortonová vysvetľuje transformáciu v roku 1828:

Jackson a jeho priaznivci verili, že vôľa ľudu konečne zvíťazila. Prostredníctvom štedro financovanej koalície strán v jednotlivých štátoch, politických vodcov a novinárov zvolilo ľudové hnutie prezidenta. Demokrati sa stali prvou dobre organizovanou národnou stranou... a pevná stranícka organizácia sa stala charakteristickým znakom americkej politiky devätnásteho storočia.^[67]

Opozičné frakcie vedené Henrym Clayom pomohli vytvoriť stranu Whigov (Whig Party). Demokratická strana mala malú, ale rozhodujúcu prevahu nad Whigmi až do päťdesiatych rokov, keď sa Whigovia rozpadli kvôli nezhodám v otázke otroctva.

Nad lokálnymi témami štátnych a národných strán stál široko zdieľaný politický názor, charakterizujúci demokratov:

Medzi demokratmi existovalo mnoho názorových prúdov, ale všetci zdieľali základnú Jeffersonovu koncepciu agrárnej spoločnosti. Pozreli sa na ústrednú vládu ako na nepriateľa osobnej slobody. Takzvaná „skorumpovaná dohoda“ po prezidentských voľbách v roku 1824 posilnila ich nedôveru k politike Washingtonu.... demokrati sa obávali sústredeniu ekonomickej a politickej moci. Domnievali sa, že vládna intervencia v ekonomike prospieva iba vybraným záujmovým skupinám a vytvárajú monopoly, ktoré zvýhodňujú bohatých. Usilovali sa o znovunastolení nezávislosti jednotlivca („bežného človeka“, t. j. remeselníka a farmára) ukončením federálnej podpory bánk a korporácií a obmedzením používania papierovej meny, ktorej nedôverovali. Snažili sa definovať správnu rolu vlády obmedzovaním ich právomoci a v tomto duchu sa niesli Jacksonove politické akty. Počas svojho pôsobenia uplatnil veto viackrát, než všetci predchádzajúci prezidenti dohromady. Jackson a jeho priaznivci taktiež oponovali reformnému hnutiu. Reformátori, ktorí chceli presadiť svoje návrhy do legislatívy, volali po aktívnej vláde. Ale demokrati sa stavali proti programom, ako bola reforma vzdelávania, smerujúca k zavedeniu verejného vzdelávacieho systému. Domnievali sa napríklad, že verejné školy obmedzujú slobodu jednotlivca zasahovaním do rodičovskej zodpovednosti a oslabujú slobodu vyznania nahradením cirkevných škôl. Jackson taktiež nezdieľal humanitárne záujmy reformátorov. Nemal žiadny súcit s americkými indiánmi čo prejavil napríklad iniciovaním tragického odsunu kmeňa Cherokee.^[68][69]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Druhé veľké prebudenie

Druhé veľké prebudenie bolo protestantské hnutie obrody, ktoré počas začiatku 19. storočia zasiahlo celý národ a viedlo k rýchlemu vzostupu cirkvi. Hnutie začalo okolo roku 1790, do začiatku 19. storočia nabralo na sile a po roku 1820 rýchlo rástol počet členov baptistických a metodistických zborov, ktorých kazatelia stáli na čele hnutia. Kulminovalo pred začiatkom štyridsiatych rokov 19. storočia.^[70]

Hnutie priviedlo milióny nových členov do existujúcich evanjelických denominácií a viedlo k vytvoreniu nových denominácií. Mnoho konvertitov verilo, že Prebudenie predznamenávalo nový vek milénia. Druhé veľké prebudenie podnietilo vytvorenie mnohých reformných hnutí – vrátane hnutí za zrušenie otroctva a abstinentného hnutia, ktorých cieľom bolo odstrániť zlo spoločnosti pred predpokladaným druhým príchodom Ježiša Krista.^[71]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Abolicionizmus

Abolicionistické hnutie sa po roku 1840 znovu definovalo ako ťaženie proti hriechu vlastnenia otroka. Mobilizovalo podporu hlavne medzi nábožensky založenými ženami na severovýchode ovplyvnenými Druhým veľkým prebudením. William Lloyd Garrison, radikálny abolicionista, vydával týždenník The Liberator (Osloboditeľ), najvplyvnejší z mnohých protiotrokárskych novín, zatiaľ čo Frederick Douglass, bývalý otrok, začal písať pre tieto noviny okolo roku 1840 a založil vlastné abolicionistické noviny North Star v roku 1847.^[72] Veľká väčšina aktivistov proti otroctvu, ako bol Abraham Lincoln, odmietala Garrisonov náboženský pohľad a boli toho názoru, že otroctvo je spoločenským zlom, nie hriechom.^[73][74]

Rozloha a populácia amerických kolónií a novej republiky rýchlo rástla s tým, ako priekopníci posúvali hranice osídlených území ďalej na západ.^[75] Tento proces bol zavŕšený v rokoch 1890 – 1912, keď došlo k zabratiu posledných veľkých plôch ornej pôdy a pastvín. Kmene amerických indiánov na niektorých miestach kládli odpor bojom, ale nakoniec boli porazení osadníkmi a armádou a po roku 1830 došlo k ich presídleniu do rezervácií na západe. Vplyvná teória hranice (Frontier Thesis) amerického historika Fredericka Jacksona Turnera tvrdí, že hranica (Frontier) formovala národný charakter, vyznačujúci sa odvahou, násilím, inovatívnosťou, individualizmom a demokratičnosťou.^[76]

Súčasní historici zdôrazňujú multikultúrnu povahu západného pohraničia. Ako uvádzajú historici Hine a Faragher, „história hranice rozpráva príbeh o vytvorení a obrane spoločenstva, využití zeme, rozvoj trhov a formovanie štátu“. Vysvetľujú, že „je to príbeh dobývania, ale taktiež aj prežitia, vytrvalosti a spájania národov a kultúr, ktoré dali zrodiť a pretrvať život Ameriky.“^[76] Prvými osadníkmi na západe boli Hispánci v Novom Mexiku, ktorí sa stali občanmi Spojených štátov v roku 1848.

Od začiatku tridsiatych rokov 19. storočia do roku 1869 pricestovalo na západ Oregonskou cestou a jej mnohými odnožami viac než 300 000 osadníkov. Títo zlatokopi, rančeri, farmári a podnikatelia a ich rodiny mierili do Kalifornie, Oregonu a ďalších miest na ďalekom západe. Cesta v krytých povozoch alebo peši trvala päť až šesť mesiacov. Po roku 1869, keď byla dokončená transkontinentálna železnica, sa cestovanie skrátilo na 6 dní vlakom.^[77]

Pojem Manifest Destiny (slovensky „zjavné predurčenie“) označuje dobové presvedčenie, že americkí osadníci sú osudom predurčení na expanziu po celom kontinente. Tento koncept sa zrodil z „vedomia poslania vykúpiť starý svet vyšším príkladom … stvorené potenciálom novej krajiny pre vybudovanie nového neba.“^[78] Manifest Destiny odmietali modernizátori, hlavne Whigovia ako Henry Clay a Abraham Lincoln, ktorí chceli budovať mestá a továrne, nie ďalšie farmy.^[79] Demokrati silno uprednostňovali expanziu a vyhrali kľúčové voľby v roku 1844. Po búrlivej debate v Kongrese bola v roku 1845 k Spojeným štátom pripojená Texaská republika, čo viedlo k vojne s Mexikom, ktoré kvôli veľkému počtu mexických osadníkov považovalo Texas za svoju súčasť.^[80]

S Whigmi proti vojne a demokratmi pre vojnu, Mexicko-americká vojna vypukla v roku 1846. Americká armáda, s použitím pravidelného vojska a veľkého množstva dobrovoľníkov porazila mexické armády, podnikla inváziu do Mexika, obsadila Mexico City a získala rozhodné víťazstvo. Vojna skončila v roku 1848 uzavretím mierovej zmluvy z Guadalupe Hidalgo. Mnoho demokratov chcelo anektovať celé Mexiko, ale táto myšlienka bola odmietnutá južanmi, ktorí tvrdili, že začlenenie miliónov Mexičanov, prevažne miešancov, by podrylo charakter Spojených štátov ako výlučne belošskej republiky.^[81] Namiesto toho Spojené štáty anektovali Texas a riedko osídlené severné územie (Kaliforniu a Nové Mexiko). Hispánski obyvatelia dostali plné občianstvo a mexickí indiáni sa stali americkými indiánmi. Súčasne bolo v roku 1849 v Kalifornii objavené zlato a následná zlatá horúčka prilákala počas niekoľkých mesiacov do severnej Kalifornie viac než 100 000 mužov, ktorí početne úplne prevážili pôvodných hispánskych usadlíkov („Californios“). Kalifornia sa búrlivo rozvíjala. San Francisco sa do roku 1880 stalo ekonomickým centrom celého západného pobrežia, jeho rozmanitá populácia mala štvrť milióna obyvateľov.

Mierový kompromis s Veľkou Britániou priniesol Američanom zisk územia Oregonu (Oregon Country), ktoré bolo následne premenované na Oregonske teritórium.^[80]

Po roku 1848 sa stalo hlavným bodom sváru medzi Severom a Juhom šírenie otrokárstva. Protiotrokárske tendencie Severu sa stretávali s obhajcami otrokárstva, ktorí dominovali na Juhu. Len malý počet aktivistov zo severných štátov boli abolicionisti, ktorí vyhlasovali vlastnenie otrokov za hriech (z hľadiska protestantskej teológie) a požadovali okamžité zrušenie otrokárstva. Omnoho viac severanov sa stavalo iba proti rozširovaniu otrokárstva a boli skôr pre jeho postupné utlmenie, aby sa Amerika postupne zmenila na krajinu slobodnej pôdy (tak ako na malých farmách vlastnených a obhospodárovaných rodinou), slobodnej pracovnej sily a slobody prejavu (na rozdiel od cenzúry abolicionistických materiálov na Juhu). Južanskí belosi trvali na tom, že otroctvo má pre všetkých belochov (a dokonca aj samotných otrokov) hospodársky, spoločenský a kultúrny prospech a osočovali všetkých kritikov otrokárstva ako „abolicionistov“.^[82] Ospravedlňovanie otrokárstva zahŕňalo ekonomické, historické, náboženské, právne, spoločenské a dokonca aj humanitárne dôvody. Obhajcovia otrokárstva tvrdili, že náhly koniec otrokárskej ekonomiky by mal hlboký ekonomický dopad pre južné štáty, kde závislosť na otrockej práci bola základom ich ekonomiky. Taktiež argumentovali tým, že oslobodenie všetkých otrokov by malo za následok vypuknutie rozsiahlej nezamestnanosti a chaosu.^[83]

Náboženskí aktivisti sa kvôli otázke otroctva rozštiepili, napríklad denominácia metodistov a baptistov sa rozdelili na severných a južných. Na severe bolo medzi metodistami, kongregacionalistami a kvakermi mnoho abolicionistov, hlavne medzi ženskými aktivistami. Katolícke, episkopálne a luteránske denominácie otázku otrokárstva prevažne ignorovali.^[84]

Problém otrokárstva v nových teritóriách bol zdanlivo vyriešený kompromisom z roku 1850, sprostredkovaným Whigom Henrym Clayom a demokratom Stephenom Douglasom; kompromis zahŕňal prijatie Kalifornie ako slobodného štátu výmenou za neobmedzovanie otrokárstva federálnou vládou v Utahu alebo v Novom Mexiku.^[85] Bodom sporu bol zákon o utečených otrokoch, (Fugitive Slave Act), prijatý v roku 1850, ktorý posilnil vynucovacie právomoci federálnych úradov a vyžadoval dokonca aj po slobodných štátoch, aby spolupracovali pri navrátení utečených otrokov ich majiteľom. Abolicionisti napadali tento zákon ako symbol otrokárstva, odrazom toho sa stal dobový protiotrokársky bestseller Chalúpka strýčka Toma od Harriety Beecher Stoweovej.^[86]

Kompromis z roku 1820 bol zrušený v roku 1854 zákonom Kansas-Nebraska (Kansas–Nebraska Act), ktorý presadzoval senátor Douglas v mene „ľudovej zvrchovanosti“ a demokracie. Umožnil voličom oboch teritórií rozhodnúť o legálnosti otrokárstva a umožnila Douglasovi zaujať neutralitu v otázke otrokárstva. Došlo k mobilizácii protiotrokárskych síl, čo dalo vzniknúť novej Republikánskej strane. Pro- a protiotrokársky naladené skupiny sa hrnuli do Kansasu, aby strhli hlasovanie na svoju stranu, čo viedlo k miniatúrnej občianskej vojne označovanej „krvácajúci Kansas“ (Bleeding Kansas). Koncom 50. rokov 19. storočia už mladá Republikánska strana ovládala takmer všetky severné štáty a tým aj elektorát. Trvala na tom, že nesmie byť povolené ďalšie šírenie otrokárstva (ktoré by tak časom malo samo pomaly vymiznúť).^[87]

Južanské spoločenské kruhy založené na otrokárstve zbohatli vďaka produkcii bavlny a ďalších poľnohospodárskych komodít, niektoré z nich obzvlášť profitovali z vnútorného obchodu s otrokmi. Severné mestá ako Boston a New York, a miestny priemysel boli ekonomicky viazaný na otrokárstvo cez bankovníctvo, lodnú dopravu a výrobu, vrátane textilných závodov. V roku 1860 žili na juhu štyri milióny otrokov, čo bolo takmer osemkrát viac, než koľko ich bolo v roku 1790 v celých Spojených štátoch. Vďaka silnému európskemu dopytu po surovej bavlne boli plantáže vysoko ziskové. Väčšina ziskov bola investovaná do nových pozemkov a nákupu ďalších otrokov (z veľkej časti získavaných z upadajúcich tabakových regiónov).

Po dobu 50 z prvých 72 rokov republiky bol prezidentom Spojených štátov otrokár; iba otrokári boli počas tohto obdobia znovuzvolení do funkcie.^[88] Južné štáty navyše benefitovali z väčšieho pomerného zastúpenia v Kongrese kvôli čiastočnému započítaniu otrokov do svojej slobodnej populácie.

Vzbury otrokov, ktoré viedli Gabriel Prosser (1800), Denmark Vesey (1822), Nat Turner (1831), a najznámejší John Brown (1859), vzbudili v bielych južanoch strach, čo viedlo k prísnejšiemu dozoru nad otrokmi a obmedzenie práv slobodných černochov. Jedným z dôsledkov bol aj vyššie zmienený Fugitive Slave Act z roku 1850, ktorý pobúril severanov. Podľa skôr platného Missourského kompromisu utečený otrok, ktorý sa dostal do slobodného štátu, bol považovaný za slobodného. Rozhodnutie Najvyššieho súdu z roku 1857 vo veci Dred Scott v. Sandford stanovilo, že Missourský kompromis je protiústavný; rozhorčení republikáni toto považovali za krok k inštitucionalizovaniu otroctva.

Po Lincolnovov víťazstve v prezidentských voľbách v roku 1860 sa od únie odtrhlo sedem južných štátov, ktoré 8. februára 1861 založili nový útvar, Konfederované štáty americké („Konfederácia“). Napadnutím Fort Sumter, pevnosti úniovej armády v Južnej Karolíne, začala Konfederácia vojnu s Úniou. Keď Lincoln v apríli 1861 vydal povolávací rozkaz aby získal vojakov na potlačenie vzbury Konfederácie, štyri ďalšie štáty sa odtrhli a pripojili ku Konfederácii. Niekoľko (najsevernejších) „otrokárskych štátov“ sa neodtrhlo a stali sa z nich tzv. hraničné štáty; boli to Delaware, Maryland, Kentucky a Missouri.

Počas vojny sa severozápadná časť Virgínie odtrhla od Konfederácie a stala sa novým úniovým štátom Západná Virgínia.^[89] Aj Západná Virgínia je obvykle zaraďovaná k hraničným štátom.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Americká občianska vojna

Občianska vojna začala 12. apríla 1861 útokom konfederačných jednotiek na americkú pevnosť Fort Sumter v Južnej Karolíne. V reakciu na útok požiadal Lincoln 15. apríla štáty o vyslaní vojenských oddielov v celkovom počte 75 000 vojakov. Tie mali znovu získať pevnosť, chrániť hlavné mesto a „zachovať Úniu“, ktorá z jeho pohľadu stále existovala v neporušenej podobe napriek odštiepeniu južných štátov. Armády oboch strán sa po prvýkrát významne stretli v prvej bitke pri Bull Rune neďaleko Washingtonu, ktorá skončila porážkou Únie, predovšetkým ale Konfederácii aj Únii ukázala, že vojna bude omnoho dlhšia a krvavejšia než pôvodne obe strany predpokladali.^[90]

Vojna sa čoskoro rozdelila na dve hlavné oblasti bojových operácií: východnú a západnú. Na západnom bojisku si Únia viedla pomerne úspešne. Veľké bitke pri Perryville a Shilohu priniesli Únii strategické víťazstva a rozbili snahy Konfederácie.^[91]

Vojna na východnom bojisku začala pre Úniu zle. Po presvedčivom víťazstve Konfederácie v bitke pri Bull Rune bol velením armád Únie poverený generálmajor George B. McClellan. Po reorganizácii novej Potomackej armády McClellan nedokázal počas svojho polostrovného ťaženia obsadiť hlavné mesto Konfederácie, Richmond vo Virgínii, a následne bol donútený k ústupu útokom novo vymenovaného konfederačného generála Roberta E. Leeho.^[92]

Potom čo porazil Úniu v druhej bitke pri Bull Rune, začal sebaistý Lee inváziu na sever, ktorú McClellan zastavil v krvavej bitke pri Antietame. Napriek tomu bol McClellan zbavený velenia kvôli tomu, že odmietol prenasledovať Leeovu otrasenú armádu. Ďalší veliteľ, generál Ambrose Burnside, utrpel v roku 1862 ponižujúcu porážku od slabšej Leeho armády v bitke pri Fredericksburgu, čo spôsobilo ďalšiu výmenu veliteľov. Lee znovu zvíťazil v bitke pri Chancellorsville v máji 1863, prišiel v nej však o svojho najlepšieho veliteľa, generála Stonewalla Jacksona. Lee sa však príliš sústredil na východnú oblasť a ignoroval hrozbu Únie na západe. Lee napadol Pensylvániu aby získal zásoby a demoralizoval Sever. Počas pravdepodobne rozhodujúceho momentu vojny bola Leeova armáda ťažko porazená v bitke pri Gettysburgu 1. – 3. júla 1863, a len s ťažkosťami sa jej podarilo vrátiť sa naspäť do Virgínie.^[93]

Súčasne, 4. júla 1863, vojská Únie pod velením generála Ulyssea S. Granta získala kontrolu nad riekou Mississippi víťazstvom v bitke pri Vicksburgu, čím rozdelila územie Konfederácie. Lincoln vymenoval generála Granta vrchným veliteľom všetkých armád Únie.

Posledné dva roky vojny boli vyčerpávajúce pre obe strany. Grant začal opotrebovávaciu vojnu proti armáde generála Leeho v Severnej Virgínii. Úspech tejto stratégie sa zakladal na niekoľkonásobne väčších ľudských aj materiálnych zdrojoch Severu. Opotrebovávacia vojna bola rozdelená do troch hlavných kampaní. Prvá z nich, Overlandske ťaženie, prinútilo Leeho ustúpiť do mesta Petersburg vo Virgínii. Následne Grant začal svoju druhú hlavnú ofenzívu, Richmond-Petersburské ťaženie, počas neho Petersburg obliehal. Po takmer desaťmesačnom obliehaní Petersburg kapituloval. Aj keď obrana pevnosti Fort Gregg dovolila Leemu vyviesť jeho armádu z Petersburgu. Grant ho prenasledoval a začal finálnu Appomattoxsku kampaň, ktorá viedla ku kapitulácii severovirgínskej armády, ktorú Lee podpísal dňa 9. apríla 1865 v Appomattox Court House. Následne sa vzdali aj ostatné armády Konfederácie a vojna skončila.

Na základe údajov o sčítaní ľudu v roku 1860 vo vojne zahynulo asi 8 % všetkých bielych mužov vo veku 13 – 43 rokov, z toho 6 % zo Severu a 18 % z Juhu^[94], čím sa americká občianska vojna stala najkrvavejšou vojnou v americkej histórii. Jej dôsledky zahŕňajú ukončenie otrokárstva v Spojených štátoch, obnovenie Únie a posilnenie úlohy federálnej vlády.

Zdroj:
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.

---