Prvá česko-slovenská armáda na Slovensku
Nastúpení vojaci 1. česko-slovenskej armády na Slovensku
Krajina	Česko-Slovensko

1. česko-slovenská armáda na Slovensku bolo vojenské zoskupenie slovenských povstaleckých síl a hlavná zložka ozbrojených síl povstalcov počas Slovenského národného povstania cez druhú svetovú vojnu. V priebehu septembra 1944 početný stav jej vojska dosahoval okolo 60 000 mužov. Napriek nepriaznivým vplyvom a neúspechom organizátorov povstania na východnom a západnom Slovensku, povstalecká armáda kládla na území stredného Slovenska 2 mesiace organizovaný odpor a ohrozovala situáciu v tyle nemeckej skupiny armád Severná Ukrajina.

Vznik a početný stav

Konštituovala sa v prvých dňoch povstania, oficiálne bola pomenovaná 31. augusta 1944. Počty jej bojovníkov sa postupne menili. Na začiatku mala povstalecká armáda k dispozícii približne 18 000 vojakov. Po mobilizácii 5. septembra 1944 47 000, neskôr 60 000 vojakov a 18 000 partizánov z viac než 30 krajín. V prvých dňoch povstania, mala povstalecká armáda k dispozícii 16 peších práporov a 8 samostatných rôt.

Členenie

31. augusta 1944 bolo rozkazom Veliteľstva Československej armády upravené velenie na oslobodenom území nasledovne:^[1]

• Veliteľstvo Československej armády na Slovensku so sídlom v Banskej Bystrici. Veliteľ brig. generál (od 4. septembra) Ján Golian, náčelník štábu mjr. Július Nosko.
• Veliteľstvo 1. obrannej oblasti so sídlom v Banskej Bystrici, neskôr v Selciach. Veliteľ plk. Pavol Kuna. Jednotky boli rozdelené na tri obranné strediská: údolie Nitry, údolie Turca a povstalecká operačná základňa (Brezno - Banská Bystrica - Zvolen).
• Veliteľstvo 2. obrannej oblasti so sídlom v Liptovskom Mikuláši. Veliteľ plk. Ladislav Bodický. Obranné strediská: Dolný Kubín, Ružomberok, Liptovský Mikuláš, Poprad - Kežmarok - Levoča.

Toto organizačné členenie na 2 obranné oblasti sa čoskoro ukázalo ako nevyhovujúce a preto bola 10. septembra 1944 armáda zreorganizovaná na 6 taktických skupín:

• I. taktická skupina (krycie meno Kriváň), veliteľ pplk. Jozef Tlach.
• II. taktická skupina (Fatra), veliteľ plk. Michal Širica.
• III. taktická skupina (Gerlach), veliteľ plk. Pavol Kuna, neskôr plk. Mikuláš Markus.
• IV. taktická skupina (Muráň), veliteľ pplk. Ján Malár, neskôr plk. Mikuláš Markus a plk. Pavol Kuna.
• V. taktická skupina (Ďumbier), veliteľ pplk. Emil Perko.
• VI. taktická skupina (Zobor), veliteľ pplk. Ján Černek.

Každá skupina mala vymedzené pole pôsobnosti. Zároveň bola zorganizovaná aj letecká skupina (Štúr), veliteľ mjr. Tóth.

Do 13. septembra 1944 tvorila súčasť armády aj samostatná Oravská vojenská skupina. Od 17. septembra 1944 sa povstaleckej armáde pridal aj 1. čs. samostatný stíhací letecký pluk (Šafárik) a od 26. septembra 1944 2. česko-slovenská paradesantná brigáda v ZSSR (Poľana).

Výzbroj, výstroj a nedostatky

Povstalecká armáda bola vyzbrojená asi 46 000 puškami, 4 000 samopalmi, 2 700 guľometmi, 200 delami a mínometmi, 24 tankmi (LT-35, LT-38, LT-40 a PzKpfw IIIN), 4 stíhačmi tankov (Marder III), 3 improvizovanými pancierovými vlakmi, 34 lietadlami^[2]. Mala nedostatok ťažkých, protitankových a protilietadlových zbraní, čo do určitej miery kompenzovali letecké dodávky vojenskej výzbroje (protitankové pušky a protilietadlové guľomety) zo ZSSR a USA (M1 Bazooka).

Výzbroj pechoty, ktorá bola najpočetnejšou silou povstania, bola veľmi rôznorodá, pochádzala väčšinou od bývalej česko-slovenskej armády, časť i zo ZSSR a nemeckých dodávok armáde. Hlavnou zbraňou jednotlivca bola česko-slovenská puška vzor 24 kalibru 7,92 mm. Išlo o vtedajšiu typickú 5-ranovú opakovačku, ktorá bola pomerne účinná a presná. Jej veľkou slabinou bola nízka rýchlosť streľby, hlavne počas útoku a v pouličných bojoch. Tvorila asi 90% z celkového počtu pušiek. Pre nedostatok samopalov nebolo možné utvoriť väčšie úderné jednotky. Výzbroj peších jednotiek vyhovovala viac na obranu ako na útok. Nemecké pešie jednotky a najmä jednotky SS, ktoré boli vo veľkej miere nasadené proti povstaniu, boli naproti tomu vyzbrojené väčším počtom samopalov a guľometov. V palebnej sile viacnásobne prevyšovali povstalcov. V neskoršom období povstalecká armáda pociťovala citeľný nedostatok pušiek a samopalov a nebola schopná ani vyzbrojiť všetkých vojakov základnej služby, ktorých mala k dispozícii. To v konečnom dôsledku spôsobovalo, že velenie nedisponovalo týmito zálohami a jednotky na fronte nemal kto vystriedať.

1. česko-slovenská armáda na Slovensku pociťovala aj citeľný nedostatok vo výstroji peších jednotiek, chýbali hlavne stanové dielce a poľné lopatky a rádiostanice. Hlavným druhom činnosti jej peších jednotiek bola zväčša statická obrana, tá vyplývala z celkového defenzívneho poňatia bojovej činnosti armádnym velením a nemalej miere ho ovplyvňoval i charakter, spôsobilosť a kvalita výzbroje. V bojovej činnosti sa väčšinou uplatňovali prekonané česko-slovenské takticko-operačné zásady prevzaté z francúzskej taktiky a operačného umenia. V útokoch a protiútokoch sa málokedy útočilo väčšou silou ako rotou, výnimočne práporom. Pohyblivosť a manévrovacia schopnosť peších jednotiek bola silne obmedzená celkovo nízkou motorizáciou armády ako aj hornatým terénom. Nedostatky boli badať i v celkovej súčinnosti jednotlivých druhov vojsk vo všetkých formách bojovej činnosti, čo bolo spôsobené najmä nedostatočným výcvikom. To bolo badateľné najmä u niektorých dôstojníkov, ktorí nemali dovtedy žiadne bojové skúsenosti. Jednotky však postupne získavali cenné bojové skúsenosti, rástlo ich bojové majstrovstvo ako aj takticko-operačné umenie veliteľov. Napriek uvedeným objektívnym i subjektívnym nedostatkom mali jednotky prvej česko-slovenskej armády rozhodujúci podiel na dvojmesačnom udržaní povstaleckého územia proti silnejšiemu (aj keď menej početnému), skúsenejšiemu a lepšie vyzbrojenému nepriateľovi.

Inšpekcie samotných povstalcov poukázali napríklad aj na to, že povstaleckí dôstojníci na miestach dotyku vojsk neorganizovali takmer žiadny prieskum, zväčša nevedeli aké nepriateľské sily proti nim stoja, zabúdali na súčinnosť s delostrelectvom. Obrovskou chybou bolo i to, že vojaci nezvykli vždy svoje postavenia maskovať a tak ich nepriateľský prieskum často poľahky pozoroval. Povstalecké vojská si tiež zväča nebudovali záložné postavenia a tak pri prelomení hlavnej línie obyčajne chaoticky ustupovali. V neskorších fázach povstania a najmä po 20. októbri už kolísala ich morálka a bežné boli i úteky a dezercie vojakov. To však nič nemení na ich odvahe a zápale, s ktorým sa pustili a niekoľko mesiacov vydržali vzdorovať nemeckej vojnovej mašinérii, pri tom samotný Golian odhadoval na začiatku povstania, že jednotky pod jeho velením na strednom Slovensku udržia v konvenčnom boji súvislú líniu nanajvýš 14 dní. Po prechode SNP do hôr veľa povstalcov ako pechota pokračovalo v boji partizánskym spôsobom až do oslobodenia. Prevažná časť jej ťažkej výzbroje padla do rúk Nemcom v októbri 1944 po ústupe do hôr.

Miesta bojov 1. česko-slovenskej armády na Slovensku

Najťažšie boje vybojovali povstaleckí vojaci a partizáni pri Strečne, Priekope, Martine, Sučanoch, Partizánskom, Telgárte, na kopci Ostrô, pri Čremošnom, Žarnovici, Hronskom sv. Kríži, Hronskej Breznici a Jalnej^[2].

Porážka

1. česko-slovenská armáda na Slovensku čelila veľkému množstvu problémov, na ktorých odstránenie mala iba málo času, mnohé vyriešila počas bojov, iné zostali otvorené. Celkovo sa však povstalecká armáda vyvíjala progresívnym smerom. Spolu s partizánmi, 1. čs. samostatným stíhacím leteckým plukom, 2. česko-slovenskou paradesantnou brigádou v ZSSR bojovala 2 mesiace na súvislých frontoch a bránila oslobodené povstalecké územie proti presile nemeckých nacistických jednotiek. Po obsadení Banskej Bystrice 27. októbra 1944 nacistami vydal generál Rudolf Viest v noci z 27. na 28. októbra 1944 operačný rozkaz, v ktorom nariadil prechod armády na partizánsky spôsob boja. V tej dobe sa už armáda sťahovala na postavenia, z ktorých mala viesť partizánsku vojnu. Rozkaz bol však vydaný v čase, keď velenie armády už nemalo v podstate spojenie s frontovými jednotkami. 28. októbra 1944 1. česko-slovenská armáda na Slovensku ako organizovaný vojenský celok zanikla. Približne polovica jej príslušníkov prešla na partizánsky spôsob boja.^[1] Nie všetci však vydržali ťažké zimné podmienky a tlak nepriateľa, takže veľká časť partizánskeho vojska sa rozišla domov, alebo sa vzdala na základe vyhlásení prezidenta Tisa, že tým ktorí sa dobrovoľne vzdajú bude odpustené. Tí z partizánov, ktorí vydržali zimu začiatkom roku 1945 postupne nadväzovali styk s postupujúcimi sovietskymi a rumunskými jednotkami. Po prechode frontu potom časť z nich posilnila stavy 1. česko-slovenského armádneho zboru.

Referencie

1. ↑ ^{a b} Nosko, J.: Takto bojovala povstalecká armáda NVK International, Múzeum SNP, Banská Bystrica, 1994, ISBN 80-85727-20-X s. 212
2. ↑ ^{a b} Plevza, V. a kolektív: Dejiny Slovenského národného povstania 1944 – 5. zväzok. Bratislava, Nakladateľstvo Pravda 1985, s. 428 – 431

Pozri aj

• Taktické skupiny počas SNP