Tomuto článku alebo sekcii chýbajú odkazy na spoľahlivé zdroje, môže preto obsahovať informácie, ktoré je potrebné ešte overiť. Pomôžte Wikipédii a doplňte do článku citácie, odkazy na spoľahlivé zdroje.

Albánci
Shqiptarët

Populácia
7 to 10 mil.[1][2][3][4][5]
Krajina s významnou populáciou
Albánsko 2 312 000[6] Kosovo 1 772 152 (2018)[7]
Jazyk(y)
albánčina
Náboženstvo
najmä sunnitský islam, inak rímskokatolícka cirkev alebo pravoslávie, neveriaci

Albánci sú národ žijúci v juhovýchodnej Európe.

Pôvod

Dnešní Albánci môžu mať pôvod v starovekých Ilýroch, hoci toto tvrdenie je nepodložené. Iná teória hovorí, že Albánci sú potomkovia Trákov, ktorí do Albánska prišli v ranom stredoveku. Albánci sú pravdepodobne národ, ktorý vznikol miešaním starovekých balkánskych etník, ktoré sa nachádzali na území dnešného Albánska, teda Ilýrov, Grékov, Rimanov a Slovanov, pričom je možné aj absorbovanie z iných častí Balkánu (Tráci).

Podľa kultúrnych a jazykových rozdielov sa Albánci rozdeľujú na dve skupiny. Prvú tvoria Toskickí Albánci, ktorí žijú na juhu a v strede Albánska, patria sem aj grécki Arvaniti, Grékmi vysťahovaní Albánci z gréckeho Epiru (Chamerskí Albánci) a Albánci z južného Talianska. Druhá skupina je tvorená Ghegskými Albáncami, ktorí obývajú severné Albánsko, Severné Macedónsko a Kosovo. Badateľná je aj fyziognomická odlišnosť medzi týmito dvoma skupinami. Južní, Toskickí Albánci sú spravidla tmavšieho vzhľadu a sú podobní Grékom. Ich príbuzní Ghegskí Albánci zo severu sú naopak zvyčajne svetlejšieho vzhľadu. Je to zapríčinené hlavne kvôli tomu, že Toskickí Albánci vznikli zmiešaním predkov Albáncov (pravdepodobne Ilýri a Grékov.

Podľa DNA analýzy a antropologických výskumov sú Albánci, podobne ako aj ostatné národy Balkánu potomkovia starovekého balkánskeho obyvateľstva. Albánci sú najviac geneticky príbuzní Grékom (hlavne Toskickí Albánci). V ich DNA sa našlo malé príbuzenstvo so Slovanmi, ktorých predkovia Albáncov vstrebali medzi 7.-9. storočím.

Dejiny

Starovek

Rozšírenie starovekých Grékov, ktorí obývali aj veľkú časť dnešného Albánska.

Pôvodní, autochtónni obyvatelia boli Ilýri, ktorí žili v malých skupinách (kmeňoch), ktoré sa neskôr začali združovať pod jednotnú správu pod gréckym vplyvom. Na juhu Albánska sa usadila grécka komunita, ktorá tu prežila dodnes. Veľká časť južného Albánska patrila do starovekého Grécka, lebo bola súčasť kraja Epirus. V tomto územií žili grécke kmene, tzv. Epiróti. Časť pobrežného a stredného Albánska neskôr kolonizovali dórske grécke mestské štáty. Starí Gréci teda obývali skoro polovicu dnešného Albánska.

V druhom storočí pred Kr. existovalo na území Albánska už niekoľko ilýrskych kráľovstiev. V tej dobe sa prudko rozvíjalo Rímske impérium. Albánske územie sa javilo ako vhodné predpolie pre ďalšiu expanziu na východ a tak roku 229 pred Kr. vyslal Rím prvé expedičné zbory. Albánsko sa stalo ilýrskou provinciou na ďalších 600 rokov. Veľká časť Ilýrskeho obyvateľstva na území dnešného Albánska sa počas rímskej vlády romanizovala, hoci v horských oblastiach sa stále udržiavala ilýrska reč. Juh Albánska si uchoval grécky jazyk. Nastáva postupná christianizácia obyvateľstva.

Stredovek

Roku 395 sa Rímska ríša rozpadla na dva polovice – ríšu Západorímsku a Východorímsku (Byzantskú), ktorej súčasťou sa stalo aj dnešné Albánsko. Vďaka sťahovaniu národov bola celá oblasť Illýrie od 5. storočia vyplienená Vizigótmi, Hunmi a Ostrogótmi, v 7. a 8. storočí sa tu usadilo veľké množstvo Slovanov, ktorí z veľkej časti pôvodné ilýrske obyvateľstvo asimilovali (oblasť dnešného Slovinska, Chorvátska, Srbska, Bosny a Hercegoviny). Naopak tomu bolo v Albánsku, kde sa Slovania asimilovali s Illýrmi a svoj jazyk prestali používať. Od 8. storočia je tento región známy ako Albánsko. Názov je gréckeho pôvodu, pôvodne toto územie byzantskí Gréci nazývali Arvanitia, pretože starí Albánci sa nazývali Arvaniti, neskôr Alvania, obyvatelia boli Alvani. Nie je však známe, ako sa Albánci sami označovali. Potom, ako Byzancia stratila územie s dnešným Albánskom, mnohí Gréci, hlavne zo stredného, ale aj z južného Albánska sa albanizovali. Počas stredoveku sa na juhu Albánska usadili aj románski Arumuni. Je však možné, že Arumuni žili v Albánsku už od staroveku a ide o potomkov miestneho rímskeho obyvateľstva.

Doba albánskej expanzie

V 13. a 14. stor. nastáva veľká expanzia Albáncov, ktorí sa usadili v dnešnom severogréckom kraji Epirus. Príčina tohto pohybu obyvateľstva bolo ovládnutie Albánska križiakmi, ktorí rozvrátili Byzantskú ríšu a na jej častiach zakladali vlastné štáty. V tej dobe bolo Albánsko viacnárodostná krajina, kde spolu žili Albánci, Gréci a latinsko hovoriace obyvateľstvo z čias rímskeho obdobia. Časť Albáncov utekalo do hôr a iné, lúpežné skupiny Albáncov vyplienili Stredné Grécko a Tesáliu, kde aj na istý čas vládli. Najznámejší útok viedol Albánec Spatha. Vyhnali ich odtiaľto až zákroky Benátčanov a Byzantských Grékov. Albánci sa tak v týchto krajoch nemohli usadiť a museli sa vrátiť späť do dnešného Albánska. V rovnakom období však európski a grécki vládcovia Grécka pozvali Albánskych osadníkov, aby osídlili málo zaľudnené oblasti Grécka. Albánci, Arvaniti osídlili grécke kraje Atiku, južnú Boiotiu, južnú Eubóju, malé územia na Peloponézu a dostali sa až na ostrovy Ydra, Spetses, Poros a Salamína. Títo Albánci (Arvaniti) sa kultúrne pogréčtili, no uchovali si svoj jazyk dodnes.

Turecká vláda

Zhruba od polovice 15. storočia bolo Albánsko formálne v područí Osmanskej ríše. Ľudia žijúci v horách sa však neustále búrili. Niektorí Albánci z Grécka a Albánska spoločne s Grékmi odišli do južného Talianska, kde žijú dodnes. V priebehu 16.- 17. storočia Albánci hromadne prestupovali na islam, od 17. storočia sa stali spolu s bosnianskymi moslimami hlavnou oporou tureckej moci na Balkáne, neplatili dane. Do konca 17. storočia sa stal islam náboženstvom takmer 70% obyvateľstva (hlavne pre vysoké dane uvalené na kresťanov). Na islam prestúpili aj takmer všetci Albánci z Epiru. Moc osmanského impéria začala slabnúť ku koncu 19. storočia, kedy došlo k obrodeniu albánskej reči a kultúry a vzniklo hnutie, ktorého cieľom bola samostatnosť Albáncov vo veľmi miniatúrnom kultúrnom kruhu ktorý nemal žiadny praktický dosah na politiku. Túžba po nezávislosti sa prejavila nielen u Albáncov, čo viedlo k prvej balkánskej vojne, keď sa proti Osmanskej ríši postavili armády Srbov, Grékov a Bulharov. Zástupcovia štátov jednajúci na mierovej konferencii po ukončení prvej balkánskej vojny (Británia, Nemecko, Rusko, Rakúsko, Francúzsko a Taliansko) potvrdili nezávislosť Albánska. Takmer 50% obyvateľstva, ktorí sa považovali za Albáncov zostalo mimo územia nového albánskeho štátu.

Moderné dejiny

Počas 1. svetovej vojny bolo územie Albánska striedavo okupované vojskami Rakúsko-Uhorska, Francúzska a Grécka.

Gréci striedavo ovládali južné Albánsko, tzv. Severný Epirus, pretože na tomto území tvorilo grécke obyvateľstvo až 90%. Po vojne bola snaha víťazných mocností (Británie, Francúzska a Talianska) rozdeliť albánske územie medzi jeho susedov (Chorvátsko, Grécko). Tento návrh bol však americkým prezidentom Wilsonom vetovaný a tak bolo roku 1920 Albánsko prijaté do Spoločenstva národov. Kráľ Ahmet Zogu I. sa 27. októbra 1938 oženil s Geraldinou Apponyiovou, rodáčkou z obce Oponice (okres Topoľčany). V roku 1939 bolo Albánsko bez odporu okupované Talianskom. Grécky diktátor Ioannis Metaxas prikázal vysťahovať albánske obyvateľstvo z gréckeho Epiru, keďže kolaborovali s fašistami. Tisícky gréckych Albáncov tak prišlo do Albánska. Kráľ Viktor Emanuel bol deklarovaný ako albánsky kráľ. Po začiatku 2. svetovej vojny potom, čo nacistické Nemecko spolu s Talianskom okupovali Juhosláviu a Grécko boli regióny Kosova a Kamerie pripojené k Albánsku. Preto Albánci podporovali Mussoliniho Taliansko, boli na úkor susedov spojený v bábkovom kráľovstve Viktora Emanuela. Po kapitulácii Talianska sa hromadne pripojili na stranu komunistov v čele s Enverom Hodžom. Tento stav trval až do konca roku 1944, kedy sa Nemci z oblasti stiahli a hranice sa vrátili do pôvodného stavu. Po druhej svetovej vojne sa k moci (za výdatnej pomoci súdruhov z Juhoslávie) dostali komunisti, vedení Enverom Hodžom. Došlo k znárodneniu priemyslu, ďalšej industrializácii, likvidácií súkromného poľnohospodárstva (veľkostatkári) a kolektivizácii. Albánska politika a ekonomika sa stala závislou na pomoci Sovietskeho zväzu. Hodžovi však politický vývoj európskych socialistických krajín nevyhovoval (považoval ho za málo revolučný) a po určitých politických roztržkách zo ZSSR boli pretrhnuté všetky putá s touto krajinou a politická orientácia bola roku 1961 prevedená na komunistickú Čínu. Tento stav trval až do roku 1978, kedy Čína odmietla ďalšiu podporu albánskemu priemyslu. Albánsko sa tak stalo politicky aj ekonomicky najizolovanejšou krajinou Európy.

Počas tohto obdobia boli kruto potlačené národné práva Grékov a Arumunov. Časť gréckeho obyvateľstva bola násilne albanizovaná, grécke školy boli definitívne zatvorené a bola zrušená grécka autonómia južného Albánska. Pád socialistického zriadenia v ostatných európskych krajinách na začiatku 90. rokov 20. storočia viedol k pádu "komunizmu" aj v Albánsku (1991).

V roku 1997 vypukli v krajine závažné nepokoje, ktoré spôsobili faktický rozpad albánskeho štátu. Veľká časť zbraní a munície z vojenských skladov skončila v rukách civilistov. Vo voľbách, ktoré prebehli po čiastočnej stabilizácii situácie v istom roku, porazila do tej doby vládnúcu Demokratickú stranu Albánska Saliho Berishu (PDSh) Socialistická strana Fatosa Nano (PSSh).

Kríza v Kosove v roku 1999 posilnila zahranične politickú pozíciu Albánskej republiky. Ochota k riešeniu dopadu kríze v susednom Kosove sa prejavila predovšetkým v krátkodobom prijatí cca 500 tisíc kosovských utečencov a v poskytnutí albánskeho územia pre činnosť jednotiek NATO. Odmenou bola nezanedbateľná finančná pomoc USA a krajín EU v nasledujúcich rokoch, čo však na vnútropolitickej scéne prispelo len ku krátkodobému utlmeniu rozporov medzi vládnucou stranou (PSSh) a opozíciou (PDSh) aj vnútri oboch týchto blokov.

V júni až auguste 2001 prebehli parlamentné voľby, v ktorých znovu zvíťazila PSSh (so svojimi koaličnými partnermi získala 89 miest v 140-člennom parlamente). Priebeh a výsledok volieb polarizáciu albánskej politickej scény vyostril. Kvôli rôznym nedostatkom prebehli celkovo v piatich kolách. Poslanci opozičnej PDSh ich konečné výsledky spochybnili a až do januára 2002 bojkotovali zasadanie parlamentu.

Demografia

Etnografická mapa Albánska, svetložltá - Albánci, modrá - Gréci, sýtožltá - Arumuni, ružová - Macedónci, zelená - Srbi a Čiernohorci. Hvieza - Židia.

Presný počet národnostných menšín v Albánsku nie je celkom ujasnený, keďže albánska politika nepriznáva pravdivé čísla, ktoré prikrášľuje v prospech Albáncov. Albánci tvoria podľa pravdivých predpokladov približne 75% obyvateľstva. Najsilnejšia menšina sú Gréci, ktorí tvoria asi 15% obyvateľstva, nasledujú Arumuni (7%) a zvyšok tvoria Srbi, Cigáni, Turci a slovanskí Macedónci. Z hľadiska náboženského vyznania, približne 75% tvoria moslimovia – Albánci, zvyšok tvoria kresťania, z ktorých asi 5% sú katolíci (Albánci), zvyšok sú grécki pravoslávni kresťania (Gréci, Arumuni, Albánci).

Gréci už od staroveku žijú v južnej časti Albánska, sústreďujú sa v mestách Gjirokastër (grécky Arjyrokastro), Himarë (gr. Chimara), Sarandë (gr. Ajii Saranda), Vlorë (gr. Avlona), Delvinë (gr. Delvina). Gréci obývajú aj albánsky ostrov Ksamil (gr. Examilio), ktorý sa nachádza pri gréckom ostrove Korfu. Kultúrnym strediskom Grékov v južnej časti Albánska bol už od byzantskej doby Gjirokaster.

Arumuni obývajú južné a stredné Albánsko a obývajú aj ostrov Sazan (gr. Sasano). Najväčším strediskom Arumunov je však mesto Korçë (gr. Koritsa, arum. Corceao), ktoré bolo známe svojimi podnikateľskými aktivitami už v osmanskej dobe. Známym arumusnkým centrom je aj mesto Voskopojë (gr. Moschopoli, arum. Moscopole). V Moscopoli žili aj grécki podnikatelia. V strede krajiny žijú Arumuni v meste Divjakë. Slovanské obyvateľstvo žije hlavne na hranici s Macedónskom, pri jazere Prespa. Mnoho etnických Grékov sa po páde komunizmu vysťahovalo do Grécka a emigrácia pokračuje aj dnes, keďže sú rôzne spory medzi Gréckom a Albánskom. Okrem Grékov z Albánska emigrujú do Grécka aj mnohí Albánci.

Čo sa týka situácie mimo Albánska, etnickí Albánci obývajú Kosovo, západnú časť Macedónska, kde sa sústreďujú v meste Tetovo, mnohí etnickí Albánci emigrovali do Grécka. V južnom Grécku žijú potomkovia Albáncov, spomínaní Arvaniti, ktorí sa však za Albáncov nepovažujú. Približne 300 000 Grékov má predka Arvanita. Skupiny Albáncov žijú aj v južnom Taliansku, no taktiež sa za Albáncov nepovažujú. Obidve skupiny si uchovávajú svoj jazyk.

Tradičná kultúra

Tradičný albánsky kroj.

Albánci sú známi svojou bohatou mytológiou, ktorá má ešte pohanské, predkresťanské korene a vykazuje istú podobnosť s gréckou mytológiou. Kultúrne rozdiely existujú medzi severnými a južnými Albáncami. Severní Albánci majú kultúru podobnú ostatnému Balkánu, zatiaľ čo tí južní boli vystavení silnému gréckemu kultúrneho vplyvu, čo je vidieť aj na tradičnej kultúre. Obidve časti však odrážajú aj silný osmanský kultúrny odkaz. Najznámejšie albánske legendy sú Gjergj Elez Alia či Rozafa.

Tradičná ľudová hudba (këngë) sa dá rozdeliť medzi severoalbánskym a južnoalbánskym štýlom. Hudba na severe Albánska je v typickom balkánskom štýle, podobá sa srbskej národnej hudbe. Ľudová hudba z južného Albánska sa viac podobá gréckej ľudovej hudbe, hlavne tej z kraja Epirus. Hlavným nástrojom je klarinet a husle. Spievajú sa polyfonické melódie, ktoré majú pôvod v starovekom Grécku. V albánskej hudbe je badateľný aj taliansky vplyv, hlavne v tej zo severu krajiny. V tradičných tancoch je taktiež badateľný silný grécky vplyv. K tradičnému albánskemu mužskému kroju patrí suknica fustanella, ktorú nosia aj pevninskí Gréci a južní Albánci. Tradičný albánsky kroje je podobný gréckemu a jeho pôvod je tiež grécky. Grécki Arvaniti si osvojili mnoho gréckych kultúrnych tradícií a preto je ich kultúra silne helenizovaná, čo sa týka bežných zvyklostí, tancov a hudby.

Jazyk

Albánbsky jazyk (Gjuha shqipe) je pravdepodobne moderným potomkom starovekej tráko-illýrčiny a tvorí samostatnú európsku vetvu. Albánčina sa rozdeľuje podľa pôvodu na severoalbánsky a juhoalbánsky dialekt (gheg a tosk) a patrí medzi gramaticky najzložitejší balkánsky jazyk. Juhoalbánskym dialektom sa rozpráva v častiach Stredného Grécka a v niektorých oblastiach Peloponézu a taktiež v niektorých malých oblastiach talianskej Kalábrie a Sicílie. Albánčina (arvanitčina) z Grécka je však silne helenizovaná, nachádza sa tu väčšie množstvo gréckych prvkov ako v štandardnej albánčine. Počas svojho vývinu od tráko-ilýrčiny sa do tohto jazyka dostalo mnoho slov z gréčtiny a latinčiny. Silný latinský charakter nadobudla stará tráko-illýrčina z územia Albánska počas rímskej doby, množstvo gréckych slov sa do albánskeho jazyka dostalo už v staroveku, ale aj počas byzantskej a tureckej nadvlády.

Najviac gréckeho vplyvu v jazyku nachádzame v južnoalbánskom dialekte, keďže tu bolo v stredoveku asimilovaných mnoho Grékov.

Slová gréckeho pôvodu sú napr. kopilje (dievča, po grécky kopela), kopšt (záhrada, grécky kipos), gjitone (sused, grécky jitonas), lule (kvet, grécky luludi) a klišë (kostol, grécky ekklisia).

Slová latinského pôvodu sú napr. mik (kamarát, latinsky amicus), libër (kniha, latinsky libra), qytet (mesto, latinsky civitas), kafšë (vec, latinsky causa), rjetë (sieť, latinsky rete), šërbej (slúžiť, latinsky servire), šekulli (storočie, latinsky secullum), ëšte (je, latinsky est).

Albánčina obsahuje aj niekoľko slovanských a tureckých slov.

Referencie

1. ↑ Carl Skutsch, Encyclopedia of the World's Minorities, Routledge, 2013 ISBN 1135193886, p. 65.
2. ↑ Steven L. Danver, Native Peoples of the World: An Encyclopedia of Groups, Cultures and Contemporary Issues:, Routledge, 2015, ISBN 1317463994, p. 260.
3. ↑ Mary Rose Bonk. Worldmark Yearbook, Band 1.  : Gale Group, 2000. S. 37. (English)
4. ↑ National Geographic, Band 197. University of Michigan. vyd.  : National Geographic Society, 2000, 2000. Dostupné online. S. 59. (English)
5. ↑ Over 20 Peace Corps Language Training Publications - Country Pre-departure Materials.  : Jeffrey Frank Jones. Dostupné online. (English)
6. ↑ See 2011 Census, the preliminary results of the 2011 census in Albania show the national population at 2,831,741 people, while the CIA World Factbook estimates that 85% of Albania's population are ethnic Albanians - about 2,870,000 out of the census population. See CIA World Factbook 2011
7. ↑ Kosovo . . Dostupné online. (English)

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Albánci