André Kertész
americký fotograf
Narodenie	2. júl 1894 Budapešť, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie	28. september 1985 (91 rokov) New York, New York, USA
Odkazy
Commons	André Kertész
Biografický portál

André Kertész (* 2. júl 1894, Budapešť, Rakúsko-Uhorsko – † 28. september 1985, New York, New York, USA) bol významný americký fotograf maďarského pôvodu, ktorý pôsobil vo Francúzsku a neskôr v Spojených štátoch. Patril k významným predstaviteľom avantgardy, bol priekopník fotografickej kompozície, vytváral fotoeseje, živé reportáže, sociálne ladené snímky, pôsobil ako vojnový fotograf.^[1]

Už na počiatku svojej dlhej kariéry používal neortodoxné uhly záberu a osobitý fotografický štýl, ktorý mu neskôr priniesol všeobecné uznanie. Sám Kertész však ani na sklonku svojho života necítil dostatočné uznanie, ktoré by si podľa svojho názoru zaslúžil. Bol a v súčasnosti stále je uznávaný ako významná osobnosť fotožurnalizmu a fotografie ako celku.^[2][3]

Kertész bol fotografický samouk a jeho skoršie práce boli vydávané v novinách a časopisoch. Počas svojho života stále publikoval, aj keď za svoju prácu prestal brať honorár. Krátko pôsobil v 1. svetovej vojne a v roku 1925 sa i proti vôli svojej rodiny odsťahoval do Paríža. Tam sa podieľal na umeleckej aktivite prisťahovalcov a tiež hnutí Dada. Dosiahol komerčný úspech a úspech u kritikov. Bezprostredná hrozba 2. svetovej vojny ho donútila opäť emigrovať, tentoraz do Spojených štátov. V USA bol jeho život ešte ťažší a svoju kariéru musel od základov budovať znova. Známe sú jeho roztržky s niekoľkými redaktormi, o ktorých si myslel, že nechcú uznať jeho prácu. V 40. a 50. rokoch prestal pracovať pre časopisy a začal získavať väčší medzinárodný úspech.

S fotografickým prístrojom rád experimentoval, významným prvkom jeho tvorby bolo používanie moderných výrazových prostriedkov ako napríklad nadhľad, podhľad, natočenie kamery alebo detail. Niektoré súbory vytváral vo výtvarnom pojatí, iné spájal s rôznymi poetickými súvislosťami.^[4] Napriek mnohým medzinárodným oceneniam, ktoré získal v priebehu niekoľkých rokov, stále ťažko prijímal nedostatočné docenenie spoločnosti. Jeho životná dráha sa delí všeobecne podľa významu jeho práce na štyri časové obdobia: maďarské, francúzske, americké a na sklonku jeho života obdobie medzinárodné.

Počas svojej fotografickej kariéry, ktorá s prestávkami trvala viac než 70 rokov, Kertész dostal za svoje úspechy v oblasti fotografie rad ocenení. Bol prvým fotografom, ktorý mal samostatnú výstavu a tiež sa objavil v takom množstve výstav po celom svete. Za celosvetovým uznaním sa vydal z rodného Maďarska, cestoval po celom svete, až ho našiel na konci svojho života. Po svojej smrti je dnes považovaný za jednu z kľúčových postáv fotožurnalistiky a fotografickej eseje, ak nie fotografie ako celku.^[2][5]

Jeho fotografie sú súčasťou zbierok Inštitútu umenia v Chicagu^[6], National Gallery of Art^[7] a tiež Metropolitan Museum of Art.^[3][8]

Život

Mladosť

André Kertész sa narodil v Budapešti 2. júla 1894 do židovskej meštianskej rodiny. Do roku 1925, než odišiel do Paríža, používal krstné meno Andor. Jeho otec Lipót Kertész pracoval ako predavač kníh, jeho matka sa volala Ernesztin Hoffmann.^[9] Andor, svojimi priateľmi prezývaný „Bandi“, bol prostredným dieťaťom. Keď Lipót Kertész v roku 1908 zomrel na tuberkulózu, vdova Ernesztín sa bez zdroja príjmov musela postarať o ich tri deti, Andora, Imreho a Jenőa. Otcovu úlohu však prevzal Ernesztinin brat Lipót Hoffmann, ktorý sa postaral o zabezpečenie rodiny – pre jej troch synov bol ako ich otec. Rodina sa potom presťahovala do Hoffmannovej vidieckej usadlosti v Szigetbecse, kde bol Kertész vystavený miernejšiemu životnému tempu a pastoračnému spôsobu života, ktorý tiež mohol ovplyvniť jeho ďalšiu profesnú dráhu.^{[2][3][5][10]}

Lajos Tihanyi: avantgardná maľba portrétu Tristana Tzaru (1927), ktorá inšpirovala Kertésza

Lipót hradil Andorove štúdium obchodného odboru na Academy of Commerce až do jeho promócie v roku 1912 a krátko na to mu zaistil miesto na burze.^[10] Na rozdiel od svojho brata Imreho, ktorý na burze v Budapešti pracoval až do svojej smrti v roku 1957, mal Andor o obchodovanie s cennými papiermi malý záujem. Namiesto toho posielal kreslené obrázky do ilustrovaných časopisov a venoval sa takým činnostiam ako rybolov a kúpanie v Dunaji, neďaleko domu svojho strýka. Až Kertészovo prvé stretnutie s fotografickým magazínom bolo impulzom k tomu, aby sa stal fotografom. Vplyv na neho mali niektoré obrazy Lajosa Tihanyiho a Zilzera Gyulu a rovnako aj poézia.^[2][3][5][8]

Maďarské obdobie

C. P. Goerz Taro-Tenax 9x12

Kertész si kúpil svoj prvý fotoaparát v roku 1912. Bola to kamera ICA zabalená v krabici. Kameru si zaobstaral napriek protestom rodiny, ktorá chcela, aby pokračoval v podnikateľskej kariére. Vo voľnom čase začal fotografovať miestnych roľníkov, cigáňov a krajinu v okolí maďarských plání. Jeho prvou fotografiou je pravdepodobne „Sleeping Boy“, ktorú urobil v Budapešti v roku 1912.^[5] Kertészove fotografie boli po prvýkrát zverejnené v roku 1917 v časopise Erdekes Újság počas 1. svetovej vojny, keď bol príslušníkom rakúsko-uhorskej armády.^[10] Kertész bol samouk, ale jeho vyzretý štýl je zrejmý už na snímke „Eugene“, ktorá pochádza z roku 1914.^[2][9][5][8] V roku 1914 ho ako dvadsaťročného vyslali na front, kde dokumentoval život v zákopovej vojne s ľahkým sklopným mechovým fotoaparátom Goerz Tenax,^[10] ktorý bol vhodný pre presuny počas boja. Väčšina z týchto fotografií však bola zničená počas Maďarskej revolúcie v roku 1919. Kertész bol v roku 1915 ranený ruskou guľkou iba niekoľko centimetrov pod srdcom.^[11]

Poslali ho do vojenskej nemocnice v Budapešti, ale neskôr bol prevezený do Esztergomu, kde aj naďalej fotografoval. Urobil tu okrem iného vlastný autoportrét do súťaže časopisu Borsszem Jankó.^[10][8] Z tohoto obdoba je zrejme najslávnejšia jeho snímka „Underwater Swimmer, Esztergom, 1917“ (Podvodný plavec), jediná fotografia dochovaná z tejto série. Zobrazuje plavca, ktorého obraz je zdeformovaný vodou a odleskami svetla v nej.^[11] Táto fotografia v Kertészovi podnietila záujem o obrazové deformácie, ktoré viedli k vzniku série fotografií „Distortions“ na začiatku tridsiatych rokov.^{[2][3][5][10][8]}

Kertész zostal mimo frontu až do uzatvorenia mieru v roku 1918, po ktorom sa vrátil na burzu.^[10] Na burze však stretol svoju budúcu manželku Erzsebet Salomonovú (ktorá neskôr zmenila svoje meno na Elizabeth Saly), ktorá tam takisto pracovala, a začal sa uchádzať o jej ruku. Počas tohoto obdobia ako i po zvyšok života stála Elizabeth Kertészovi modelkou.^[12] Svoj voľný čas aj naďalej venoval fotografovaniu, v tejto dobe urobil napríklad celý rad portrétnych fotografií svojho brata Jenőa.^[12]

V roku 1923 mu chcelo udeliť maďarské amatérske fotografické združenie za jednu fotografiu striebornú medailu, ale s podmienkou, že bude tlačená bromolejovou tlačou. Išlo o ušľachtilú tlač s mäkkým podaním odtieňov, ktorá bola veľmi populárna u piktorialistov v prvej polovici 20. storočia. Kertész však túto podmienku neprijal a medailu odmietol.^[10] Jednu z prvých finančných odmien dostal, keď jeho fotografiu použil maďarský spravodajský časopis Érdekes Újság na obálke vydania z 26. júna 1925. Časopis už zverejnil inú jeho fotografiu vo svojom vydaní z 25. marca 1917, ale tentoraz to bolo prvý raz, čo Kertészova fotografia bola umiestená na obálke. V tej dobe sa už rozhodol odísť fotografovať do Paríža.^[2][3][5][8]

Francúzske obdobie

Kertész i napriek nesúhlasu svojej matky v septembri 1925 emigroval do Paríža. Opustil nielen ju, ale tiež svojich dvoch bratov, Elizabethu aj svojho strýka Lipóta Hoffmanna, ktorý krátko na to zomrel.^[9] Jenő opustil Maďarsko, aby mohol žiť v Argentíne, ale Elizabeth zostala až do tej doby, než sa jej budúci manžel v Paríži etabluje a mohli by žiť spolu. Kertész sa stal jedným z mnohých maďarských umelcov, ktorí opustili Rakúsko-uhorskú monarchiu, ako napríklad ďalší fotografi François Kollar, Robert Capa, Emeric Fehér alebo Brassaï. Nebol ani jediným umelcom, ktorý emigroval do Paríža: Man Ray, Germaine Krull (nemecká fotografka, ktorá sa podieľala na výstavách spolu s Kertészom) a Lucien Aigner – tí všetci emigrovali v rovnakom období. V Paríži sa stretol s kritickým a komerčným úspechom. Publikoval svoje práce v celom rade časopisov, pre ktoré pracoval na objednávku po celej Európe – Nemecku, Francúzsku, Taliansku a Spojenom kráľovstve. Kertész bol prvým fotografom, ktorý mal v Paríži svoju vlastnú samostatnú výstavu. Kurátor Jan Slivinsky v roku 1927 vystavil 30 jeho fotografií v galérii Sacre du Printemps.^[2][3][10] Počas ďalších rokov Kertész usporiadal mnoho samostatných výstav, prípadne skupinových s inými umelcami.^[3][10][8] Na jednej výstave v Julien Levy Gallery v New Yorku v roku 1932 bola cena Kertészových autorských tlačí stanovená na 20 amerických dolárov, čo v rámci vtedajšej Veľkej hospodárskej krízy bolo dosť peňazí.^[5]

Kertész si skoro po príchode do Paríža zmenil svoje meno na André, ktoré používal už po celý zvyšok svojho života. Kertész počas pobytu v Paríži kontaktoval a navštevoval rôznych ďalších maďarských fotografov a umelcov a niekedy ich nechával zažiariť ako hviezdy na výstavách, ktoré spoločne s niektorými z nich usporiadal. V tej dobe lákal dadaizmus ako začínajúci smer celý rad fotografov a umelcov, najmä vo Francúzsku. Navštevoval však tiež mnoho svojich priateľov sochárov, nakoľko obdivoval kubistické zachytenie pohybu. Kertész sa priatelil s mnohými básnikmi, maliarmi, dadaistami a pri vhodných príležitostiach ich portrétoval. Medzi portrétovaných priateľov patrili napríklad Piet Mondrian^[13], Marc Chagall, spisovateľka Colette^[3], filmár Sergei Eisenstein^[3], básnik Paul Dermée, Mihály Károlyi, Reichental, Tsuguharu Foujita, Marc Chagall, André Lhote, Pierr Mac Orlan, Sergei Eisenstein, Tristan Tzara, Jan Slivisky alebo Paul Arma.^[14] Mondrianove geometrické kompozície jeho hnutia De Stijl mali nepochybne veľký vplyv na kompozíciu jeho neskorších snímok.^[15] V roku 1928 Kertész prešiel z kompikovanej deskovej kamery na Leicu, ktorá bola oveľa pohotovejšia.^[8][13] Obdobie konca dvadsiatych rokov bolo zrejme jedno z najproduktívnejších. Kertész fotografoval každý deň, rad z jeho diel bol publikovaných v časopisoch po celom svete, starostlivo delil svoj čas medzi prácou a voľnou tvorbou.^[2][3][10] V roku 1930 bol Kertész ocenený striebornou medailou za služby fotografii na Koloniálnej výstave v Paríži.^[10]

Kertész publikoval na obálkach francúzskych časopisov ako boli Vu a Art et Médecine.^[3][9][10] Často publikoval svoje fotografie v magazínoch Magyar Fotográfia, Berliner Illustrirte Zeitung, Nationale de Fiorenza, Sourire, Uhu, Times či Münchener Illustrierte Zeitung.^[1] Po novinárskej stránke na konci dvadsiatych a začiatku tridsiatych rokov spolupracoval s francúzskym redaktorom a vydavateľom časopisu Vu Lucienom Vogelom a tiež s časopisom Art et Médecine. Cestoval s fotoaparátom po Paríži a v jeho blízkom okolí a fotografoval na danú tému.^[16][17]

Kertész bol v roku 1933 poverený, aby vytvoril jednu zo svojich najslávnejších sérií – „Distortion“: súbor asi 200 fotografií aktov dvoch modeliek v rôznych pózach so zdeformovanými obrazmi od pokriveného zrkadla, podobne ako v zrkadlovom labyrinte. V niektorých prípadoch boli obrazy modeliek Najinskay Verackhatz a Nadi Kasine tak skreslené, že na nich bolo možné rozpoznať iba končatiny alebo rysy tváre. Niekoľko ich fotografií sa objavilo 2. marca vo vydaní takzvaného „dievčenského časopisu“ Le Sourire a neskôr 15. septembra 1933 vo vydaní Arts et métiers graphiques.^[2][3][5] Kertész neskôr vydal fotografickú knihu s rovnakým názvom Distortions.^[3][8]

Po svojej prvej knihe fotografií Enfants vydanej v roku 1933, ktorú venoval Elizabete ako aj svojej matke, ktorá v tom istom roku zomrela, nasledoval celý rad ďalších knižných publikácií.^[3][8] Jeho ďalšia kniha Paríž vyšla v roku 1934 a venoval ju svojim bratom Imremu a Jenőovi. Kniha Nos Amies les bêtes („Naši kamaráti zvieratá“) bola vydaná v roku 1936 a Les Cathédrales du vin („Katedrály vína“) v roku 1937.^[2][5][10]

Bez toho, aby o tom jeho rodina a tiež väčšina priateľov vedeli, oženil sa Kertész na konci dvadsiatych rokov s francúzskou portrétnou fotografkou Roszou Klein (používajúcou svoje umelecké mno Rogi André).^[3] Manželstvo malo krátke trvanie a Kertész o ňom až do svojej smrti nehovoril, aby to Elizabete nespôsobovalo bolesť. V roku 1930 sa odhodlal odísť do Maďarska navštíviť svoju rodinu. Po roku, pri návrate späť do Paríža ho Elizabeth nasledovala i napriek nevôli svojej rodiny. Odvtedy sa už od seba neodlúčili. Aj keď jeho matka v tom istom roku zomrela, zosobášili sa 17. júna 1933.^[2][5][8]

V čase, kedy sa Kertész oženil, získavala v Nemecku moc Národnosocialistická nemecká robotnícka strana. To bolo výzvou pre mnohé ilustrované časopisy, aby začali zverejňovať príbehy s politickými témami, ale rad z nich, pre zachovanie politickej neutrality publikovať prestal. Od tej chvíle Kertész dostával stále menej práce a s Elizabetiným súhlasom sa rozhodol odsťahovať do New Yorku a pracovať pre agentúru Keystone, ktorú vlastnil Ernie Prince. V roku 1936, kedy hrozila druhá svetová vojna a nedostatok práce, sa Elizabeth s Kertészom nalodili na loď Washington SS a odplávali na Manhattan.^{[2][3][5][10][8]}

Americké obdobie

Kertész dorazil do New Yorku so svojou manželkou 15. októbra 1936, aby sa pokúsil o oživenie svojej fotografickej slávy a o hľadanie novej inšpirácie v Amerike.^[3][9] So svojou ženou žili osamelo v hoteli Beaux Arts v Greenwich Village.^[10] Od svojho príjazdu zisťoval, že život v Amerike je ťažší, než si kedy myslel, a tak začalo to, čo neskôr sám označil ako „absolútnu tragédiu“.^[5]

Ocitol sa bez svojich francúzskych priateľov a umelcov. Navyše ľudia, keď ich v Amerike fotografoval, k nemu neboli tak priateľskí ako v Paríži. Krátko po svojom príjazde sa Kertész obrátil na Beaumonta Newhalla, vedúceho fotografického oddelenia Múzea moderného umenia (MoMA), ktorý pripravoval výstavu s názvom Fotografia 1839 – 1937.^[10] Keď mu ponúkal pre výstavu niektoré svoje snímky z kolekcie Distortions, Newhall ich kritizoval a Kertész to veľmi ťažko niesol. Navzdory tomu, Newhall niektoré fotografie vybral a vystavil ich.^[8]

Kertész usporiadal svoju vlastnú individuálnu výstavu v decembri 1937 v Galerii PM. Posledným pomyselným klincom do rakvy pre Kertésza bolo, keď agentúra Keystone, ktorá mu dávala fotoreportérsku prácu na rôznych miestach, ho dosadila na pozíciu, v ktorej musel tráviť celý deň v štúdiu spoločnosti.^[3] Pokúšal sa vrátiť do Francúzska, ale nemal peniaze. Keď ich konečne našetril, vypukla druhá svetová vojna, ktorá mu znemožnila odcestovať. Jeho zápas s angličtinou robil jeho problém ešte zložitejším. So svojou neschopnosťou hovoriť francúzsky sa vo Francúzsku vysporiadať dokázal, ale v New Yorku, kde sa už ako outsider cítil, bola jazyková bariéra vysiľujúca.^[2][5]

Potom, čo ho v roku 1937 jeho nadriadený Ernie Prince prepustil z agentúry Keystone, začal si hľadať inú prácu. Dostal zákazku od časopisu Harper's Bazaar na reportáž pre článok o obchodnom dome Saks Fifth Avenue do aprílového vydania 1937.^[9] Časopis pokračoval vo vzájomnej spolupráci aj v ďalších vydaniach. Kertész pre zlepšenie svojej finančnej situácie získaval tiež provízie z magazínu Town & Country. O spoluprácu ho požiadal tiež Vogue,^[9] túto ponuku ale odmietol, nakoľko sa obával, že by nebol schopný s nadšením fotografovať módne snímky v ateliéri. Namiesto toho sa rozhodol, že bude pracovať pre časopis Life počínajúc sériou s názvom The Tugboat (Remorkér). Aj napriek jasne zadaným príkazom k téme, fotografoval nielen remorkéry, ale aj celý prístav a dianie v ňom. Kvôli tomu Life odmietol tieto fotografie zverejniť. Kertész sa celkovo ťažko vyrovnával s tlakom svojho zamestnávateľa a so situáciou vo fotografickom priemysle vôbec.^[2][3][5][8]

Dňa 25. októbra 1938 vydanie časopisu Look uverejnilo sériu fotografií s názvom A Fireman Goes to School (Hasič ide do školy), ale autorstvo bolo pripísané Ernie Princovi – Kertészovmu bývalému šéfovi.^[10] Rozčúlený Kertész bol už temer rozhodnutý naďalej s ilustrovanými časopismi nespolupracovať. Aj tak sa však niekoľko jeho prác objavilo v časopise Coronet v roku 1937. Ďalšia „studená sprcha“ však prišla o dva roky neskôr, keď špeciálne vydanie rovnomenného časopisu obsahovalo výber Najpamätihodnejšie fotografie Coronetu a žiadna z nich nebola jeho. Prerušil potom všetky väzby s časopisom a jeho editorom Arnoldom Gingrichom. Podobná situácia sa opakovala v júni 1941, tentoraz vo vydaní Vogue, ktorý bol venovaný fotografii na počesť Condého Montrosa Nasta, hlavy spoločnosti Condé Nast Publications. Navzdory tomu, že časopisy Vogue a House and Garden uverejnili viac než 30 fotoesejí a článkov, Kertész v zoznamoch fotografov vôbec nefiguroval. Pretože mali s Elizabeth maďarské pasy, boli v tom istom roku označení za cudzincov a „nepriateľov štátu“ a v dôsledku druhej svetovej vojny Kertészovi nebolo povolené fotografovať na ulici, alebo robiť čokoľvek, čo by ohrozovalo národnú bezpečnosť.^[10] Neskôr mu vzali tiež otlačky prstov. Pretože nechcel mať ťažkosti s políciou, a tiež preto, že Elizabeth začala podnikať s maďarským priateľom a chemikom Frankom Tamasom s ktorým založili kozmetickú spoločnosť Cosmia Laboratories,^[18] prestal Kertész robiť objednané práce a na tri roky zmizol z verejného sveta fotografie.^[2][3][5][8]

Elizabeth sa stala americkou občiankou 20. januára 1944 a 3. februára aj jej manžel.^[3][10] Navzdory tvrdej konkurencii ďalších fotografov, ako bol napríklad Irving Penn sa Kertész začal opäť venovať práci za províziu. Hoci nebol zahrnutý na zozname 63 fotografov uvedených v magazíne Vogue „fotografického rodopisného stromu“ najdôležitejších fotografov vtedajšej éry, bol najatý na prácu pre vianočné vydanie House and Garden, pre ktorý už kedysi pracoval. V júni 1944 mu ponúkol riaditeľ americkej školy designu Nový Bauhaus László Moholy-Nagy pozíciu lektora katedry fotografie. Pre Kertésza to bola česť, ale ponuku odmietol. Nasledujúci rok vydal ďalšiu fotografickú knihu s názvom Day of Paris (Deň v Paríži), ktorá sa skladala z fotografií urobených tesne pred odchodom z Francúzska. Kniha získala rozhodujúci úspech. Ďalší rok Kertész súhlasil s ponukou nového umeleckého riaditeľa House and Garden na exkluzívnu zmluvu k dlhodobej spolupráci. Hoci kontrakt obmedzoval jeho redakčné schopnosti a dokonca ho nútil tráviť mnoho hodín v ateliéri, tak plat minimálne 10 000 amerických dolárov ročne a tiež to, že sa mu vrátia všetky naexponované negatívy, bol pre Kertésza prijateľný.^{[2][5][10][8]}

Hoci bol z časti obmedzený rozsah jeho pôsobnosti, bol posielaný do mnohých slávnych domácností a miest. Fotografoval v Anglicku, Budapešti a tiež v Paríži. Počas obdobia 1945 – 1962 bolo zverejnených v House and Garden viac než 3000 jeho fotografií a v tomto odvetví si vytvoril dobré meno. No počas tejto doby Kertész nafotografoval veľmi málo z vlastnej tvorby a rástol v ňom hlad po umeleckej tvorivosti.^[2][3][5]

Staroba a smrť

Kertész (vpravo) a Robert Doisneau v Arles, južné Francúzsko, 1975

V roku 1946 Kertész zorganizoval samostatnú výstavu v Art Institute of Chicago, ktorá sa skladala hlavne z fotografií z cyklu Deň v Paríži. Sám Kertész túto udalosť často označoval ako jeden zo svojich najväčších momentov v Amerike.^[10] Potom však verejne nevystavoval až do roku 1962, kedy boli jeho snímky vystavené pre verejnosť na Long Island University. Toto obdobie strávil prácou pre House and Garden. Tiež bol „zaskočený“ tým, že jeho diela neboli obsiahnuté na slávnej výstave Ľudská rodina Edwarda Steichena v Múzeu Moderného umenia v New Yorku v roku 1955. Ku koncu roku 1961 pre drobné spory zrušil zákazky pre spoločnosť Condé Nast Publishing a s pocitom oslobodenia sa vrátil späť na medzinárodnú fotografickú scénu. Toto neskoršie obdobie jeho života je často označované ako „medzinárodné obdobie“,^[5] pri ktorom sa mu podarilo získať uznanie na celom svete a tiež usporiadal celý rad výstav v mnohých krajinách. O rok neskôr sa objavil na výstave IV Mostra Biennale Internazionale della Fotografia v Benátkach a v tom istom roku tiež vo Francúzskej národnej knižnici v Paríži. V Benátkach mu bola udelená zlatá medaila za rozvoj fotografie, čo mu dalo taký pocit uznania, ktorý pri práci v redakcii House and Garden nikdy necítil. Neskôr tiež navštívil Argentínu, aby videl svojho brata Jenőa.^{[2][3][5][10][8]}

Počas tohoto obdobia Kertész experimentoval s farebnou fotografiou, ale zhotovil ich iba niekoľko. (K farebnej fotografii urobenej Polaroidom sa potom ešte vrátil na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov.)^[19] V roku 1964, nedlho po Johnovi Szarkowskom, sa stal šéfom fotografického oddelenia Múzea moderného umenia, sám Szarkowski predstavil Kertésza samostatnou výstavou.^[10]

Výstava i autor diel bol kladne prijatý kritikou a bol známy vo fotografických kruhoch ako dôležitá osobnosť.^[20] Kertész a Elizabeth sa v roku 1952 presťahovali do bytu na 12. poschodí neďaleko parku Washington Square v New Yorku. Z tohoto bytu nasnímal pravdepodobne najznámejšiu sériu fotografií od svojho príchodu do Ameriky^[20] – sériu, ktorá zachytáva zasnežené Washington Square so siluetami a stopami, ktorú robil teleobjektívom.^[21] V roku 1965, vďaka „novo objavenému talentu“, bol Kertész menovaný členom predstavenstva American Society of Media Photographers a združenie Guggenheim Fellowship ho vyznamenalo umiestnením na zoznam vyznamenaných v roku 1974 (List of Guggenheim Fellowships awarded in 1974). Kertészove diela sa v nasledujúcich rokoch objavovali na mnohých výstavách po celom svete až do počiatku deväťdesiatych rokov. Okrem toho získal celý rad ocenení: v roku 1974 dostal od francúzskeho ministra Rad umenia a literatúry, v roku 1977 cenu Mayor's Award of Honor for Arts and Culture v New Yorku, v roku 1980 Medailu mesta Paríža a v tom istom roku prvý Annual Award of the Association of International Photography Art Dealers v New Yorku. V roku 1981 získal čestný doktorát výtvarného umenia z Bard College v New Yorku a opäť získal Mayor's Award of Honor for Arts and Culture. Kertész v priebehu tohoto obdobia vydal celý rad nových kníh a získal späť niektoré svoje negatívy, ktoré nechal vo Francúzsku o niekoľko desaťročí skôr.^{[3][5][10][8]}

Model fotoaparátu Polaroid SX-70, podobný tomu, s ktorým Kertész experimentoval v neskorých sedemdesiatych a na začiatku osemdesiatych rokov

Posledné roky svojho života strávil nadväzovaním priateľstiev s inými umelcami a cestovaním po rôznych miestach celého sveta, kde poriadal svoje výstavy, najmä v Japonsku. Elizabeth zomrela v roku 1977 na rakovinu pľúc.^[18] Aby sa Kertész so stratou vyrovnal, stýkal sa so svojimi novými priateľmi. Do tejto doby sa naučil základy angličtiny, ale často hovoril akousi zmesou maďarčiny, francúzštiny a angličtiny, ktorej jeho blízki hovorili „Kertézčina“.^[3][5]

V roku 1979 mu firma Polaroid venovala jeden zo svojich nových modelov SX-70, s ktorým experimentoval do osemdesiatych rokov.^[22] Tešil sa stále rastúcej sláve a v roku 1982 dostal cenu 21st Annual George Washington Award od americko-maďarskej nadácie.^[23]

Jeho asistentka Susan Harder sa zamerala na podanie jeho prínosu v dejinách fotografie, napríklad v knihe Diary of Light 1912 – 1985.^[24]

Počas svojej kariéry dostal Kertész v roku 1983 čestný doktorát z Royal College of Art, najvyššie francúzske štátne vyznamenanie Rad čestnej légie v Paríži, v roku 1984 od Maine Photographic Workshop prvú cenu Annual Lifetime Achievement Award, v roku 1985 Californian Distinguished Career in Photography Award, prvú cenu Annual Master of Photography Award od Newyorskej školy fotografie a čestný doktorát výtvarného umenia od Parsonovej školy designu.^[3][8]

Metropolitan Museum of Art v New Yorku od neho v roku 1984 zakúpilo 100 fotografií, čo bol dosiaľ najväčší múzejný prírastok od žijúceho umelca.^[3][8]

Kertész zomrel pokojne v spánku doma dňa 28. septembra 1985. Jeho telo bolo spálené a popol bol pochovaný spoločne s ostatkami jeho ženy.^[3][5][8]

Hodnotenie kritiky

Kráter Kertész na planéte Merkúr

Po väčšinu svojej kariéry bol Kertész označovaný ako „neznámy vojak“, ktorý pracoval v zákulisí fotografie. Napriek tomu sa našlo niekoľko málo jedincov a inštitúcií, ktorí jeho prácu oceňovali.^[5]

Kertész sa s nedostatočným svetovým uznaním ťažko zmieroval a stále vynakladal veľké úsilie, aby bol verejnosťou prijatý (hoci už dostal celý rad fotografických ocenení a prvých miest). Aj keď sa v roku 1927 stal prvým fotografom, ktorý mal samostatnú výstavu, prehlásil, že prvé pozitívne recenzie jeho práce sa objavili až s výstavou v roku 1946 v Chicagskom Inštitúte umenia. Počas svojho pobytu v Amerike bol uvádzaný ako „dobre známy“ umelec, ktorý dokáže diváka svojou prácou zaujať, hoci jeho newyorské témy naháňali mnohokrát strach.^[25] Dokonca aj reprodukované práce, ktoré boli vytlačené po jeho smrti dostali dobré recenzie.^[20]

Kertészove snímky sú charakterizované predovšetkým využívaním svetla. Sám autor povedal: „Píšem svetlom“.^[27] Nikdy neuvažoval nad „komentovaním“ vlastných motívov, ale skôr ich chcel zachytiť – to je často uvádzané ako dôvod, prečo bolo jeho dielo často prehliadané; svoje fotografie nikdy nespájal so žiadnou politickou agendou a nepropagoval žiadnu hlbšiu myšlienku, okrem jednoduchosti života. Otvorene sa vyhýbal politickým témam svojej doby, ako bola hospodárska kríza v 30. rokoch alebo španielska občianska vojna.^[15] S jeho osobným umeleckým cítením a vďaka nostalgickému tónu nadobúdajú Kertészove fotografie nadčasový význam, ktorý bol s definitívnou platnosťou uznaný až po jeho smrti.^[5][25] Na rozdiel od iných fotografov, Kertészovo dielo nazerá do jeho intímneho života, čo sa ukazuje aj chronologicky, alebo kde práve prebýval;^[26] napríklad mnoho jeho francúzskych fotografií bolo z kaviarne, kde trávil väčšinu svojho času čakaním na umeleckú inšpiráciu.^[5]

Dnes je Kertész často považovaný za otca fotožurnalistiky.^[28] Rad fotografov označuje jeho fotografie za inšpiratívne a Henri Cartier-Bresson o ňom na začiatku tridsiatych rokov povedal: „Všetci sme mu veľa dlžní.“^[5]

Na počesť André Kertésza bol pomenovaný kráter na planéte Merkúr.

Vybrané diela

Bibliografia

Tento zoznam čerpá z týchto zdrojov: Capa et al,^[29] Corkin & Lifson^[30] a Könemann et al.^[31]

Výstavy

Tento zoznam čerpá z týchto zdrojov: Capa et al,^[29] Corkin & Lifson,^[30] Könemann et al,^[32] a Naef et al.^[33]

Citáty

• „Ľudia vo vás nevyvolávajú zrakový, ale citový dojem.“^[15]
• „Čo cítim, to robím.“
• „Všetci sa vedia dívať, ale nie každý vidí.“
• „Fotografia musí byť realistická.“
• „Vo svojej práci som stále iba amatér a mám v úmysle ním aj zostať.“

Referencie

1. ↑ ^{a b} VILGUS, Petr. Fotografická tvorba v Poľsku a Maďarsku 1900–1945 . Praha: Akadémia muzických umení, Filmová a televízna fakulta, 4. september 2003, . Dostupné online.
2. ↑ ^{a b c d e f g h i j k l m n o p q r s} NAEF, Weston J.; PHILLIPS, Sandra S.; TRAVIS, David. André Kertész: Of Paris and New York. Chicago : The Art Institute of Chicago, 1985. ISBN 0-500-54106-X. S. 7 – 124. (po anglicky)
3. ↑ ^{a b c d e f g h i j k l m n o p q r s t u v w x y z aa ab ac} CAPA, C.; Hal Hinson; Susan Harder, Hiroji Kubota André Kertész: Diary of Light 1912-1985. New York : Aperture Books, 1987. ISBN 0-89381-256-0. S. 198 – 206. (anglický)
4. ↑ OMEGA PUBLISHING GROUP, S.R.O.. André Kertész – On reading . Digitální fotomagazín, 29. 06. 2009. Dostupné online.
5. ↑ ^{a b c d e f g h i j k l m n o p q r s t u v w x y z aa} BORHAN. André Kertész: His Life and Work. Boston : Bulfinch Press, 2000. ISBN 0-8212-2648-7. S. 8 – 32. (po anglicky)
6. ↑ THE ART INSTITUTE OF CHICAGO. Featured Works . Art Institute of Chicago, 2009, . Dostupné online. (po anglicky)
7. ↑ NATIONAL GALLERY OF ART. The Collectin National Gallery of Art, Artist André Kertész, American, 1894 - 1985 . National Gallery of Art, 2009. Dostupné online. (po anglicky)
8. ↑ ^{a b c d e f g h i j k l m n o p q r s t u} KÖNEMANN. Aperture Masters of Photography: André Kertész. New York : Aperture Foundation Inc., 1997. ISBN 3-895-08611-8. S. 5 – 22, 86 – 94. (po anglicky)
9. ↑ ^{a b c d e f g} JEFFREY, I.. The Photography Book.  : Phaidon Press Ltd., 1997. ISBN 0-714-83634-6. S. 240. (po anglicky)
10. ↑ ^{a b c d e f g h i j k l m n o p q r s t u v w x y} CORKIN JANE, Lifson B.. André Kertész: A Lifetime of Photography. London : Thames and Hudson, 1982. ISBN 0-500-54085-3. S. 9 – 11. (po anglicky)
11. ↑ ^{a b} KINCSES, Károly. A Belated Interview with André Kertész. Hungarian Quarterly, 2006. Dostupné online.
12. ↑ ^{a b} THE J. PAUL GETTY TRUST. Chronology; André Kertész Photographs: Seven Decades. J. Paul Getty Museum, the Getty Center. Dostupné online.
13. ↑ ^{a b} PASI, Alessandro. Leica: Witness To A Century. New York : W. W. Norton, 2003. ISBN 0-393-05921-9. S. 54 – 55. (po anglicky)
14. ↑ BUENO, Bianca Gonçalves. Ma France, André Kertész . FAAP- Faculdade de Comunicação, . Dostupné online. (francúzsky)
15. ↑ ^{a b c} ČERNÝ, Jan. Cestování po světě a putování časem . Praha: Český rozhlas, 26.7.2009, . Dostupné online. (český)
16. ↑ ENCYCLOPEIDA BRITANNICA. André Kertész, American photographer . Encyclopeida Britannica, cit. 2009-09-05. Dostupné online. (po anglicky)
17. ↑ LIBRIZZI, Jane. André Kertész, Children and Dogs online. Jane Librizzi: Jane Librizzi, 2009-07-21, cit. 2009-09-05. Dostupné online. (po anglicky)
18. ↑ ^{a b} STEPHEN DAITER GALLERY. Exhibition: André Kertész: Observations, Thoughts, Reflections online. Stephen Daiter Gallery, 2009, cit. 2009-09-05. Dostupné online. (po anglicky)
19. ↑ DAITER, Stephen. André Kertész - fotogalerie online. Stephen Daiter Gallery, 2009, cit. 2009-07-24. Dostupné online. (po anglicky)
20. ↑ ^{a b c} American Masters - Andre Kertesz online. Cit. 2009-09-05. Dostupné online. (po anglicky)
21. ↑ HILLOVCI, James Berry a David. André Kertész, 1894-1985, Washington Square online. Berry-Hill Galleries, cit. 2009-09-05. Dostupné online. (po anglicky)
22. ↑ THINK IN PICTURES. André Kertész: The Polaroids online. Think in Pictures, 2007-12-07. Dostupné online. (po anglicky)
23. ↑ THE NEW YORK TIMES. 3 to Get Medallions online. New York: The New York Times, 1982-11-28, cit. 2009-09-05. Dostupné online. (po anglicky)
24. ↑ HARDER, Susan. Andre Kertesz : Diary of Light 1912 - 1985 online. abebooks.com, cit. 2009-09-05. Dostupné online. (po anglicky)
25. ↑ ^{a b} THORNTON. Photography View; Andre Kertesz's Romance with Paris online. The New York Times, 4. apríl 1976, cit. 2009-07-24. Dostupné online. (po anglicky)
26. ↑ ^{a b} GRUNDBERG, Andy. Christmas Books '94; Photography online. The New York Times, 4. december 1994, cit. 2009-07-24. Dostupné online. (po anglicky)
27. ↑ Capa et al, Diary of Light, str. inside cover.
28. ↑ SMITH, Craig S.. Her Budapest, From Synagogue to Café online. The New York Times, 7. októbra 2006, cit. 2009-07-24. Dostupné online. (po anglicky)
29. ↑ ^{a b} Capa et al, Diary of Light, str. 198 – 206.
30. ↑ ^{a b} Corkin & Lifson, A Lifetime of Photography, str. 9 – 11.
31. ↑ Könemann et al, Aperture Masters of Photography: André Kertész, str. 93 – 94.
32. ↑ Könemann et al, Aperture Masters of Photography: André Kertész, str. 92.
33. ↑ Naef et al, Of Paris and New York, str. 258.

Literatúra (výber)upraviť | upraviť zdroj

• FÁROVÁ, Anna. André Kertész. Praha : Odeon, 1966.
• KERTÉSZ, André. A lifetime of photography. Londýn : Thames and Hudson, 1982. (po anglicky)

• MRÁZKOVÁ, Daniela. Příběh fotografie. Praha : Mladá fronta, 1985. S. 269.

• GREENOUGH S., GURBO R.,KENNEL S.. André Kertész. Princeton : Princeton University Press, 2005. ISBN 0-691-12114-1. (po anglicky)

(Kniha, ktorá obsahuje iba vintage printy, zhŕňa výsledky nových výskumov a mnohé mylné predstavy o fotografovi opravuje.)

Iné projektyupraviť | upraviť zdroj

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému André Kertész

Externé odkazyupraviť | upraviť zdroj

• André Kertész: Life and Its Juxtapositions – životopis a ukážky diela (po anglicky)
• André Kertész: medailón na stránkach The Getty Center (po anglicky)
• André Kertész, The National Gallery of Art, Washington (po anglicky)
• životopis André Kertésza na stránkach The J. Paul Getty Museum (po anglicky)
• André Kertész – medailón (po anglicky)
• Masters of Photography: André Kertész – ukážky diela (po anglicky)
• Fotogaléria na nash.cz

Zdrojupraviť | upraviť zdroj

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov André Kertész na anglickej Wikipédii a André Kertész na českej Wikipédii.