P-59 Airacomet
P-59B Airacomet v National Museum of the United States Air Force (Dayton, Ohio)
Typ	stíhacie lietadlo
Výrobca	Bell Aircraft
Prvý let	1. október 1942
Zavedený	jeseň 1944
Vyradený	1950
Charakter	vyradený
Hlavný používateľ	United States Army Air Forces United States Navy Royal Air Force
Vyrobených	66
Portál letectvo

Bell P-59 Airacomet bolo prvé americké prúdové lietadlo. Bol výsledkom prísne tajného projektu, ktorý zverejnený až v roku 1943 (potom, čo lietadlo uskutočnilo sto letov).

Ešte predtým, ako sa Airacomet vôbec dostal na rysovaciu dosku, európske programy vývoja prúdových lietadiel už boli naplno rozbehnuté. Nemcom sa už počas druhej svetovej vojny podarilo zaviesť do služby Messerschmitt Me 262 a Arado Ar 234. Briti mali operačne spôsobilý Gloster Meteor, ktorý sa však už nestihol zapojiť do leteckých súbojov s Me 262. V Tichomorí lietali Japonci s Nakadžma Kikka, ktorého pohon zabezpečoval prvý japonský prúdový motor Išikawadžima Ne-20.

Vznik a vývoj

Začiatok vývoja P-59 siaha ku dňu 28. augusta 1941, kedy bol Lawrence Bell, prezident spoločnosti Bell Aircraft, pozvaný na konferenciu do Washingtonu D.C. Zavolal ho tam generál Henry "Hap" Arnold, veliaci generál vzdušných síl USA, ktorý s ním chcel prediskutovať možnosť skonštruovania prúdového stíhacieho lietadla. Malo ísť o jednomiestnu stíhačku, ktorej pohon by zabezpečoval prúdový motor General-A-1. Motor A-1 bola americká verzia britského prúdového motora Power Jets W.1, ktorý vyvinul Frank Whittle. Generál Arnold dostal plány na tento motor od Veľkej Británie v apríli 1941, keď sa tam zúčastnil letovej ukážky lietadla Gloster E.28/39. Na skonštruovanie nového stroja bola vybraná práve spoločnosť Bell Aircraft z toho dôvodu, že bola v porovnaní s inými firmami menej vyťažená výrobou lietadiel. Zavážila tiež malá vzdialenosť od General Electric a fakt, že Bell často prichádzal s pokročilými návrhmi nových lietadiel. Larry Bell ponuku prijal a 30. septembra 1941 bola podpísaná zmluva. Bellovi inžinieri pracovať na novom lietadle, ktoré dostalo interné pomenovanie Model 27.

Konštrukcia lietadla Airacomet nebola príliš revolučná, jedinú radikálnu zmenu oproti vtedajším lietadlám predstavoval prúdový pohon. P-59 mala overený trojbodový podvozok, na ktorý mala firma Bell zaregistrovanú ochrannú známku. Lietadlo bolo strednoplošník s rovným samonosným krídlom a pomerne malou geometrickou štíhlosťou. Malo tiež konvenčné chvostové plochy a samonosný nitovaný trup. Kabína pilota bola pretlaková a zahrievaná vzduchom z motorov.

Projekt vývoja novej dvojmotorovej stíhačky americké letectvo označovalo XP-59. Konštrukčný návrh tohto stroja bol schválený 9. januára 1942 a stavba troch prototypov XP-59A sa začala v marci 1942. Program si vyžadoval absolútne utajenie, a preto boli inžinieri z Bellu presunutí do bývalej automobilky Pierce-Arrow v centre Buffala. Výroba bola neskôr presunutá do druhého poschodia tejto trojpodlažnej budovy, kde boli neotvárateľné okná so zatretými sklami. Okolie budovy bolo strážené 24 hodín denne.

Prvý prototyp XP-59A bol pripravený na dodanie 10. septembra 1942. Aby mohlo byť lietadlo vytiahnuté z budovy, museli robotníci vyraziť do steny tehlovej budovy veľkú dieru, cez ktorú stroj dostali von.

Prototyp bol poháňaný dvoma prúdovými motormi s radiálnym kompresorom General Electric I-A, každý s ťahom 5,5 kN. XP-59A svoj prvý let absolvoval 1. októbra 1942 a riadil ho Robert Stanley, hlavný testovací pilot Bellu. Hneď prvá letová skúška odhalila množstvo problémov. Tým hlavným bolo, že XP-59A mal tendenciu vychyľovať sa z kurzu. K ďalším patrila slabá odozva motora a nedostatočná bočná stabilita počas otáčania.

Dňa 26. marca 1943 bolo objednaných trinásť predprodukčných YP-59A, ktoré sa od X-ka odlišovali posuvnou strechou výkonnejším pohonom. Prvé dve YP-59A boli dodané v júni 1943, ale aj napriek lepším motorom dosahovali len o 5 km/h vyššiu rýchlosť.

Tretí YP-59A bol dodaný Royal Air Force (RAF) výmenou za prvý produkčný Gloster Meteor I. Britskí piloti zistili, že výkon YP-59A je v porovnaní s Meteorom nedostačujúci. Airacomet letel vo Farnborough iba jedenásťkrát a začiatkom roku 1945 bol vrátený do Spojených štátov.

Hoci letové výkony YP-59A neboli príliš oslnivé, stroju sa podarilo dosiahnuť jeden neoficiálny rekord, keď vyletelo do výšky 14 508 m. Prvé YP-59A boli poháňané motormi GE A-1 s ťahom 5,5 kN a zvyšné motormi I-16 (J31-GE-3) s ťahom 7,3 kN. Pohon neskorších sériovo vyrábaných modelov P-59B-1-BE poháňali motory J31-GE-5 s ťahom 8,9 kN.

Dňa 11. marca 1944 bola podpísaná zmluva na výrobu 100 lietadiel P-59A-BE, pričom sa plánovalo neskôr objednať ďalších 250 kusov. Táto prvá produkčná verzia mala skrátené krídlo, všetky riadiace plochy pokryté kovom a zosilnený trup. Chvost bol prepracovaný, pričom pribudol dolný kýl. Zmluva však bola predčasne zrušená a letectvo nakoniec získalo iba päťdesiat lietadiel. Prvých 20 strojov bolo vo verzii P-59A-BE a 30 kusov vo verzii P-59B-1-BE. Béčko sa od prvého variantu líšilo len prídavnými palivovými nádržami (s objemom 250 litrov), ktoré sa nachádzali pod krídlami.

S lietadlami P-59 bolo vykonaných niekoľko simulovaných vzdušných súbojov proti stíhačkám s piestovým motorom P-38 Lightning, P-47 Thunderbolt a v marci 1945 aj proti ukoristenej Micubiši Zero. Zistilo sa, že dokonca aj tieto klasické lietadlá druhej svetovej vojny stíhačku P-59 prevyšovali a tá nemala oproti nim žiadnu výhodu.

Väčšina lietadiel P-59 bola priradená pod 412. stíhaciu skupinu na základni Muroc, ale na rozdiel od Messerschmitt Me-262 a Gloster Meteor sa boja nikdy nezúčastnili. P-59 sa využívala iba ako testovacie a ako cvičné lietadlo.

Neskôr sa od Bellu požadovalo, aby vyrobil verziu XP-59B, ktorá by bola poháňaná jediným prúdovým motorom, pričom vzduch by bol privádzaný cez vstupy v koreňoch krídla. Firma Bell však ponuku odmietla a návrh prevzala spoločnosť Lockheed, ktorá vyvinula P-80 Shooting Star.^[1]

Používatelia

Spojené kráľovstvo

Royal Air Force

Spojené štáty

United States Army Air Forces

United States Navy

Špecifikácie (P-59B)

Technické údaje

• Posádka: 1
• Dĺžka: 11,84 m
• Rozpätie: 13,87 m
• Výška: 3,76 m
• Nosná plocha : 35,86 m²
• Hmotnosť (prázdny): 3 704 kg
• Maximálna vzletová hmotnosť: 6 214 kg
• Pohonná jednotka: 2 × prúdový motor J-31-GE-5, každý s ťahom 8.9 kN

Výkony

Maximálna rýchlosť: 665 km/h

• Dolet: 604 km
• Dostup: 14 082 m

Výzbroj

• 1x kanón kalibru 37 mm
• 3x guľomet kalibru 12,7 mm
• 16x rakety vzduch-zem s hmotnosťou 27 kg
• bomby do hmotnosti 907 kg

Referencie

Pozri aj

• Messerschmitt Me 262
• Gloster Meteor
• Arado Ar 234

Portál letectvo