Tomuto článku alebo sekcii chýbajú odkazy na spoľahlivé zdroje, môže preto obsahovať informácie, ktoré je potrebné ešte overiť. Pomôžte Wikipédii a doplňte do článku citácie, odkazy na spoľahlivé zdroje.

Štyri rôzne generácie amerických stíhacích lietadiel letia v jednej formácii – F-16 Fighting Falcon (vpredu), P-51D Mustang (v strede dolu), F-86 Sabre (v strede hore) a F-22 Raptor (vzadu)

Ruské stíhacie lietadlo 5. generácie Suchoj Su-57

Čínske stíhacie lietadlo 5. generácie Čcheng-tu J-20

Stíhacie lietadlo (hovorovo aj stíhačka) je druh vojenského lietadla, ktoré je určené predovšetkým na boj proti iným lietadlám. Posádku tvorí väčšinou jeden pilot, zriedkavejšie dvaja. Stíhacie lietadlá sú zväčša menšie, rýchlejšie a obratnejšie, ako väčšina ostatných vojenských lietadiel, mávajú lepší pomer ťahu/výkonu a hmotnosti. Ich vývoj bol reakcia na narastajúce používanie lietadiel, vzducholodí a balónov na prieskum, pozorovanie a útoky na pozemné ciele počas prvej svetovej vojny.

Hodnotenie výkonov

Úvod

Požadované údaje lietadla ako typu určeného predovšetkým na ničenie iných lietadiel sa značne odlišujú od ostatných typov strojov. Technické údaje a najmä výkon sa v priebehu času menili v závislosti od vývoja techniky, záviseli aj od jednotlivého bojiska, na ktorom sa nasadzovali. Pred druhou svetovou vojnou neexistovali riadené strely (objavili sa až na jej sklonku, no veľmi sa nerozšírili), stíhačky viedli paľbu z pevných palubných zbraní (spravidla guľometov alebo malokalibrových, rýchlopalných kanónov), ktoré sa zameriavali natáčaním celého lietadla, takže uprednostňovaný takticko-technický údaj bola maximálna rýchlosť, obratnosť a stúpavosť.

S nástupom riadených striel sa požiadavky radikálne zmenili, keďže nijaké lietadlo pilotované živým pilotom nedokázalo ani teoreticky uniknúť riadenej strele. V období obmedzených vojnových konfliktov proti relatívne slabému súperovi sa oceňuje predovšetkým stúpavosť, pričom rýchlosť sa uprednostňuje menej a rýchlosť väčšina lietadiel sa ustálila na 2 Machoch. Viac, ako do výkonov samotného lietadla sa investuje do riadených rakiet a elektroniky, aj obrany proti nim.

Výkony

Pri každom stíhacom lietadle sa udávajú rozličné výkony. Z nasledujúcich sa dajú vyčítať manévrovacie schopnosti lietadla:

• Plošné zaťaženie – určuje obratnosť (čím nižšie, tým vyššia)
• Pomer výkon/hmotnosť – určuje stúpavosť
• Výkon motora – určuje maximálnu vodorovnú rýchlosť

No aj tieto výkony môžu vyjsť navnivoč pri zlej konštrukcii lietadla, slabej výstupnej kontrole pri výrobe a chabej údržbe.

Príklad:

Ak porovnáme plošné zaťaženie lietadiel P-51 Mustang a Fw 190D:

• P-51 – 191 kg.m^-2
• Fw 190D – 235 kg.m^-2

tak nám vyjde, že P-51 bol obratnejší ako Fw 190D, keďže výkony motorov oboch strojov boli podobné.

Ak porovnáme ich výkon/hmotnosť:

• P-51 – 0,302 kW/kg
• Fw 190D – 0,402 kW/kg

z toho vyplýva, že Fw 190D mal od P-51 výrazne lepšiu stúpavosť.

Ďalšie výkony sú:

• dolet – maximálna vzdialenosť, na ktorú lietadlo doletí, udáva sa niekedy aj na viac rýchlostí
• dostup – maximálna výška, ktorú lietadlo dosiahne
• výzbroj - určuje palebnú silu nesených zbraní

História

Trojplošník Fokker Dr.I – typický predstaviteľ stíhacieho lietadla z prvej svetovej vojny

Supermarine Spitfire – typický predstaviteľ stíhacieho lietadla z druhej svetovej vojny

Mikojan-Gurevič MiG-21 – typický predstaviteľ stíhacieho lietadla z obdobia studenej vojny

Prvá svetová vojna

Bližšie informácie v hlavnom článku: Stíhacie lietadlá prvej svetovej vojny

Prvé stíhačky sa objavili v prvej svetovej vojne. Boli to väčšinou dvojplošníky prípadne trojplošníky s drevenou kostrou potiahnutou plátnom, vyzbrojené ľahkými guľometmi a s maximálnou rýchlosťou okolo 200 km/h. Konfigurácia dvojplošníka bola v tej dobe preferovaná kvôli menšiemu plošnému zaťaženiu a tým pádom i lepšej obratnosti. Výroba jednoplošníkov s dostatočne veľkou nosnou plochou bola v tej dobe problémom, ktorý konštruktéri nedokázali celkom úspešne vyriešiť.

Medzivojnové obdobie

Bližšie informácie v hlavnom článku: Stíhacie lietadlá medzivojnového obdobia

Letectvo v tomto období prekonalo značný pokrok, postupne sa začalo prechádzať na kovové stroje. Zvyšovala sa aerodynamika, bolo použité čoraz zložitejšie vybavenie, upúšťalo sa od dvojplošnej koncepcie. Objavili sa vysielačky, či uzavretá pilotná kabína.

Druhá svetová vojna

Bližšie informácie v hlavnom článku: Stíhacie lietadlá druhej svetovej vojny

V období druhej svetovej vojny už väčšina vyspelých letectiev používala celokovové jednoplošníky so zakrytým kokpitom, zaklápateľným podvozkom, nastaviteľnou najmenej trojlistou vrtuľou a kanónovou výzbrojou a maximálnou rýchlosťou 500 (na začiatku vojny) až 700 km/h (na konci vojny). Ich dostup bol bežne do 12 000 m. Počas vojny boli nasadené aj prvé prúdové a raketové stíhacie lietadlá. Na niektorých stíhacích lietadlách boli inštalované aj prvé ešte pomerne primitívne radary.

Povojnové obdobie

Po vojne boli piestové i hviezdicové motory celkom vytlačené prúdovými. Výzbroj bola doplnená o riadené strely, ktoré v niektorých prípadoch aj paľné zbrane celkom vytlačili. Z historických dôvodov sa prúdové stíhacie lietadlá rozlišujú do tzv. generácií. Toto delenie je však iba orientačné a často sa líši podľa názorov autora, krajiny pôvodu, doby atď. Moderné prúdové stíhacie stroje sú poháňané jedným alebo dvomi dvojprúdovými motormi, ich primárnou výzbrojou sú riadené strely, ktoré sú na cieľ navádzané palubným radarom, prípadne reagujú na teplo, či infračervené žiarenie. Sekundárna výzbroj je tvorená jedným alebo dvoma (len zriedkavo viacerými) kanónmi. Dosahujú maximálnu rýchlosť okolo 2 M.

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Stíhacie lietadlo