A | B | C | D | E | F | G | H | CH | I | J | K | L | M | N | O | P | Q | R | S | T | U | V | W | X | Y | Z | 0 | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9
Dominique Venner | |
Osobné informácie | |
---|---|
Pseudonym | Julien Lebel |
Narodenie | 16. apríl 1935 |
Paríž, Francúzsko | |
Úmrtie | 21. máj 2013 (78 rokov) |
Notre-Dame de Paris, Paríž, Francúzsko | |
Národnosť | francúzska |
Zamestnanie | spisovateľ-esejista, historik, politik extrémnej pravice |
Dielo | |
Žánre | esej, manifest |
Témy | nacionalizmus, história, anti-gay hnutie |
Významné práce | Pour une critique positive - manifest pravice, „História Červenej armády“- cena Francúzskej akadémie |
Významné ocenenia | Prix Broquette-Gonin d'histoire“ Francúzskej akadémie za rok 1981, vyznamenanie „Croix du Combattant“ |
Ovplyvnený | |
Odkazy | |
Dominique Venner na dominiquevenner.fr | |
Dominique Venner (* 16. apríl 1935, Paríž – † 21. máj 2013, Paríž) bol francúzsky esejista, historik a nacionalistický aktivista. Bol členom francúzskeho pravicového hnutia Jeune Nation, bývalým členom OAS a zakladateľom pravicového hnutia „Europe-Droite“ (1963 – 1967). Je oceňovaný prostredím extrémnej pravice vo Francúzsku, menovite Marine Le Pen. 21. mája 2013 spáchal ideologicky motivovanú samovraždu proti homosexuálnym manželstvám a imigrácii v katedrále Notre Dame de Paris počas bohoslužby pred oltárom katedrály. Zanechal asi šesť listov na rozlúčku na oltári a rôznych miestach v interiéri Notre Dame.
Život
Narodil sa v parížskej rodine významného architekta Charlesa Vennera, ktorý bol členom „Parti populaire française“ (PPF).V skorom veku sedemnástich rokov sa angažoval v armáde vo vojenskej škole v Rouffachu. Dominique Venner študoval na kolégiu a lýceu Bossuet v Paríži, potom École supérieure des arts modernes. Bol člen-dobrovoľník v jednotke peších strelcov počas vojny v Alžírsku na hranici s Tunisom až do októbra 1956 a bol jej vysoko hodnoteným vojakom. Dosiahol hodnosť seržanta.
Po svojom návrate domov vstúpil do hnutia „Jeune Nation“ a zúčastnil sa povstania v Budapešti v 1956, tiež na akcii proti založeniu Francúzskej komunistickej strany v Paríži dňa 7. novembra 1956 spolu s Pierre Sidosom z chvíľkovej „Parti nationaliste“ a na hnutí „Mouvement populaire du 13-Mai“ (slov. Ľudové hnutie 13. mája) založenom generálom Chassinom. Ako mladý aktivista strávil osemnásť mesiacov na oddelení politických väzňov vo väznici „Santé“, odkiaľ vyšiel chvíľu predtým, ako začal pomáhať zakladať tajnú armádu OAS.
Na jeseň 1962 sa ocitol znova vo väzení, kde napísal manifest Pour une critique positive – niekedy porovnávaný s Leninovým manifestom „Što délať?“ – dlho považovaný za základný text celej ultrapravicovej frakcie. V ňom prevzal zodpovednosť za nevydarený puč organizovaný OAS 21. apríla 1961 na území Francúzska a formuloval svoje ideologické a politické východiská pre pravicu Francúzska.
Bol ovplyvnený Marxom, Leninom a Gramscim vo svojej analýze komunizmu ako politického programu a spôsobu organizácie. Ich taktiku a organizovanú militantnosť chcel prevziať pre potreby extrémnej pravice vo Francúzsku. Venner sa nechal inšpirovať anti-kolonialistickým bojom, prevzal rétoriku európskych nacionalistických hnutí. Chcel rehabilitovať tradície a identitu národa a jeho kultúry a obrániť hodnoty národnej kultúry proti multikulturalizmu.
V januári 1963 založil a viedol denník pravicového hnutia „Europe-Action“ a sústredil členov „Fédération des étudiants nationalistes“, ktorí utiekli z OAS a mnohých z militantnej mládeže. Pod pseudonymom Julien Lebel prispel k založeniu „GRECE14“, potom s Thierrym Maulnierom „Institut d'études occidentales“ (IEO), ktorý zase dotoval v 1970 revue „Cité-Liberté“, ktorá sústredila viacerých intelektuálov (Robert Aron, Pierre Debray-Ritzen, Thomas Molnar, Jules Monnerot, Jules Romains, Louis Rougier, Raymond Ruyer, Paul Sérant, a i.), antikomunistov bojujúcich za hodnoty západu a proti duchovnému úpadku. „Inštitút západných štúdií“ zanikol v 1971. Vennerove angažovanie v politike prestalo v polovici sedemdesiatych rokov.
Venner bol znalec strelných zbraní a poľovačky, napísal o tom viacero publikácií.
Esejistická tvorba
Počas univerzitných štúdií sa začal zaujímať o historickú esejistiku. Medzi jeho zásadné diela patria: „Baltikum“ (1974), „Le Blanc Soleil des vaincus“ (1975), „Le Cœur rebelle“ (1994), „Gettysburg“ (1995), „Les Blancs et les Rouges“ (1997), „Histoire de la Collaboration“ (2000), „Histoire du terrorisme“ (2002). Jeho dielo ohodnotil kritik a politik Gwendal Châton, ktorý posudzoval ako Venner písal o „l'histoire pour la mettre au service combat culturel“ (histórii, ktorá má slúžiť kultúrnemu boju). Jeho „História Červenej armády“ dostala cenu „Prix Broquette-Gonin d'histoire“ Francúzskej akadémie za rok 1981. Dominique Venner publikoval mnohé knihy o zbraniach a poľovačke, ktoré boli jeho koníčkom.
V 1995 po rade svojho priateľa Françoisa de Grossouvre (bývalého člena odboja, špecialistu na tajné služby, priateľa a poradcu Françoisa Mitterranda), publikoval Histoire critique de la Résistance, ktorá pozostávala z ideí národnej pravice v zmysle Résistance, často nazývanej vichysticko-odbojová. Zároveň, debata vytvorená jeho dielom o postoji maršala Pétaina voči Résistance bola obmedzená neprítomnosťou názoru autora Vennera.
Medzi jeho posledné diela patrí „Histoire et tradition des Européens“ (2002), dielo, v ktorom definoval to, čo podľa neho tvorí základy európskej kultúry a tiež nový koncept tradicionalizmu (Tradícia je nie to, čo je spoločné všetkým ľuďom, ale to, čo sa tvorí počas ojedinelého vývoja národa).
Založil revue „Enquête sur l'histoire“, ktorá zanikla v rokoch 1990, potom vytvoril v 2002 a riadil redakciu „La Nouvelle Revue d'Histoire“, prekrstenú na súčasnú „La NRH“ v 2006 z dôvodu zásahu justície, do ktorej prispievali osobnosti ako Bernard Lugan, Jean Tulard, Aymeric Chauprade, Alain Decaux, François-Georges Dreyfus alebo Jacqueline de Romilly. Pomohol oživiť Libre Journal des historiens v rádiu „Radio Courtoisie“ (18 hodín každý štvrtý utorok), vysielanie, ktoré sa často uverejňovalo v revue „La NRH“.
Verejný akt samovraždy
21. mája 2013 okolo 16.00 hod. sa esejista zastrelil vlastnou staršou belgickou zbraňou pred oltárom katedrály Notre-Dame de Paris počas bohoslužby, ktorá musela byť evakuovaná. V texte uverejnenom na jeho blogu niekoľko hodín pred udalosťou s názvom „La manif du 26 mai et Heidegger“ vyzýval na verejné symbolické akcie za „zobudenie z ospalosti“ vysvetliac, „že vstupujeme do čias, kedy slová musia byť preverené činmi“. Napísal v ňom, že manifestujúci proti homosexuálnym manželstvám nemôžu ignorovať realitu afro-magrebskej imigrácie a že ich boj sa nemôže obmedziť na odmietnutie manželstiev gayov, nebezpečenstvo spočíva podľa neho vo veľkom premiestňovaní populácie Francúzska a Európy. Podľa rektora katedrály Notre Dame de Paris zanechal jeden list adresovaný vyšetrovateľom. V liste zanechanom priateľom v „Radio Courtoisie“ píše: „Vybral som si miesto vysoko symbolické, ktoré rešpektujem a obdivujem. Moje gesto stelesňuje morálku vôle(...) Keďže obraňujem identitu všetkých ľudí, búrim sa proti zločinu spočívajúcemu v premiestňovaní našich populácií.“
Trochu neskôr, viaceré osobnosti francúzskej extrémnej pravice mu vzdali úctu. Marine Le Pen napísala na Twitteri: „Rešpekt voči Dominiquovi Vennerovi, ktorého posledné gesto, výsostne politické, smerovalo k zobudeniu francúzskeho národa.“
Bruno Gollnisch hovoril o intelektuálovi extrémne brilantnom, „ktorý si daroval smrť, aby vyjadril protest proti úpadku našej spoločnosti.“
Publikácie v slovenčine
Poľovačka, láska moja, Dominique Venner, slovensky, vydavateľstvo Mračko, 2005, 543 strán, ISBN 80-8919-125-8
Pozri aj
Externé odkazy
- Le Monde - Dominique Venner Notre-Dame de Paris 21.5. 2013(po francúzsky)
- Le Figaro - Dominique Venner(po francúzsky)
- Le Parisien - článok(po francúzsky)
- Rozlúčkový list(po francúzsky)
Zdroje
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Dominique Venner na francúzskej Wikipédii.
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.
0. roky 21. storočia
1. apríl
1. júl
1. január
10. apríl
10. január
10. roky 21. storočia
11. február
11. január
12. január
12. máj
12. marec
13. marec
14. február
14. január
15. február
16. apríl
16. január
16. máj
17. február
17. marec
18. apríl
18. február
19. apríl
19. február
19. január
1917
1919
1920
1921
1922
1923
1924
1925
1926
1927
1928
1929
1930
1931
1932
1933
1934
1935
1936
1937
1939
1940
1942
1944
1945
1946
1947
1950
1951
1952
1954
1957
1964
1966
2. apríl
2. január
2. máj
20. apríl
20. máj
20. roky 21. storočia
20. storočie
2005 TK50
2008
2008 na Slovensku
2009
2009 na Slovensku
2010
2010 na Slovensku
2011
2011 na Slovensku
2012
2012 DA14
2012 na Slovensku
2013
2013 na Slovensku
2014
2014 na Slovensku
2015
2016
2016 na Slovensku
2017
2017 na Slovensku
2018
2018 na Slovensku
21. december
21. január
21. máj
21. marec
21. storočie
22. december
22. júl
22. marec
22. storočie
23. január
23. máj
24. marec
25. január
26. január
27. február
27. september
28. február
28. január
28. máj
28. marec
29. marec
3. november
30. jún
30. máj
30. marec
31. december
31. máj
31. marec
4. apríl
4. január
4. máj
5. február
5. jún
5. január
5. marec
6. apríl
6. február
6. máj
7. január
7. máj
7. marec
8. apríl
9. apríl
9. jún
9. január
Alice Munroová
Alojz Martinček
Arieh Warshel
Benedikt XVI.
Bořek Zeman
Brazílske národné futbalové mužstvo
Catherine, princezná z Walesu
Cena Švédskej ríšskej banky za ekonomické vedy na pamiatku Alfreda Nobela
Chorvátsko
Clive Burr
Conrad Bain
Cyril Zálešák
Darina Turňová
Desaťročie
Dominique Venner
Donald Arthur Glaser
Doprava
Doris Lessingová
Edward Snowden
Emil Matejiček
Eugene Fama
Európska únia
Európske hlavné mesto kultúry
Eurobankovky
Ferdinand Takáč
François Englert
František (pápež)
Georges Moustaki
George z Walesu
Giulio Andreotti
Gregoriánsky kalendár
Gyula Horn
Hugo Chávez
Iron Maiden
Istanbul
Ján Grešo
Józef Glemp
Július Kubík
James M. Buchanan
Jess Franco
Jiřina Jirásková
Jindřich Šťáhlavský
Joan Fontaine
Jozef Adamovič
Jozef Dóczy
Jozef Kočiš
Jozef Zachar
Juraj Šajmovič st.
Kalendárny rok
Karel Čáslavský
Karol Petroš
Kenneth Appel
Kevin Ayers
Košice
Kultúra (spoločenské vedy)
Ladislav Pavlovič
Lars Peter Hansen
Londýnske metro
Lou Reed
Margaret Thatcherová
Marseille
Martin Karplus
Melánia Olláryová
Michael Levitt
Michail Kalašnikov
Milan Čorba
Milan Peroutka
Miloš Zeman
Mira Figarová
Mo-Do
Nelson Mandela
Oldřich Velen
Olympic (hudobná skupina)
Organizácia pre zákaz chemických zbraní
Pál E. Fehér
Paolo Soleri
Patti Page
Paul Walker
Pavel Bobek
Peter Higgs
Peter O'Toole
Pohár konfederácií FIFA 2013 – Finále
Pražská jar
Protesty v Turecku v roku 2013
Rádio Viva
Rímska číslica
Randy Schekman
Ray Manzarek
Robert Coleman Richardson
Robert G. Edwards
Robert J. Shiller
Roger Ebert
Seamus Heaney
Slayer
Slovensko
Spice Girls
Storm Thorgerson
Storočie
The Doors
The Guardian
Tom Clancy
Viktor Georgijevič Kulikov
Viliam Marčok
Vladimír Čech (1951)
Voľba prezidenta Českej republiky v roku 2013
William, princ z Walesu
Zatmenie Slnka
Zem
Zoznam nositeľov Nobelovej ceny za chémiu
Zoznam nositeľov Nobelovej ceny za fyziku
Zoznam nositeľov Nobelovej ceny za fyziológiu alebo medicínu
Zoznam nositeľov Nobelovej ceny za literatúru
Zoznam nositeľov Nobelovej ceny za mier
Zoznam prezidentov Česka
Text je dostupný za podmienok Creative
Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších
podmienok.
Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky
použitia.
www.astronomia.sk | www.biologia.sk | www.botanika.sk | www.dejiny.sk | www.economy.sk | www.elektrotechnika.sk | www.estetika.sk | www.farmakologia.sk | www.filozofia.sk | Fyzika | www.futurologia.sk | www.genetika.sk | www.chemia.sk | www.lingvistika.sk | www.politologia.sk | www.psychologia.sk | www.sexuologia.sk | www.sociologia.sk | www.veda.sk I www.zoologia.sk