Gaius Cilnius Maecenas (* 13. apríl 68 pred Kr. – † 8 pred Kr.) bol priateľ a politický poradca Oktaviána (ktorý neskôr vládol ako cisár Augustus). Bol tiež dôležitým patrónom novej generácie augustovských básnikov vrátane Horácia a Vergília. Počas Augustovej vlády slúžil Maecenas ako kvázi-minister kultúry rímskeho cisára, ale napriek svojmu bohatstvu a moci sa rozhodol nevstúpiť do senátu a zostal v hodnosti 'jazdca'.

Z jeho mena vzniklo ustálené pomenovanie „mecenáš“, patrón umenia.

Životopis

V Propertiovi sa naznačuje, že Maecenas sa zúčastnil na bitkách pri Mutine, Filipách a Perugii. Chválil sa svojím starobylým etruským pôvodom a tvrdil, že pochádza z kniežacieho rodu Cillíovcov, ktorí mali prevahu bohatstva a vplyvu v Arrétiu v 4. storočí pred Kr. Horatius na túto skutočnosť odkazuje vo svojom príhovore k Maecenasovi na začiatku prvých kníh svojich Ód výrazom „atavis edite regibus“ (potomok kráľov). Tacitus ho označuje ako „Cilnius Maecenas“, čo mohol byť jeho cognomen.^[1]

Gaius Maecenas, ktorého Cicero spomína ako vplyvného člena jazdeckého rádu v roku 91 pred Kr., mohol byť jeho starý otec alebo dokonca otec. Svedectvo Horácia a Maecenasov vlastný literárny vkus naznačujú, že mal najvyššie vzdelanie svojej doby.

Jeho veľké bohatstvo bolo možno čiastočne dedičné, ale za svoje postavenie a vplyv vďačil blízkemu vzťahu s cisárom Augustom. Prvýkrát sa v dejinách objavuje v roku 40 pred Kr., keď ho Oktavián zamestnal pri dojednávaní svojho manželstva so Skriboniou a potom pri pomoci pri vyjednávaní Druhého triumvirátu a zmierenia s Markom Antoniom. Ako blízky priateľ a poradca dokonca pôsobil ako Augustov zástupca, keď bol v zahraničí.

V roku 38 pred Kr. sa Horatius zoznámil s Mecenášom, ktorý predtým prijal do svojej blízkosti Lucia Varia Rufa a Vergília. V diele „Cesta do Brundisia“ z roku 37 pred Kr. sa opisuje, že Maecenas a Marcus Cocceius Nerva – pradedo budúceho cisára Nervu – boli vyslaní na dôležitú misiu a úspešne sa im podarilo vyjednať zmluvu z Tarentumu, ktorou dosiahli zmierenie medzi dvoma uchádzačmi o najvyššiu moc. Počas sicílskej vojny proti Sextovi Pompeiovi v roku 36 pred Kr. bol Maecenas poslaný späť do Ríma a bol poverený najvyššou správnou kontrolou v meste a v Itálii. Bol Oktaviánovym zástupcom počas vojny, ktorá viedla k Bitke pri Actiu, keď s veľkou pohotovosťou a tajnosťou potlačil sprisahanie Lepida Mladšieho; počas nasledujúcich neprítomností svojho veliteľa v provinciách zastával opäť tú istú funkciu.

V posledných rokoch života, ako ich zaznamenal Suetonius, upadol v nemilosť svojho pána. Historik pripisuje stratu cisárovej priazne tomu, že Maecenas indiskrétne prezradil Terentii, svojej údajne krásnej, ale problematickej manželke, odhalenie sprisahania, do ktorého bol zapletený jej brat L. L. V. Murena.^[2]

Podľa Cassiusa Dia, píšúceho na začiatku 3. storočia, to bolo kvôli cisárovým vzťahom s Terentiou. Maecenas zomrel v roku 8 pred Kr. a zanechávajúc jediného dediča svojho majetku.

Reputácia

Názory na jeho osobný charakter sa v staroveku veľmi odlišovali, ale pohľady na jeho administratívne a diplomatické schopnosti boli jednomyseľné. Mal zásluhu na nastolení nového poriadku vecí, zmieril strany a bezpečne previedol novú ríšu cez mnohé nebezpečenstvá. Jeho vplyvu sa pripisovala najmä humánnejšia politika Oktaviána po jeho prvom spojenectve s Antoniom a Lepidom. Najlepšie zhrnutie jeho charakteru ako muža a štátnika, ktoré vyjadril Velleius Paterculus, ho opisuje ako „nespavého bdelého v kritických situáciách, prezieravého a vediaceho konať, ale v oddychu od práce luxusnejšieho a zženštilejšieho ako žena“. Horáciove Ódy naznačovali, že Maecenasovi chýbala robustnosť, ktorú si Rimania radi predstavovali ako charakteristickú pre svoje mesto.

Maecenát (patronát)

Maecenas sa najviac preslávil podporou mladých básnikov, preto sa jeho meno stalo eponymom pre „mecenáša umenia“. Podporoval Vergília, ktorý na jeho počesť napísal Georgiku. Práve Vergílius, na ktorého urobili dojem ukážky Horáciovej poézie, predstavil Horácia Mecenášovi. Horác skutočne začína prvú báseň svojich Ód (Ódy I.i) oslovením svojho nového patróna. Maecenas mu poskytol plnú finančnú podporu, ako aj majetok v Sabinských horách. Propertius a menší básnici Varius Rufus, Plotius Tucca, Valgius Rufus a Domitius Marsus boli tiež jeho chránencami.

Mal charakter štedrého mecenáša literatúry, vďaka ktorému sa jeho meno stalo pojmom. Pomenovanie sa uchytilo a malo a má dodnes pozitívny význam. Vyjadrili to i Martialis a Juvenal.

Svoju mecenášsku činnosť nevykonával z márnivosti alebo z obyčajnej diletantskej lásky k literárnym dielam, ale so zreteľom na vyšší záujem štátu. V géniu vtedajších básnikov rozpoznal nielen najväčšiu ozdobu dvora, ale aj schopnosť zmieriť ľudské mysle s novým poriadkom vecí a vložiť do aktuálneho stavu vecí slávu a ideálnu vznešenosť.

Zmena vážnosti zámeru medzi Vergiliovými Eklogami a Georgikami bola do značnej miery výsledkom smerovania, ktoré štátnik básnikovi určil. Podobnú zmenu medzi skoršími Horáciovými ódami, v ktorých deklaroval epikurejskú ľahostajnosť k štátnym záležitostiam, a veľkými národnými ódami Tretej knihy sa pripisuje tomu istému vplyvu Maecenata. Keďže však organizácia Ód nie je úplne chronologická a ich vznik nasledoval po oboch knihách Satír a Epód, je tento argument zjavne špekulatívny; prostredie Maecenasovho okruhu však nepochybne ovplyvnilo písanie Rímskych ód (III.1-6) a ďalších, ako je óda k Pollii, Motum ex Metello (II.1).

Maecenas sa tiež snažil odvrátiť Propertiovho menej mužného génia od neustáleho omieľania jeho lásky k témam verejného záujmu, čo sa do istej miery vypomstilo v ironických elegiach Tretej knihy.

Ak by však motív jeho mecenášstva bol len politický, nikdy by nemohol vzbudiť u príjemcov takú náklonnosť, akú vzbudil. Veľké kúzlo Maecenata vo vzťahu ku géniom, ktorí tvorili jeho okruh, spočívalo v jeho jednoduchosti, srdečnosti a úprimnosti. Aj keď si spoločníkov na svoje záľuby vyberal veľmi opatrne, do svojho dôverného kruhu neprijímal nikoho iného ako hodnotných ľudí, a keď ich raz prijal, správal sa k nim ako k rovným. Veľa z Maecenasovej múdrosti pravdepodobne prežíva v Horáciových Satirách a Epištolách. Žiadnemu inému mecenášovi literatúry neprial osud, aby sa jeho meno spájalo s dielami takého trvalého významu, ako sú Vergiliove Georgiky, prvé tri knihy Horáciových Ód a prvá kniha jeho Epištol.

Dve básne v Appendix Vergiliana sú elégiami na jeho počesť. Ale Vergílius ich nemohol napísať, pretože zomrel jedenásť rokov pred Maecenom; možno ich teda napísal Albinovanus Pedo.

Diela

Aj sám Maecenas písal literatúru v próze aj vo veršoch, ktoré sú dnes už stratenými dielami. Asi dvadsať zachovaných fragmentov ukazuje, že ako autor bol menej úspešný než ako sudca a mecenáš literatúry.

Jeho prozaické diela na rôzne témy, ako napr. Prometeus, dialógy ako Symposion (hostina, na ktorej boli prítomní Vergílius, Horatius a Messalla), De cultu suo (o spôsobe života) a báseň In Octaviam („Proti Oktavii“), ktorej obsah je nejasný, zosmiešňovali Augustus, Seneca a Quintilianus pre ich zvláštny štýl, používanie vzácnych slov a nešikovné prenesenia.

Maecenasove záhrady

Maecenas umiestnil svoje slávne záhrady, prvé záhrady v helenisticko-perzskom záhradnom štýle v Ríme, na pahorku Esquiline, na vrchole Serviovho múru a jeho priľahlej nekropoly, v blízkosti záhrad Lamia.

Obsahovala terasy, knižnice a ďalšie aspekty rímskej kultúry. Maecenas údajne ako prvý v Ríme vybudoval kúpalisko s horúcou vodou,^[4] ktoré sa mohlo nachádzať v záhradách. Luxus jeho záhrad a víl vyvolal nevôľu Senecu.

Hoci je známe približné miesto, nie je ľahké porovnať literárne údaje a určiť presnú polohu záhrad. Spoločné hroby archaickej nekropoly sa našli v blízkosti severozápadného rohu súčasného námestia Piazza Vittorio Emanuele II. „Maecenasovo Auditorium“, pravdepodobné miesto stolovania a zábavy, možno dodnes navštíviť (po rezervácii)^[5] na Largo Leopardi neďaleko Via Merulana.

Záhrady sa stali cisárskym majetkom po Maecenasovej smrti a Tiberius v nich žil po svojom návrate do Ríma v roku 2.^[6] Nero ich spojil s Palatínskym pahorkom.^[7]

Dedičstvo

Jeho meno sa v mnohých jazykoch stalo synonymom pre bohatého patróna s dobrými konexiami. Napr. John Dewey vo svojich prednáškach Art as Experience (Umenie ako skúsenosť) povedal: „Ekonomický patronát zo strany bohatých a vplyvných jednotlivcov zohrával v mnohých obdobiach úlohu pri podpore umeleckej tvorby. Pravdepodobne mnoho divokých kmeňov malo svojho Maecenata“. Túto úlohu zohráva v Appendix Vergiliana.

V rôznych jazykoch sa z neho dokonca vytvorilo slovo pre (súkromný) patronát (najmä kultúrny, ale niekedy aj širšie zameraný, zvyčajne vnímaný skôr ako altruistický než sponzorský).

Verš študentskej piesne „Gaudeamus igitur“ želá dlhovekosť dobročinnosti študentov („Maecenatum“, genitív množného čísla „Maecenas“).

Phillis Wheatleyová, poetka 18. storočia a prvá afroamerická spisovateľka, ktorá vydala knihu, uverejnila báseň „Maecenasovi“ ako prvú báseň v knihe Poems on Various subjects, Religious and Moral z roku 1773.

V Poľsku a na západnej Ukrajine sa právnik zvyčajne oslovoval čestným oslovením „Pan Mecenas“, pretože právnici boli považovaní za filantropov a patrónov umenia.

Vo Veľkom Gatsbym je Maecenas spolu s Midasom a J. P. Morganom jedným z troch slávnych boháčov, ktorých tajomstvá sa rozprávač Nick Carraway snaží nájsť v knihách.

Filmové a televízne stvárnenie

Maecenata stvárnil Alex Wyndham v druhej sérii televízneho seriálu HBO Rím z roku 2005.

Vo filme Imperium: Augustus^[8] ho stvárnil Russell Barr.

Objavil sa aj v jednej epizóde druhej série Plebs.

V televíznom seriáli Domina z roku 2021 ho stvárnil Youssef Kerkour.

Referencie

Literatúra

• V. Gardthausen, Augustus and seine Zeit, i. 762 seq.; ii. 432 seq. (po nemecky)
• ANDRÉ, Jean-Marie. Mécène. Essai de biographie spirituelle. Annales littéraires de l'Université de Besançon, 1967. Dostupné online. DOI: 10.3406/ista.1967.1011. (po francúzsky)
• Fragmenty Maecenasovej poézie zozbieral a vydal J. Blänsdorf (ed.),
• Philippe Le Doze, „Mécène. Ombres et flamboyances", Paris, Les Belles Lettres, 2014.
• Fragmenta poetarum Latinorum epicorum et lyricorum praeter Ennium et Lucilium, 3rd ed., Stuttgart: Teubner, 1995, pp. 243–48.
• S. Lyons, Music in the Odes of Horace, 2010, Oxford, Aris a Phillips (ISBN 978-0-85668-844-7).

Zdrojupraviť | upraviť zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Gaius Maecenas na anglickej Wikipédii.