Gothic rock
Pôvod v štýloch	Post-punk
Kultúrne pozadie	Koniec 70. rokov 20. storočia – Veľká Británia, USA
Typické nástroje	Gitara - Basová gitara - Bicie - Spev - Syntetizátory
Všeobecná popularita	Viac ako underground, väčšie zviditeľnený od začiatku 80. rokov
Odvodené štýly	ethereal wave - horror punk
Podštýly
Deathrock
Zmes štýlov
Gothabilly - gothic metal
Iné témy
Alternatívny rock - gotická subkultúra - industriálna hudba
---- Pozri aj Hudobný portál

Gothic rock (tiež známy aj ako gotický rock, goth-rock alebo goth) je štýl rockovej hudby, ktorý sa vyvinul z post-punku na konci 70. rokov 20. storočia a ktorého dominantný prvok predstavuje temná atmosféra, vykreslená hudobne i lyricky. Medzi prvé post-punkové skupiny, ktoré vo svoje tvorbe začali využívať temné prvky s gotickým nádychom, patrili Siouxsie and the Banshees,^[1][2]Joy Division,^[1][2][3] Bauhaus^[1][2] a the Cure.^[1][2]

Termín gotický rock sa výraznejšie ustálil až v 80. rokoch, aby výstižne pomenoval samostatný žáner charakteristický melancholickými a romantickými textami. Vznikla tiež samostatná gotická subkultúra, ktorej súčasťou boli kluby, móda a publikácie.

Štýl, korene a vplyvy

Podľa hudobného publicistu Simona Reynoldsa medzi zvyčajné hudobné charakteristiky gothic rocku patria „skresané gitarové šablóny, basové linky vo vysokých tóninách, nezriedka si uzurpujúc melodické črty a rytmy, ktoré sú buď hypnoticky žalmové alebo znejú ako ťažké tóny domorodých bubeníkov.“^[4] Vokálny štýl Reynolds opisuje ako zmes „hlbokej, bzučiacej zliatiny Jima Morrisona a Leonarda Cohena“.^[4] Mnohé zoskupenia používali bicie automaty s nevýraznými back beatmi.^[5]

Jedným z muzikantov, ktorí gotickému rocku vydláždili cestu, bol Alice Cooper.^[6]

Texty v gotickom rocku sa zväčša zapodievajú temnou tematikou, čo sa pretavuje taktiež do celkovej hudobnej atmosféry. Básnická útlocitnosť sa v textoch prejavuje v podobe literárneho romantizmu, morbidity, existencializmu, náboženskej symboliky či nadprirodzeným mysticizmom.^[7] Medzi hudobníkov, ktorí pôvodne formovali estetiku a hudobné konvencie goth-rockovej scény, možno zaradiť mená ako Marc Bolan,^[8] the Velvet Underground, the Doors, David Bowie, Brian Eno, Iggy Pop a Sex Pistols.^[9][10] Novinár Kurt Loder napísal, že pieseň „All Tomorrow's Parties“ od Velvet Underground je „očarujúce gothic-rockové majstrovské dielo“.^[11] Navzdory tomu „za skutočného krstného otca gotiky“ Reynolds považuje Alica Coopera. Toto označenie si od neho vyslúžil „vďaka svojim divadelným prvkom a čiernemu humoru“.^[8]

Album nemeckej speváčky Nico z roku 1969 nazvaný The Marble Index býva niekedy označovaný za „prvý gotický album“.^[12] So svojím strohým zvukom, pochmúrnymi textami a vďaka Nicoovej zámernej zmene v jej vzhľade, sa album stal rozhodujúcim hudobným a vizuálnym prototypom gotického rockového hnutia.^[13][14] Temnú atmosféru v gotickom rocku vytvárajú vplyvy vyvierajúce z experimentálneho minimalistického hudobného prístupu zvaného drone music, ktorý využívali napríklad protopunkeri the Velvet Underground; mnohí gotickí speváci sú taktiež ovplyvnení „hlbokým a dramatickým“ vokálnym prednesom Davida Bowieho, aj keď spieva aj v oveľa nižších tóninách.^[5] Na textovú stránku mnohých raných gotických počinov mal tiež zásadný dosah britský spisovateľ science fiction J.G. Ballard; the Birthday Party zase čerpali z Arthura Rimbauda a Charlesa Baudelaira.^[15]

V roku 1976 vyšiel román americkej spisovateľky Anny Riceovej nazvaný Interview s upírom. Hlavný hrdina, i keď temnej povahy, túži po spoločnosti a láske. Ako tvrdí hudobný publicista Dave Thompson, táto kniha vytvorila, postupne a ústnym podaním, subkultúru gotických rockerov. Toho roku uzrel svetlo sveta tiež debut punkrockerov the Damned. Spevák skupiny Dave Vanian bol bývalým hrobárom obliekajúcim sa ako upír. Gitarista skupiny Brian James svojho času poznamenal, že „iné skupiny používali spínacie špendlíky a úzke, obtiahnuté nohavice, ale keď ste sa pozreli na vystúpenie Damned, pod pódiom akoby bola polovica miestneho cintorínu.“^[16]

História

Korene a prvopočiatky

V októbri 1967 použil kritik John Stickney pojem „gotický rock“, aby v recenzii opísal hudbu skupiny Doors.^[17] Stickney napísal, že so skupinou sa spolu s ďalšími novinármi stretol „v pochmúrnej klenutej vínnej pivnici v hoteli Delmonico; tento priestor dokonale vystihoval gotický rock Doors“.^[17] Autor poznamenal, že v protiklade s „príjemnými, zábavnými hippies“, v ich hudbe rezonovalo „násilie“ a súčasťou živých vystúpení bola temná atmosféra.^[17]

Koncom 70. rokov sa slovo „gothic“ používalo pri opisovaní atmosféry post-punkových kapiel typu Siouxsie and the Banshees, Magazine a Joy Division. V recenzii o koncerte Siouxsie and the Banshees v júli 1978 sa kritik Nick Kent vyjadril, že čo sa týka ich predstavenia, „možno načrtnúť paralely a prirovnania s architektmi gotického rocku ako the Doors a, samozrejme, ranými Velvet Underground".^[18] V marci 1979 Kent použil vo svojej recenzii druhého albumu skupiny Magazine nazvaného Secondhand Daylight, prídavné meno „gotický“. Kent poznamenal, že v ich hudbe možno badať „nový prísny zmysel pre autoritu“ a tiež „mohutný neogotický zvuk“.^[19] Neskôr v tom roku muzikant a hudobný producent Martin Hannett opísal Joy Division ako „tanečnú hudbu s gotickými podtónmi“,^[20] a v septembri ich manažér Tony Wilson v televíznej relácii Something Else opísal ich hudbu ako „gotickú“.^[21] V roku 1980 britský týždenník Melody Maker napísal, že „Joy Division sú pánmi tejto gotickej zádumčivosti“.^[22] Keď o niekoľko mesiacov neskôr, po smrti speváka, vyšlo ich posledné album Closer, magazín Sounds v recenzii poznamenal, že si možno všimnúť „temné nápory gotického rocku“.^[23]

Netrvalo dlho a podobné vyhlásenia začali byť vnímané ako „vážna forma urážky“ skupinami typu Bauhaus, ktorá na hudobnú scénu prikvitla roku 1979.^[20] V tomto období časopis NME vyhlásil, že „Siouxsie and the Banshees, Adam and the Ants a dokonca aj Joy Division“ vytvorili „potenciálne masívny trh“ pre novopríchodzie skupiny ako Bauhaus a Killing Joke: napriek tomu podľa kritika Andyho Gilla skupiny spadajú do dvoch rôznych táborov, poukazujúc na rozdiel medzi „umením a umelkovaním“.^[24]

Gothic-rocková skupina Bauhaus počas živého vystúpenia v auguste 2006.

Druhý album Siouxsie and the Banshees, ktorý vyšiel v roku 1979, bol vo viacerých ohľadoch priekopnícky. Podľa britského novinára Alexis Petridisa píšuceho pre The Guardian „na albume Join Hands možno počuť množstvo hudobných vychytávok - skosené, efektmi podfarbené gitary, búšiace domorodé bubny“.^[25] Za prvú rockovú pieseň sa napriek tomu spätne považuje debutový singel skupiny Bauhaus „Bela Lugosi's Dead”.^[26] Podľa hudobníka Petra Murphyho bola táto pieseň napísaná ako kanadský žartík, ale keďže kapela sa pri hraní piesne tvárila „naivne vážne“, obecenstvo to tiež pochopilo vážne.^[16] Začiatkom 80. rokov začali post-punkové kapely ako Siouxsie and the Banshees a the Cure do svojej tvorby pridávať viac gotických prvkov.^[15] Ako tvrdí Reynolds, na ich štvrtom albume vydanom roku 1981 a nazvanom Juju, Banshees predstavili viaceré gotické prvky, textovo i hudobne,^[27] no na druhej strane, podľa Guardianu, na Juju bolo v niektorých skladbách počuť art rock i pop.^[28] Ich vtedajší basgitarista Steven Severin pripisuje spomínané na vrub vplyvu skupiny the Cramps.^[15] „Ťaživo depriujúca“ trojica albumov od The Cure, Seventeen Seconds (1980), Faith (1981) a Pornography (1982), zabetónovala pozíciu kapely v rámci scény.^[29] Album sa začína slovami „nezáleží na tom, či všetci zomrieme“ („It doesn't matter if we all die”), čím the Cure podľa niektorých názorov vytvorili svoje vrcholné gotické dielo.^[30] Neskoršie sa stali komerčne najúspešnejšou kapelou spomedzi spomínaných skupín.^[31] Štýl the Cure bol „neprístupný”,^[29] čo ostro kontrastovalo s tvorbou ich súčasníkov - ako príklad možno uviesť prvú skupinu Nicka Cavea the Birthday Party, ktorá čerpala z odkazu blues a využívala kŕčovité, násilné turbulencie.^[32] Na albume Birthday Party Junkyard Nick Cave skombinoval „posvätné a znesväcujúce“ veci, využívajúc predstavy zo Starého zákona ako sú hriechy, kliatby a zatratenie.^[33] Predovšetkým ich singel z roku 1981 „Release the Bats” mal na scénu značný vplyv.^[33]

Killing Joke boli pôvodne ovplyvnení skupinou Public Image Ltd., čerpajúc z funku, disca, dubu a neskoršie tiež z heavy metalu.^[34] Nazývajúc svoj štýl „napätá muzika“, Killing Joke pretvorili tieto prvky na provokatívnu fatamorgánu, a taktiež vytvorili morbídny vizuálny štýl s politickým podtónom.^[34] The Damned sa oprostili od svojho pôvodného punkového soundu, keď do svojho albumu z roku 1980's The Black Album zakomponovali dramatické poryvy a dudravé vokály.^[35] Reynolds považuje Birthday Party a Killing Joke za najdôležitejšie proto-gothic kapely.^[36] Napriek svojmu dedičstvu čoby priekopníci gotického rocku, toto označenie im nebolo príliš po srsti.^[37] Raná tvorba hudobníka Adama Anta taktiež značne stimulovala gothic-rockovú scénu, ktorej väčšina fanúšikov pochádzala práve z kruhov jeho známych.^[38] Medzi ďalšie rané počiny prispievajúce k rozvoju scény možno zaradiť tiež UK Decay a írsku kapelu Virgin Prunes.

Gotický rock nezačal byť považovaný za nesúci „pozitívnu identitu, výkrik kmeňových zhromaždení“, až pokiaľ na scéne nenastal v roku 1982 zvrat.^[20] V Londýne bol v júli 1982 otvorený klub Batcave,^[39] ktorý gotickej scéne poskytol zázemie.^[40] Toho roku použil hudobník zo skupiny Southern Death Cult, Ian Astbury, slovné spojenie „gotickí škriatkovia“, keď sa vyjadroval o fanúšikoch kapely Sex Gang Children.^[41] Southern Death Cult sa stali ikonami scény, využívajúc vizuálne prvky čerpajúce z kultúry amerických Indiánov, čo im prinieslo taktiež miesto na titulke časopisu NME.^[42]

Expanzia scény

Vo februári 1983 sa na obálke časopisu NME objavil titulok, ktorý vznikajúcu scénu opisoval ako „pozitívny punk“:^[9] novinár Richard North vo svojom článku píše, že Bauhaus, Theatre of Hate a UK Decay sú „bezprostrední predchodcovia dnešnej povodne“ a tvrdí, že „tu to máme: nový pozitívny punk, ktorí neponúka žiadne prázdne sľuby o revolúcii, či už v rokenrolovom slova zmysle alebo v širšom politickom ponímaní. Je tu len šanca na sebapoznanie, na osobnú revolúciu, na farebné vnímanie a galvanizáciu predstavivosti, ktorá ohúri driemajúcu myseľ a telo vytrhne zo záhaľčivosti“.^[9] Toho roku sa objavila hŕba ďalších kapiel, menovite Flesh for Lulu, Play Dead, Rubella Ballet, Gene Loves Jezebel, Blood and Roses či Ausgang.^[43] Hudobné vydavateľstvo 4AD vydávalo hudbu v štýle tzv. etérickej vlny,^[44] ku ktorej patrili skupiny ako Cocteau Twins,^[45] Dead Can Dance a Xmal Deutschland.^[43] V tomto období sa objavila aj islandská skupina Kukl, členom ktorej bola aj speváčka Björk a ďalší hudobníci, ktorí sa neskôr stali súčasťou skupiny the Sugarcubes.^[43]

Reynolds hovorí o prechode od ranej gotiky ku skutočnému gotickému rocku, čomu dopomohla kapela the Sisters of Mercy.^[46] Ako uviedla novinárka Jennifer Park, „pôvodná koncepcia gotického rocku sa zásadne zmenila. Charakteristické znaky jeho atmosféry sa už neobmedzovali na skazu a zármutok a i napriek tomu, ako názorne predviedli Sisters, to môže mať gule“.^[47] The Sisters of Mercy, ktorí sa podľa vlastných slov nechali ovplyvniť takými interpretmi ako Leonard Cohen, Gary Glitter, Motörhead, the Stooges, the Velvet Underground, the Birthday Party, Suicide či the Fall, vytvorili novú, tvrdšiu formu gotického rocku.^[48] Začali tiež využívať bicí automat.^[48] Reynolds vyhlásil, že ich singel z roku 1983 „Temple of Love“ je „spoločne so skladbou „Fatman“ od Southern Death Cult, ukážkovou gotickou hymnou roku“.^[49] Skupina založila vlastnú nahrávaciu spoločnosť Merciful Release, pod ktorej krídla patrila tiež skupina the March Violets hrajúca v podobnom štýle.^[50] Ako tvrdí Reynolds, March Violets „akusticky imitovali Joy Division“.^[51] Ďalšiu skupinu, the Danse Society, zase značne ovplyvnili Cure v období okolo albumu Pornography.^[50]

Následný vývoj

K prvým americkým gothic-rockovým skupinám patrili 45 Grave a Christian Death. Ich štýl bol tvrdší, väčšmi inšpirovaný punkom a začalo sa mu hovoriť deathrock.^[52] Takisto sa objavili európske skupiny inšpirované gotickým rockom, ako napr. Clan of Xymox.^[53]

Fields of the Nephilim počas živého vystúpenia v nemeckom Lipsku v roku 2008.

Južanská kapela Death Cult sa znovu dala dohromady pod novým názvom the Cult, hrajúc väčšmi konvenčný hard rock.^[49] Už od svojho vzniku v polovici 80. rokov si skupina the Mission, ku ktorej sa pridali dvaja bývalí členovia the Sisters of Mercy, užívala komerčný úspech.^[54] Podobný úspech dosahovali tiež kapely Fields of the Nephilim a All About Eve.^[55] Medzi ďalšie kapely spájané s gotickým rockom možno zaradiť Alien Sex Fiend, All Living Fear, And Also the Trees, Balaam and the Angel, Claytown Troupe, Dream Disciples, Feeding Fingers, Inkubus Sukkubus, Libitina, Nosferatu, Rosetta Stone či Suspiria.^[56] V 90. rokoch sa začína obnovovať gotická subkultúra, čo je spôsobené zväčša miesením rôznych scén: industriálnej, elektronickej i metalovej. Gotická kultúra a estetika sa opätovne dostávajú do povedomia stredného prúdu populárnej hudby, následkom čoho vznikajú v mnohých mestách životaschopné gotické scény. Koncom 90. rokov vzniká nový štýl, gotický metal; miesi sa v ňom „pochmúrna, ľadová atmosféra gotického rocku s hlasitými gitarami a agresiou heavy metalu“.^[57]

V období po roku 2000 kritici pravidelne badajú vplyv gotiky na nové kapely.^[58][59] Anglická kapela the Horrors zmiešala garážový rock 60. rokov s gotikou 80. rokov.^[58] O speváčke Zole Jesus sa redaktori vyjadrujú, že svojím príchodom na scénu predznamenala opätovný návrat gotiky.^[60][61]

Vizuálne prvky

Čo sa módy týka, gotické skupiny absorbovali vplyvy z gotickej literatúry 19. storočia, taktiež z hororových filmov a v menšej miere tiež z kultúry BDSM.^[62] Gotická móda je značne rozmanitá. Môže zahŕňať deathrockový, punkový, androgýnny, viktoriánsky, renesančný i stredoveký štýl obliekania; nezriedka sa vzájomne kombinujú aj viaceré vyššie spomenuté štýly. Čo sa týka oblečenia, líčenia a vlasov, dominuje čierna farba.^[63] Často sa nosia doplnky s náboženskou či okultnou symbolikou, medzi najčastejšie patria kríže či pentagram. Objavuje sa aj takzvaný teatrálny satanizmus, avšak „iba mizivá časť predstaviteľov gotickej subkultúry inklinuje k satanizmu“.^[64]

Vplyv mimo žánru

V 90. rokoch interpreti ako PJ Harvey,^[65] Marilyn Manson,^[66] Manic Street Preachers,^[67] a Nine Inch Nails^[68] absorbovali do svojej tvorby gotické vplyvy, „aj keď ortodoxná gotická scéna ich za súčasť svojej kultúry nikdy nepovažovala“.^[64] Podľa časopisu Rolling Stone, hudba skupiny PJ Harvey v roku 1993 „lavírovala od bluesu ku gotike a ku grungeu, nezriedka v rámci jednej skladby“, zatiaľ čo americké skupiny ako Marilyn Manson miešali „atmosféru gotiky a diska“^[69] s „industriálnym soundom“.^[70] V roku 1997 označil americký hudobný časopis Spin druhý album skupiny Portishead ako „gotický“, „smrtiaci“ a „zhúlený“. Kritik Barry Walters poznamenal, že kapela je na tomto albume „temnejšia, zadumanejšia a väčšmi znepokojujúca“ v porovnaní s debutovým album Dummy.^[71]

Literatúra

• Smolík, J. (2010): Subkultury mládeže. Uvedení do problematiky, Praha: Grada. ISBN 978-80-247-2907-7
• THOMPSON, Dave. The Dark Reign of Gothic Rock.  : Helter Skelter, 2002. ISBN 9781900924481.
• CHARLTON, Katherine. Rock Music Styles. Fourth. vyd.  : McGraw-Hill, 2003. ISBN 0-07-249555-3.
• FUREK, Maxim W.. The Death Proclamation of Generation X: A Self-Fulfilling Prophesy of Goth, Grunge and Heroin.  : i-Universe, 2008. ISBN 978-0-595-46319-0.
• Goth: Undead Subculture.  : Duke University Press, 2007. ISBN 0-8223-3921-8.
• HANNAHAM, James. Stars Don't Stand Still in the Sky: Music and Myth.  : NYU Press, 1999. ISBN 0-8147-4727-2.
• KILPATRICK, Nancy. The Goth Bible: A Compendium for the Darkly Inclined. New York : St. Martin's Griffin, 2004. ISBN 0-312-30696-2.
• MELTON, J. G.. The Vampire Book: The Encyclopedia of the Undead.  : Visible Ink Press, 1994. ISBN 0-8223-3921-8.
• MERCER, Mick. Gothic Rock. Los Angeles : Cleopatra Records, 1993. ISBN 0-9636193-1-4.
• MERCER, Mick. Gothic Rock Black Book. London : Omnibus Press, 1988. ISBN 0-7119-1546-6.
• MERCER, Mick. The Hex Files: The Goth Bible. Woodstock : Overlook Press, 1996. ISBN 0-87951-783-2.
• REYNOLDS, Simon. Rip It Up and Start Again: Postpunk 1978–1984. London : Faber and Faber, 2005. ISBN 0-571-21569-6.

Periodiká

• COLLINS, Andrew. Bluffer's Guide to Goth. NME, 30. november 1991.

Referencie

Zdrojupraviť | upraviť zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Gothic rock na anglickej Wikipédii.