Jozef Sivák
Bývalý minister školstva a národnej osvety
V úrade 20. január 1939 – 5. september 1944
Matúš Černák Aladár Kočiš
2. predseda vlády autonómneho Slovenska
V úrade 9. marec 1939 – 11. marec 1939
Jozef Tiso Karol Sidor
Poslanec Revolučného národného zhromaždenia
V úrade 1919 – 1920
Poslanec Národného zhromaždenia republiky Československej
V úrade 1924 – 1939
Poslanec Slovenského snemu
V úrade 1939 – 1945
Biografické údaje
Narodenie	14. január 1886 Bobrovec, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie	27. január 1959 (73 rokov) Bratislava, Česko-Slovensko
Politická strana	HSĽS-SSNJ
Profesia	pedagóg, spisovateľ, novinár
Národnosť	slovenská
Vierovyznanie	rímskokatolícke
Odkazy
	Jozef Sivák (multimediálne súbory)
Politický portál  Biografický portál

Jozef Sivák (* 14. január 1886, Bobrovec – † 27. január 1959, Bratislava^[1]) bol slovenský politik, pedagóg, spisovateľ a novinár. Bol členom HSĽS-SSNJ, kde však patril k umiernenému krídlu. Napriek tomu presadzoval autonómiu Slovenska. Už v čase vyhlásenia autonómie Slovenska sa stal ministrom školstva a národnej osvety. Od 9. marca 1939 do 11. marca 1939 bol predsedom vlády autonómneho Slovenska, pričom v tomto čase bol súčasne ministrom všetkých rezortov okrem financií. Za svoju činnosť z obdobia Slovenského štátu bol po druhej svetovej vojne odsúdený na dva roky väzenia.

Pseudonym: Trávnický, Anica Jaroslavská.

Životopis

Narodil sa v obci Bobrovec v okrese Liptovský Mikuláš. Jeho otec bol Ján Sivák a matka Mária rod. Pohlová. Študoval na učiteľskom ústave v Spišskej Novej Vsi. Štúdium prerušil kvôli práci v advokátskej kancelárii Jána Ružiaka v Liptovskom Mikuláši a vyučovaniu na škole v Smrečanoch. Štúdium dokončil na cirkevnej škole v Spišskej Kapitule. Pracoval ako učiteľ v Liptovskej Teplej a v Likavke. V tomto období sa začal intenzívnejšie stretávať s Andrejom Hlinkom. Po vzniku Česko-Slovenska sa stal školským inšpektorom v Prievidzi. Bol členom a od 19. decembra 1918 aj ústredným tajomníkom Slovenskej ľudovej strany, ktorú od 11. marca 1919 až do roku 1920 zastupoval v Revolučnom národnom zhromaždení. Od roku 1920 však znova vykonával iba pedagogické povolanie. V tejto dobe začal pripravovať nové učebnice, ktoré v slovenskom jazyku absentovali, postupne zostavil Abecedár, Prírodopis, Mravovedu, čítanky pre všetky ročníky ľudových škôl, učebnicu Krátka náuka o hospodárstve a mnohé iné. V roku 1924 sa stal poslancom Národného zhromaždenia, kde pôsobil až do roku 1938, od roku 1937 ako jeho podpredseda. Ako poslanec sa zaoberal najmä školskou a kultúrnoosvetovou problematikou. Zasadzoval sa o zriadenie vysokej školy technickej na Slovensku, k čomu došlo až v roku 1937. Za rozvoj cirkevného školstva ho v roku 1928 pápež Pius XI. vyznamenal Rytierskym rádom sv. Silvestra.^[1]

Koncom roka 1938 sa stal poslancom slovenského autonómneho snemu a od marca 1939 aj poslancom snemu Slovenskej republiky. V januári 1939 sa stal ministrom školstva a národnej osvety v tretej slovenskej autonómnej vláde. 9. marca 1939 ho česko-slovenský prezident Emil Hácha vymenoval za predsedu slovenskej autonómnej vlády a okrem ministra financií aj ministrom všetkých rezortov. V tom čase sa zdržiaval v Ríme na slávnostnej korunovácii pápeža Pia XII. Keď sa dozvedel o menovaní, odmietol funkcie prevziať. 11. marca 1939 bol menovaný ministrom školstva a národnej osvety v poslednej autonómnej vláde a túto funkciu zastával aj po vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Počas jeho pôsobenia vo funkcii ministra školstva bolo vydaných viac ako 4 000 kníh a prvý raz sa začala tvoriť vlastná slovenská filmová produkcia.^[1] Jeho zásluhou sa sa do vyučovacieho procesu nedostala ideológia Nemeckého národného socializmu. Ako minister sa zasadil o zotrvanie niektorých českých profesorov na Slovenskej univerzite. Mal vplyv na vzniku Slovenskej akadémie vied a umení, predchodkyne Slovenskej akadémie vied. Bol odporcom deportácií Židov zo Slovenska a bol odhodlaný na protest odstúpiť z postu ministra. Nakoniec odstúpil až 5. septembra 1944 na znak nesúhlasu s pozvaním nemeckých vojsk na potlačenie SNP.

V máji 1945 bol zatknutý a neskôr postavený pred Národný súd, ktorý ho odsúdil na dva roky väzenia. V decembri 1947 bol prepustený z väzenia. Potom krátko pracoval v Západoslovenských tlačiarňach ako pokladník. V roku 1952 bol s rodinou vysťahovaný z Bratislavy do dediny Tachty a neskôr do Trubína.

Písal články a básne, ktoré uverejňoval v novinách a časopisoch. Prispieval do Slováka, Národných novín, Slovenských pohľadov a Živeny. V druhej polovici dvadsiatych rokov pracoval aj ako redaktor Slováka. Počas svojho pôsobenia v Prievidzi sa venoval písaniu slovenských učebníc pre školy. V Prievidzi pomáhal zakladať miestny odbor Matice slovenskej, Muzeálny spolok hornej Nitry a Združenie priateľov Prievidze. Spoluzakladal regionálne noviny Náš kraj. Mal tiež zásluhu na výstavbe novej budovy gymnázia a Okresnej sociálnej zdravotnej stanice v Prievidzi.

Dielo

• Krátka náuka o hospodárstve pre ľudové školy (Prešov, 1920)
• Meroveda (Prešov, 1920)
• Abecedár pre ľudové školy (Ružomberok, 1920)
• Púčky (Ružomberok, 1921)
• Nový Abecedár (Ružomberok, 1922)
• Hry našich detí (Liptovský Mikuláš, 1922)
• Lastovičky (Ružomberok, 1923)
• Otčina.Čítanka pre IV.ročník ľudových škôl (Prešov, 1925)
• Prameň.Čítanka pre piaty a šiesty ročník slovenských ľudových škôl (Prešov, 1926)
• Kríza katolíckej inteligencie (Bratislava, 1927)
• Otava (Prešov, 1927)
• Nové slovenské školstvo (Bratislava, 1940)
• Nové slovenské školstvo III. (Bratislava, 1942)
• Národná osveta a ľudovýchova (Bratislava, 1943)
• Z mojich pamätí (Martin, Matica slovenská 2003)

Referencie

Externé zdroje

• Jozef Sivák na osobnosti.sk
• Jozef Sivák na www.kultura-fb.sk
• Kam patrí Jozef Sivák na www.kultura-fb.sk
• Záznam o narodení a krste v matrike záznam číslo 5 - farnosť Bobrovec; pokrstený ako Josephus Joannes Szivak

Zdroje

• Životopis Jozefa Siváka na Sme.sk