Kalixt II.

	Kalixt II.
	162. rímsky biskup
Funkcie a tituly
Pontifikát
	2. február 1119 – 13. december 1124
Biografické údaje
Rodné meno	Guido Burgundský
Narodenie	?; Quingey, Francúzsko
Úmrtie	13. december 1124; Rím, Taliansko
Svätenia
Cirkev	rímskokatolícka
Pápež
Voľba	2. február 1119
Odkazy
	Kalixt II. na catholic-hierarchy.org angl. ; Kalixt II.
	Kompletný zoznam pápežov
	Vatikánsky portál; Historický portál; Biografický portál

Kalixt II., (Kalist)^[1] (vlastným menom Guido Burgundský) (* okolo 1060, Quingey, Francúzsko – † 13. december 1124, Rím, Taliansko) bol 162. pápež. Pápežský úrad zastával od 2. februára 1119 do svojej smrti. Jeho meno gréckeho pôvodu znamená Najkrajší. Najvýznamnejšou udalosťou jeho pontifikátu bol wormský konkordát - zmluva s cisárom Henrichom V., ktorým bol 23. septembra 1122 vyriešený boj o investitúru.

Voľba a boj s protipápežom

Po smrti pápeža Gelasia II. sa rímsky ľud a kardináli zhodli na tom, že nový pápež musí byť rodom i majetkom svetu rovný, a rozhodli sa, že nezvolia rehoľníka. 2. februára 1119 v Clunyjskom opátstve zvolili jednohlasne arcibiskupa Guida z Vienne a dali mu meno Kalixt II.^[2] Guido bol synom burgunského grófa Viliama a jeho manželky Stefanie. Jeho rod bol spriaznený s kráľovskými rodmi Nemecka, Francúzska, Anglicka a Španielska. Bol vzdelaný a naklonený reformám. Jeho predchodca Gelasius odporúčal za svojho nástupcu palestínskeho biskupa Conona, ten však voľbu odmietol, a odporučil arcidiakona z Vienne ako "muža zbožného, prozreteľného a občianskymi cnosťami vynikajúceho". Obyvatelia Vienne sa však búrili; nechceli arcibiskupa stratiť. Aj on sám tvrdil, že nebude s voľbou súhlasiť ak nebudú súhlasiť aj voliči v Ríme. Na všeobecný nátlak však nakoniec voľbu prijal a v nedeľu 9. februára 1119 bol vo Vienne slávnostne korunovaný za pápeža. Po správe o voľbe Kalixta sa v Ríme, v kostole sv. Jána, 1. marca zišli rímski voliči a listinou s 39 podpismi dali svoj súhlas s voľbou. Svetskí aj cirkevní hodnostári túžili po zmieri medzi cirkvou a štátom a odpútaní sa od cisára. Aj Kalixt túžil po mieri, ale nie na úkor cirkvi. Svoje postoje vyjadril v liste kolínskemu arcibiskupovi, ktorý bol cisárov nepriateľ:

„	Vieme, že nepriatelia Pána a Cirkvi štekajú proti Cirkvi, ale nenájdu ani v Božích ani v ľudských zákonoch, aby apoštolský Stolec smel byť od niekoho súdený, o to menej od ľudí,ktorí boli cirkevne odsúdení. Ak sa však niekto domnieva, že má niečo proti Božej Cirkvi, nech príde na koncil, ktorý hodláme usporiadať na jeseň v Remeši.	“
– Kalixt II.

Už v prvých mesiacoch svojho pontifikátu prechádzal Kalixt francúzske mestá a kláštory, svätil kostoly a oltáre, upevňoval disciplínu a v druhom júlovom týždni usporiadal synodu v Toulouse, kde bolo vydaných 10 reformných kánonov. Táto synoda mala byť prípravou na veľkú Remešskú synodu, na ktorej mal byť uzatvorený mier s cisárom. S týmto cieľom bol za cisárom vyslaný do Štrasburgu chalonský biskup Gottfried spolu s clunyjským opátom. Mali za úlohu vypracovať pre cisárskych zástupcov zmluvy. Cisár sa mal stretnúť s pápežom 24.októbra v Monussone. Schôdzka sa nakoniec neuskutočnila a na Remešskej synode pápež obnovil dekréty proti laickej investitúre. V posledný deň synody, 30. októbra obnovil kliatbu nad cisárom, jeho pápežom Burdinom a všetkými jeho spoločníkmi a oslobodil všetkých spod prísažného zväzku cisárskej vernosti.

Kalixt ostal vo Francúzsku až do jari 1120 a potom sa vydal do Ríma. Všade v Provensálsku, Lombardii a Toskánsku bol vítaný. Rímsky ľud vytlačil protipápeža a jeho prívržencov z mesta. Protipápež ušiel a upevnil sa v meste Sutra. Novému pápežovi šlo údajne oproti rímske vojsko tri dni a 3. júna dorazil na bielom koni do Ríma. Pri bráne ho vítal ľud, duchovenstvo i šľachta (rody Leone, Frangipani, Norman, Colonna a iní.).

V júli sa odobral pápež do južnej Itálie a ostal dva mesiace na Montecassine. 8. septembra mu odprisahal vernosť rod Beneventura a po nich ostatné normanské kniežatá. V decembri sa vrátil do Ríma. V apríli poslal kadinála Jana z Cremony dobyť mesto Sutra, kde vládol protipápež Burdinus. 17. apríla sa do Sutry vydal osobne. Mesto bolo obliehané 8 dní, no nebolo dobité. 22. apríla sa nechali obyvatelia podplatiť a protipápeža vydali. Burdina vojaci obliekli do kozieho kožucha, posadili na ťavu a viedli mestom ako maškaru. Potom bol uväznený v Septizone, neskôr v opátstve sv. Trojice v Cave, kde zomrel.Tento čin zvýšil pápežovu popularitu, iba Cencius Frangipani vzdoroval. Pápež vyslal svojich ľudí, aby strhli jeho veže pri Titovej slávobráne.

Zmierenie s cisárom

Kalixtove triumfy zapôsobili aj na cisára. Túžba po mieri bola silná, a tak sa vyslanci pápeža i cisára často stretávali v Ríme aj v Nemecku. 19. februára napísal kráľovi Henrichovi list, v ktorom ho mrzí, že ho "nemôže pozdraviť apoštolským pozdravom, a že posiela k nemu jeho príbuzného, biskupa Azza, aby poznal od neho pápežovu vôľu a zanechal tvoju zatvrdilosť."

„	Henrich, Cirkev si nechce osvojiť ničoho z tvojich práv, nebaží po kráľovskej alebo cisárskej sláve! Ak nás chceš poslúchnuť, dosiahneš spolu s pozemským kráľovstvom a cisárstvom aj slávu kráľovstva večného. Ale ak budeš dbať slov nemúdrych pochlebovačov a nedáš Bohu a Cirkvi povinnej cti, tak sa o to postaráme my, lebo inak naďalej takto zotrvávať nemôžme.	“
– Kalixt II.

Slová Kalixta na cisára zapôsobili. Na poradách vo Würzburgu a Regensburgu boli vypracované dve listiny pre uzavretie zmieru. Po vzájomnom schválení listín došlo k ich podpisu a boli vymenené 23. septembra 1122 na rovine pred mestom Worms. Listiny boli prečítané pred cirkevnm zhromaždením, štátnymi hodnostármi i zástupom ľudí. Cisárova odpoveď na list bola: "Ja, Henrich, z Božej milosti vznešený cisár Rimanov, z lásky k Bohu, svätej Cirkvi a k pánu pápežovi Kalixtovi aj ku spáse svojej duše ponechávam Bohu, svätým apoštolom Petrovi a Pavlovi a svätej Cirkvi katolíckej všetku investitúru prsteňom a berlou. A dovoľujem, aby vo všetkých kostoloch môjho kráľovstva a cisárstva sa diali voľby kanonicky a udeľovali sa svätenia slobodne. Majetky a regálie (kráľovské léna) sv. Petra, ktoré od počiatku sporu až do dnešného dňa boli, za vlády môjho otca či mojej, - ak sú moje vrátené, aj tie ktoré nemám. Podobne vrátim majetok všetkých iných kostolov, kniežat a iných, či už duchovenstva alebo laikov, alebo sa verne pričiním aby boli verne vrátené. A dám skutočný pokoj pánu pápežovi Kalixtovi, svätej Cirkvi rímskej a všetkým, ktorí sú alebo budú v nej. A v akýchkoľvek veciach o ktoré ma Cirkev rímska požiada o pomoc, verne pomôžem. " Pápež zase sľuboval: "Ja, Kalixt, sluha sluhov Božích, tebe milovanému synovi Henrichovi, z Božej milosti vznešenému cisárovi Rimanov, dovoľujem, aby všetky biskupské a opátske voľby v nemeckej ríši a v krajinách k nej prináležiacim, sa diali v tvojej prítomnosti bez svätokupectva a násilia, aby si v prípade sporu po najsvedomitejšej porade alebo súdu metropolitu alebo provinčných biskupov rozhodol a pomohol. Zvolený nech prijme od teba kráľovské léna žezlom, okrem veci patriace rímskej Cirkvi. Posvätený v inej časti kráľovstva ho prijme taktiež žezlom do 6 mesiacov. O čo ma budeš žiadať, podľa svojej povinnosti ťa budem podporovať. Tebe a všetkým, ktorí v tomto spore stáli pri Tebe, dávam pravý pokoj."

Po prečítaní boli listiny podpísané, kardinál biskup z Ostie Lambert prijal cisára slávnostne do Cirkvi. Odslúžil sv. omšu, pri ktorej dal cisárovi bozk pokoja a dal mu sväté prijímanie. Takto sa skončil 50-ročný spor medzi Cirkvou a štátom. Cirkev získala práva slobodnej voľby biskupov a opátov, cisár oporu trónu i štátu.

Lateránsky koncil a wormský konkordát

Na prosby mohučského arcibiskupa zvolal Kalixt na marec 1123 cirkevný snem do mesta Laterán. Bol to v poradí deviaty všeobecný koncil, a prvý všeobecný ktorý sa konal na západe. Zasadal od 18. - 22. marca 1123 a zišlo sa na ňom 300 biskupov a 600 opátov. Boli na ňom prečítané a slávnostne potvrdené (ratifikované) wormské zmluvy, bol svätorečený kostnický biskup Konrád a bolo vydaných 22 reformných kánonov, ktoré opakovali a potvrdzovali kánony minulých synod.

Ďalšie aktivity

Kalixt za svojej vlády nastolil mier, dal opraviť hradby, reštauroval kostoly, opravil Klaudiov vodovod, vybudoval pri ňom mlyn a pri lateránskej bráne dal vykopať rybník. Od grófa Monalda kúpil mramor na opravu svätopeterského chrámu, iné chrámy dal vyzdobiť a do kostolov poslal bohoslužobné predmety aj nové rúcha. V Lateráne vybudoval kaplnku sv. Mikuláša a dal tam namaľovať obrazy svojich predchodcov, od Alexandra II. Dnes kaplnka už neexistuje. Tiež sa zaslúžil o obnovu a výzdobu chrámu Panny Márie - Santa Maria in Cosmedin.

V roku 1118 v kráľovskom paláci v susedstve bývalého jeruzalemského chrámu založili rytieri Hugo de Payens a Godfrey de Saint Omer, nový rád templárov, na ochranu pútnikov. Ten k bežným rehoľným sľubom pridal, že, "necúvnu v boji pred menej než tromi nepriateľmi". V roku 1121 založil sv. Norbert, doporučený Kalixtom, prvý premonštrátsky kláštor v údolí Premontré (Pratum premonstratum) a už na Vianoce 1121 skladal s bielymi mníchmi prvé rehoľné sľuby. Tento rád bol známym svojou prísnou askézou ako aj duchovnou silou.

Kalixt plne podporoval clunyjské mníšstvo; v roku 1120 vyznamenal opáta Pontia kardinálskymi právami a dal opátstvu výsadu, že tam môžu byť slúžené omše aj počas interdiktu (ale musia byť zatvorené dvere). Pontius však rezignoval do rúk Kalixta a nový opát Peter Ctihodný uviedol opátstvo do benediktínskej regule.

23. novembra 1119 potvrdil Kalixt nový rád cisterciánov, pričinením sa mladého rehoľníka sv. Bernarda.

S rozvojom nových kláštorov sa rozvíjala aj kultúra a mravnosť. Štúdium filozofie a teológie sa stalo mimoriadne populárnym. Začali sa formovať aj nové filozofické školy ako nominalizmus Jána Roscellina, realizmus Viliama de Chapeaux a konceptualizmus Petra Abelárda. Boj medzi ich stúpencami spôsobil v cirkvi mnoho škody, ale upravoval nepriamo cesty pre sv. Alberta Veľkého či sv. Tomáša Akvinského. Rozšírili sa "bludy" od manichejských filozofov Roscelina a Abailarda od Antverp až po juh Francúzska. Vo Flámsku začal Tanchelm vyhlasovať že je Kristus, a kázať, aby sa ľudia začali vyhýbať kostolom, kňazom a sviatostiam. Jeho pokračovateľom bol Pierre De Bruys a v jeho diele pokračoval Henrich, odpadlícky clunyjský mních, ktorý pôsobil najmä vo Švajčiarsku, Savojsku a v diecéze Man. Kalixt tieto "bludy" odsúdil a na synode v Toulouse exkomunikoval ich stúpencov.

„	Nech sú z Cirkvi vylúčení tí, ktorí zavrhujú sviatosť Tela a Krvi Pána, krst detí, kňazstvo a všetky cirkevné rády, ako i manželstvo	“
– Kalixt II.

Na jeho požehnanie začali proti týmto názorom vystupovať mnísi z premonštrátskeho a benediktínskeho clunyjského rádu. Wormská zmluva, známa aj ako Pactum callixtinum , priniesla vysokej cirkevnej hierarchii slobodu v kňazskej i duchovnej správe. Duchovní správcovia prestali byť vazalmi hradného pána, ten bol len farárovým patrónom. Farské kňazstvo nadobudlo viac slobody aj vážnosti. Majetkové pomery kňazov sa tiež zlepšili. Páni museli farárom vrátiť čo im vzali, ľud daroval majetky farám a farári a kňazi si už nemuseli hľadať vedľajšie zamestnanie (lekár, právnik). Začalo sa však vyžadovať od kňazov mať primerané vzdelanie a viesť prísny mravný život.

Smrť

Počas adventu 1124 prišla správa, že pápež dostal horúčku a jeho stav sa zhoršuje. Boli mu udelené sviatosti a potom skonal. Pochovali ho v Lateráne, vedľa jeho predchodcu Paschala II. na sviatok sv. Lucie, 13.decembra 1124. Bol pápežom 5 rokov, 10 mesiacov a 11 dní. Z literárnych pozostatkov sa zachovali dve diela: O zázrakoch sv. apoštola Jakuba a O smrti a živote svätých.

Heslo jeho búl bolo : "Tí čo sa boja Pána, tomu je Pán záštitou."

Referencie

↑ JURÁK, Viliam; ČEKOVSKÁ, Edita. Cirkevné dejiny. Pramene. vyd. Bratislava : LÚČ, 1996. ISBN 80-7114-187-9. S. 74..
↑ ALBERTI, Páter. Dějiny papežů. II.. vyd. Přerov : Přerov, 1934. S. 106-112.

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Kalixt II.

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Kalixt II. na českej Wikipédii.

Predchodca:
Gelasius II.

Pápež
Kalixt II.
(zoznam)

Nástupca:
Honorius II.

Zdroj:
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.

[1] JURÁK, Viliam; ČEKOVSKÁ, Edita. Cirkevné dejiny. Pramene. vyd. Bratislava : LÚČ, 1996. ISBN 80-7114-187-9. S. 74..

[2] ALBERTI, Páter. Dějiny papežů. II.. vyd. Přerov : Přerov, 1934. S. 106-112.

[1]

[2]

z d u Rímski pápeži
1. – 4. storočie	Peter Linus Kletus Kliment I. Evarist Alexander I. Sixtus I. Telesfor Hyginus Pius I. Anicet Soter Eleutér Viktor I. Zeferinus Kalixt I. Urban I. Poncián Anter Fabián Kornel Lucius I. Štefan I. Sixtus II. Dionýz Félix I. Eutychián Kajus Marcelín Marcel I. Eusébius Melchiades Silvester I. Markus Július I. Libérius Damazus I. Siricius Anastáz I.
5. – 8. storočie	Inocent I. Zosimus Bonifác I. Celestín I. Sixtus III. Lev I. Hilarius Simplicius Félix III. Geláz I. Anastáz II. Symachus Hormizdas Ján I. Félix IV. Bonifác II. Ján II. Agapet I. Silverius Vigilius Pelagius I. Ján III. Benedikt I. Pelagius II. Gregor I. Sabinián Bonifác III. Bonifác IV. Adeodat I. Bonifác V. Honorius I. Severín Ján IV. Teodor I. Martin I. Eugen I. Vitalian Adeodat II. Donus Agato Lev II. Benedikt II. Ján V. Konon Sergius I. Ján VI. Ján VII. Sisin Konštantín I. Gregor II. Gregor III. Zachariáš Štefan II. Pavol I. Štefan III. Hadrián I. Lev III.
9. – 12. storočie	Štefan IV. Paschal I. Eugen II. Valentín Gregor IV. Sergius II. Lev IV. Benedikt III. Mikuláš Hadrián II. Ján VIII. Marinus I. Hadrián III. Štefan V. Formozus Bonifác IV. Štefan VI. Roman Teodor II. Ján IX. Benedikt IV. Lev V. Sergius III. Anastáz III. Lando Ján X. Lev VI. Štefan VII. Ján XI. Lev VII. Štefan VIII. Marinus II. Agapet II. Ján XII. Benedikt V. Lev VIII. Ján XIII. Benedikt VI. Benedikt VII. Ján XIV. Ján XV. Gregor V. Silvester II. Ján XVII. Ján XVIII. Sergius IV. Benedikt VIII. Ján XIX. Benedikt IX. Silvester III. Gregor VI. Klement II. Damazus II. Lev IX. Viktor II. Štefan IX. Mikuláš II. Alexander II. Gregor VII. Viktor III. Urban II. Paschal II. Gelasius II. Kalixt II. Honorius II. Inocent II. Celestín II. Lucius II. Eugen III. Anastáz IV. Hadrián IV. Alexander III. Lucius III. Urban III. Gregor VIII. Klement III. Celestín III. Inocent III.
13. – 16. storočie	Honorius III. Gregor IX. Celestín IV. Inocent IV. Alexander IV. Urban IV. Klement IV. Gregor X. Inocent V. Hadrián V. Ján XXI. Mikuláš III. Martin IV. Honorius IV. Mikuláš IV. Celestín V. Bonifác VIII. Benedikt XI. Klement V. Ján XXII. Benedikt XII. Klement VI. Inocent VI. Urban V. Gregor XI. Urban VI. Bonifác IX. Inocent VII. Gregor XII. Martin V. Eugen IV. Mikuláš V. Kalixt III. Pius II. Pavol II. Sixtus IV. Inocent VIII. Alexander VI. Pius III. Július II. Lev X. Hadrián VI. Klement VII. Pavol III. Július III. Marcel II. Pavol IV. Pius IV. Pius V. Gregor XIII. Sixtus V. Urban VII. Gregor XIV. Inocent IX. Klement VIII.
17. – 21. storočie	Lev XI. Pavol V. Gregor XV. Urban VIII. Inocent X. Alexander VII. Klement IX. Klement X. Inocent XI. Alexander VIII. Inocent XII. Klement XI. Inocent XIII. Benedikt XIII. Klement XII. Benedikt XIV. Klement XIII. Klement XIV. Pius VI. Pius VII. Lev XII. Pius VIII. Gregor XVI. Pius IX. Lev XIII. Pius X. Benedikt XV. Pius XI. Pius XII. Ján XXIII. Pavol VI. Ján Pavol I. Ján Pavol II. Benedikt XVI. František