Kulturológia - Biblioteka.sk

Upozornenie: Prezeranie týchto stránok je určené len pre návštevníkov nad 18 rokov!
Zásady ochrany osobných údajov.
Používaním tohto webu súhlasíte s uchovávaním cookies, ktoré slúžia na poskytovanie služieb, nastavenie reklám a analýzu návštevnosti. OK, súhlasím

Odborná literatúra, audioknihy, eknihy:


Kategórie (12):


















© Beletria.sk

Panta Rhei Doprava Zadarmo
...
...


A | B | C | D | E | F | G | H | CH | I | J | K | L | M | N | O | P | Q | R | S | T | U | V | W | X | Y | Z | 0 | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9

Kulturológia

Kulturológia, kultúrne štúdiá alebo veda o kultúre, tiež filozofia kultúry (z latinčiny: colere, cultus, "pestovať" – pôvodne skultúrňovanie, zušľachťovanie zeme a z gréčtiny: logos, "veda, náuka"), je výskumná orientácia, študijný odbor formujúci sa ako holistická, komparatívna a interdisciplinárna veda o kultúre. Študuje špecifiká hmotnej a duchovnej kultúry civilizácií, etnických skupín a národov v konkrétnom historickom období a ich vzájomných vzťahoch.

Koncipovanie kulturológie ako špecifickej oblasti humanitných poznatkov siaha k novoveku v súvislosti s filozofickým koncepciami dejín u Vica, Herdera a Hegla. Na podklade kultúrnych poznatkov skúma konkrétne kultúrne javy. Kulturológia patrí k sociálno-humanitným odborom, hoci aktívne využíva metódy prírodných vied a špeciálne metódy výskumu v sociálnej oblasti. Využíva integratívný prístup, v orientácii na existenciu a činnosť človeka v spoločnosti.

Kulturológia skúma kultúru ako univerzálny ľudský fenomén, špecifickú ľudskú činnosť, ktorá nie je vlastná iným biologickým formám života (kultúra je najvýznamnejším znakom, ktorým sa človek odlišuje od ostatných živočíchov; človek je v kulturologickom nazeraní chápaný ako tvorca kultúry a sociokultúrneho prostredia).[1]

Je to spoločenská veda, ktorá skúma kultúru ako superorganickú vrstvu reality, ktorá zahrňuje naučené a zdieľané vzorce ľudského chovania, normy, idey a materiálne produkty cieľavedomej ľudskej práce. Patrí k odvetviu spoločenských vied, ktoré sa zaoberajú vedeckým porozumením, popisom, analýzou a predpoveďou kultúry ako celku.

Podľa L. A. Whitea etnológia a antropológia študovali rôzne kultúrne praktiky zahŕňajúce rôzne aspekty (sociologické, psychologické atď.), preto kulturológia vznikla ako disciplína zameraná výlučne na kultúrne aspekty.[2] Kulturologické nazeranie predpokladá vyjadrovanie sa pomocou ustálených pojmov – terminologický aparát (súbor cielene získaných informácií, logicky zdôvodnenou sústavou pojmov a systémom vzťahov a súvislostí týkajúcich sa kultúry).

Podľa Václava Soukupa kulturológia skúma kultúru ako systém nadbiologicky vytvorených prostriedkov a mechanizmov, prostredníctvom ktorých sa ľudia adaptujú v prostredí.[3] Podľa Viery Gažovej je to medziodborová disciplína, zaoberajúca sa integrálnym štúdiom kultúry na úrovni rodu Homo (rodová kultúra), zákonitostí vzniku, vývoja a fungovania sociokultúrnych systémov v priestore a čase (kultúr, subkultúr, kontrakultúr) a jednotlivca (osobnostná kultúra).[4]

Kulturológia integruje a syntetizuje poznatky vied o kultúre, človeku a spoločnosti.

Kulturológia na úrovni teórie interdisciplinárne spolupracuje s dejinami kultúry, umenia a estetiky, sociálnou antropológiou, sociológiou. Na úrovni praxe s ekonomiko a manažmentom kultúry, právom a legislatívou v kultúre. Kulturológia v systéme vied znamená interpretovanie javov iných vedných odborov, kulturologickou optikou (interdisciplinárny aspekt kulturológie) zaujíma paradigmatické východiská a diskurzívnu prax definície kultúry.

Na Slovensku je kulturológia ako študijný odbor akreditovaný v Nitre (Univerzita Konštantína Filozofa) a v Bratislava (Univerzita Komenského).

Zavedenie pojmu a definovanie kulturologického výskumu

Významnú úlohu zohral Heinrich Rickert, ktorý koncom 19. storočia vymedzil kultúru ako všetko, čo vytvoril človek, a ako špecifickú oblasť spoločensko-vedného poznania tzv. vedy o kultúre (nem. Kulturwissenschaft).[5]

Prelom nastáva na začiatku 20. storočia, kedy filozof a chemik Friedrich Wilhelm Ostwald vo svojej práci Energetische Grundlagen der Kulturwissenschaft (Energetické základy vied o kultúre, 1909) požadoval v súlade so svojou filozofickou koncepciou energeticizmu štúdium a interpretáciu kultúry ako prejavu transformácie a kontroly energie. Rozlíšil zároveň duchovné vedy, prírodné vedy a kultúrne vedy. Ostwald prvýkrát použil termín kulturológia v roku 1913.[6]

Americký antropológ Lesley A. White vymedzil kulturológiu ako vednú disciplínu z pôvodu názvu od Ostwalda v práci Veda o kultúre z roku 1949 (uviedol do systému pojem veda o kultúre – kulturwissenschaf), pričom za jej hlavný predmet považuje udržanie života.[7] Podľa Whitea si kulturológia všíma fenomény kultúrneho jestvovania človeka, ale i vzťah individua a určitej kultúry k mimokultúrnej (napríklad prírodnej) realite. Berie do úvahy etické, estetické, antropologické, historické, ale i ekonomické charakteristiky a vlastnosti okolitého sveta.[4]

V druhej polovici 20. storočia nastáva kultúrny obrat (cultural turn) ako reakcia na potrebu novej syntézy mnohých vedných disciplín (interdisciplinarita a prínos kultúrnych štúdií Birminghamskej školy) a vznik kultúrnej semiotiky. Kulturológia tak ponúka komplexný pohľad nielen z antropologického, ale aj interdisciplinárneho hľadiska.

Medzi významné kulturologické školy a línie 20. a 21. storočia možno zaradiť:

Kultúrne modely

Scheinov model ľadovca a Hofstedeho cibuľový diagram

Edgar Schein nazval svoj model „ľadovcom“: kultúru chápe ako vzorec „bazálnych a rozhodujúcich predstáv, ktoré určitá skupina ľudí našla, či vytvorila, odkryla a rozvinula, v rámci ktorých sa naučila zvládať problémy vonkajšej adaptácie a vnútornej integrácie a ktoré sa tak osvedčili, že sa chápu ako všeobecne platné. Noví členovia ich majú pokiaľ možno zvládnuť, stotožniť sa s nimi a konať podľa nich.“ [8]

K významným relevantným konceptom v tejto súvislosti patrí v praxi pre svoju komplexnosť s obľubou používaný model Geerta Hofstedeho. Symboly, hrdinovia a rituály sú podľa miery viditeľnosti pre vonkajšieho pozorovateľa tzv. šupkami/ vrstvami cibule. Hofstede im rozumie ako samostatným prvkom kultúry, a označuje ich ako zvyky, predstavujú viditeľnú vonkajšiu časť kultúry, tzv. culture one. Jadro kultúry tvoria hodnoty, ktoré nie sú priamo pozorovateľné a môžeme ich odvodiť z vlastností a správania príslušníkov určitej kultúry. – tzv. culture two.[9]

Témy kulturológie

Kategórie kulturologického výskumu ako vzťah kultúry, civilizácie, spoločnosti a prírody

  • Krober a Kluckohn, zozbierali 164 definícií kultúry, ktoré rozdelili do 8 skupín: opisné (vypočítavajú sumu fenoménov patriacich do kultúry), historické (kladú dôraz na procesy sociálnej transmisie a translácie), normatívne (vzorce a konania okolo ktorých sa navrstvujú normy, spôsoby konania), zdôrazňujúce ideačný aspekt (dôraz na idey), psychologické, štrukturálne (typizácia a organizácia kultúry), genetické (kultúra ako produkt alebo výtvor; myšlienkový obsah; symboly) a nezaraditeľné.[13][14]
  • Civilizácia je chápaná ako úroveň spoločenského vývoja, ktorý dosiahla určitá spoločnosť.
  • Spoločnosť je v užšom zmysle chápaná ako súbor osôb žijúcich v skupinách, ktoré sú navzájom pospájané, žijú v ohraničených teritóriách, uznávajú základné spoločenské hodnoty a správajú sa podľa ustálených kultúrnych vzorov. V tomto vymedzení sa spoločnosť približuje k pojmu štát.
  • Príroda (gr. fyzis) je širšom zmysle súhrn hmotných predmetov, štruktúr a procesov v nekonečnej mnohotvárnosti ich prejavu.

Štruktúry kultúry a kultúrne univerzálie

Inštitucionálne modely kultúry a socio-kultúrne systémy

Komunikácia a dialóg kultúr

Komunikácia medzi kultúrami vo vodorovnej rovine sa delí na interkultúrnu (medzikultúrnu) a intrakultúrnu. Vo zvislej rovine sa delí na:

  1. Synchrónna interkultúrna komunikácia prebieha v tom istom čase, ale v inom geografickom priestore, pri ktorej sú potrebné znalosti o krajine (napr. z médií). To umožňuje skúmanie kultúrnych fenoménom alebo reflektovanie prvkov kultúry v chápaní rôznych civilizačných okruhov,
  2. Diachrónna komunikácia sa vzťahuje na jedno miesto v rôznych časových etapách. Ide o komunikáciu interkultúrnu, napríklad medzigeneračnú výmenu hodnôt, tradícií, či vnímanie kultúrnej identity.
Bližšie informácie v článkoch: Kultúrny konflikt a Kultúrny šok

Kontinuita kultúry

Multikulturalizmus

Existuje niekoľko politicko-kulturologických modelov multikulturalizmu.

Existujú dva typy delenia:

a)

  1. radikálny multikulturalizmus, princíp rovnoprávnej kooexistencie kultúr
  2. umiernený multikulturalizmus, akcentuje sociálnu integráciu a etnickú toleranciu
  3. konzervatívny antimultikulturalizmus, manifestuje nezáujem o kultúrnu spolupráca; považuje ho za deštruktívny koncept
  4. radikálny antimultikulturalizmus, striktné vymedzenie vlastnej kultúry, vytvorenie mechanizmov zabraňujúcich prieniku cudzích kultúrnych vzorcov

b)

  1. konzervatívny (monokulturalizmus), ktorý vychádza z tradícia neokolonializmu, vedeckého pozitivizmu a evolucionizmu
  2. liberálny, ktorý vychádza z ideálov osvietenstva, racionalizmu a ideálov Veľké francúzskej revolúcie (kladie dôraz na rovnosť)
  3. pluralistický, ktorý kladie dôraz na odlišnosť a rozmanitosť
  4. esenciálny, ktorý vychádza z predpokladu čistoty sociokultúrnych skupín a ich nemenných vlastností
  5. kritický, ktorý je zameraný proti modernisticko-pozitivistickým koncepciám (snaží sa o docenenie rozdielnosti a sociokultúrnej rozmanitosti).

c)

1, interkulturalita – kultúry žijú ako samostatné ostrovčeky

2, transkulturalita – kultúry sú zosieťované, predpokladá integráciu kultúry a kultúru integrácie

Bližšie informácie v článkoch: Multikulturalita a Transkulturalita

Ekologická kríza v kulturologických konceptoch

Aspekt ekologickej krízy skúma najmä kultúrna ekológia, ekofilozofia a biokulturológia. Hlavným predmetom výskumu je vzťah človeka a prírody (ekologická kríza ohrozuje aj existenciu samotnej kultúry).

Kulturologické koncepcie v dejinách

Pod kulturologickými koncepciami môžeme rozumieť reflexie vedných disciplín súvisiacich s výskumom kultúry a prejavov kultúry v historických súvislostiach. Spadá sem filozofia, história (historiografia), mikrohistória, sociológia, politológia, filozofia dejín, kultúrna a historická antropológia a taktiež futurológia.

Kulturologické línie sa delia na:

Kulturologické školy:

Prapočiatky kultúry

  • Jaskynné maľby v Altamire

    Jaskynné maľby v Altamire

  • Jaskynné maľby v Lascaux

    Jaskynné maľby v Lascaux

  • Stonehenge

    Stonehenge

  • Neolitický Rondel

    Neolitický Rondel

  • Moravianska Venuša

    Moravianska Venuša

Bližšie informácie v článkoch: Dejiny umenia a Kultúrna antropológia

Antika

Reflexie o kultúre nájdeme aj v dejinách antickej filozofie, aj keď Gréci nepoznali samotný pojem kultúra. Používali kategórie sféra prírody (existujúca bez pričinenia človeka) a sféra človeka (sféra, ktorá má svoj civilizačný systém). Podľa M. Soukupa sa historický zrod pojmu kultúra viaže na pojem fysis, ktorého najstaršie použitie je známe z Homérovej Ilias a Oddysea, kde Hermes označoval Oddyseovi vlastnosti bylín. Pojem vznikol až vplyvom sofistov ako protipól nomoi, ktoré označovalo napr. zvyky a zákony.[15]

Ako prvý zaviedol prvé definície kultúrnosti alebo kultúrneho jestvovania človeka Platón vo svojich dielach Ústava a Zákony – pre Platóna je kultúrnosť dosiahnutie cností (starostlivosť o dušu – epimeleia, ktorá sa prejavuje úsilím o vzdelanie – paidea, zacielené na dokonale poznanie – epistéme)[16] a štát vzniká, pretože človek nie je schopný uspokojiť všetky svoje potreby, pričom je kľúčové združovanie.

Myšlienky o kultúre rozvíjali taktiež Aristoteles, ktorý ju chápal ako polis – vzniká z rodových príčin, pričom kľúčové je, aby človek nekonal pudovo (oporou sú právne normy). Podľa Aristotela je základom fungovania polis stabilita a otroctvo.

Pojem kultúra použil Cicero v spise Tuskulské rozhovory ("philosophia cultura animi – filozofia je kultúrou ducha"; "colore animi – kultivovanie ducha a duše").[17] Grécku koncepciu epimelia preložil do latinčiny slovom cultura.[16] Kultúru skúma aj Vergilius, ktorý vo svojich textoch upevňuje Oktaviánov status (Octavianus Augustus ako záchranca drobného človeka a sveta tradičných rímskych cností), idealizovaný vzťah rímskeho človeka ku pôde, dodržiavanie tradičných agrárnych hodnôt Eneas, Buccolica, Georgica).

K významný posunom v oblasti proto-kulturológie prispel historik a rímsky senátor Tacitus, ktorý v spise Germánia popísal zvyky a obyčaje, pričom porovnával Germánov s Rímom. Rimanov označil za národ kultúrny pre ich štátnosť; Germánov ako barbarov a koristníkov. Podľa Tacita patria ku znakom kultúry: hospodársky rozvinutý život, existencia štátnosti a sebestačnosť.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Antická filozofia

Stredovek

  • Burckhardt

    Burckhardt

  • Peter Burke

    Peter Burke

  • Johan Huizinga

    Johan Huizinga

V stredoveku sa za jadro kultúry považoval náboženský kult. Medzi inštitucionálne kultúrne modely stredoveku patrí výchovno-vzdelávací model sedem slobodných umení nadväzujú na starovek, prvé stredoveké univerzity a zasvätený život ako kultúrny model (kultúrny vzorec kresťanského života). Pod kultúrne centrá stredoveku spadajú kláštory, knižnice, stredoveké hrady, školy, farské kostoly, obchodné stanice a cechy. Za vzor hodný nasledovania sa považoval svätý a mučeník a zároveň vzniká model mešťana.

Bližšie informácie v článkoch: patristika a scholastika (filozofia)

Prelom stredoveku a renesancie sa stal zároveň predmetom výskumu a kulturologickej reflexie historickej školy annales (Bloch, Le Goff, Chaunu, Duby, Vovelle) a historikov ako Jacob Burckhardt, Peter Burke a Johan Huizinga.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Stredoveká filozofia

Novoveká filozofia

V renesancii nastáva antropocentrický obrat a pozornosť sa sústreďuje na človeka, dochádza k reformácii cirkvi, rozvíja sa veda, umenie a vzdelanosť (rozvoj najmä vďaka vynálezu kníhtlače). Tvorivosť je znakom sebazdokonaľovania. Na univerzitách vzniká model humanitných vied (studia humanitas). V renesančnom Taliansku vznikajú kultúrne centrá v Benátkach, Miláne, Florencii (Platónska akadémia). Vo filozofickom diskurze vyniká renesančný platonizmus (Giovanni Pico della Mirandola, renesančný synkretizmus, koncepcia človeka v diele O ľudskej dôstojnosti), renesančná prírodná filozofia (Mikuláš Kuzanský a dielo O učenej vedomosti; Giordano Bruno, ľudská činnosť je kritériom mravnosť; človek je nerozlučne spojený s večnou a nekonečnou prírodou), renesančná sociálna filozofia (Machiavelliho Vladár, Bodinových Šesť kníh o republike, Utópia Thomasa Mora a Slnečný štát Tomasa Campanelu), rozvíja sa racionalizmus (zakladateľ René Descartés, Leviathan Thomasa Hobbesa, Spinozova Etika a Rozprava teologicko-politická a Liebnizova monadológia) a empirizmus (Nové Organon a kategória kultúry v pedagogických spisoch Francisa Bacona, Rozprava o ľudskom rozume Johna Locka – ako sa predstavy a pojmy dostávajú do ľudského vedomia, solipsizmus Georga Berkeleyho v diele O základe ľudského poznania a Dejiny Anglicka a Traktát o ľudskej prirodzenosti Davida Humea). Ku ďalším filozofom v ktorých tvorbe sa dajú nájsť kulturologické reflexie patria Michel de Montaigne (definícia úpadku v jeho esejách), Erasmus Rotterdamský (kultúra ako civilizácia ;kritika šľachticov, satira Chvála bláznivosti), Giovanni Battista Vico (taliansky filozof kultúrnej histórie a práva), Francois Rabelais (v satire Gargantua a Pantagruel sa venuje kultúrnej inakosti), Ján Amos Komenský a Ján Jesenius.

Bližšie informácie v článkoch: Racionalizmus (filozofia) a Empirizmus

Filozofia renesancie sa prelína s obdobím baroka. Za tri veľké symboly obdobia baroka považuje Störig: Descarta, Spinoza a Liebnitza.[18]

Na empirikov a racionalistov nadviazala osvietenská filozofia: Jean-Jacques Rousseau (Emil alebo o výchove, O vedách a umeniach; kulturologické reflexie dobovej spoločnosti),[19] Denis Diderot (v Diderotovej Encyklopédii sa pojem kultúra používa pri vysvetľovaní rastlín),[20] Voltaire (dôraz na hodnotu kultúry, vývin svetových dejín, holistický prístup štúdia kultúry v dielach Listy o Angličanoch Vláda Karola XII., Storočie Ľudovíta XIV., Esej o mravoch a duchu národov), Holbach, La Mettrie, Montesquieu (Perzské listy a Duch zákonov), Henri de Saint-Simon a Charles Fouriér (zaraďuje sa sem aj Bacon, Locke, Hume, Lessing a Kant). V kontexte osvietenstva je v popredí rozum ako symbol pokrokovosti (ľudstvo sa vyvíja od barbarstva k civilizácii). Prekvitá spoznávanie kultúrnej odlišnosti vďaka spisom moreplavcov – konfrontácia s kultúrnou inakosťou (Marco Polo, James Cook, Kolumbus, Móric Beňovský).

Bližšie informácie v článkoch: Osvietenská filozofia a Osvietenstvo

V nemeckej klasickej filozofii sú to Herder (dielo Idey k filozofii dejín ľudstva; vývoj ľudskosti – kultúrny pluralizmus), Kant (podľa Kanta sú ľudia kultivovaní umením a vedou, mravnosť náleží kultúre a vnútorná slušnosť, cnosť ku civilizovanosti),[20] Hegel (dielo Fenomenológia ducha filozofia dejín; absolútny ideál dospeje k poznaniu, dialektická metóda – protiklady vývoja a vysvetľovania dejín), Johann Christoph Adelung a Gustav Klemm (podľa M. Sokupa posunul štúdium kultúrnych dejín ku antropologickému chápaniu kultúry tým, že požadoval koncepciu do ktorých spadá široké spektrum javov a procesov).[20] V 19. storočí vzniká špecifický model (prototyp súčasného narcisa) – dandy a opačný extrém – technokrat. Ku kulturologickým líniám významne prispeli Nietzsche (záujem o antickú, renesančnú a nemeckú kultúru), Schiller (kultivácia človeka cez umenie v diele Listy o estetickej výchove) Arthur Schopenhauer (prínos indickej filozofie do vlastného systému filozofie)[21] a pozitivisti (Comte, Heinrich Rickert a ďalší). Samostatnú líniu kultúrneho vývoja rozviedli filozofii Karol Marx, Friedrich Engels a Lenin (v marxistickej filozofii diskontinuita ako princíp novodobých dejín súvisiac s Leninovou tézou dvoch kultúr).[22]

Bližšie informácie v článkoch: Renesancia, Osvietenstvo, Racionalizmus, Pozitivizmus, Nacionalizmus a Marxizmus

Kulturologické výskumné línie v historiografii, filozofii, sociológii, psychoanalýze, štrukturálnej antropológii a futurológii

Bližšie informácie v článkoch: Filozofia dejín, Neomarxizmus, Pozitivizmus, Filozofia 20. storočia, Súčasná filozofia, Škola Annales, Frankfurtská škola, Futurológia a Kultúrna antropológia

Antropologická línia

Súčasne s kulturológiu sa etablovala taktiež antropológia. Významný prínos nachádzame v dielach sociálnych a kultúrnych antropológov, ktorí ašpirovali na výskum kultúry ako relatívne autonómnej vrstvy reality – Ruth Fulton Benedictová, Franz Boas, Marvin Harris, Alfred Louis Kroeber a zakladateľ kulturológie Leslie White.[23] Edward Burnett Taylor zadefinoval v roku 1871 kultúru z antropologického hľadiska ako komplexný celok (základný predmet výskumu je moderná socio-kultúrna antropológia), ktorý zahŕňa poznanie, vieru, právo, umenie, morálka, zákon, obyčaje a ostatné spôsobilosti a zvyklosti získané človekom ako členom spoločnosti.[24] Alfred Kroeber a Clyde Kluckhohn zozbierali 164 definící kultúry, ktoré rozdelili na opisné, historické, normatívne, psychologické, štrukturálne, genetické a ďalšie.[25] Sir Julian Sorell Huxley rozlíšil základné kultúrne prejavy (mentefakty, sociofakty, artefakty). Alain Bloom zamieta termín nekultúrne národy a prikladá taktiež dôraz na zachovávané a spoločne zdieľane fenomény konštitucujúce étos.

Z marxistických línií, Rabelaisa, Montaigna, Durkheima vychádza línia štrukturálnej antropológie, ktorej témou je kauzalita funkcionality, analýza spoločnosti a odhalenie prvkov systémov. Reprezentujú ju C. L. Strauss alebo René Girard[26], Marcel Mauss, Lucien Lévy, Arnold van Gennep a ďalší.

Bližšie informácie v článkoch: Kultúrna antropológia a Antropológia
  • E. B. Taylor

    E. B. Taylor

  • Claude Lévi-Strauss

    Claude Lévi-Strauss

  • René Girard

    René Girard

Kultúrno-historická línia

Kultúrno-historická línia je spriaznená s filozofiou dejín. Švajčiarsky filozof a historik umenia, predstaviteľ Lipskej školy, Jacob Burckhardt prispel významne prácami o kritike kultúrnych dejín a dejín každodennosti (za kľúčovú považoval krízu ako symbol zániku a impulz k vzniku nového; skúmal interakcie medzi kultúrou, náboženstvom a štátom).[27]

Holandský kultúrny historik Johan Huizinga výrazne prispel v oblasti kulturológie prácou Homo ludens, ktorej náplňou je kultúrno-antropologické pojednanie o kultúrnom význame hry[28] a taktiež prácou Jeseň stredoveku, v ktorej analyzuje stredovekú mentalitu.[29]

Cyklické koncepcie kultúry v kontexte ideológie konzervatívneho konceptu kultúry reprezentujú Oswald Spengler (podľa Spenglera neexistujú dejiny ľudstva, ale len jednotlivých kultúr;[15] výskumom kultúry a dejín v diele Súmrak západu)[30] a Arnold Joseph Toynbee (nadviazal na Spenglera, svojimi analýzami civilizácií, kultúrnych cyklov a definovaním kultúry ako historickej jednotky).[31] Kulturologické bádanie významným spôsobom posunul konzervatívny filozof José Ortega y Gasset svojou analýzou davového človeka a masy (dielo Vzbura davov).[32][33][34] Davovovým človekom sa zaoberal aj Gustav le Bon vo svojom diele Psychológia davu [35]

Cyklické koncepcie kultúry:

  • Lineárny vývoj – a – b – c –d – z (nekonečno, zastával Kant)
  • Dialektický vývoj
  • Model špirály (môže fungovať sama o sebe)
  • Model Zikkurat (od nižších vývojových štádií k vyšším)
  • Model DNA

Modely kultúrnych cyklov:

Samostatnou kategóriu pre kulturologický výskum a definovanie kulturológie ako interdisciplinárnej vedy je francúzska historická škola, tzv. škola anales, skúmajúca dejiny každodennosti (Marc Bloch, Lucien Febvre, Jacques Le Goff, Fernand Braudel).

Bližšie informácie v článkoch: Škola Annales a Historiografia

Sociologické koncepcie

Sociologické koncepcie v kulturologickej výskumne línii reprezentujú M. Weber a A. Weber,[36] N. Elias, E. Durkheim,[37] G. Schulze, K. Mannheim, P. Bourdieu.[38]

Americké sociologicko-kulturologické koncepty zastupujú: W. F. Ougburn (výskum dynamiky zložiek kultúry a sociálna zmena;[39], Talcott Parsons (významný pre teóriu sociálnej akcie)[40] a P. A. Sorokina (zaoberá sa krízou, hovorí o troch supersystémoch – spirituálny, idealistický a materialistický). Predstaviteľ tzv. torontskej školy (torontská meidologická škola – predpoklad súvislostí vývoja civilizácie a prostriedkov ľudskej komunikácie), Marshall Mcluhan zdôrazňuje význam kníhtlače pred ľudstvo a kultúru; zároveň rozdelil média na chladné a horúce; vysokodefiničné a nízkodefiničné. Masové média analyzovali aj Denis McQuail (pyramída komunikácie), Umberto Eco a ďalší.

  • Max Weber

    Max Weber

  • Karoly Mainheim

    Karoly Mainheim

  • Talcott Parsons

    Talcott Parsons

V 20. storočí sa taktiež vyvinula francúzska sociológia kultúry (Raymond Aron, Émile Durkheim a Pierre Bourdieu). V kontexte výskumu kultúry ako vedy o socio-kultúrnych javoch je možné identifikovať snahu ruských sociológov: Michail Michajlovič Bachtin (teoretik kultúry), Alexej Fiodorovič Losev (významne prispel k výskumu ruskej kultúry a religionistiky), Juri Lotman a Vladimír Toporov (Moskovská semiotická škola), Viačeslav Ivanov (teórie divadla), Sergej Averincev, Georgy Gachev a ďalší. V priebehu stalinskej éry bol tento výskum pomenovaný marxistickými sociálnymi štúdiami, v ktorých sa kulturológia adaptovala ako interdisciplinárny odbor.

Bližšie informácie v článkoch: Sociológia a Sociológia kultúry

Psychoanalytická línia

Psychoanalytickú líniu výskumu kultúry (inšpiračné impulzy pre vývoj kulturológie) nachádzame v dielach S. Freuda (zakladateľ psychoanalýzy; zaoberal sa výkladom snov[41] a sexualitou;[42] ovplyvnil významným spôsobom kulturologické teórie), A. Adlera (kultúrny utilitarizmus – hodnotné je to, čo slúži v prospech spoločnosti; zaviedol tri koncepty zmyslu života – práca, láska a postoj k blížnemu),[43] G. Roheima (predstaviteľ Budapeštianskej školy; autor ontogenetickej teórie kultúry),[44] Anna Freudová (vzťah matky a dieťata; teória obranných mechanizmov),[45] S. Ferensa, H. S. Sulivana, M. Kleinová, K. Horniová, V. Frankl (zakladateľ logoterapie), H. Kohuta (tzv. self-psychológia, výskum podvedomia a hlbinnej psychológie). J. Lacan (predmetom jeho záujmu je štrukturálna lingvistika, psychoanalýza a teória hier) a K. G. Junga (štruktúru osobnosti vysvetľuje cez problematiku snov, symbolov, mýtov a kolektívneho nevedomia ako duchovné dedičstva predkov[46]) a E. Fromm (v kontexte psychoanalýzy sa zaoberá teóriou snov,[47] biofíliou – láska k životu a nekrofíliou).[48]

Bližšie informácie v článkoch: Psychológia a Psychoanalýza
  • Anna Freudová Sigmund Freud

    Anna Freudová Sigmund Freud

  • Alfred Adler

    Alfred Adler

  • Jacques Lacan

    Jacques Lacan

  • Carl Gustav Jung

    Carl Gustav Jung

Kritické teórie kultúry

Kritickú teóriu kultúry reprezentujú najmä neomarxistickí a post-marxistickí autori, vychádzajúci z Karla Marxa, ktorí položil dôraz z ekonomickej roviny na kultúrnu a ideologickú základňu, o ktorú sa opiera ekonomické a politické panstvo.[49] Prípravnú pôdu tejto línii vytvorili už Jean Jacques Rousseau: "Potreba vztýčila tróny, vedy a umenia ich upevnili. Milujte nadanie mocipáni tohto sveta, a rozprestrite ochranné krídla nad duchmi, čo ho kultivujú."[50] Ku významný filozofom patrí progresívna línia ľavicových autorov ako Charles Fouriér, Antonio Gramsci,[51] György Lukács, Wilhelm Reich, neskôr napr. Ernest Bloch alebo Louis Althusser.[52] V Československom prostredí túto líniu reprezentovali najmä davisti. Väčšina autorov vychádza z predpokladu, že kultúra alebo niektoré štruktúry kultúry (najmä umeleckej kultúry, mediálnej kultúry a reklamy) sú prostriedkom manipulácie (najmä politickej a ekonomickej) – média sú nástroje, ktorými vládnuca trieda uplatňuje vládu.

Kritické teórie o kultúre a umení rozvinula v 20. storočí (od roku 1923 na inštitúte Ústavu sociálnych výskumov univerzity vo Frankfurte nad Mohanom) neo-marxistická Frankfurtská škola na čele s Adornom,[53] Horkheimerom,[54] (najmä ich spoločné dielo Dialektika osvietenstva) Habermasom,[55] Marcusom[56] a Frommom [48] (ďalej Löwenthal, Benjamin, Pollock).

Hlavnou témou výskumu je mediálna a kultúrna manipulácia[33] (nadväzujúc na Marxa, Fouriéra Gramsciho, sociológov Durkheima, existencialistov a psychoanalytikov), antikapitalizmus, filozofická interpretácia Marxa, kritika technokracie, monopolizácie a pozitivizmu.[57] Populárna kultúra je v týchto teóriách výsledok interakcie subjektov kultúrneho priemyslu a konzumentov.[58]

Bližšie informácie v článkoch: Frankfurtská škola a Neomarxizmus
  • Adorno a Horkheimer

    Adorno a Horkheimer

  • Herbert Marcuse

    Herbert Marcuse

Na Frankfurtskú školu, teórie kultúrnej kritiky A. Gramsciho, L. Althaussera, ľudové hnutia J. Lacana a tzv. Leavisovskú generáciu literárnych kritikov (analýzy jazyka a literárneho textu) nadviazala tzv. Birminghamská škola, Britských kultúrnych štúdií (cultural studies), ktorej hlavnou témou bola analýza masovej kultúry,[58] odhaľovanie znakov, aktívny percipient, analýza subkultúr, analýza žánrov, ekonómie médií, etnografický prístup a textová analýza, kultúra mládeže, triedne vzťahy, média a film, politika a skúmanie kultúry vnútri. Autori boli najmä ľavicovo orientovaní a prispievali aj do časopisu New Left Review, ktorý založil jeden z predstaviteľov, kultúrny teoretik S. Hall (zaviedol koncept kódovania a dekódovanie v masovej kultúre). Pôvodnú Birminghamskú školu reprezentujú autori ako Stuart Hall, Richard Hoggart, Raymond Wiliams[59] a E. P. Thompson.

Ku kritickým teóriám kultúry patrí taktiež línia neomarxistických a post-marxistických filozofov, filozofia alterglobalizmu a antiglobalizmu, ekofilozofia a zelená ľavica, niektoré línie post-štrukturalizmu a ďalšie smery zamerané na hľadanie alternatív voči kapitalizmu a neoliberalizmu.

Ku súčasným predstaviteľom kritickej teórie patrí aj Marek Hrubec, Jan Keller, Michael Hauser a kultúrny kritik Slavoj Žižek.

Bližšie informácie v článkoch: Birminghamská škola a Postmarxizmus

Futurologická línia

V 20. storočí sa taktiež vyvinula futurologicko-kulturologická línia, ktorú reprezentujú Francis Fukuyama (v diele Koniec dejín a posledný človek – vízia konca dejín a nemožnosti vybudovania alternatívy voči liberálnej demokracii), Samuel Huntington (definoval príčiny civilizačných konfliktov, charakteristické črty civilizácií), John Naisbitt a Patricia Aburdene (spoločné prognostické diela Megatrendy 2000 alebo 10 nových smerov na 90-te roky; Megatrendy, 10 nových princípov, ktoré transformujú naše životy), Alvin Toffler (digitálna revolúcia, komunikačná revolúcia a revolúcia korporácií ako i technológií, zmeny v spoločnosti, nárast moci v oblasti militarizácie). Zo Slovenských futurológov sú významní najmä Ladislav Hohoš alebo Ivan Klinec.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Futurológia
  • Fukuyama

    Fukuyama

  • Huntington

    Huntington

  • Toffler

    Toffler

Trendy v kulturologickom diskurze v 20. a 21. storočí

Mimoriadne kľúčové sú antropologicko-kulturologické reflexie V. Soukupa (tzv. Pražská kulturologická škola), ktoré hlásajú návrat k L. A. Whiteovi s vyššou nadstavbou: „Kulturologie se pokouší překonat roztříštěnost přístupu ke kultuře a odhalit vnitřní vztahy, které mezi kvalitativně různými oblastmi kultury existují.“[60]

Bratislavská kulturologička Z. Slušná popisuje súčasný kulturologický diskurz následovne: „Aktuálne definície a najmä akademický diskurz kultúru prezentuje ako pluralitné, rôznorodé a rovnocenné „spôsoby jestvovania ľudí“ a nahromadené výdobytky a výtvory charakteristické špecifiká života a činorodej aktivity jednotlivcov ako nimi tvorených sociálnych skupín, V aktuálnych konceptoch kultúry nachádzame odpovede na výzvy „tradične antropologického nazerania“ (kultúra ako spôsob života) ako aj postmodernej arbitrálnej selekcie tovarov kultúry z globálneho supermarketu.“ [61]

Dalimír Hajko opisuje úlohu kulturológie v spájaní jednotlivých druhov ľudského usilovania na poli kultúry.[62]

  • Konrad Lorenz

    Konrad Lorenz

  • Al Gore

    Al Gore

Existujú dva hlavné smery perspektívnych línií kulturológie v 21. storočí:

  1. Smery analyzujúce mravnú zodpovednosť (Aldo Leopold, Henryk Skolimowski, Erich Fromm)
  2. Smery vychádzajúce zo zmeny spoločenského zriadenia (Al Gore, Ján Keller, Josef Šmajs, Juraj Kučírek)

Ku ďalším výskumným smerom smerom patrí eko-filozofia (napr. 8 smrteľných hriechov civilizovaného ľudstva K. Lorenza; Zem na miske váh Al Gora, enviro-antropológia J. Kučírka), bioetika, skúmajúce etické problémy v praktickom výkone vedeckej praxe; biokulturológia (atribútna rovina skúmajúca hranicu medzi človekom a inými organizmami; pr. Ľudia v kultúre od Ina Rossiho), postmoderné koncepcie (boj proti racionalizácii, univerzalizmu, totalitarizmu, inštitúciám, odmietnutie objektívnej pravdy, skúmanie jazyka pod vplyvom Heidegger, Wittgensteina; diverzifikácia hodnôt – Lyotardova postmoderná situácia; Foucault Barthes, Eco, Deleuze, Derrida), problematika kultúry a globalizácie (pr. Plantárne vedomie a spoluzodpovednosť Antona Hykischa; zborník Kultúra a globalizácia katedry kulturológie FF UKF v Nitre), permakultúra, ontologická kulturológia a kultúrna animácia (rozvoj kreativity a zmena vzťahu človeka k prostrediu).

Ku hypermoderným koncepciám kultúry patrí napr. Gilles Lipovetsky.

Bližšie informácie v článkoch: Eko-filozofia, Bioetika, Kultúrna ekológia, Multikulturalizmus, Eko-etika, Globalizácia, Postmoderna, Masmédium a Kultúrna animácia

Kulturologické koncepcie na Slovensku

Uplatnenie kulturológov

Kulturológovia sa uplatňujú na rôznych stupňoch riadenia a v rôznych oblastiach organizácie kultúrneho života, vo všetkých typoch kultúrnych, kultúrno-spoločenských, kultúrnovzdelávacích a osvetových zariadení ako kultúrno-výchovní pracovníci, organizátori a realizátori kultúrnych aktivít v štátnych i neštátnych organizáciách a spolkoch, občianskych a cirkevných združeniach, v nadáciách vládnych, mimovládnych a európskych inštitúciách, ktoré sa podieľajú na kultúrnom živote spoločnosti. Okrem toho sú absolventi spôsobilí pracovať ako hudobní kritici (muzikológovia), divadelní (teatrológovia), literárni, výtvarní alebo filmoví kritici. Na základe získaných vedomostí počas štúdia je absolvent štúdia kulturológie pripravený na odbornú prácu v oblasti výskumu kultúry, na vzdelávaciu prácu v oblasti regionálnej a národnostnej kultúry Slovenska, v oblasti knižnej kultúry, v edičnej práci, v osvetovej a popularizačnej činnosti (osvetové strediská), na animáciu kultúrnych a sociálnych procesov, na prácu v oblasti manažmentu a marketingu v kultúre, na prácu v médiách, na prácu pri ochrane európskeho i národného dedičstva a pod.