Le Chat Noir (francúzsky Čierna mačka) bol slávny kabaret na Montmartri v Paríži, ktorý v novembri 1881 založil Rodolphe Salis, autor rovnomenného týždenníka. Dva roky po smrti Rodolpha Salisa v roku 1897 kabaret kúpil montmartský spevák a skladateľ Henri Dreyfus, a premenoval ho na La Boîte à Fursy.

Kabaret bol jedným z najväčších miest spoločenských podujatí v Paríži a symbolom bohémskeho života na konci 19. storočia.

Rodolphe Salis (1851 – 1897) z Châtellerault prišiel do Paríža v roku 1872. Najprv sa živil ako podpriemerný umelec, ktorý vyrábal náboženské predmety. Potom prišiel na myšlienku spojiť umenie a pohostinstvá.

Predstavoval si, že vytvorí kaviareň „v najčistejšom štýle Ľudovíta XIII. s kovaným železným lustrom z byzantského obdobia, kde budú odteraz páni, mešťania a prostí ľudia pozývaní na pitie absintu (ktorý zbožňoval Victor Hugo) a hypocrasu v zlatých pohároch“.

Podnik Le Chat Noir, ktorý bol otvorený v novembri 1881, v skutočnosti začal podávať zlé víno, bol priemerne vyzdobený, ale už pri dverách zákazníkov vítal nádherne vyparádený Švajčiar, od hlavy po päty pokrytý zlatom, ktorý mal na starosti vpúšťať maliarov a básnikov. Prvý podnik sa rozprestieral na dvoch malých miestnostiach. Svoje meno dostal podľa stratenej čiernej mačky, ktorú Salis našiel počas stavebných prác. Postupne sa výzdoba zdokonaľovala, aby pôsobila pseudohistorickým dojmom, pripomínajúc Rabelaisovu éru.

Pred otvorením sa Salis stretol s Émilom Goudeauom, ktorého presvedčil, aby svojich Hydropathes (skupinu mladých radikálnych spisovateľov a umelcov vedených Goudeauom), ktorí sa schádzali na ľavom brehu, presunul do jeho podniku. Smotánka básnikov a šansónistov, ktorí vystupovali v Chat-Noir, čoskoro prilákali najlepšiu klientelu v Paríži. Hlavnou atrakciou boli dôvtipné žarty, často na účet mecenášov. Pri jednej príležitosti sa vysmievali budúcemu britskému kráľovi Eduardovi VII.

V Chat-Noir pôsobili maliari, skladatelia, básnici - napr. Charles Cros. Stálym hosťom bol Léon Bloy, bratranec Émila Goudeaua. V časopise Revue du Chat-Noir uverejnil množstvo literárno-kritických článkov.

Po úspechu Salis presťahoval kabaret do neďalekej trojposchodovej budovy na Rue de Laval 12 (dnes rue Victor-Massé). Objednal si ilustrátorov, ktorí vytvorili pseudohistorické kulisy pre rôzne miestnosti. S pomocou Henriho Rivièra vytvoril aj farebné tieňové divadlo, na ktorom sa hralo niekoľko diel aj s hudbou.

Podľa Laurenta Tailhada bol Le Chat Noir „obrazom diel Zabijak od Émila Zolu a Božskej komédie od Danteho Allighieriho“.

Odvtedy si tento názov osvojilo mnoho kabaretov po celom svete. Vo svojej dobe bol Le Chat Noir napodobňovaný mnohými, z ktorých najznámejší bol L'Abbaye de Thélème na Place Pigalle. Slávny ples, ktorým sa každoročne otvára plesová sezóna v Dunkerque, sa na počesť parížskeho kabaretu nazýva „Bal du Chat Noir“.

V roku 1939 mal kabaret neónový nápis s čiernou mačkou na mesiaci.

Pieseň Au Chat Noir, ktorú napísal a naspieval Aristide Bruant, zobrazuje útrapy zahmlené vo veršoch narastajúcou dávkou rôznych alkoholických nápojov – zobrazuje parížskeho kočovníka, ktorý „hľadá svoje šťastie všade okolo chat noir, na nočnom Montmartri“. Jej refrén sa ujal v inej verzii so surrealistickejším textom, ktorá bola študentskou klasikou až do 60. rokov 20. storočia.

Na propagáciu kabaretu vytvorili Rodolphe Salis a Émile Goudeau týždenník s názvom Le Chat noir, známy aj ako „Le Chat noir (Paris)“.

Vychádzal v 688 číslach od 14. januára 1882 do marca 1895, pričom v druhej sérii vyšlo ďalších 122 čísel, z ktorých posledné bolo vydané 30. septembra 1897. Stelesňoval ducha „konca storočia“ a jeho prispievateľmi boli skladatelia a básnici, ktorí vystupovali v kabarete, ako aj rôzni umelci.

Le Chat noir bol jedným z prvých časopisov, v ktorom boli uverejnené krátke články Jeana Lorraina. Článkami prispievali i slávni autori ako Jean Richepin, Léon Bloy a Paul Verlaine.

Vo francúzskych ezoterických kruhoch po tom, ako alchymista Fulcanelli v roku 1930 vydal Demeures philosophales, sa podľa autorových vlastných slov tento kabaret zapísal až do dejín ako „ezoterické a politické centrum“.

„Homosexuálnu“ orientáciu tohto miesta (vtedy sa hovorilo o „pederastii“ alebo „inverzii“) naznačovala aj pravidelná prítomnosť Paula Verlaina, Jeana Richepina, Jeana Lorraina a Louisa Le Cardonnel - mladého básnika, ktorý bol Verlainovým blízkym priateľom a budúcim kňazom. Takáto orientácia však bola v tom čase v umeleckých kluboch tohto typu bežná.

Kabaret je pravdepodobne najznámejší plagátom Tournée du Chat Noir, vytvorený ilustrátorom Théophile-Alexandre Steinlen a ktorý bol nespočetne veľakrát reprodukovaný. Stal sa jedným z mnohých symbolov parížskej malebnosti a jeho vyobrazenie možno nájsť na mnohých reklamných predmetoch predávaných v turistických obchodoch po celom hlavnom meste Francúzska.

Na plagát odvtedy mnohí umelci graficky odkazujú, ako aj priamo citujú. Napríklad súčasný umelec Chanoir si zvolil svoj pseudonym s odkazom na plagát.

Plagát Le Chat Noir možno vidieť aj na viditeľnom mieste v kultovom filme Raňajky u Tiffanyho, kde visí na stene nad schodiskom.

Le Chat Noir je názov nočného klubu, v ktorom Frank Sinatra a Natalie Woodová obnovili svoj vzťah vo filme Králi idú vpred z roku 1958. Na stene pri vchode je aj slávna maľba mačky so žmurkajúcimi očami.

Plagát Le Chat Noir je vidieť visieť v spálni Claire Carlin, ktorú hrá Maude Apatowová, vo filme Kráľ Staten Islandu z roku 2020.

• 
  Une Paire d'amis (žena a čierna mačka) (~1881) Adolphe Willette.
• 
  Pohľad Alberta Robidu na kabaret Le Chat Noir so Švajčiarom vítajúcim návštevníkov, žiariacou mačkou a dvoma obrovskými lampášmi.
• 
  Au Chat noir, kresba Pierra Vidala (1849-1913) z knihy Tableaux de Paris qui consomme.
• 
  „Prečítajte si Le Chat noir“, litografický plagát (1897) od Léonce Burreta, na výstave obrázkov z tohto periodika.
• 
  Paul Verlaine - mladý muž, olej na plátne, Frédéric Bazille, datovaný 1867, pôvodne pripisovaný Gustavovi Courbetovi.

Francúzsky portál

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Le Chat Noir na francúzskej Wikipédii.