F3H Demon
F3H-2N počas letu nad St. Louis (Missouri)
Typ	palubné stíhacie lietadlo
Výrobca	McDonnell Aircraft
Prvý let	7. august 1951
Zavedený	7. marec 1956
Vyradený	1964
Charakter	vyradený
Hlavný používateľ	United States Navy
Vyrobených	519
Portál letectvo

McDonnell F3H Demon bolo americké jednomiestne jednomotorové stíhacie lietadlo, ktoré bolo schopné operovať z paluby lietadlovej lode. Išlo o podzvukové lietadlo do každého počasia, ktoré bolo vyzbrojené protilietadlovými strelami.

Demon bol vyradený skôr, ako sa mohol zapojiť do vojny vo Vietname, kde sa bojovo preslávil až jeho nástupca F-4 Phantom II.

Vznik a vývoj

V roku 1948 vydal americký úrad pre letectvo požiadavku na nové palubné stíhacie lietadlo, ktoré by malo minimálne taký výkon ako bojové lietadlá štartujúce z pozemných vzletových dráh. Svoje návrhy predložilo celkovo jedenásť spoločností. V decembri 1948 sa víťazom stal "Model 58" od firmy McDonnell. Zmluva na dva prototypy "XF3H-1" bola s touto firmou uzavretá v septembri 1949.

Za zmienku stojí, že druhé miesto v tejto súťaži získal návrh od spoločnosti Douglas. Tento návrh bol dostatočne sľubný na to, aby námorníctvo pokračovalo aj v jeho vývoji, výsledkom čoho bolo nakoniec lietadlo F4D Skyray.

Vráťme sa ale späť k projektu XF3H-1, na ktorom pracoval tím pod vedením Richarda Deagana. Bol to jednomiestny dolnoplošník so šípovitými krídlami. Pohon mal zabezpečovať jeden prúdový motor J40 od firmy Westinghouse. McDonnell chcel použiť dvojicu iných motorov, námorníctvo však plánovalo použiť pri viacerých lietadlách jeden štandardizovaný motor a preto trvalo na použití J40. Neskôr sa ukázalo, že toto rozhodnutie nebolo príliš šťastné.

V priebehu výroby prototypov XF3H-1 americké námorníctvo prehodnotilo svoje požiadavky. Na základe nových špecifikácií už nemal McDonnell vyvinúť dennú stíhačku, ale bojové lietadlo do každého počasia, ktoré bude schopné vykonávať aj nočné misie. Tento projekt dostal označenie „F3H-1N“, na jeho realizáciu však výrobca lietadiel nedokázal zareagovať okamžite, pretože prototypy už boli postavené podľa pôvodného zadania. Oba prototypy teda boli označované ako demonštrátory. Prvý prototyp Demona vzlietol 7. augusta 1951, pričom na palube nového stroja sedel Robert M. Edholm. Keďže v tom čase ešte nebol k dispozícii spaľovací motor J40 s prídavným spaľovaním, pohon zabezpečoval XJ40-WE-6 s maximálnym ťahom 24,9 kN. Druhý prototyp (taktiež s motorom bez prídavného spaľovania) uskutočnil svoj počiatočný let v januári 1952. Oba prototypy boli ešte bez výzbroje a palubného radaru.

Počas letových skúšok sa preukázalo, že predné zorné pole nebolo príliš dobré, preto musel byť nos lietadla prepracovaný. Rýchlosť otáčania lietadla a jeho stabilita boli na veľmi nízkej úrovni, preto muselo dôjsť aj k úprave draku. Počiatočné testy ukázali, že motor J40 bol veľmi nespoľahlivý. Nepomohla ani výmena za J40-WE-8 s prídavným spaľovaním a maximálnym ťahom 46,7 kN. Jeden z prototypov 18. marca 1954 havaroval a druhý bol krátko potom uzemnený.

Americké námorníctvo zúfalo potrebovalo vyspelé bojové lietadlo, ktoré by dokázalo vo vojne v Kórei čeliť sovietskym MiGom-15. Preto objednalo prvé lietadlá vo verzii F3H-1N ešte predtým, ako vôbec vzlietol prvý prototyp. A hoci vývoj Demona vôbec neprebiehal hladko, sériová výroba nebola prerušená. Krátko na to nasledovala ešte objednávka prieskumných strojov F3H-1P, v tejto verzii však nakoniec nebolo postavené žiadne lietadlo.

Konštrukcia

F3H-1N sa líšil od prototypov s väčšou palivovou kapacitou a radarom AN/APG-30, ktorý sa nachádzal v upravenom nose lietadla. Výzbroj stroja pozostávala zo štyroch 20 mm kanónov Colt Mk 12 kalibru 20 mm, ktoré boli namontované v bruchu pod kokpitom. Prvé sériovo vyrobené kusy poháňal prúdový motor Westinghouse J40-WE-8 s maximálnym ťahom 46,7 kN, ktorý neskôr nahradil J40-WE-22 s ťahom 48,5 kN (na forsáži). F3H-1N však neustále trápili poruchy motora, pričom niektoré z nich vyústili do katastrofy a úmrtí pilotov. Sériová výroba sa zastavila po tom, ako bolo postavených 58 Demonov v tejto verzi. Mnohé z nich nikdy nevzlietli a nakoniec boli všetky tieto stroje zošrotované. Spoločnosť Westinghouse nikdy nedotiahla vývoj motora J40 do úspešného konca a krátko po tomto neúspechu opustila segment prúdových motorov.

Problémy s motorom J40 nevrhli na McDonnell zlé svetlo, pretože samotní inžinieri tejto spoločnosti nechceli pôvodne J40 vôbec použiť. V novembri 1952, keď sa naplno prejavili ťažkosti s J40, McDonnell prišiel s nápadom namontovať do Demona motor Allison J71. Námorníctvo chvíľu váhalo, ale nakoniec úrad pre letectvo povolil návrh novej verzie, poháňanej motorom J71 a pridelil jej označenie F3H-2N. V auguste 1953 bola predstavená maketa nového stroja a v novembri toho istého roku bola podpísaná zmluva na výrobu dvoch prototypov F3H-2N. Prvý prototyp F3H-2N sa vzniesol do vzduchu 23. apríla 1955. Po spustení sériovej výroby zišlo z výrobnej linky 140 lietadiel tejto verzie.

Nová verzia bola síce navonok veľmi podobná F3H-1N, ale zásadnou zmenou bolo zvýšenie plochy krídel o 17%. Každé z krídel malo po celej dĺžke nábežnej hrany slot. Na odtokovej hrane malo krídlo na vnútornej strane jednu veľkú jednodielnu klapku a na vonkajšej strane jedno krídelko. Na hornej strane každého z krídel sa asi v troch štvrtinách dĺžky nachádzal jeden aerodynamický hrebeň. Krídla boli hydraulicky sklápateľné pre lepšie uskaldnenie na palube lietadlovej lode. F3H-2N bol poháňaný prúdovým motorom Allison J71-A-2 s maximálnym ťahom na forsáži 64,1 kN. Kanónová výzbroj z F3H-1N bola zachovaná, ale lietadlo získalo výkonnejší radar AN/APG-51. F3H-2N mohlo pod trupom niesť dve vonkajšie nádrže s objemom 993 litrov, zvyčajne však nieslo iba jednu, pretože dve spôsobovali turbulencie. Pod každým krídlom boli umiestnené dva závesníky. Mnoho F3H-2N bolo neskôr upravených, aby mohli niesť štvoricu rakiet vzduch-vzduch AAM-N-7 (neskôr aj AIM-9B). Lietadlá boli tiež vybavené zasúvateľnou sondou na pravej strane nosa, ktorá slúžila na dopĺňanie paliva za letu.

Súbežne s F3H-2N vznikla F3H-2M, ktorá bola od začiatku konštruovaná ako „raketový nosič“ ("M" na konci označenia znamená missile - raketa). Verzia F3H-2M mohla niesť štyri strely AAM-N-2 Sparrow I a bola vybavená radarom AN/APG-51B. Prvý let F3H-2M sa konal 23. augusta 1955 a celkovo bolo v tejto verzii postavených 80 strojov.

F3H-2N a F3H-2M viedli nakoniec k vývoju posledného variantu Demona F3H-2. Ten mohol niesť oveľa presnejšie rakety s poloaktívnym navádzaním AAM-N-7 (neskôr označované ako AIM-7C) Sparrow III. Navádzanie týchto striel zabezpečoval radar AN/APG-51B. Verzia F3H-2 mohla niesť aj tepelne navádzané strely Sidewinder. Celkový počet závesníkov sa u nového lietadla zvýšil zo štyroch na šesť. F3H-2 na nich mohla niesť až bômb s hmotnosťou 2 720 kg alebo rakiet vzduch-zem, prípadne taktickú jadrovú zbraň. F3H-2 bola tiež vybavená britským vystreľovacím kreslom Martin-Baker Mark 4, pretože kreslo namontované na prvých verziách Demonu sa ukázalo byť nespoľahlivé. Celkovo bolo postavených 239 lietadiel vo verzii F3H-2, pričom posledné z nich bolo dodané v apríli 1960.^[1]

Používatelia

• Spojené štáty

United States Navy

Špecifikácie (F3H-2)

Technické údaje

• Posádka: 1
• Dĺžka: 17,98 m
• Rozpätie: 10,75 m
• Výška: 4,45 m
• Nosná plocha : 48,21 m²
• Hmotnosť (prázdny): 10 040 kg
• Maximálna vzletová hmotnosť: 15 375 kg
• Pohonná jednotka: 1 × prúdový motor Allison J71-A-2E:
  • suchý ťah 43,25 kN
  • ťah s prídavným spaľovaním 65,77 kN

Výkony

• Maximálna rýchlosť: 1 150 km/h
• Maximálny dolet: 1 900 km
• Dostup: 10 685 m
• Stúpavosť: 65 m/s

Výzbroj

• 4× guľomet Colt Mk 12 kalibru 20 mm
• 4 × AIM-9 Sidewinder alebo AIM-7 Sparrow
• 6× bomby s hmotnosťou s hmotnosťou 2 720 kg^[2]

Pozri aj

• F-11 Tiger

Referencie

Portál letectvo