Poľný Berinčok
mesto
Vlajka Erb
Štát	Maďarsko
Župa	Békešská župa
Obvod (Kistérség)	Békéssky
Súradnice	46°46′46″S 21°06′37″V / 46,77944°S 21,11028°V / 46.77944; 21.11028
Rozloha	118,53 km² (11 853 ha)
Obyvateľstvo	11 121 (1. január 2011)
Hustota	93,82 obyv./km²
Časové pásmo	SEČ (UTC+1)
- letný čas	SELČ (UTC+2)
PSČ	5650
KSH	19628
Wikimedia Commons: Mezőberény
Štatistika: www.ksh.hu
Webová stránka: http://www.mezobereny.hu
OpenStreetMap: mapa
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:  Geografický portál

Poľný Berinčok^[1] (maď. Mezőberény, nem. Maisbrünn) je mesto v Maďarsku v Békešskej župe v Békésskom okrese, vo Veľkej dunajskej kotline. Mesto je na križovatke hlavnej cesty 47 z Debrecínu do Szegedu a železničnej trate z Budapešti do Bukurešti. Má rozlohu 11 853 ha a žije tu 11 121 obyvateľov (1. január 2011), z ktorých viacero má slovenský pôvod.

Mező znamená pole alebo niva. Pôvod názvu Beren nie je jednoznačný. Najpravdepodobnejšie je to kmeňové meno pečenežského pôvodu. Najstaršia písomná zmienka je z roku 1347 o tom, že Martin a Gregor zdedili dedinu, ktorá sa skladala z dvoch častí a mala kamenný kostol (ecclesia lapidea). V súčasnom Maďarsku celkovo 13 osád nesie meno súvisiace s Beren.

Po bitke pri Moháči (1526), sa aj táto časť Uhorska stala súčasťou Osmanskej ríše a preto z nej ľudia utekali (obyvatelia boli v tom čase poddanským majetkom). Obec bola opäť úplne vyľudnená počas Rákóciho protihabsburského stavovské povstania trvajúceho v rokoch 1703 až 1711.

Po porážke v roku 1683 pri Viedni boli Osmani definitívne vytlačení z Rakúska a okolo roku 1700 po Veľkej tureckej vojne aj z väčšiny územia Uhorska. Po vytlačení Osmanov sa víťazným Habsburgovcom a Jagelovcom podarilo na území Uhorska odstrániť moc uhorskej šľachty a poraziť povstalcov. (Pozri 1708 - bitka pri Trenčíne, v auguste 1711 kapitulovala kurucká armády pri Satu Mare, kde bol podpísaný Satmársky mier, ktorý zabezpečil Habsburgovcom vládu nad Uhorskom).

V roku 1719 zapožičal kráľ Karol Habsburský bývalému zásobovaciemu komisárovi svojich vojsk Jánovi Jurajovi Harruckernovi^[2] 700 000 jutár (400 000 ha alebo 4 000 km², čo zodpovedá približne ploche jednej dvanástiny súčasného Slovenska) pôdy v Bekešskej, Čongrádskej a Arándskej župe.^[3]:127 Zásluhu na osídľovaní Harruckerovho majetku mal M. Turóczi (impopulátor^[4] = agent osídľovateľ^[5]), ktorý okrem príchodu Slovákov riadil aj kolonizáciu Nemcov a Maďarov. Usiloval sa aby v každej dedine bývali podľa možnosti príslušníci rovnakého náboženstva.

Už v roku 1719 bolo v blízkej Békešskej Čabe (maď. Békéscsaba) väčšina z 22 rodín platiacich dane slovenská (spočítanie uskutočnený kráľovskou komorou). V roku 1730 v Čabe už odvádzalo dane vyše 170 hláv rodín a tak rokoch 1721, 1722 a 1723 opustilo Čabu niekoľko rodín a zúčastnili od roku 1722 na založení Berinčoku a Sarvaša (maď. Szarvas) a neskôr aj Slovenského Komlóša (vznik 1746). Dôkazom toho sú aj spoločné slovenské priezviská v týchto troch osadách (Kováč, Husár, Adamík, Benčík, Pavlík, Kmeťko, Nemčok, Poliak, Lipták, Oravec, Spišiak, Čiernik, Červenák, Sýkora, Kyseľ, Kožuch a ďalšie).^[6]

Práve z Poľného Berinčoka sa zachovala popísaná predbežná zmluva medzi zemepánom a poddanými (najmä Slovákmi), ktorých lákal usadiť sa na svojom vtedy vyľudnenom území. Roku 1722 územná správa v Gyule vydala Laurentovi Metheldesovi a Jánovi Grenerstziusovi (neskorší učiteľ) povolenia osídliť neobývanú pustatinu Mezőberény. V roku 1723 sem prichádzali ďalší kolonisti zo žúp Novohrad, Hont, Gemer, najmä z obcí Hrachovo, Príboj a Vrboviec nad Rimavicou. V roku 1729 prichádzajú aj nemecké rodiny z Würtembergu a v roku 1731 aj maďarské.^[3]:134 V roku 1729 získal Harruckern barónsky titul a vtedy už bol vlastníkom 95 sídiel (nemecky Ortschaften).

V roku 1880 žilo v tejto národne zmiešanej obci 39,6 % Slovákov (4 505 z 11 368). Koncom 19. (a začiatkom 20.) storočia bola nemecká a slovenská menšina pomaďarčená.^[7] Počet Slovákov bol znížený aj výmenou obyvateľstva medzi Česko-Slovenskom a Maďarskom (viacerí vysťahovalci smerovali do Kolárova). Stretnutia Slovenského spolku v Poľnom Berinčoku už niekoľko rokov prebiehajú len v maďarčine.

Medzi slovenských významných obyvateľov patril evanjelický kňaz Samuel Tešedík st. (1710 – 1749) otec známejšieho Samuela Tešedíka (1742 – 1820).^[4]

• 1994 - 1998: Pál Miklós Cservenák (nezávislý)
• 1998-2002:
• 2002-2006:
• 2006-2010:
• 2010 - 2014, 2014–2019, 2019: István Siklósi (nezávislý)

• evanjelický kňaz Samuel Tešedík st. (1710 – 1749)
• maliar Orlai Petrich Soma sa tu narodil v roku 1822
• herec Ferenc Halmi sa narodil v roku 1850 (člen m. Národného divadla)
• narodil sa tu maliar a architekt József Csabai-Wágner (1888-1967)
• narodil sa tu András Somos (1911–1996) záhradný inžinier, prírodovedec, člen Maďarskej akadémie vied.
• narodil sa tu József Czakó (1923 - 1990) poľnohospodársky inžinier, zakladateľ maďarskej aplikovanej etológie
• narodil sa tu Sándor Piller (1932 - 2015), pedagóg, futbalista, tréner a športový manažér
• narodil sa tu v roku 1936 Márton Kaposi, filozof, estetik, člen Maďarskej akadémie vied
• narodil sa tu sochárka Anikó Udvardyová (1952)
• narodil sa tu Imre Lengyel (1954), ekonóm
• Mihály Bayer (1954) veľvyslanec
• Péter Bereznai (1955) maliar

• Gronau, Nemecko, 1987
• Kolárovo, Slovensko, 1946
• Münsingen, Nemecko, 1993
• Sovata, Rumunsko, 1998

1. ↑ Exonymá obcí . Bratislava: Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky, rev. 2011-06-01, . Dostupné online.
2. ↑ Spomienka na Jána Juraja Harruckerna v Békešskej Čabe . www.slovenskezahranicie.sk, . Dostupné online. Archivované 2020-09-24 z originálu.
3. ↑ ^{a b} SIRÁCKY, Ján. Sťahovanie Slovákov na Dolnú zem v 18. a 19. storočí. 1. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1966. 297 s. (Edícia Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV; zv. 11.)
4. ↑ ^{a b} Osídľovanie Uhorska po vytlačení Osmanskej ríše (Hosťom relácie bol historik Miroslav Kmeť z FF UMB). rtvs.sk. Dostupné online .
5. ↑ Časopis Frfľoš. docslide.net. Dostupné online . Archivované 2018-11-07 z originálu.
6. ↑ DIVIČANOVÁ, Anna etal. ČABIANSKE PRIEZVISKÁ. BÉKEŠSKÁ ČABA : VÝSKUMNÝ ÚSTAV SLOVÁKOV V MAĎARSKU, 2015. Dostupné online. ISBN 978-615-5330-05-6. S. 12. Archivované z originálu.
7. ↑ Károly Kocsis (DSc, University of Miskolc) – Zsolt Bottlik (PhD, Budapest University) – Patrik Tátrai: Etnikai térfolyamatok a Kárpát-medence határon túli régióiban, Magyar Tudományos Akadémia (Hungarian Academy of Sciences) – Földrajtudományi Kutatóintézet (Academy of Geographical Studies); Budapest; 2006.; ISBN 963-9545-10-4, CD Atlas, maďarsky

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Poľný Berinčok

• Oficiálna stránka

Tento článok týkajúci sa geografie Maďarska je zatiaľ „výhonok“. Pomôž Wikipédii tým, že ho doplníš a rozšíriš.